...keď ste sem prišli.“ Nejak tak by sa dal zosumarizovať prístup slovenských „zodpovedných miest“ k migrácii a integrácii cudzincov. Je to postoj, ktorý prijíma negatívnu skutočnosť, s ktorou nemôžeme viac-menej nič urobiť a napriek osobnej nevôli sme ju nanajvýš ochotní „tolerovať“. Cudzinci sú „problém navyše“, ktorý treba riešiť, a ktorý by bez ich prítomnosti neexistoval. Preto by bolo najlepšie, keby nijakí cudzinci neboli.

Lenže oni sú – a pribúdajú. Slovensko bolo vo svojej histórii skôr krajinou, z ktorej ľudia odchádzali. V dôsledku ekonomickej, ale hlavne vnútropolitickej situácie mnohí cestovali či rovno utekali do krajín celého sveta. Migračné saldo, ako sa pomeru medzi prichádzajúcimi a odchádzajúcimi ľuďmi hovorí, je však dnes už pozitívne. Viac ľudí teda na Slovensko prichádza, ako ich zo Slovenska odchádza. To je zrejme dobré znamenie. Ak je viac tých, ktorí tu chcú žiť, ako tých, ktorí nie, môžeme byť iba radi, lebo to znamená, že život na Slovensku nie je až tak zlý. Ak by bol, naďalej by sa odtiaľto skôr utekalo.

Medzinárodná migrácia do Európy je fenomén, ktorý zrejme tak skoro nepominie. Je teda nevyhnutné upriamiť svoju pozornosť na to, ako vytvoriť vhodné podmienky na spoločný život ľudí rôznych národných, etnických, náboženských a sociálnych spoločenstiev a vrstiev. Slovensko je v tomto procese len kúsok za štartovacou čiarou.

Čo je kultúrna integrácia?

V Centre pre výskum etnicity a kultúry nedávno vyšla publikácia o kultúrnej integrácii cudzincov žijúcich na Slovensku. Autorky v nej predkladajú výsledky výskumu, ktorého cieľom bolo zistiť, aké majú migranti skúsenosti s kultúrnou integráciou a aké nástroje by mohli tento proces zlepšiť. Skôr než predložím niekoľko ich zistení, rád by som odpovedal na otázku, na ktorú snáď tak trochu pozabudla aj samotná publikácia: čo je to vlastne kultúrna integrácia? Aby sme na to našli aspoň trochu uspokojivú odpoveď, bude lepšie, ak sa najprv zamyslíme nad oboma pojmami – kultúra, integrácia – zvlášť.

Na inom mieste tejto webovej stránky je článok osvetľujúci niektoré základné charakteristiky kultúry. Je z neho zrejmé, že je to pojem na jednej strane veľmi nejasný a ťažko uchopiteľný, no na druhej strane vyjadrujúci veľmi osobné súčasti ľudského života. Kultúra je súbor predstáv o okolitom svete, skupina noriem, ktoré tieto predstavy hodnotia a tiež hierarchia inštitúcií, ktoré tieto predstavy a normy upevňujú, dávajú im štruktúru a systém. To je však pomerne nejasné vysvetlenie. Povedané ľudskou rečou, kultúra je to, čo si myslíme, ako sa správame, čo okolo seba tvoríme a ako to hodnotíme. Z toho vyplýva, že kultúra sa týka všetkého, čo každý deň robíme, na čo sme si zvykli, v čo veríme a kým a čím vlastne sme. Z kultúry ľudia odvíjajú predstavu o sebe samom: podľa toho, ako sa správam a čo si myslím alebo skôr ako sa nesprávam a čo si nemyslím, môžem povedať, kým vlastne som.

