Neraz som si vybavil ten moment, keď som prvý raz cestoval na Slovensko a na hraniciach do vlaku vošli policajti. Pohraničné hliadky som už videl aj predtým; pri niektorých pasoch sa zapozerali viac, pri iných menej. Napriek snahe vyzerať nenápadne bol môj pas samozrejme jedným z najdlhšie prezeraných. Americký dizajn možno len ťažko prehliadnuť. Ako sa vlak opäť rozbiehal, spomínam si, ako som škúlil cez odraz svojej tváre v osvetlenom okne, snažiac sa identifikovať podoby slovenskej nočnej oblohy. Precestoval som vlakmi celé Nemecko, z Kolína do Rakúska a už som bol zvyknutý na postupnú zmenu prírodnej scenérie aj kontinuálnu premenu kultúry. Hranice v Kittsee však boli náhlou zmenou na tomto spektre.

Onedlho som sa ocitol na Hlavnej stanici a pomyslel si, že mesto, do ktorého práve prichádzam, bude pre mňa isto jedinečnou skúsenosťou. Zakrátko sa mi tento predpoklad potvrdil. Predstavil som si, ako iní západní turisti vkročia do krajiny, kde vám udrie do očí zúfalý nesúlad medzi stavbami a ich okolím, ilustrovaný napríklad dláždenými uličkami pri Bratislavskom hrade a hnijúcim ramenom Dunaja, vinúcim sa pomedzi šedé petržalské paneláky. Alebo škaredé betónové kvádre trčiace spomedzi stromov v Rožňave a držiace okolitú zeleň v zajatí. Sen a skutočnosť. Počas prvých týždňov moje chicagské oči videli miesta pripomínajúce čalúnenie v Cabrini Green (známy chicagský obytný dom, teraz už zničený), pretkané miestami akoby zo stredovekej Európy, ktoré som videl na mojich cestách po Írsku a Škótsku.

Samozrejme, neplánoval som tu ostať ani len na pár týždňov. Prišiel som za kamarátom z Chicaga, ktorý tu bol na Veľkú noc navštíviť svojich starých rodičov. Po pár dňoch strávených prehliadkou mesta som chcel ísť späť do Rakúska, do bytu mojej lektorky snowboardingu. Plánoval som si nájsť prácu pri Zell am See. No napriek tomu, že Alpy sú nádherné, Bratislava bola predsa len zaujímavejšia. Viedeň je pekné mesto, Salzburg tiež. Keď som sa však za tými miestami spätne obzrel, uvedomil som si, že majú s Amerikou prinajmenšom toľko spoločného ako odlišného. Starbucks a Subway napríklad. Hovorí sa tam síce inou rečou, no mnoho bežných vecí mi pripomínalo niečo, čo som poznal z Ameriky. Slovensko bolo ako mimozemšťan. Líšilo sa.

V Bratislave aj veci, pri ktorých by ste očakávali, že sa o ne mesto bude starať, boli v hroznom stave. Parky, kde by ste mohli nájsť napríklad obedujúcich študentov či lekárov, boli zarastené, fontány v nich popraskané. Autobusy boli počas špičky také preplnené, že keď sa dvere na zastávke otvorili, vypadlo hneď niekoľko cestujúcich. Na dosah od centra, s výhľadom na Bratislavský hrad z južnej strany Dunaja, nájdete zrúcaniny. Nie sú to však ruiny stredovekej Európy, ale rozostavaných betónových objektov z osemdesiatych rokov. Na ich dokončenie chýba motivácia a peniaze. Toto rozhodne nebol typický pohľad, ktorý ponúka americké mesto. Alebo írske, rakúske, či západonemecké.

No Slováci z toho neboli nešťastní ani zahanbení napriek tomu, že ich národná identita sa otriasala v základoch. V minulosti síce boli utláčaní Rakúsko-Uhorskom a neskôr Ruskom, ako aj všeobecne nepovšimnutým, no mojím americkým okom spozorovaným útlakom Čechov, napriek tomu si udržiavali dôstojnosť a sofistikovanosť, ktorú môžem opísať jedine ako kruto európsku. Nechápte ma zle, nie som masochista, čo neprestajne búši do Američanov. Môžem však povedať, že s istotou som dokázal v bratislavskom dave nájsť svojich outsiderských súkmeňovcov už len podľa najľahostajnejších tvárí dožadujúcich sa jedálneho lístka v angličtine.

