Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Anketa o vlastenectve

10 odpovedí 5 odborníkov a odborníčok na 2 otázky k vlasteneckému zákonu.


1. Ako hodnotíte návrh zákona o podpore vlastenectva z dielne SNS?


Radovan Geist, Euractiv

Návrh má samozrejme dva rozmery, prvý je politický. Bez ohľadu na x-stranové politické a volebné programy, SNS oslovuje voličov v podstate jedinou témou – nacionalizmom, prifarbeným šovinizmom a xenofóbiou. Samozrejme nie je v tom spomedzi slovenských politických strán jediná, ale jediná (z dôležitejších strán) na tom stavia svoju politickú identitu. Vstup do vládnej koalície so SMER-om možno ponúkol niektorým členom SNS vítanú príležitosť „uspieť“, strana ako taká však pozíciu vo vláde nezvládla. Ak k tomu pripočítame rôzne aktuálne kauzy, je jasné, že s blížiacimi sa voľbami potrebuje SNS vykázať „svojmu“ voličovi aktivitu. Do tohto bodu by sme to možno mohli vnímať neutrálne, vážne sú však následky návrhu. Snaha schvaľovať „zákon o vlastenectve“ totiž evokuje pocit, že je na Slovensku „vlastenectvo“ – identifikácia sa občanov so svojim štátom, čí „lojalita“ – niekým alebo niečím ohrozované. Je prirodzené, že takáto atmosféra SNS politicky vyhovuje, pre spoločnosť je však nebezpečná.


Zuzana Kusá, Slovenská akadémia vied

Zákon sa opiera o tradicionalistické chápanie vytvárania spoločnej väzby, ktoré pripisuje kľúčovú úlohu obradom potvrdzovania vzťahu jednotlivca k celku, symbolickým reprezentáciám celku a ich intenzívnejšiemu zapojeniu do každodenného života. Je fakt, že tak ako je to so všetkým, čo sa opakuje, aj v tomto prípade sa po čase stane predpísané konanie obvyklé, bude sa vnímať ako správne, slušné a ľudí bude skôr vyrušovať jeho neprítomnosť (napr. ak hudba nebude predelom dňa alebo ak sa občianske preukazy „len tak rozdajú“). Kým však nastane „zobvyklenie“, veľa ľudí bude vnímať nové rituály (sľuby, hymnu pred vyučovaním a pod.) ako zasahovanie a nenáležitú disciplináciu. Je takmer isté, že ich zavádzanie sa bude dlhý čas spochybňovať a asi medzi ľudí vnesie viac rozkolu ako úcty k spoločnej vlasti. Bolo by chybou vidieť v tom dôkaz, že sme v porovnaní s inými mizerní vlastenci. Ide o to, že sme oveľa slobodnejší a kritickejší k autoritám ako boli obyvatelia iných krajín v časoch, keď sa v nich zavádzali podobné rituály. Vtedy bežná pokora a podriadenosť voči autoritám dovolili oveľa ľahšie zavádzať podobné inovácie.


Klára Orgovánová, Rómsky inštitút

Zákon, ktorý má vyvolávať vyššie city a vplývať na vedomie ľudí, by mali predkladať iba ľudia, ktorí sú príkladom morálky a nositeľmi skutočných hodnôt a nie xenofóbni a zištní vlastenci. Venovala som mu minimálnu pozornosť. Ak by ho parlament prijal, veľmi pravdepodobne by som ho nedodržiavala.


Kálmán Petőcz, Fórum inštitút pre výskum menšín

Návrh zákona považujem za zúfalý pokus pozitívne sa zviditeľniť vo volebnej kampani. Negatívne sa totiž SNS zviditeľnila už nadmieru.


Laco Oravec, Nadácia Milana Šimečku

Z čisto obsahové hľadiska sa dá tento návrh zákona považovať za pomerne mierny, až na niektoré bizarnosti. Na túto iniciatívu však, podľa môjho názoru, treba nazerať cez prizmu motívov. A poznajúc Slovenskú národnú stranu som presvedčený, že toto nie je progresívna snaha o spoločenskú sebareflexiu a príspevok k budovaniu medzikultúrneho dialógu, ale len lacná, či až úbohá demonštrácia pocitu etnickej nadradenosti. Myslím si, že v tomto prípade nie je namieste odmietať zákon, ale skôr odmietnuť podhubie, z ktorého sa zrodil.