Integrácia je proces, ktorý sa snaží rôznorodé prvky zblížiť takým spôsobom, aby ich vzájomná koexistencia nezničila, ale naopak, aby posilnila daný systém. V našom prípade ide o migrantov, ktorí pochádzajú z rôznych prostredí a majú veľmi špecifické osobné skúsenosti. Integrácia však nemá znamenať len jednostranný proces premeny migrantov a ich „včlenenie do spoločnosti“. Úspešná integrácia musí zahŕňať všetky zložky danej časti spoločnosti. Je to viacstranný kontinuálny proces premeny vzťahov istého sociálneho poľa. Neintegrujú sa teda ani migranti, ani „pôvodní“ obyvatelia; integrujú sa ich vzájomné vzťahy. A na tom sa musia podieľať všetci.

Čo je teda kultúrna integrácia a prečo vlastne o nej hovoríme? Kultúrna integrácia je proces zbližovania rôznorodých noriem a hodnôt pri rešpektovaní ich jedinečnosti a ceny. Zahŕňa „vystúpenie“ zo samého seba „smerom k“ ostatným ľuďom a ich predstavám o živote. Nie je to iba tolerancia, je to rešpekt a úcta. A je to čosi, čo je dnes výsostne dôležité. Súčasný svet je kultúrne prepletený, globalizovaný a rôznorodý. Nemôžeme si nahovárať, že sa nás to netýka. Slovensko nie je a ani nikdy nebolo domovom jednej jedinečnej kultúry. Vždy tu bola potreba kultúrnej integrácie. Ako ju teda prežívajú dnešní migranti?

Skúsenosti migrantov

Hneď na úvod je dôležité rozlíšiť dve roviny analýzy. Prvá zahŕňa formálne vzťahy medzi migrantmi a štátnymi orgánmi, ktoré im sprostredkujú nástroje integrácie (trvalý pobyt, občianstvo, volebné právo atď). Tú druhú tvoria neformálne vzťahy s „majoritným“ obyvateľstvom, v ktorých sa prejavujú individuálne črty migrantov a aj ľudí, s ktorými sa stretávajú.

Úvodná veta tohto príspevku reaguje predovšetkým na mieru zapojenia sa štátu do integračných procesov. „No čo už...“ vypovedá predovšetkým o jeho nezáujme. Migranti nie sú téma, ktorá by bola pre štátne orgány dôležitá. Integračné riešenia teda buď celkom absentujú, alebo sú neprofesionálne a nesystematické. Jeden príklad za všetky:

Ak sa migrant chce podieľať na integrácii, potrebuje získať legálny status a tiež možnosť sociálne sa zabezpečiť, čo v najbežnejšej praxi znamená, že si potrebuje nájsť prácu. To však pre cudzinca na Slovensku nie je také jednoduché. V prvom rade, ak chce získať prechodný pobyt, musí mať pracovné povolenie. Bez neho mu pobyt neudelia a v krajine by bol nelegálne. Ak chce získať pracovné povolenie, musí nájsť zamestnávateľa, ktorý je ochotný dať prácu migrantovi. To môže byť pre cudzinca pomerne zložitá úloha – a to z viacerých dôvodov. Po prvé, na Slovensku chýbajú oficiálne informačné siete, ktoré by mu povedali, ako na to. Po druhé, cudzinec na Slovensku nemusí poznať nikoho, kto by mu sprostredkoval neformálne siete, ktoré by mu pomohli. Po tretie, migrant máva zo začiatku zväčša problémy so slovenčinou, ktorá je pri práci na Slovensku stále nesmierne dôležitá. Existuje totiž len veľmi málo pozícií, v ktorých je možnosť či požiadavka komunikovať iným ako slovenským jazykom.