Čo sa týka školy, všetci boli veľmi vzdelaní v matematike, literatúre, geografii, prírodných vedách. Slovenskí priatelia, ktorých som si postupne našiel, mali oveľa väčší prehľad o všetkom, čo sa možno dozvedieť z kníh. Počas môjho dvadsaťmesačného pobytu som neraz dostal otázku, či som videl konkrétne miesta alebo pamiatky v Amerike, o ktorých som dovtedy ani len nepočul, nieto ich ešte videl! Nedokážem si ani spomenúť, koľkokrát som niekoho prekvapil tým, že som nevedel povedať anglický názov ovocia, stromu či prírodného úkazu, ktorý mi niekto popisoval s nádejou, že práve ja mu poviem anglický ekvivalent. No ja som to netušil napriek tomu, že som presne vedel, čo má dotyčný na mysli. Neraz mi Slováci dokázali, že poznajú každé slovenské slovo, nehovoriac o ovládaní prinajmenšom jedného cudzieho jazyka. Ja pritom dodnes pri písaní používam výkladový slovník.

Títo ľudia pritom boli vnútorne ušľachtilí, čo sa ukazovalo aj na ich autentickom vzťahu k okolitému svetu. Mnohí, čo žijú v Bratislave, majú svoje korene alebo sú nejakým iným spôsobom spojení s malými dedinkami na periférii. Mnoho z nich tam vyrástlo. Moja spolubývajúca mi rozprávala, ako zabíjala sliepky, ktoré potom jej otec jedol na obed. Čo som pritom vedel ja? Vyrastal som na predmestí Clevelandu a kurence k nám z obchodu prichádzali vždy pekne zabalené. Väčšina Slovákov, ktorých som poznal, vedela, aké to je mať špinavé ruky, aj keď cez týždeň chodili do práce v obleku. Víkendy trávili s rodinou na záhradke – koníčkom, ktorému do veľkej miery vďačili za stravu. A rovnako ženy aj muži majú radi pivo. A ich pivo je ozajstné. Slovensko a susedné krajiny sú podľa všetkého rodiskom piva.

Samozrejme, že zovšeobecňujem. Ako v každej kultúre, ani Slováci neboli všetci hviezdami ako Budvar či Zlatý Bažant. Priatelil som sa aj s ľuďmi, ktorí mali napríklad na rómsku otázku úplne odlišný názor ako ja a tento rušivý element by bol medzi priateľmi, na akých som bol dovtedy zvyknutý, jednoducho nemysliteľný. Pravdaže, nezažil som to, čo títo ľudia, a preto na nich nemôžem ukazovať prstom. Rómovia majú zaiste úplne odlišný spôsob života, ako je v Európe bežné. Napriek tomu, že som sám nikdy nevidel, ako ich osady v skutočnosti vyzerajú, vnímal som, že sa nechcú podriadiť dominantnej kultúre, ktorá ich obklopuje. Predstavoval som si ich ako rebelujúcu skupinu Robina Hooda, ktorá žije v lese, mimo mesta. Ale čudujete sa? Mnohí Slováci nechceli nič menej ako ich úplnú asimiláciu, prípadne až elimináciu. Rómovia sú nepopierateľne utláčaní, čoho dôkazom sú už len vtipy na ich adresu od inak inteligentných a citlivých ľudí.

Keď už hovorím o útlaku, nemôžem nespomenúť paneláky. More uniformných šedivých budov, ktoré dominujú pravej strane Dunaja. Zdá sa, že v petržalských panelákoch žijú všetci. Nemožno si ich nevšimnúť a rozhodne prispeli k typickému charakteru mesta, ktorý som spočiatku intenzívne vnímal. Boli stálym pripomenutím, že sa nachádzam na úplne odlišnom mieste od môjho domova, a v tom zmysle som toto dobrodružstvo privítal. Ten rozdiel však bol zúfalý.

