Téma mesiaca

Kultúrna vojna?

Po roku sme späť a prinášame Vám novú sériu článkov, názorov, postojov a rozhovorov o tom, čo počas našej prestávky rezonovalo spoločnosťou najviac. Eticko-hodnotové spory o ľudské práva. Alebo inak, kultúrna vojna. Nová téma multikulti.sk.

Ad hominem alebo Je naša spoločnosť pripravená na dialóg o ľudských právach?

V nadácii po vyše roku opäť spúšťame náš webový portál multikulti.sk, v rámci ktorého sme pravidelne pripravovali série článkov o rôznych fenoménoch týkajúcich sa rozmanitosti v našej spoločnosti. V prvej téme znovuoživeného portálu sme sa rozhodli zamerať na udalosti, ktoré asi najviac hýbali Slovenskom v súvislosti s multikultúrnym spolužitím. Dajú sa nazvať trebárs kultúrnou vojnou.

Ľudskoprávna stratégia: aká mala byť a aká je

Bývalého veľvyslanca a ľudskoprávneho experta Kálmána Petőcza sme požiadali, aby nám priblížil zákulisie procesu prípravy a pripomienkovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. V článku píše o tom, aké boli prvotné ambície a predstavy o Stratégii a akú podobu ma dokument dnes. Čo mu v dokumente chýba a naopak, čo je navyše vzhľadom na kritériá, aké by mal takýto strešný dokument spĺňať.

Miroslav Lajčák: Ochrana a podpora ľudských práv bude taká ambiciózna, aká bude politická vôľa

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

Rudolf Chmel: Ľudské práva nemôžu byť otázkou sporu

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Stratégia ľudských práv z pohľadu hodnotovo-etických tém

Prečo je potrebné v našej spoločnosti udržať status tradičnej rodiny? Prečo je potrebné skôr regulovať sexuálnu výchovu detí než obhajovať práva LGBTI ľudí? O tom píše Renáta Ocilková, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

„Aby si mohla mať názor, musíš veľa vedieť“: Niekoľko autobiografických selfies

Sú veci verejné ešte stále aj záležitosťou spisovateľov? Ako sa s týmto fenoménom vysporiadala spisovateľka Zuska Kepplova si môžete prečítať v jej literárnej eseji. Zuska nám v nej otvára aj niekoľko svojich osobných momentov, ktoré formovali jej názory na hodnotovo-kultúrne otázky.

Stratégia – vlastný materiál

Oboznámte sa s prioritami a úlohami, tak ako sú formulované v 5. kapitole stratégie. Okrem toho prikladáme aj zoznam príloh, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ľudských práv a zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Pohľady na kultúrno-etický dialóg na Slovensku

Na širšie zmapovanie rozmanitosti názorov v spoločnosti, ktoré sa týkajú "kultúrnej vojny" a jej sprievodných javou a udalostí, sme oslovili niekoľko osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Požiadali sme ich o odpoveď na otázku: V posledných mesiacoch Slovensko „žije“ aj rôznymi kultúrno-etickými spormi. Dúhový pochod a Národný pochod za život. Sused Žubajík v šlabikári. Novela ústavy o ochrane rodiny. Referendum. A tak ďalej. V čom vidíte podstatu tohto hodnotového konfliktu? Čo je podľa Vás potrebné spraviť, aby ľudskoprávne témy viac spájali ako rozdeľovali našu spoločnosť?

Spravodaj

Kolektívne identity na Slovensku

Rozhovor s Vladimírom Krivým zo Slovenskej akadémie vied o vlastenectve, nacionalizme a kolektívnych identitách na Slovensku.


Vo vašom výskume kolektívnych identít bola identifikácia s národom v odpovediach respondentov väčšmi zastúpená než identifikácia s prácou, náboženstvom, sociálnym postavením, či dokonca pohlavím. Jediné čo národu „konkurovalo“ bol vek. Čím to je, že identifikácia s národom je na Slovensku taká intenzívna?


Éra národných štátov a nacionalizmov ešte neskončila. Nielen v škole či pri športe sú ľudia často vedení k tomu, aby sami seba vnímali predovšetkým ako príslušníkov istého národa. Popri tom, v postmodernej dobe ľudia bežne krátkodobo vstupujú do rýchlo sa tvoriacich skupín a zasa z nich vystupujú. Tieto skupiny, ktoré sa nedostali do zorného poľa výskumu, sú značne iné, než skupiny tradičné a „celoživotné“.

Na zistenie obsiahnuté v tejto otázke sa ale môžeme pozrieť aj inak. Pokiaľ sme sa vo výskume pýtali na jednu jedinú najdôležitejšiu kolektívnu identitu, ani nie pätina dospelej populácie na Slovensku definovala seba samých ako Slovákov či Maďarov. A takmer šiesti z desiatich neuviedli svoje prináležanie k Slovákom či k Maďarom ani pri troch možných „dôležitých príslušnostiach“, necítia to teda ako čosi veľmi dôležité.


