Klimatizácia bola pustená naplno, no aj tak som sa potil jak kôň. Tričko sa mi nepríjemne lepilo na krk a po tvári mi stekali cícerky potu.

„Už nech je voľno,“ pomyslel som si.

Školský rok sa blížil ku koncu, no vidinu prázdnin kazili písomky, skúšania a uzatváranie známok. Neznášam to.

Bol som však rád, že sa veziem v aute Robovho otca. Myslím, že je to správny chlap. Keď má čas, vezme ma zo školy domov. Autobusy k nám nechodia a pešo je to viac ako hodinu. V tomto teple by mi to však trvalo asi celú večnosť. Robov otec je poštár. Jazdí na aute od rána do večera a rozváža zásielky.

„Mám to k vám po ceste,“ povedal mi, keď ma zobral prvýkrát.

Robo je môj kamoš, no nestretávame sa zas tak často. Chodí do školy hore na Michalskej a po vyučovaní ide von zväčša so svojou partiou. Niekedy sa k nim pridám, no cítim sa trápne. Pre nich som Leon zo Stromovej.

Naša škola na Stromovej 14 je vraj pre deti zo sociálne slabších rodín. Asi polovica sme Rómovia. Občas o tom píšu v miestnych novinách. Niežeby ma noviny zaujímali, radšej pozerám telku. Niekedy začujem, ako sa fotrovci rozprávajú o tom, že by ma zo školy zobrali a prihlásili na Michalskú. Budúci rok idem do deviny a budem musieť robiť prijímačky na strednú. Asi preto to toľko riešia. Ak mám byť úprimný, ja by som najradšej zostal tam, kde som. Mám tam kamošov a niekoľko dievčat, ktoré sa mi páčia. Možno sa mi podarí niektorú z nich niekam cez leto pozvať. Viem, že nie som žiaden krásavec a nemôžem sa obliekať, ako niektorí Robovi kamoši – a to ma štve. Keď som od našich chcel peniaze na nové tenisky, také tie, čo mal aj Snoop Dog, poslali ma niekam. Vraj nemajú poriadne ani na elektrinu, a nie to ešte na nejaké tenisky. Je to nanič, na všetko treba peniaze. Už nech sú tie prázdniny!

„Už sú dve? Idú správy,“ ozval sa naraz Robov otec a dal rádio hlasnejšie, aby ho bolo cez tú klímu počuť. Pozrel som na neho so záujmom a na chvíľu sa započúval.

„Rovnaké kecy, ako inokedy,“ pomyslel som si a nechal to tak.

Prechádzali sme práve hlavnou ulicou, na ktorej je náš obľúbený podnik. Bratov bývalý spolužiak zo strednej tam má malú kaviareň s počítačmi. Chodíme tam s kamošmi na internet a hrávať hry. Dáva nám zľavy – akože po známosti. Robova partia sa nám za to smeje. Vraj či sme takí chudáci, že nemáme na počítač! Štvú ma.

„Prečo by mali poctiví občania doplácať na Cigánov, ktorým sa nechce robiť?“ ozval sa zrazu z rádia ostrý ženský hlas. „Ak niekto nie je ochotný sa prispôsobiť, bohužiaľ. Každý dostane to, o čo sa pričiní a čo si zaslúži.“

Robov otec sa zasmial a pokýval hlavou na znak súhlasu. Političku, čo to povedala, dobre poznám, často ju počuť v médiách. Myslím si, že je rasistka. Tak o nej hovorí aj bratov bývalý spolužiak a on tieto veci sleduje. Vraví, že je nezmysel očakávať od všetkých ľudí rovnaké výsledky, keď na ich dosiahnutie nemajú rovnaké podmienky.

„Ako sa môže taký Róm z chatrče dostať na dobrú strednú školu, keď základka, na ktorú chodí, nemá poriadnych učiteľov a vôbec nemá dobré podmienky na vyučovanie?“ rozohnil sa minule.