Potulujúc sa ulicami Petržalky, ktoré lemuje linka autobusu 81, prechádzajúc cez mŕtve rameno Dunaja pod schátranou betónovou vežou, ktorá sa nado mňa skláňala, často som si spomenul na príbeh, ktorý som čítal ešte v prvej triede. Bol o cestovateľovi, ktorý sa ocitol sám v opustenom meste. Všetko sa mu zdalo studené a neprívetivé a nič nefungovalo tak, ako bol zvyknutý. V jeho prípade boli postele úzke a nepohodlné a nestráviteľne vyzerajúce jedlo vydávali zvláštne vyzerajúce stroje. Keď stlačil gombík, hneď si musel stlačiť aj uši, pretože nevládal počúvať ten monotónny zvuk, čo zo stroja vychádzal. Ten príbeh mal aj ponaučenie. Jedného dňa sa cestovateľ zobudil a zistil, že posteľ je mu akurát, jedlo chutí skvele a monotónny zvuk sa mu javil ako symfónia. Avšak nezmenili sa veci okolo neho, zmenil sa on.

Veľmi často som si tento príbeh v hlave prerozprával. Čím viac som chápal realitu Bratislavy, tým viac som sa s ňou identifikoval. Do augusta mi tie hrozivé petržalské obydlia, ich šedivosť stratená v tme a popretkávaná svetlami bytov, pripomínala prechádzku pomedzi obytné domy na floridskom pobreží. Mŕtve rameno Dunaja bolo takmer také dlhé ako prechádzka z Binga Alfa na Belinského ulicu. Po rozume mi neustále chodila jedna myšlienka, a síce že tieto autenticky tmavé črty Slovenska sú výsledkom rozkladu, s ktorým sa ľudia snažia vyrovnať najlepšie, ako vedia. Áno, aj Američania sú svojím spôsobom obhrublí, no deformovanosť ich sídliska či štvrte by ich inšpirovala, aby niekde inde vytvorili niečo nové, krajšie. Američania sa sťahujú sem a tam, čo im koniec-koncov umožňuje aj prebytok dvesto rokov neobývaného, čerstvého teritória, kam môžu odísť.

Únik pred útlakom alebo dennodennou otročinou odsťahovaním sa do priateľskejšieho prostredia pravdepodobne nie je americkým vynálezom. Posledné generácie Slovákov však nemali inú možnosť ako zostať a znášať bičovanie. Zdá sa, že z čistej nevyhnutnosti prišli na spôsob, ako prijať tieto nepriaznivé podmienky a naučili sa vytĺcť si zlosť na rezňoch s kyslou kapustou. Títo ľudia mali legitímne právo na svoje hovädzie (sťažnosť) voči svetu a museli sa vyrovnávať s 50-ročnou represívnou, hrdzavejúcou komunistickou diktatúrou. Rady na chlieb, hranice smrti, legálne prenasledovanie inteligencie. Máloktorá z mojich vlastných krívd by oproti tomu obstála. Cítil som sa ako podvodník, ktorý chcel, aby ho niečo, čo títo ľudia získali, ovplyvnilo. Bolo to, ako keď zadržiavate dych pod vodou a snažíte sa vydržať ešte sekundu a potom ešte jednu a ešte jednu. A tak som napokon zostal.

Keď som si našiel ubytovanie, bola to pre mňa veľká udalosť. Znamenalo to, že naozaj zostávam. Prvé mesiace som prespával po gaučoch u kamarátov a keď konečne nastal čas, odišiel som z kamarátovho bytu. Prešiel som Nový most, Sad Janka Kráľa aj Aupark a popri ruinách pri diaľnici som sa cez vlakové koľaje dostal k budove, v ktorej som už mal zaplatené prvé mesačné nájomné. Mojím novým domovom sa stala izba v byte na Belinského, kde okrem mňa býval majiteľ Peter so svojou priateľkou Zuzanou a v tretej izbe ešte Martina. Zvonku bola budova len ťažko opísateľná, vlastne ako všetko ostatné v Petržalke – chodby a schody boli úzke a tmavé, byt bol však čistý a vo výbornom stave.

