Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Dúfam, že Somálsko bude raz opäť mierumilovné

Hoci na Slovensku nežije veľa Somálcov, my niekoľkých poznáme. Habiib tu žije dva roky. Opýtali sme sa ho, prečo musel utiecť z vlasti, na prvé skúsenosti so slovenskými orgánmi a jeho štatút doplnkovej ochrany.


Martin Firák



Ako dlho už žiješ na Slovensku?


Dva roky a niekoľko mesiacov.


Pochádzaš zo Somálska. Prečo si utiekol?


Necítil som sa bezpečne, osobne aj kvôli celkovej situácii v krajine. Tá je všeobecne známa, moju osobnú situáciu pozná moja rodina, blízki priatelia, bývalí pedagógovia a kolegovia. V princípe to bolo kvôli konfliktu medzi hodnotami, ktoré zastávam, a ideológiám, vďaka ktorým sa z mojej krajiny stal zlyhávajúci štát. Moji spolužiaci prepadali ideológiám Talibanu a Al-Shabaabu, stávali sa fanatickejšími. Al-Shabaab, Mládež, organizácia, ktorá sa odtrhla od Zväzu islamských súdov, sa snažia pritiahnuť mladých ľudí. Ich aktivity sa však zakladajú na násilí, zabíjaní, páchaní zverstiev a vraždách. V čase, keď som študoval na univerzite, ma oslovili, aby som sa k nim pridal. Niektorí moji priatelia tak spravili automaticky. Pre mňa to bolo stále väčším problémom, ktorý dospel až do štádia, kedy ma prišli navštíviť domov. Dva krát ma tam síce nenašli, na tretí však už áno. Žiadali ma o tri veci: aby som sa pridal k ich hnutiu, alebo aby som prestal byť verejne aktívnym, keďže som navštevoval semináre, kde som ich kritizoval. Tretia vec bola, že pokiaľ sa ani nepridám, ani ich neprestanem kritizovať, budú ma pozorne sledovať. To je pre každého v Somálsku jasnou vyhrážkou. Zaujímavé na tom bolo, že s ľuďmi, ktorí mi to hovorili, sme sa poznali.


Kamaráti?


Kamaráti, susedia, a tak podobne. Vedia, kto si a ako vážne berieš ich požiadavky. Rozhodol som sa nepridať k nim. Po tomto stretnutí sa však môj život stal veľmi nespoľahlivý, neistý.


V akom zmysle?


Išli po mne kvôli ponuke pridať sa k nim, ktorú som odmietol. Cítil som sa strašne malý. Emocionálne, psychicky aj fyzicky. Ukryl som sa na dva mesiace, počas ktorých dala moja mama a blízki príbuzní dohromady malé množstvo peňazí, aby som sa mohol dostať preč z krajiny.


Čomu si sa v Somálsku venoval okrem štúdia?


Pracoval som pre rôzne mimovládky, bol som aktivistom. Nejakú dobu som bol aj učiteľom.


Aké pocity si mal z toho, že odchádzaš?


Je veľmi ťažké opustiť miesto, kde si sa narodil a vyrástol. Len tak zo dňa na deň odísť. Je to viac, ako sa dá popísať slovami. Od okamihu, kedy som opustil Somálsko, sú moje pocity stále rovnaké: som obeť toho, čo sa v krajine deje. Dúfam, že sa tohto strašného pocitu jeden deň zbavím. Stále dúfam, že sa moja krajina jedného dňa zmení a stane sa rovnako mierumilovnou, ako bola kedysi.


Utekal si sám?


Bol som sám. Opustil som Somálsko, dostal som sa do Egypta a odtiaľ do Moskvy. Môj príbuzný, ktorý tam študuje na univerzite, mi ponúkol pomoc. V porovnaní s inými migrantmi som mal šťastie: mnoho z nich sa cestou prebije iba ťažko. Mojím zámerom bolo nájsť bezpečnejšie a priateľskejšie prostredie, lepšie miesto, kde môžem byť užitočný a zachránim sa, aby som z dlhodobého hľadiska mohol byť užitočný pre Somálsko. Chcel som sa pripojiť k mojim príbuzným, ktorí Somálsko opustili už dávnejšie. Väčšina z nich žije v Nórsku, Fínsku a Spojenom kráľovstve. Sen o tom, že tam získam azyl, však bol príliš predčasný. Moja cesta bola neistá, začala v Moskve a pokračovala cez Ukrajinu.


Ako si sa dostal zo Somálska so Moskvy?