2. Potrebuje vlastenectvo podporu zo strany štátu?


Radovan Geist, Euractiv

Tým sa dostávame k druhému rozmeru návrhu. Okrem nebezpečného a zbytočného vytvárania deliacich čiar, je podľa mňa neprijateľný ešte z jedného dôvodu – obracia vzťah medzi občanom a štátom. Implicitne hovorí, že nie štát sa má uchádzať o lojalitu svojho občana tým, že mu vytvára podmienky na dôstojný život, rešpektuje a chráni jeho práva, atď., ale občan musí dokazovať štátu svoju vernosť. Už ani nehovoriac o tom, že hranica medzi vynucovaním si vlastenectva a presadzovaním nekritizovatelnosti štátnych inštitúcií, či dokonca konkrétnych politikov, je príliš tenká deliaca čiara. To je odpoveď na druhu otázku: štát môže podporovať „vlastenectvo“ svojich občanov (podmienky na dôstojný život, rešpektovanie a ochrana práv...), nie si ho však vynucovať.


Zuzana Kusá, Slovenská akadémia vied

Myslím, že potrebuje, ale nie v zmysle tradicionalistickej obradovej koncepcie, ktorá posväcuje „celok“. Slovenská spoločnosť potrebuje posilniť rovnostársku etiku občianskych vzťahov (výchovou k nenadraďovaniu sa, k úcte a kooperácii so spoluobčanmi bez ohľadu na ich majetok, etnicitu či vek) a taktiež potrebuje posilniť vlastenectvo v procedurálnom chápaní (participačné procedúry), ktoré vychádza z poznania, že ľudia si cenia členstvo v tých kolektivitách, kde podľa nich vládnu spravodlivé pravidlá, a v ktorých dokážu ovplyvňovať vlastnú aj spoločnú budúcnosť.


Klára Orgovánová, Rómsky inštitút

Myslím si, že neexistuje presná definícia vlastenectva, a aj preto sa môže jeho podpora zo strany štátu stať nástrojom manipulácie a propagandy. Nedávna história je dôkazom, že je to vždy nebezpečné.


Kálmán Petőcz, Fórum inštitút pre výskum menšín

K tomu, aby ste boli vlastencom, musíte mať vlasť, čiže štát, ktorý je aj Vaším prívetivým domovom a nie dŕžavou úzkej skupiny ľudí, ktorí seba samých stotožňujú so štátom a ešte navyše cynicky vyžadujú, aby k nim ostatní občania boli „lojálni“, čiže aby ich adorovali a milovali. Také niečo sme tu už mali. Štát by mal byť pre ľudí a nie ľudia pre štát. Osobitne sa to týka Neslovákov, občanov Slovenskej republiky. Zo zákona prikazovať trebárs etnickým Maďarom, aby rapotali preambulu slovenskej ústavy ("My, národ slovenský") a povinne každý týždeň spievali súčasnú štátnu hymnu ("zastavme ich bratia, Slováci ožijú"), je minimálne ľudsky necitlivé. Najväčšia podpora vlastenectva zo strany štátu by mala spočívať v tom, aby fungoval dobre, aby v ňom platilo právo a spravodlivosť a aby zabezpečil rovnaké šance pre všetkých svojich občanov, bez toho, aby zbytočne zasahoval do ich životov, napríklad aj takýmto zákonom. Pokiaľ však ide o pozitívny vzťah k tomu kúsku zeme, na ktorom sa nachádza Slovensko, k ľuďom, ktorí tu žijú, k slovenskému národu, slovenskej kultúre a slovenskému jazyku - popri vlastnom jazyku a kultúre, to je úplne iná vec. V tomto zmysle som vlastencom. K tomu však nepotrebujem zákon z dielne SNS.


Laco Oravec, Nadácia Milana Šimečku

Možno by aj mohol a mal. Ale zmysluplná podpora vlastenectva si asi žiada vyspelú spoločnosť a rozumnú výkonnú i zákonodarnú moc. A čisto z preventívnych až sebazáchovných dôvodov by som momentálne asi presadzoval prístup, aby štát radšej nič nepodporoval, až kým sa to nenaučí robiť dobre, demokraticky a pluralisticky.


Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.