Moja izba bola zariadená posteľou, bielym písacím stolom, drevenou skriňou a oknom s výhľadom na južnú ulicu. Holé steny. Keďže hlavným účelom môjho pobytu bolo zažiť z cudzej kultúry čo najviac, v izbe som trávil len minimum času. Bolo to teda presne to, čo som hľadal: lacné, teplé, suché bývanie. A upratané. Peter a Zuzana boli úzkostliví na poriadok, čistotu a funkčnosť všetkých spotrebičov. Ja som takmer každú minútu trávil v centre a väčšinou som sa tam aj stravoval, zatiaľ čo oni dvaja robili v kuchyni aj tri jedlá denne. Avšak vždy, keď som tam vkročil, celá kuchyňa bola bez jedinej omrvinky, akoby nedotknutá, nanajvýš s nejakým jedlom, ktoré sa práve varilo na sporáku alebo s niečím marinovaným na kuchynskej linke. V zime chladničku presunuli z chodby na balkón, aby šetrili energiou. Dávalo to zmysel, no mne nikdy predtým nenapadlo, že by sa elektrické spotrebiče v domácnosti mohli premiestňovať. Ja som vždy chladničku považoval za niečo, čo malo svoj predurčený kút.

Z mojich troch spolubývajúcich hovorila po anglicky iba Martina. Ak sme boli obaja doma, rozprávali sme sa. Aj keď si myslím, že jej so mnou bolo dobre, často hovorievala, že sa konverzáciami so mnou naozaj chce iba zdokonaľovať v angličtine. Mne to neprekážalo. Keď som si však raz schádzajúc dolu schodmi vytkol členok, musel som ostať ležať v posteli a ona mi urobila palacinky. Zuzana aj Peter sa so mnou snažili komunikovať napriek tomu, že im angličtina veľmi nešla. Zuzana bola zbytočne nesmelá a neistá vo výslovnosti anglických slov. Zvyčajne sa so mnou dlho nerozprávala, pokiaľ na to nebol dôvod, ktorý sa zvyčajne týkal bytu. Keď som sa však o niečom rozprával s Petrom, stála pri ňom a zbierala z našej konverzácie všetky informácie, ktoré pochytila. On sa pritom na ňu často obrátil o pomoc, zrejme tým chcel ukázať, že vie lepšie po anglicky. Myslím, že oboch vcelku zaujímal Američan, ktorý im v byte robil rámus. Keď sa mi Peter snažil niečo vysvetliť, strávil som s ním často hodinu aj viac. Sedeli sme za kuchynským stolom alebo v obývačke a rozprávali sa. Často sme si povedali, že by sme si raz mali zahrať šach. Ako sa môj pobyt predlžoval a moja slovenčina zlepšovala, naše konverzácie sa postupne menili na „slovanglické“ a plné gestikulácie. Často sme používali aj slovníky. K tej šachovej partii sme sa však nikdy nedostali.

Napriek tomu, že sme v podstate nemali veľa spoločného – ja som neustále niekde lietal a oni boli vcelku ustálení domasedi – vychádzali sme spolu celkom dobre. V Chicagu som zvykol jedávať vonku alebo som si jedlo objednával domov. Ak som si niekedy varil, bol som zvyknutý, že nechám riady po jedle odmočiť a až potom ich umyjem. Spomínam si, ako som raz dlho do noci popíjal v meste a keď som prišiel na Belinského, začal som variť. Po dojedení som nechal taniere a riad v dreze. Keď som sa na druhý deň zobudil a vošiel do kuchyne, aby som po sebe upratal a pripravil si raňajky, žiarila čistotou. Vyzerala akoby sa tam nikdy nevarilo, bez jediného fliačika. Zuzana všetko upratala, pretože s Petrom potrebovali miesto, aby si mohli spraviť niečo na jedenie. Som si istý, že tým nebola príliš nadšená, no nedala na sebe nič znať. Vedomie toho, že som niekomu takýmto spôsobom znepríjemnil ráno, bolo pre mňa asi lepším ponaučením, ako keby mi vynadali. Nemyslím, že som kuchyňu ešte niekedy potom nechal neupratanú.

Keď mi spolubývajúci chceli dať najavo, že som porušil pravidlá, spravili to veľmi férovým spôsobom. Raz som uvaril cestoviny, dal ich do plastovej nádoby a uložil do chladničky. Nasledujúci deň za mnou prišiel Peter a vysvetlil mi, že nie je dobré dávať horúce veci do chladničky, pretože to zníži teplotu. V mojom byte by mi také niečo síce vôbec nevadilo, no mal pravdu. Ak to bolo niečo, s čím nesúhlasia, budem to samozrejme rešpektovať. Nezdalo sa mi však, že by tie veci brali osobne, pretože ma často volali, aby som si s nimi dal pivo či zahral na gitare. V konečnom dôsledku si myslím, že boli aj radi, že ma majú. Ak už nie pre to, že som im načas platil nájomné, tak prinajmenšom vďaka tomu, že som v byte trávil málo času a používal som ozaj iba svoju izbu a ráno sprchu.