Neviem síce prečo by mal byť Róm automaticky z chatrče – my bývame v činžiaku – ale inak s ním súhlasím. Ja sa napríklad na Michalskú nikdy nedostanem, počul som to od našich. Na Michalskej treba prispievať každý mesiac na chod školy. Je to vraj dobrovoľný príspevok. Každý však vie, ako „dobrovoľný“ je. Naši si ho nemôžu dovoliť. Pravidlá teda platia pre všetkých rovnako: pre mňa, pre Roba, pre jeho kamošov, pre mojich kamošov; no nie každý má také možnosti, aby ich mohol splniť. Preto ja chodím na Stromovú a Robo na Michalskú. A preto Robo pôjde na normálnu strednú a ja zrejme skončím v tej našej. Vravím, partiu tu mám, na to sa nemôžem sťažovať, no je mi jasné, že sa naučím oveľa menej, ako žiaci z Michalskej. Dosť ma to vytáča – nie som predsa o nič hlúpejší ako oni. Nechápem, prečo si aj ja nezaslúžim rovnaké vzdelanie ako iní. Prečo musím doplácať na to, že naši nemajú dosť peňazí?

U nás pracuje iba mama. Otec je na invalidnom dôchodku. Keď robil na stavbe, spadol naňho oceľový trám. Len tak-tak, že opäť začal chodiť.

„Myslíte si, že tá nová vláda niečo zmení v našom meste?“ opýtal som sa Robovho otca snažiac sa prekričať klimatizáciu, rádio a hučiaci motor.

„Pochybujem. Naše mesto politikov nezaujíma,“ odpovedal. „Ale ak by predsa len chceli niečo zmeniť, mohli by opraviť tieto cesty. Jeden výmoľ za druhým.“

„Podľa mňa by mohli spraviť niečo s našou školou,“ zamyslel som sa nahlas, sám zo seba prekvapený, že ma niečo také vôbec napadlo. „Nepáči sa mi, že nemáme v meste všetci rovnaké šance. Myslím ako v prístupe...akože k vzdelaniu,“ zakoktal som sa.

Robov otec na mňa prekvapene pozrel: „Máš pocit, že ťa niekto diskriminuje? Veď do školy môžeš chodiť rovnako ako ostatní. Stačí sa učiť.“

Robovho otca som mal rád, lebo ma vozil domov, no niekedy ma vedel dobre nahnevať. Ako napríklad aj teraz. Viem, že mal do istej miery pravdu. Ale zároveň som bol presvedčený, že nikdy celkom nepochopí moju situáciu. Ostal som ticho.

„Mne sa nepáčia také tie reči, že dajme Cigáňom nové byty a zoberme ich na školy bez prijímačiek,“ pokračoval. „A teraz nehovorím o tebe. Ty si dobrý Róm, aj tvoji rodičia. Ja hovorím o tých druhých, tých príživníkoch. Prečo by moje deti mali robiť prijímačky a cigánske nie? Za následok to má akurát to, že vznikajú triedy, v ktorých polovica pracuje dobre a druhá sa ulieva. A potom tí dobrí doplácajú na tých zlých. Ak niekto sám nechce študovať alebo pracovať, tak ho nikto neprinúti, nijaké opatrenia.“

Bratov bývalý spolužiak, ten čo má podnik s počítačmi, mi minule vysvetľoval rozdiel medzi tým, čo Robov otec volá „opatrenia“, on tomu hovoril „pozitívna diskriminácia“, a čímsi, čo sa nazýva „dočasné vyrovnávacie opatrenia“.

„Pozitívna diskriminácia uprednostňuje jedných na úkor druhých. Napríklad do práce zoberú troch cudzincov len preto, že sú cudzinci, lebo majú na to takú kvótu. A nezáleží, či sú dobrí alebo zlí a či na ich miesto nemohol ísť nejakí šikovnejší našinec. Je to taká diskriminácia naopak,“ vysvetľoval mi.

