Téma mesiaca

8. ročník [fjúžn] * zvláštne vydanie

18. apríla štartuje 8. ročník festivalu [fjúžn], ktorý bol kedysi známy ako Týždeň nových menšín. Tradičným sprievodcom k festivalu je Spravodaj, ktorý vás nielen oboznámi s programom, ale dúfame, že ponúkne zaujímavé čítanie, ktorým si môžete krátiť chvíle čakania na ďalšie podujatie. Multikulti tentoraz prináša všetky články Spravodaja jednotlivo, ako aj ich úplné znenie, ktoré sa do tlačenej podoby Spravodaja nezmestilo.

O myšacej diere

Možno si ešte spomínate na minuloročnú „zebru“ z vizuálu [fjúžn]. Uplynul rok a pred nami je ďalší ročník festivalu nových menšín, ktorý už po ôsmykrát pripravila Nadácia Milana Šimečku v spolupráci s množstvom partnerských organizácií.

Poézia domova

Spravodaj tento rok pretkáva výber básní. Každá z nich vznika v inom období a v inom kúte sveta, spája ich ústredná téma tohtoročného festivalu - domov.

Žena a život (doma)

Šiestim multikulti ženám sme položili rovnakú otázku: Kde sa cítite ako doma? Z ich odpovedí vznikla koláž podnetných miniesejí, ktoré odpovedajú nielen na našu otázku.

Jampa a Sonam

Jampa a Sonam prišli na Slovensko v roku 2010. S jedinými dvoma Tibeťanmi žijúcimi na Slovensku sme sa o ich domove pozhovárali vo vskutku netradičnej atmosfére zasneženej Kvetnej nedele v ubytovni, kde obaja bývajú. Chlapci si metelicu za oknami ich izby pochvaľovali, vraj im pripomína počasie v Tibete. Fotografie Patrícia Kvasňovská

Na Vianoce som väčší kresťan než môj sused

Azim Farhadi pochádza z Afganistanu, ale polovicu svojho života strávil na Slovensku. Naučil sa jazyk, vyštudoval žurnalistiku a dnes sa venuje integrácii cudzincov. Rozprávali sme sa s ním o odchode z Afganistanu, súčasnej situácii v jeho rodnej krajine a na Slovensku, ale aj o vzťahoch Slovákov a cudzincov.

Naši (noví?) susedia

Pred troma rokmi Benoit Fricard, jeho manželka Audrey Barboteau a ich dve dcéry Suzanne a Louise prišli na Slovensko. Benoit je vedúcim oddelenia plastov pre strednú a východnú Európu firmy BASF, Audrey je učiteľkou francúzštiny a nemčiny, hovorí však aj po rusky a slovensky, dcéry sú školáčky. Spoznávame sa ako susedia, priatelia, rodičia, deti. O domove sa rozprávame často, a vďaka vzájomnej výmene pocitov, myšlienok či vecí si uvedomujeme svoje vlastné hranice, ktoré sa nedajú nazvať inak, než fúzia (fjúžn?).

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) spojila slovenské rodiny a rodiny migrantov

V nedeľu 18. novembra 2012 sa v deviatich mestách a obciach na Slovensku stretlo 32 slovenských rodín a rodín migrantov, ktorí žijú na Slovensku. Na každom stretnutí sa zúčastnila jedna slovenská rodina a jedna rodina migrantov, pričom jedna stretnutie hostila a pripravila nedeľný obed a druhá prišla na návštevu. Stretnutí sa spolu zúčastnili rodiny migrantov z 11 krajín.

Ako sa obchoduje s neobchodovateľným

S Petrou Ezzeddine Lukšíkovou a Zuzanou Sekerákovou Búrikovou o au pair, pestúnkach a opatrovateľkách.

Priestory, chute a vône domova (Slováci a Slovenky v Írsku)

Írska republika bola po roku 2004, spolu s Veľkou Britániou, jednou z najobľúbenejších pracovných destinácií slovenských migrantov a migrantiek (Bahna, 2011). Hoci mnohí sa po vypuknutí finančnej krízy v roku 2007 vrátili na Slovensko, v poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 až 10 801 Slovákov a Sloveniek oficiálne deklarovalo, že dlhodobo žijú v Írsku, čo znamená nárast o vyše 33% oproti sčítaniu z roku 2006 (www.cso.ie). Najviac Sloveniek a Slovákov žije v hlavnom meste Dubline a v Corku. Vďaka cenovo dostupným a dobre fungujúcim telekomunikačným technológiám a dopravnej infraštruktúre môžu udržiavať intenzívny fyzický aj sprostredkovaný kontakt s domovskou krajinou, a tým vlastne fungovať takmer súčasne v dvoch štátoch. Takáto migrácia sa označuje ako transnacionálna a je pre ňu charakteristické, že „vzťahy a prepojenia s kolektivitami fungujúce na diaľku môžu byť silnejšie než identity zakotvené v konkrétnych jasne ohraničených priestoroch“ (Lewitt, Waters, 2002, s. 7, in Deaux, 2006).