Na Slovensku ma zrejme najviac ovplyvnila moja skúsenosť s vyučovaním. Do Európy som šiel s nádejou, že ostanem, ak si nájdem hocijakú prácu. Keďže sa väčšina mojich predošlých pracovných skúseností týkala gastronómie a reštaurácií, myslel som si, že budem robiť niečo ako barmana alebo čašníka, prinajhoršom aj umývača riadu. Keď sa na to pozriem spätne, myslím, že všetko, okrem posledného menovaného, by bolo dosť nereálne vzhľadom na moje chabé, teda vlastne žiadne znalosti slovenčiny. Počas prvých týždňov v Bratislave som spoznal dosť anglicky hovoriacich ľudí, či už Angličanov, Američanov alebo plynule hovoriacich Dánov, Švédov či Francúzov z ambasád. Netrvalo mi dlho, kým som zistil, že inštruktori angličtiny sú žiadaní. V podstate každý, kto plynule hovoril po anglicky, mohol učiť. Jeden z mojich kamarátov takto cestoval po Európe a živil sa iba učením, v tej dobe skupinu právnikov v nejakej slovenskej firme. Raz večer, keď sme boli vonku s jedným z tých právnikov, Andrejom, mi po pár pivách vo Flamencu blízko Hlavnej stanice ponúkol prácu – učiť jeho asistentov. Samozrejme, hneď som vycítil príležitosť dobrej práce v meste, no zároveň som mu úprimne pripomenul, že som ešte nikdy predtým neučil. Nepovažoval to však za problém a opäť zdôraznil, že ak tú prácu chcem, je moja. Po tom, ako som s ním prebral všetky moje námietky, som prácu prijal. Utorky a piatky ráno o pol ôsmej.

Týždeň pred svojou prvou hodinou som bol celý vydesený. Požičal som si všetky knihy, čo som našiel na tému angličtina ako druhý jazyk. Vypytoval som sa všetkých učiteľov, čo som poznal, až kým mávli rukou a povedali: „Bude to v pohode.“ Ten týždeň som samozrejme štastne prežil, no oni vôbec nerozumeli mojej úzkosti. Nakoniec nadišiel ten deň a ja som vošiel do zasadačky, položil učebnice na stôl a snažil sa čo najviac vyzerať ako učiteľ. To som pochytil z vlastnej dlhoročnej študentskej skúsenosti. O pol ôsmej ráno tam s pripravenými ceruzkami a nezaujatým pohľadom sedelo päť študentov od úplného začiatočníka až po pokročilého. Počas prvej hodiny som z rukáva vytriasol všetko: Hovoril som ako autorita, na tabuľu kreslil diagramy, rozdal som im kópie s cvičeniami. Na konci sa na seba spýtavo pozerali, nemali ani poňatia o tom, čo som sa im snažil povedať a pochybovali o mojich schopnostiach. To, že som nerozumel ich jazyku a nedával som si pozor na hovorové anglické výrazy, ktoré nemohli pochopiť (a to ani nespomínam, že som nevedel odpovedať na žiadnu z ich otázok), tiež rozhodne nepomohlo.

Napokon som sa teda vzdal myšlienky, že chcem vyzerať ako skutočný lektor a namiesto toho som sa začal spoliehať na ich záujem o mňa ako Američana, ktorý prišiel na Slovensko nevedno prečo. Počas dvoch rokov môjho pobytu v Bratislave bola práve toto otázka, ktorá zaujímala všetkých. Obvykle mi otvorila obrovské možnosti na konverzáciu a ak ma niekto aj počúval, mohol sa dozvedieť o mojich pôvodných zámeroch vrátiť sa do Zell am See ako aj o stredovekom, strhanom šarme Bratislavy a ľuďoch, čo ma v nej neustále fascinovali. Príbeh cudzinca, ktorý sa mohol slobodne potulovať kdekoľvek po kontinente, a pritom sa rozhodol usadiť sa práve v ich rodnom meste, domácich zakaždým zaujímal. To platilo aj o právnickej firme, a tak som sa rozhodol venovať zvyšok stretnutia rozprávaniu o svojich dobrodružstvách, aby som si študentov znova získal. Bolo to úprimné, ale nebola to ozajstná hodina angličtiny.