Váš výskum sa uskutočnil medzi Slovákmi a Maďarmi žijúcimi na Slovensku. Na otázku, voči ktorej skupine majú najväčšie výhrady odpovedalo 10,6% Slovákov, že voči Maďarom. Naopak, iba 0,8% Maďarov tak označilo Slovákov. Čím si vysvetľujete tento rozdiel?


Najskôr azda tým, že maďarská menšina sa dosiaľ, našťastie, nezradikalizovala. Pre nemálo Slovákov ale predstavuje obľúbený predmet averzií. V mnohých obdobiach je táto averzia tiež poriadne živená „zhora“, politickou mobilizáciou. V miestach, kde dochádza ku kontaktu Slovákov a Maďarov, je averzia predsa len menšia, naopak, v niektorých vzdialenejších regiónoch je to „tradičný prvok“.

Ešte omnoho výraznejšia averzia však jestvuje voči Rómom a tá je zasa vyššia v oblastiach, kde ku kontaktu dochádza, kde teda je viac príležitostí na zbieranie skúseností i na vyvodzovanie krátkozrakých či poučenejších záverov.

Výskum ešte ukázal, že veľmi často sa ľudia negatívne vymedzujú voči tým, ktorých vnímajú ako sociálne úspešnejších, resp. vo vyšších pozíciách: „tí hore“, majetní, podnikatelia, Bratislavčania.


Čo si myslíte o návrhu vlasteneckého zákona od poslancov SNS? Súhlasíte s takouto formou podpory vlastenectva?


Podľa uskutočňovanej politiky dlhodobými prioritami SNS je korupčné finančné obohacovanie, vulgárne útočenie na Maďarov a ich urážanie, pestovanie mýtov o Slovákoch. Keby mala SNS väčší vplyv, potierala by všetko, čo im ako „nacionalistickým vlastencom“ prekáža a robila by to obvineniami z protislovenskosti. Keď teda teraz presadzujú „vlastenecký zákon“, robia premyslene svoju prácu. Preto návrh zákona predstavuje verejné ohrozenie.


Zvykne sa robiť rozlíšenie medzi „dobrým“ vlastenectvom a „zlým“ nacionalizmom. Je toto rozlíšenie opodstatnené? Je vlastenectvo „dobré“?


Keďže jestvujú národné štáty, musia ľudia žijúci v nich cítiť k tomuto spoločenstvu nejakú náklonnosť a lojalitu. Ak by tak nebolo, ohrozovalo by to samotnú existenciu týchto štátov a spoločenstiev. Ak by nemali elementárnu vnútornú súdržnosť, zrútili by sa a boli by nahradené inými - s alternatívnymi základmi organizovania sa. Niektoré z takýchto alternatívnych možností, ktoré si viem predstaviť, vyzerajú hrozivo.

Navyše, vlasť sa sčasti mieša s domovom, s krajinou. Nemôžete priať vlasti zlé, keď tam žijú vaši blízki a keď Vás dojíma vlastná krajina, ktorú máte prechodenú. Takže medzi prejavmi, ktoré sa dajú nazvať nacionalizmom i vlastenectvom, je mnoho prijateľných a mnoho problematických. Výbuch emócií voči okupantom a dlhodobo vysokú averziu voči národnostnej menšine budeme hodnotiť odlišne, hoci nacionalizmus je vlastný obom. Povzbudzovanie lyžiarskeho pretekára z vlastnej národnej „stajne“ iste neznepokojuje. Určite nie vtedy, keď je spojené s podporou a potleskom i pretekárom ďalším. Nie vždy však panuje takáto „selanka“.


Ako hodnotíte argument predkladateľov, v ktorom obhajovali svoj návrh porovnaním Slovenska so Spojenými štátmi, v ktorých sa rôznymi spôsobmi na školách aj mimo nich buduje a upevňuje pocit vlastenectva (napr. prisahanie vernosti zástave alebo spievanie hymny)? Myslíte si, že porovnanie Slovenska a Spojených štátov je v tomto ohľade na mieste?


V Spojených štátov amerických je väčšmi potrebné inšpirovať sa schopnosťou tvrdšie potierať politickú korupciu i etnicky nenávistné politické posolstvá. Rozumiem ale, že toto nie je preferenciou SNS. Vlastenecké rituály je problematické zavádzať zhora a zákonom pre všetkých, bez nadviazania na široko a dlhodobo akceptované vzorce správania. Rituál zapaľovania vatier oslovoval nemálo ľudí a nemálo iným vyludzoval zhovievavý úsmev – ale nebol aspoň „vlasteneckou povinnosťou“ každého.