Moja mama a príbuzní zaplatili malú sumu peňazí ľuďom, ktorí majú s podobnými prípadmi skúsenosti a vedia vás dostať preč z krajiny. Na to potrebujete víza vydané na základe somálskych dokladov. Nie je to úplne nelegálne. Niektoré organizácie sprostredkúvajú krátkodobé víza potrebné na návštevu seminárov, škôl, kvôli stážam a podobne. Somálsko má ešte stále dobré vzťahy s Ruskom. Bola k tomu síce potrebná asistencia ľudí, ktorí vedia ako to chodí, mal som však všetky potrebné doklady.


Čo bolo, keď si sa dostal do Moskvy?


Môj príbuzný, ktorý tam žil, mi hľadal na krátky čas ubytovanie u jeho známych, keďže on sám býval na vysokoškolskom internáte, kde som oficiálne zostať nemohol. Zostal som u týchto známych a moja ďalšia cesta sa po prvý krát oddelila od tej legálnej.


Ako a cez ktoré krajiny si cestoval?


Najprv som šiel z Moskvy autom na rusko-ukrajinskú hranicu. Keď cestuješ ľuďmi, ktorí na tvojom nešťastí zarábajú, si vždy v zložitej situácii. Bezpečne sme dorazili na Ukrajinu a napredovali sme k nášmu ďalšiemu cieľu. Viezli sme sa spolu so skupinou, ktorá sa chcela dostať cez Slovensko do Viedne a odtiaľ ďalej, avšak na slovensko-ukrajinskej hranici, ku ktorej sme tri noci kráčali lesom, nás chytila polícia. Tým naše plány skončili a musel som sa vysporiadať s realitou: polícia ma chytila po nelegálnom vstupe na územie Európskej únie. Podla Dublinskej dohody je za ochranu každého migranta alebo utečenca zodpovedná krajina, do ktorej vstúpili ako do prvej. Azylové konanie musíte absolvovať tam. Ja som teda začal na Slovensku.


Ako sa k tebe prevádzači správali?


Pokiaľ majú dobrý pocit z cesty aj z odvedenej práce, správajú sa k vám normálne. Ale v momente, kedy sa cítia neisto, alebo majú indície, že sa niečo môže nevydariť, začnú byť veľmi nepríjemní, keď sa snažia získať čas. Je rozdiel medzi tým, na čom sa dohodnete a ako to v praxi vyzerá. Na druhej strane však niektorí z mojich spolucestujúcich neboli pripravení na to, aká je takáto cesta fyzicky náročná.


Takže sa nesprávali vždy podľa dohody.


Nie.


Dala ti táto cesta niečo do života?


Určite. Nanovo definovala moje vnímanie reality. Toľko vecí som sa naučil... a toľko som ich stratil. Momentálne mám krízu z toho, že neviem, či som viac stratil, ako získal... alebo získal viac, ako som stratil.


Čo nasledovalo po tom, ako vás Slováci chytili?


Keď ma ôsmeho apríla 2010 chytila polícia, bol som spolu s ďalšími tromi somálcami. Policajti sa k nám správali veľmi nepríjemne. Možno až neľudsky. Musím však dodať, že nešlo o stelesnenie celej polície ako takej. Nebolo to o policajnej uniforme alebo reprezentácii celého slovenského národa. Vždy ide o povahu toho konkrétneho človeka, ktorý sa stane policajtom. Keď však slúžia krajine, ide o veľmi citlivú vec. Policajná uniforma v tomto prípade nereprezentovala krajinu, ich zlé správanie bolo individuálnym konaním. Chytili nás, spýtali sa, kto sme. Jasne sme im povedali, kto sme a odkiaľ sme. O polnoci nás previezli do záchytného zariadenia, kde mali v tú noc službu dvaja iní policajti a nehovorili veľmi po anglicky.


Hovorili policajti, ktorí vás zadržali, po anglicky?


Nehovorili, ale dohovorili sme sa posunkami. Sú situácie, kedy dokážete komunikovať aj napriek jazykovej bariére. Musíš im vysvetliť, kto si, že hľadáš medzinárodnú ochranu a že nie si drogový díler alebo kriminálny živel.


Čo sa stalo neskôr v tú noc?