„Dočasné vyrovnávacie opatrenia,“ pokračoval, „nikomu nezľahčujú pravidlá hry. Iba pripravujú všetkých na rovnakú štartovaciu čiaru. Chápeš?“

„Zatiaľ ani nie. Daj nejaký príklad,“ poprosil som.

„Predstav si znovu tých cudzincov, ktorí sa hlásia o prácu. V prípade pozitívnej diskriminácie by ich zamestnávateľ zobral preto, aby splnil nejakú kvótu, alebo pre svoj dobrý pocit, alebo tak. Všelikto sa právom môže ozvať, že sa mu to nepáči, nie? Veď nie sú o nič lepší, vlastne môžu byť aj oveľa horší pre tú prácu, ale zamestnávateľ ich uprednostní iba pre ich pôvod.“

Prikývol som.

„Dá sa to však riešiť aj inak. Daného uchádzača o prácu vyškolím, aby mal rovnakú šancu sa o miesto uchádzať. Povedzme ho naučím po slovensky. Ak nevie jazyk, má veľký hendikep oproti Slovákom, čo sa tu narodili. Pomôžem mu teda so slovenčinou, no a potom nech sa už sám predvedie, či na tú prácu má, alebo nie. Tento prístup sa volá dočasné vyrovnávacie opatrenie, “ uzavrel.

To mi dávalo oveľa väčší zmysel a zdalo sa mi to aj férové. Skúsil som to teda použiť na to, čo povedal Robov otec.

„Ja by som vedel o lepšom riešení,“ začal som.

„No skús, ty mudrlant,“ zasmial sa Robov otec.

„Súhlasím, že nižšie nároky na prijímačky na strednú sú nespravodlivé, a je jedno, či sú nižšie pre Rómov alebo kohokoľvek iného. Tiež je podľa mňa blbosť, ak sa prijímačky pre niektorých zrušia úplne. No napríklad v mojej triede je veľa takých, ktorí by nedokázali spraviť testy na Michalskú.“

„Tak keď sa neučia, sami si za to môžu,“ zareagoval automaticky Robov otec.

„Práveže nie. Oni nie sú nejakí spomalení alebo čo. Proste normálni chalani a baby. Lenže naša škola je zlá a nedáva im toľko vedomostí, koľko Michalská vyžaduje na prijímačky. A doučovania sú drahé. Ja by som preto chcel, aby nám obecný úrad pomohol a zaplatil niekoho, kto nás pripraví na tie testy.“

Tento nápad som nemal z vlastnej hlavy. Počul som, ako sa o tom rozprávala naša triedna so zástupkyňou riaditeľa. Teraz sa mi to hodilo.

„A ak bude niekto z nás šikovnejší, ako tí z Michalskej, tak sa tam dostane. Ak nie, tak zostane na Stromovej. Ale aspoň dostane rovnakú šancu zabojovať, ako ostatní. Bratov bývalý spolužiak mi povedal, že sa tým zaručia rovnaké šance, no automaticky sa nevynútia rovnaké výsledky – alebo tak nejak.“

„Kde ty na to chodíš!“ odbil ma so smiechom Robov otec. Zdalo sa mi však, že nad tým premýšľa. Chopil som sa šance a snažil sa zo seba dostať všetko, čo som si pamätal.

„Ide jednoducho o to, aby sme si neboli rovní len podľa zákonov, ale aj v skutočnosti. Tieto vyrovnávacie opatrenia majú byť len dočasné. Bratov bývalý spolužiak vždy tvrdil, že ich úlohou je pomôcť tým, ktorí sú dlhodobo znevýhodnení kvôli systému – nedokážu si nájsť prácu, pochádzajú z cudzej krajiny, nevedia poriadne po slovensky, a tak. Také veci nám on rozpráva zakaždým, keď u neho sedíme za počítačmi.“

Robov otec iba prikývol. Obaja sme stíchli a započúvali sa do rozhlasovej diskusie, ktorá zjavne nabrala na obrátkach.