Vlastenecké či nacionálne rituály na Slovensku nepotrebuje spoločnosť, ale SNS ako svoju agendu. Tiež tí politici, ktorí využívajú protimaďarskú kartu. Výsledkom „zjednoducujúcich“ rituálov by bolo prehĺbenie rozdelenia spoločnosti. Jasné, tento konflikt si autori návrhu želajú.


Na imigráciu na Slovensko existujú na Slovensku prevažne dva názory. Na jednej strane sú tí, ktorí ju vnímajú ako potenciálne kultúrne a profesionálne obohatenie krajiny. Na strane druhej sa však mnohí boja, že sa tým krajina vystavuje tak ekonomickému ako aj kultúrnemu ohrozeniu. Čo si myslíte o argumentoch jednotlivých skupín?


Predovšetkým ma irituje, keď sa o imigrácii hovorí bez rozlíšenia; buď je dobrá, alebo je zlá. Neberiem ani tvrdenie, že imigrantov potrebujeme a preto ani niet o čom debatovať. Vidím to tak, že imigranti sa odlišujú nie iba svojim vzdelaním a kvalifikáciou / nekvalifikovanosťou, motiváciami či platením / neplatením daní. Treba hovoriť aj o skupinových rozdieloch podľa krajiny pôvodu, jazykovej a kultúrnej vzdialenosti (vrátane náboženstva), postojov voči „domácim“ obyvateľom i podľa ochoty sa integrovať. Zatiaľčo niektoré skupiny či prostredia prinášajú veľa dobrého a málo rizík, v prípade iných je to opačne. Považujem za krátkozraké, že sa slovenské školy neotvárajú väčšmi študentom z Ukrajiny. Úplne na druhej strane sú varovné signály: nepredvídaný a nezvládnutý príbeh „gastarbeitrov“ v krajinách západnej Európy, súčasné tamojšie ostré konflikty, dezintegračné dôsledky ideológie multikulturalizmu či otvorená nenávisť radikalizujúcich sa skupín imigrantov voči krajinám, ktoré imigrantov prijali. Alebo politická korektnosť, ktorá dovoľuje hovoriť iba o vine „domácich“.

Aspoň jeden vtip... Americký prezident pozval indiánskeho náčelníka a požiadal ho o radu: čomu sa má venovať predovšetkým. I dostal radu: „Na Vašom mieste by som sa prednostne zaoberal problematikou imigrácie. My sme to svojho času podcenili.“


V istom prieskume v Spojených štátoch sa jeden z opýtaných vyjadril, že moslimovia sa v USA nemôžu integrovať, lebo pre svoje kultúrne a predovšetkým náboženské pozadie nemôžu byť „dobrými Američanmi“. Môžu byť moslimovia „dobrými Slovákmi“?


Nuž, pokiaľ by svoju vieru brali veľmi vážne, musela by sa ich moslimská identita nadradiť nad všetky ich ostatné identity a vznikli by problémy v chápaní postavenia žien, ľudí s iným náboženským vyznaním či dokonca ateistov, problémy rešpektovania jednotného právneho poriadku. Niečo by prišlo ihneď, čosi neskôr - až pri väčšom zastúpení menšiny. Ak by to však neboli vahábisti, nechodili by v piatok do mešity vypočuť si nenávistnú kázeň, boli by vo svojej viere dosť laxní (teda ak by moslimami až tak veľmi neboli) a boli by tiež kritickí voči islamistom i zvykom tradicionalistického prostredia, tak by si zaslúžili, aby sme ich ľudsky ocenili a chránili pred hrozbami z „ich“ vlastného prostredia. Celkove, jednotlivci sú rôzni, ale hlbší problém spočíva v dominantnom systéme vier a zvykov, v narastaní sebavedomia a ofenzívnosti islamu, v slabom hlase umiernených veriacich, ako aj v demografických trendoch. Európske krajiny s veľkými takýmito menšinami stoja pred historickou dilemou: buď sa islam podarí europeizovať, alebo bude Európa islamizovaná. V ostatných krajinách platí, že v tomto prípade menšia menšina znamená menej problémov i konfliktov a lepšie vzťahy ako veľká menšina.



Vladimír Krivýpracuje na Sociologickom ústave SAV ako samostatný vedecký pracovník. Zaoberá sa voličským správaním v minulosti i súčasnosti, hodnotovými orientáciami sociálnych skupín a kolektívnymi identitami v slovenskej spoločnosti. V súčasnosti vedie projekt, ktorý uskutočňuje celú sériu sociologických výskumov na Slovensku ako súčasť široko koncipovaných medzinárodných výskumov (International Social Survey Programme, European Values Study, Comparative Study of Electoral Systems).

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.