Poslali nás do záchytného zariadenia, aby sa spustilo naše azylové konanie. Pýtali sa, kto sme, čo plánujeme, kto za tým celým stojí. Keď sme na všetky otázky odpovedali, priniesli nám papier, ktorý sme mali podpísať. Netušili sme, o čo ide. V skutočnosti by nikto nemal nič podpisovať bez tlmočníka. Tu však formálny štandard nebol dodržaný. Papiere sme teda podpísali bez toho, aby sme vedeli, o čo ide... a boli to podklady pre našu deportáciu. Ráno nás odviezli do väznice plnej väzňov, ktorí čakali na deportáciu. Podľa ustanovení Ženevskej konvencie o utečencoch sme tam byť nemali. Mali sme byť v zariadení pre utečencov, čo je niečo úplne odlišné. Pochopili sme, že musíme vzdorovať deportácii. Boli sme aj fyzicky vyčerpaní po trojdňovom presune cez hory. Boli sme emocionálne vyhorení a vyčerpaní. Iba pomaly nám všetkým dochádzalo, čo sa deje. Na druhí deň za nami prišli právnici zo Spoločnosti ľudí dobrej vôle a rozhodli sa zastupovať nás na súde, kde žiadali, aby nás neposielali späť. Vyhrali sme, no rozhodovací proces trval takmer dva mesiace. Až potom nás presunuli do zariadenia pre utečencov a začalo sa konanie o našich azyloch. Jeden z nás tam však zostal takmer šesť mesiacov.


O čom si celý ten čas premýšľal?


Vedeli sme, kde sa nachádzame, a bol to úplný opak našich snov a snáh. Všetko skočilo úplne inak, než som očakával. Uvedomovali sme si, že sme na Slovensku, kde nie je vôbec žiadna somálska komunita. Nevedeli sme, ako vyzerá proces udeľovania azylu utečencom. Pred tým, ako sa Slovensko stalo členom Európskej únie, ľudia pred nami tu končili napríklad preto, že sa im počas cesty minuli peniaze. Keď sme však prišli my, Slovensko bolo pripravené prijímať utečencov.


Potom si požiadal o azyl. Ako dlho trvalo, kým si dostal nejaké rozhodnutie?


Podľa štandardnej procedúry, v prípade utečencov by proces mal trvať tri mesiace. Pokiaľ to nestačí, úrady môžu toto obdobie predĺžiť o ďalšie tri mesiace. Niekde v polovici našich azylových procesov sme si uvedomili, že budeme musieť čakať dlhšie, pretože úrady mali podozrenie o našich národnostiach – či sme Somálci, alebo nie.


Mal si nejaké doklady?


V tom momente som nemal žiadne. Slovenským úradom som povedal, že by mi moja rodina z domu mohla poslať občiansky preukaz alebo hocijaký iný doklad, preukazujúci moju národnosť, pokiaľ by sa mi ich podarilo skontaktovať. Vzhľadom na občiansku vojnu v Somálsku, ktorá trvá dvadsať rokov, sa občianske preukazy veľkej obľube netešia. Ľudia o takých dokladoch ani nevedia, až na tri skupiny: politikov, podnikateľov a absolventov stredných škôl. Našťastie sa však mojej rodine podarilo poslať mi občiansky preukaz, ktorý som dostal po ukončení strednej školy. Správa celej krajiny je rozdrobená, z prevažnej časti kompletne skolabovala. Najlepšie fungujú vzdelávacie inštitúcie, ktoré nás presviedčali, aby sme si zadovážili občianske preukazy.

Slovenská polícia sa snažila overiť pravosť môjho občianskeho, avšak bez hocijakého kontaktu na medzinárodne neuznané somálske úrady sme sa zasekli na mieste. Museli sme čakať takmer osem mesiacov, až potom som dostal dočasné víza.


Čo pre teba znamenajú? Čo ti povoľujú?


Majú pozitívne aj negatívne stránky, ale mám pocit, že negatíva zatieňujú a počtom prevyšujú pozitíva. Môžem však vďaka nim množstvo vecí: pracovať na Slovensku, nadobúdať tu majetok, posielať a prijímať peniaze. Mám vďaka nim pocit uznania, legalizujú môj pobyt po tom, čo som tu bol nelegálne. Bez ohľadu na to, či sú trvalé, alebo iba dočasné.


Aká sú nevýhody?


Nemôžem sem priviesť moju rodinu, aby som sa s ňou zjednotil. Nemôžem byť otvorene kritický, pretože by to mohlo znížiť pravdepodobnosť, že moje dočasné víza, platné jeden rok, predĺžia.

V súčasnosti pracujem vo veľkej firme, mám zmluvu na jeden rok. Teraz mi však ponúkli zmluvu na dobu neobmedzenú. Tú však kvôli mojim dočasným vízam podpísať nemôžem. Toto je jedna z vecí, s ktorými sa musím psychicky aj emocionálne vyrovnať.