Domov, to sú šperky

Alica, Aaliyah, Amica, Abigail, Agáta, Alena, Adél, Adora a Adeva je deväť žien. Každá z nich je časťou jednej ženy v pohybe, zhodou okolností v krajine, ktorá sa označuje aj ako slovenská. Ich mená pochádzajú od rodičov, čo radi pozerali televízne seriály z prostredia inej kultúry, a preto nijaká z nich nemá meno krajiny svojich predkov. Všetky začínajú prvým písmenom abecedy, pretože pochádzajú z rodu Amazoniek. Jedna z verzií mýtu o Amazonkách hovorí, že týmto ženám išlo predovšetkým o slobodný domov. Až potom, čo ich susedné kmene nevedeli zniesť slobodu, ktorú tento domov mal, začali sa brániť. Preto sa Amazonky dodnes omylom považujú za bojovníčky. Je to však naopak, Amazonky boli vedmy, ktoré vedeli, že domov bol pokladom vtedy, ak bola ľudská celá krajina. Preto majú potomkov v každej z krajín Zeme.

Spravodaj

Ako žijeme v Rohovciach

Práca so žiadateľmi o azyl je zaujímavá, rôznorodá a náročná. Počas uplynulých jedenástich rokov môjho pôsobenia v tejto oblasti som zažil skutočne veľa zaujímavého, nového, exotického. Pre našich ľudí nepochopiteľného. Každý žiadateľ o azyl je jeden príbeh.


Pavol Polanský


Klienti, s ktorými sa stretávame, sú rôzni. Máme klientov, ktorí skutočne potrebujú našu pomoc, azyl a sú v núdzi. Ale aj klientov, ktorí sú u nás z čisto ekonomický dôvodov. Pobytovým táborom Rohovce prešlo množstvo klientov. Každý z nich je zaujímavou osobnosťou, odlišnou od iných. V tomto smere nie je medzi utečencom a občanom Slovenska rozdiel. Rozdielne sú kultúry, národné zvyky a sociálne návyky. Práve tu vzniká medzi klientmi v rámci integrácie množstvo problémov aj konfliktov. Zaujímavé je, že aj v rámci kontinentov sú v návykoch a zvykoch veľké rozdiely. Iné sú návyky a zvyky v Číne, iné v Afganistane či Indii. Klienti sú v tomto smere v ťažkej situácii, pretože sa musia čiastočne prispôsobiť iným klientom a zároveň je dôležité, aby si osvojili minimálne štandardné spoločenské normy Slovenska a Európy ako takej.


Práca pomáha


Sociálna práca v tábore je zameraná práve na odstraňovanie rozdielov a integráciu v medziach možností klientov prijať tieto zmeny. Máme tu klientov s rôznym vzdelaním. S každým z nich pracujeme osobitne s cieľom dosiahnuť maximum možných zmien v jeho správaní, konaní a komunikácie za predpokladu zachovania podstaty jeho kultúrneho dedičstva a osobnostných vlastností. Klientov treba motivovať. Táto časť práce je mimoriadne náročná najmä v súčasnosti, keď Migračný úrad väčšinu žiadostí o azyl zamieta.

Veľkým posunom vpred je pre klientov možnosť zapojiť sa do pracovného procesu. Práca im pomáha. Cítia sa zodpovední, majú pravidelný príjem, bývajú mimo tábora. Veľmi sa teším, keď sa nám podarí nájsť pre klienta prácu. Zaujímavé sú pre nich rekvalifikačné kurzy. S klientmi, ktorí sú v tábore dlhší čas, riešime ponorkovú chorobu a iné psychické problémy. V tábore sa aplikuje ergoterapia, do ktorej sa snažím zapojiť v prvom rade problémových klientov. Nie vždy sú ochotní spolupracovať. Majú tiež možnosť asistenčnej práce, ktorá spočíva hlavne v udržiavaní poriadku v tábore. Aj touto formou sa snažíme motivovať klientov k vlastnej iniciatíve integrovať sa do našej spoločnosti.