„Tak mi to teda skúste vysvetliť, mladý muž,“ vyzvala politička akéhosi aktivistu, ktorý s ňou v rozhlase diskutoval. „Kto tie dočasné vyrovnávacie opatrenia, ako to vy nazývate, bude kontrolovať? Kto za ich výkon bude zodpovedný? Kto na to poskytne peniaze a kto rozhodne, že títo budú do programu vyrovnávacích opatrení patriť a tamtí už nie? Miestne úrady?“

„[1] V prvom rade je dôležité povedať, že existuje viacero prístupov k dočasným vyrovnávacím opatrenia,“ začal mužský hlas, ktorý doteraz skoro vôbec nebolo počuť. „Asi najdôležitejší z nich sa volá afirmatívna mobilizácia a podporuje cieľovú skupinu pri uchádzaní sa o zamestnanie či pracovné pozície v školstve. Súčasťou takýchto opatrení sú školiace alebo prípravné programy, na Slovensku napríklad aj zavádzanie rómskych asistentov učiteľa, či nultých ročníkov, ktoré podporujú úspešné zaraďovanie detí do bežných škôl. Iné prístupy navrhujú zohľadňovať pri prijímaní do zamestnania etnický pôvod alebo vytvárajú efektívnejší mechanizmus na predchádzanie diskriminácii. Do tejto skupiny patria napríklad diagnostické testy na správne zaraďovanie detí do škôl.

„K veci, kolega, k veci. Aj tak ti nik poriadne nerozumie,“ zapojil sa do diskusie Robov otec.

„Čo sa týka toho, kto by mal byť zodpovedný za chod tohto systému, dôležité je zapájať rôznych aktérov, ktorí ho zo svojej pozície budú riadiť. Popri štátnej správe by to mali byť aj samosprávy a tiež zamestnávatelia či školy. Samozrejme, zavedenie týchto pravidiel by nemalo obchádzať komunity, ktorých sa to týka. Je dôležité s nimi pozorne komunikovať.

„Každé opatrenie musí spĺňať tri podmienky: dočasnosť, nevyhnutnosť a proporcionalitu. Zabráni sa tak diskriminácii tých, na ktorých sa vyrovnávacie opatrenia nevzťahujú. Štát môže prostredníctvom inštitúcií, ako je napríklad Slovenské národné stredisko pre ľudské práva monitorovať prijímané opatrenia vo verejnom aj súkromnom sektore. Stredisko tiež môže záujemcom poskytovať konzultácie alebo príručky.“

„A napokon, takéto investície do vyrovnávania šancí sa vrátia v tom, že ľudia, ktorí sa vďaka nim pohnú dopredu, budú v budúcnosti omnoho pravdepodobnejšie schopí postarať sa sami o seba, zamestnať sa či povedzme mať dostatok prostriedkov na vzdelávanie svojich vlastných detí.“

„Vidím v tom nejakú logiku,“ povedal nakoniec Robov otec, vypol rádio a utrel si pot z čela. „Len či to v tomto štáte bude niekto dodržiavať. Znie to až príliš jednoducho.“

Dorazili sme na našu ulicu. Poďakoval som sa za odvoz a vystúpil na rozpálený chodník. Na vyrovnávacie opatrenia a diskusiu s Robovým otcom som razom zabudol. Slnko pieklo a na mňa padla blbá nálada. Dnes sa budem celý večer učiť. Zajtra máme koncoročnú z matiky.

[1]Repliky tejto postavy sú parafrázami úryvkov z Lajčáková J. (2008) Dočasné vyrovnávacie opatrenia: Medzinárodný a ústavný rámec s návrhom legislatívnej úpravy. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.