Neskôr som ešte trochu spieval a tancoval a hodina sa skončila. Aj keď som tú prácu potreboval a dokonca by ma to aj bavilo robiť, myslím, že v ten deň som sa pretvaroval najviac vo svojom živote. Mal som síce bakalársky titul z anglickej literatúry, takže som nebol najmenej kvalifikovaná osoba na svete, nemal som však žiadne skúsenosti s prácou v triede. Mal som istú predstavu o tom, čo a ako učiť, no bol som si zároveň veľmi dobre vedomý, že títo ľudia zaplatili človeku, ktorý má prísť a odrobiť si to. Nebol som si síce úplne istý ako, no povedal som si, že to dokážem.

Po čase prišiel aj moment, keď som si povedal, že som to zvládol. Počas môjho pobytu na Slovensku som si vyučovanie vyskúšal v rôznych prostrediach. Celú dobu som pokračoval v právnickej firme, ale mal som aj študentov, ktorých som po kaviarňach a reštauráciách v centre mesta súkromne učil konverzovať. Pracoval som aj pre dvoch zamestnávateľov, ktorí ma posielali do rôznych súkromných firiem. Na čiastočný úväzok som pracoval ešte pre jazykovú školu, ktorá mi zabezpečila zdravotné poistenie a legálny pracovný pomer. Najdôležitejšie však bolo, že práca v jazykovej škole mi umožnila pracovať v prostredí, kde som mohol vyhecovať aj ostatných inštruktorov a kde som mal k dispozícii najrôznejšie materiály a zdroje, z ktorých som mohol čerpať. Stretol som ďalších anglicky hovoriacich ľudí, vrátane Kanaďana Tima, ktorý sa stal jedným z mojich najlepších priateľov. Škola sa pre mňa stala dôležitým zázemím, v ktorom som sa cítil ako učiteľ aj ako člen komunity.

Počas piatich trimestrov od leta 2003 do jesene 2004 som učil zakaždým tri až štyri skupiny študentov rôzneho stupňa, od začiatočníkov cez mierne a stredne pokročilých až po pokročilých. Hodiny zvyčajne bývali skoro ráno alebo neskoro poobede či večer, čo mi umožňovalo tráviť veľkú časť dňa v centre alebo presúvať sa za študentmi na súkromné doučovanie. Ak nerátam občasné stretávanie sa s priateľmi, celý rok som vlastne strávil v právnickej firme, výučbou študentov, diskutovaním o učebných metódach s kolegami z jazykovej školy a študovaním príručiek na vyučovanie angličtiny ako cudzieho jazyka.

Veľkým posunom pre mňa bolo vyučovanie v triede pokročilých študentov počas leta 2004. Bola to malá skupinka siedmich študentov, vrátane učiteľky z jazykovej školy. Mária bola Slovenka a učila nemčinu. Ako dieťa strávila niekoľko rokov v Rakúsku, a preto nemecky rozprávala plynulo. Keď som ju rok pred tým prvý raz stretol, v angličtine bola len začiatočníčka. A keď som rozprával, na začiatku mi takmer vôbec nerozumela. Teraz bola v triede pre pokročilých. Neskôr, až po skončení kurzu, mi povedala, že ani celkom nevedela, čo môže od triedy očakávať a rátala aj s tým, že to môže byť zlá skúsenosť. Ostatní študenti boli všetci mladí, odrastení tínedžeri, čo pomerne rýchlo prispelo k nadviazaniu dobrých vzťahov medzi nimi navzájom a aj voči mne. Ich jazykové znalosti boli taktiež primerané pokročilej skupine.

Každý ďalší stupeň učiteľovi dáva jedinečné možnosti na zdokonaľovanie. Začiatočníci nemusia mať dostatočné vedomosti na to, aby dobre porozumeli zadaniu a novému učivu. Jalový humor, ktorého sú predpísané učebné materiály plné, môže zas pokročilých študentov dosť odradiť a preberané učivo sa im tak môže javiť ako zbytočné. Po tom, ako som si ku každej skupine študentov hneď zo začiatku vytvoril dobrý vzťah, uvedomoval som si, že ak budem postupovať striktne podľa predpísaných materiálov, vyvolá to v nich odpor a zmarí všetok potenciál na úspešné učenie. Snažil som sa preto na hodinách splniť minimálne požiadavky školy, no zároveň som vo veľkej miere využíval spontánnosť. To som síce robieval aj predtým, no určite nie vedome a plánovite. Ponúkal som študentom možnosť vynechať jeden či dva testy a namiesto toho som im umožňoval pracovať na triednom projekte, pre ktorý sa mohli všetci zapáliť.