Okrem štandardných metód sociálnej práce sú veľkým prínosom aktivity, ktorých cieľom je zmysluplné využitie voľného času klientov. Pri tých zažijeme najviac veselých situácií. Klienti sa viac uvoľnia, sú otvorenejší. Tu ukážu svoj skutočný talent a schopnosti. Cieľom aktivít je rozvoj tvorivosti, jemnej motoriky, logického myslenia, spoznávanie Slovenska. Vyrábajú výrobky vhodné na výstavu či charitatívny predaj. Pre klientov sú najzaujímavejšie práve geografické výlety, organizované v spolupráci s Nadáciou Milana Šimečku. Výlety sú dobrou prevenciou a terapiou proti ponorkovej chorobe. Máme klientov, ktorí sú rodení zabávači: spievajú, tancujú, žonglujú s loptou, píšu básne. Máme klientov so športovým nadaním. Momentálne hrajú v Bratislavskej lige malého futbalu. Hudobné stretnutia sú podporené spoluprácou s profesionálnym hudobníkom a jeho hudobnou skupinou.

Veľmi zaujímavá je komunikácia s klientmi. Každý z nich si vyžaduje inú formu. V niektorých situáciách je to tvrdý oriešok. Našťastie však nastávajú aj situácie veselé, kedy sa spoločne zasmejeme nad tým, čo vzišlo z nášho rozhovoru. Sú však aj momenty, kedy s klientom nemožno komunikovať kvôli jazykovej bariére. Vtedy, pokiaľ nemáme tlmočníka, využívame všetky dostupné prostriedky. Iná je situácia s klientmi, ktorí majú vážne psychické problémy. Tu je potrebné voliť skutočne vhodné slová, aby klient cítil, že mu chcem pomôcť, aby cítil určité bezpečie. V konečnom dôsledku vieme s každým dospieť k úspešnému záveru.


Pravidlá a internety


Základom tejto práce je mať jasne a konkrétne nastavené pevné pravidlá. Klienti si postupne uvedomujú, že tieto pravidlá sú jednoducho nemenné. Súčasní mladí klienti majú problém s ich rešpektovaním. Sú veľmi asertívni bez rozdielu národnosti. Ich asertivita niekedy prerastie do agresivity. Veľa krát si pomyslím na našich mladých ľudí. Tiež sú veľmi podobní žiadateľom o Azyl. Rozdiel je však v sociálnom statuse a životných podmienkach. V poslednom období ma prekvapujú mladi moslimovia. Svoje náboženstvo vnímajú ako náboženstvo v pravom zmysle slova. Nebadať u nich fanatizmus vedúci k extrémnym činom. To je dobré znamenie. Moslimský svet sa postupne modernizuje a približuje k novému ponímaniu náboženskej viery.

Veľmi dôležitá je spolupráca so psychologičkou pri riešení psychických problémov. Rovnako prebieha spolupráca so psychiatrom.

Okrem ergoterapie má význam arteterapia a muzikoterpia s cieľom uvoľnenia vnútorného napätia. Zaujímavé sú naše hudobné odpoludnia, počas ktorých klienti prezentujú svoju národnú hudbu.

Počas používania Internetu klienti chatujú s dievčatami na Facebooku a podobne. Tu vznikajú obzvlášť komické situácie. Chatujú s niekoľkými dievčatami naraz, jedna na druhú žiarlia. Potom si s našimi klientmi vymieňajú názory. Klienti si povymýšľajú príbehy od bohatých majiteľov firiem až po chudobných študentov. Potom zabudnú, čo ktorej dievčine narozprávali a vzniká problém. Vždy ma požiadajú aby som im pomohol vyžehliť situáciu a tak aj ja sadám s nimi k počítaču. Píšem a píšem.

Zážitkov a skúseností mám veľa. Každý deň je niečim iný, nový. Ale vždy sa vraciam domov s novými poznatkami, obohatený novými skúsenosťami. Žiadatelia o azyl sú ľudia, ktorí zväčša potrebujú pomoc. Kto s nimi nepracuje, nežije, nemôže pochopiť ich osudy a problémy. Nie sú príživníci, teroristi. Sú jednoducho ľudia.

Večer poďakujem Bohu, že som zdravý, nemusím sa báť o svoj život, o svoju rodinu a mám svoj domov.




PhDr. Pavol Polanský pôsobí ako sociálny pracovník Slovenskej humanitnej rady v Pobytovom tábore Rohovce.




Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.