Ak má však migrant šťastie a nájde si zamestnávateľa, ktorý je ochotný prijať cudzinca, vystavuje ho povinnostiam nad rámec bežného pracovnoprávneho vzťahu. Zamestnávateľ musí totiž komunikovať s úradom práce a vysvetľovať, prečo chce zamestnať práve túto osobu. Úrad práce musí najprv preveriť, či na trhu nie je niekto vhodnejší pre danú prácu, t. j. niekto, kto má požadovanú kvalifikáciu a je občanom SR alebo inej krajiny EÚ. Ak sa nik taký nenájde a zamestnávateľ si to s prijatím migranta stále nerozmyslel, môže tento migrant dostať prácu, čo znamená, že pri splnení ostatných náležitostí môže získať aj prechodný pobyt. No nemusí. Zákon totiž neukladá úradom povinnosť udeliť migrantovi prechodný pobyt; ani vtedy, keď spĺňa všetky požiadavky na jeho získanie. Osud migranta tak de facto záleží na ľubovôli úradníka.

Význam sociálnych výhod netreba pri kultúrnej integrácii podceňovať. Odhliadnuc od utečencov a migrantov, ktorí prišli na Slovensku kvôli zlúčeniu so svojou rodinou, väčšina cudzincov pricestovala na Slovensko pracovať, prípadne študovať. Ak sa im tento cieľ z rôznych dôvodov nedarí napĺňať, ťažko možno hovoriť o dlhodobo efektívnej integrácii. Integrácia sociálnych a ekonomických vzťahov je pre kultúrnu integráciu nenahraditeľná. Tento predpoklad potvrdzuje fakt, že migranti, ktorí na Slovensku žijú dlhšie obdobie, sa aj častejšie aktivizujú v kultúrnej oblasti. Je to najmä preto, lebo získali dostatočne bohatý ekonomický aj sociálny kapitál na to, aby mohli verejne pôsobiť. Dôkazom toho sú predovšetkým rôzne spolky a iniciatívy, ktorých cieľom je podporovať špecifické kultúrne tradície, pochádzajúce z ich krajiny pôvodu. Taktiež majú ambíciu informovať väčšinovú verejnosť, ktorá takéto tradície a zvyky nepozná a sú jej cudzie. Bývalí migranti tak majú v niektorých oblastiach kultúrnej integrácie výhodu v porovnaní s „pôvodnými Slovákmi“. Poznajú totiž mnohých migrantov z krajiny, z ktorej oni sami pochádzajú a zároveň aj hovoria ich jazykom. Môžu sa tak stať (a v skutočnosti sa aj stávajú) akýmisi „kultúrnymi mediátormi“ a zjednodušovať tak proces integrácie vzťahov medzi majoritnou spoločnosťou a migrantmi.

A práve prenos informácií medzi príslušníkmi majority a cudzincami je to, čo je pri integrácii kultúry snáď to najpodstatnejšie. Vzájomné vzťahy totiž často riadi nevedomosť a z nej vyplývajúce stereotypy a strach. Ako ukázala aj spomenutá štúdia, skúsenosť migrantov svedčí o tom, že ich okolie je voči nim rezervované, lebo ich nepozná. A nepozná ich preto, lebo je voči nim rezervované. Tento začarovaný kruh sa dá prelomiť len šírením informácií, organizovaním kultúrnych podujatí, pripravovaním osvetových akcií. Stereotypy bránia vzájomnému rešpektu a úcte. A netreba si robiť ilúzie, že sa to týka len jednej skupiny obyvateľov. Tak majoritné obyvateľstvo ako aj migranti sa musia so svojimi predsudkami popasovať.

Aká je budúcnosť integrácie kultúry na Slovensku? V prvom rade je nevyhnutné, aby štátne orgány zodpovedné za jednotlivé oblasti života, do ktorých ktokoľvek na Slovensku vstupuje, vytvárali predpoklady na plnohodnotnejšiu integráciu. Logika „no čo už“ musí definitívne uvoľniť priestor záujmu a bezprostredným zmenám. Inštitucionalizované nástroje však nikdy nebudú stačiť, ak sa k nim nepridá každý, kto môže integráciu kultúry ovplyvniť: inými slovami každý, kto žije v prostredí kultúrnych vzťahov. Kultúra je totiž niečo, čo sa nás všetkých bytostne dotýka. A je celkom jedno, či na Slovensku žijeme pár rokov či pár desaťročí.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.