Majú však aj výhody: môžem cestovať po Schengene, po Európskej únii okrem Spojeného kráľovstva, kam potrebujem pozvánku. Môžem s nimi ísť do Afriky. Môžem si prenajať byt, môžem pracovať, aj keď to mi zaručuje iba krátkodobý úspech.


Doplnková ochrana sa udeľuje vždy iba na jeden rok?


Na desať mesiacov a potom máš dva na jej predĺženie.


Ako vnímaš slovenskú spoločnosť?


Rovnako, ako hociktorá iná, tiež pozostáva z dobrého aj zo zlého. Spoločnosť ako taká je fajn. A je veľmi hladná po zmene, bude však trvať ešte dlho, kým k nej dôjde.


Čo ti tu najviac komplikuje život?


Napríklad ja sa v noci vonku necítim príliš bezpečne kvôli farbe mojej pleti. Už som vďaka nej zažil tri incidenty.


Sleduješ situáciu v Somálsku? Si v kontakte s ľuďmi, ktorí tam zostali?


Situáciu musím sledovať. Je to miesto, kde som sa narodil, kde som vyrástol a ktoré reprezentujem. S ľuďmi som v kontakte cez sociálne médiá, ktoré mi pomohli nájsť aj tých, s ktorými som už dávno v kontakte nebol. Stále komunikujem s mojou rodinou a kamarátmi, z ktorých väčšina už dávno Somálsko opustila. Chýbajú mi však fyzicky, toto za vás sociálne médiá nevyriešia.


Vedia ľudia mimo Somálska, aká je v krajine situácia?


Vedia, pre mňa je však dôležité to, do akej miery. Médiá by mohli Somálsko pokrývať poctivejšie, vyváženejšie. Pokiaľ si Somálec, ktorý žije mimo svojej krajiny a na otázku, odkiaľ si, ľuďom povieš, že so Somálska, spoja si tvoju krajinu rovno s pirátmi, hladom, hladomorom, zabíjaním, občianskou vojnou a zlyhávajúcim štátom. Samé problémy, to nie je pekný obraz. Majú do istej miery pravdu, hoci to nevypovedá o celej krajine. O čo viac sa hrabeš v týchto nevyvážených informáciách, o to viac si uvedomíš, že sme obeťami toho, čo sa v Somálsku deje. A musíme sa s tým zmieriť.


Aká je situácia somálskych utečencov na Slovensku? Dostávajú všetci iba doplnkovú ochranu?


Drvivá väčšina áno, ale je to individuálne. Záleží od prípadu k prípadu, posudzuje sa to individuálne. Súčasná politika, ktorá sa netýka iba utečencov zo Somálska, ale aj z Afganistanu, Iraku a podobne, je, že väčšina žiadateľov dostáva iba doplnkovú ochranu. Dočasné víza, ktoré musíš stále znovu a znovu predlžovať. Je to lepšie, ako nič, ale je to iba dočasné. Skôr či neskôr však môže nastať moment, kedy si uvedomíš, že je ťažké žiť s dočasným štatútom. Demotivuje ťa to od učenia sa jazyku, berie ti to motiváciu plne sa integrovať do spoločnosti, podieľať sa na jej chode. Máš doklady, ktoré ti pripomínajú, že si tu iba na rok. Víza kričia hlasnejšie, ako realita okolo teba. Víza sú to, čo ti pomáha začleniť sa do spoločnosti. Keď platia iba desať plus dva mesiace, úplne ti zabijú pocit úspechu. Stále si hovoríš – budem tu o päť rokov? Keď si musíš vždy znova a znova predlžovať víza, necítiš sa úplne ako súčasť tunajšej spoločnosti.


Aké máš sny do budúcnosti?


Ako každý. Žiť normálny, slušný život na lepšom mieste, kde by som mohol byť užitočný susedom alebo komunite. Môže to byť na Slovensku, ale aj v hociktorej inej krajine. Môže to byť aj v mojej domovine. Normálny život už síce mám, ale ešte chvíľu potrvá, kým budem mať pocit, že mi v ceste nestoja prekážky ako pri pracovnej zmluve na dobu neurčitú. Je toho toľko... možno by som v budúcnosti rád zastupoval záujmy mojej krajiny.




Habiib pochádza zo Somálska, po úteku z krajiny dorazil v apríli 2010 na Slovensko. Štúdium na bratislavskej vysokej škole má v súčasnosti prerušené, pracuje v nadnárodnej korporácii. V záujme ochrany jeho súkromia redakcia plné meno nezverejňuje.



Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.