Dalo sa samozrejme očakávať, že študenti zakaždým uprednostnia čokoľvek namiesto testu. Práca na projekte však bola podľa mňa rovnako veľkou výzvou a navyše to bolo omnoho zaujímavejšie ako test. Na druhej strane, keď som dal rovnakú možnosť výberu početne väčšej, rannej skupine pokročilých, pozreli sa na mňa ako na idiota a vybrali si test. V konečnom dôsledku sa však malá skupina pokročilých oveľa viac zabavila, lepšie sa navzájom spoznali a podľa mňa sa aj oveľa lepšie naučili písať v angličtine ako ktorákoľvek iná skupina, ktorú som učil. Na konci kurzu mi darovali ručne vyrobené tričko so slovenskou zástavou na pleciach a vpredu s nápisom: „Vo svojej triede som veľmi obľúbený.“ A pod to sa všetci podpísali. Už som dostal od študentov darčeky aj predtým, no toto bola ozajstná trofej. Mária, ktorá bola nakoniec najlepšia z celej skupiny – neustále zvedavá a na každej hodine sústredená – mi povedala, že na mojom kurze sa naučila viac ako na všetkých predošlých dohromady. To mi neuveriteľne zalichotilo. Príjemné zážitky so študentmi som mal aj skôr, no tento mi ukázal, že možno práve učenie je to, čomu by som sa mal venovať. Možno to nie je iba práca, ktorá mi môže zabezpečiť živobytie v cudzej krajine. Možno som našiel svoje povolanie.

Od prvého momentu, kedy som v roku 1998 vstúpil na írsku pôdu, a dávno pred tým, ako som prišiel na Slovensko, som tušil, že v zahraničí hľadám niečo viac než len dovolenku. Aj keď som sa do Írska a Škótska vrátil aj nasledujúci rok, pre svoju túžbu som dočasne neurobil nič. Až kým sa mi nenaskytla vhodná príležitosť v apríli 2003, nehľadal som dobrodružstvo, ale životnú zmenu. V podstate som ani nevedel, čo chcem zmeniť, bol som si len vedomý, že musím zanechať všetko, čo poznám. Keď som sa na bratislavskej Hlavnej stanici ocitol poprvý raz, myslel som si, že sa čoskoro vrátim späť do Rakúska za svojou inštruktorkou. Po tom, ako mi ponúkla ubytovanie, kým si nenájdem prácu, sa mi cesta do Bratislavy zdala tak trochu zbytočná. Myslel som si, že zostanem maximálne týždeň, no teraz neľutujem ani jednu sekundu. Veď Slovensko je krásne, to len ja som potreboval zmeniť optiku, aby som to zbadal. Vysoké Tatry, Slovenský raj, bratislavské Staré mesto – každý turista by na tých miestach vyfotil celý film. Ale čo taká Petržalka a iné moderné ruiny roztrúsené po meste aj na vidieku! To naozaj nie je pekný pohľad. Na to, aby som ich pochopil, som potreboval nový pohľad.

Veľa som tiež získal vstupom do oblasti, o ktorej som nič nevedel. Zistil som, že som v niečom naozaj dobrý, baví ma to a ešte z toho aj vyžijem a mám hodnotné miesto v spoločnosti. Moja zahraničná skúsenosť mi pomohla vzbudiť vo mne samom vášeň pre vec, o ktorú som sa vždy zaujímal, no buď som sa bál ju vyskúšať alebo som to jednoducho považoval za márnu snahu. Po návrate do Ameriky som sa prihlásil na magisterské štúdium lingvistiky. Môžem tak využiť skúsenosti s učením a raz možno budem práve na Slovensku stáť pred študentmi ako naozajstný učiteľ a titul mi otvorí nové možnosti do budúcnosti. Pred mojím pobytom v Európe som bol stratený a Slovensko, zdá sa, ma priviedlo domov.

Esej zo zbierky Migrácia ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, aj o "nás".Z angličtiny preložila Katarína Dobrovodská.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.