ČSFR? What is this?

Na Slovensko som sa dostal v rámci študijných výmen ešte do vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Mal som 19 rokov a o Slovensku som nemal tušenia. Bral som to ako možnosť vidieť svet, spoznať nových ľudí. Nikdy by som si nebol pomyslel, že táto krajina sa mi stane osudnou a zároveň druhou domovinou.

Dnes už spomínam na svoj príchod s nostalgiou. Bol koniec letných prázdnin, 18. september 1991. Lietadlo pristálo na pražskom letisku Ruzyně a ja ani neviem, ako som sa taxíkom dopravil na autobusovú stanicu, odkiaľ moja cesta pokračovala do Bratislavy. Spomínam si, ako ma ohúrilo množstvo zelene. Kam som sa pozrel, všade tráva, stromy, kvety. Dodnes rád vnímam krásu prírody po cestách Slovenskom.

Ako väčšina zahraničných študentov, aj ja som začínal na prípravke (Ústav jazykovej a odbornej prípravy) na Šoltésovej ulici v Bratislave. Mix všetkých národností, farieb pleti i vierovyznaní. A pritom sme všetci mali spoločný cieľ, naučiť sa po slovensky, aby sme mohli ďalej študovať na vysokej škole. Mne trvalo celé dva roky, kým som si slovenčinu osvojil. Nominatív, akuzatív, lokál, inštrumentál, vybrané slová a hlavne ypsilony boli pre mňa spočiatku španielskou dedinou uprostred západného Slovenska.

Ovládať jazyk krajiny, v ktorej chce človek žiť, je základnou potrebou. Hovorí sa, že slovenčina patrí k najťažším jazykom na svete. Je to asi vec pohľadu, pre každého je spočiatku cudzí jazyk náročný. Ale keď sa zvládnu základy, ide to ľahšie a nakoniec je to v podstate hračka. Slovenčina mi dala poriadne zabrať, no vyplatilo sa. Dnes sa totiž živím ako prekladateľ a tlmočník. Jazyk sa mi dostal pod kožu, páči sa mi jeho rytmickosť a mäkkosť. Mám rád slovenské príslovia a porekadlá, niekedy sú totiž výstižnejšie než siahodlhé vysvetľovanie. Nedá mi však nespomenúť niektoré slovné perličky pri osvojovaní si slovenčiny.

Tak napríklad arabčina nepozná písmeno „p“. Preto som zo začiatku hovorieval bebsi, bunčová zmrzlina a jazyk som si išiel dolámať na slovnom spojení „verejná bezpečnosť“ či „trabant“. Arabská abeceda je tiež pomerne zložitá. Každé písmeno má štyri varianty, inak sa píše na začiatku slova, inak v strede i na konci a má osobitnú podobu v samostatnom tvare. Mimochodom, arabská abeceda je odvodená od najstaršej známej abecedy (hláskového písma), ktorú vynašli práve v Sýrii pred asi 3500 rokmi. Najprv ju rozvíjali Feničania, potom starovekí Gréci a Etruskovia, od ktorých ju neskôr prevzali Rimania. Zato mne dala poriadne zabrať skôr slovenčina! Druh, rod, pád, odlišnosti vo vykaní a tykaní. Arabčina napríklad vykanie a tykanie nerozlišuje.

Okrem kníh sa mojím dlhoročným verným spoločníkom stalo anglické vysielanie BBC. Bol som ďaleko od domova, priateľov, no pritom stále spätý s domovinou prostredníctvom televízie a rádia. Dalo by sa povedať, že tu, uprostred veľkého sveta, som si občas pripadal osamotený. Chýbalo mi mamino kulinárske umenie, dlhé rozhovory s otcom, súrodenci. Keď som odchádzal, najmladší mal niečo vyše 6 rokov a dnes je z neho 24-ročný mladý právnik. Môj spoločenský život sa na Slovensku obmedzil iba na úzky okruh priateľov.

Dnes sa rád vyberiem do Prahy alebo Viedne, ktoré sú v porovnaní s Bratislavou kozmopolitnejšie, ponúkajú viac možností. Som si však istý, že je iba otázkou času, kedy sa takou stane aj Bratislava. Aj vďaka cestovaniu sa formujú pohľady domáceho obyvateľstva, Slováci majú možnosť bezprostredného kontaktu s rôznymi národmi a etnikami. Je fascinujúce sledovať rozdiely, a zároveň nachádzať spoločné znaky. S manželkou sme napríklad časom zistili, že sme vyrástli na rovnakých kreslených rozprávkach, stvárali sme rovnaké detské kúsky či hrali veľmi podobné hry.

Keď som opúšťal takmer 6-miliónový Damask, nevedel som kam presne idem. A keď som počas prvého polroka všeličo videl a na uliciach som už stretával známe tváre, nadobudol som pocit, že Bratislava je malé mesto. „Little Big City.“ A tak som si obul túlavé topánky a pozrel sa aj do Budapešti, Varšavy, Prahy. Neskôr som navštívil aj Kodaň, Amsterdam, Bonn, Stuttgart, Viedeň, Sarajevo, Záhreb, Istanbul. A predsa, zakaždým sa rád vraciam domov. Domov pre mňa predstavuje Bratislava: byt, kde mám svoj obľúbený gauč s telkou; miesta, kde sa hrám so svojím synom a ukladám ho do postele; obľúbená kaviareň, kde majú tú najlepšiu kávu a ulice, ktoré mám prebrázdené a viem, kde je výmoľ či striehnu policajti. Občas ma pri ceste domov z kancelárie zastaví hliadka a po bežnej rutine nasleduje: „Tak pán vodič, prosím fúkajte!“ Je to úsmevná situácia, keďže ako moslim som sa alkoholu v živote nedotkol, nieto aby som sa stal jeho konzumentom.

Pod integráciou rozumiem v prvom rade riadenie sa zákonmi danej krajiny, jej ústavou, rešpektovanie jej zvykov, kultúry i historických faktov. Úspešne sa etablovať do miestnej spoločnosti. A zároveň si zachovať vlastnú identitu, byť hrdý na svoj pôvod a predkov. Zbližovanie kultúr je obohacujúcim prvkom každej spoločnosti, s čím úzko súvisí náboženská, kultúrna i vlastenecká identita. V Koráne sa píše: „A učinili Sme vás národmi a kmeňmi, aby ste sa navzájom spoznávali...“ (49:13) Aj ja som vďaka tejto identite stál pevnými nohami na slovenskej pôde a nerobilo mi problém zdvorilo odmietnuť obed z bravčového mäsa či vykľučkovať zo situácie, kedy mi slečna chcela dať pusu a ja som ju nechcel ani uraziť, ani ísť proti Božím prikázaniam. V islame je zakázaný fyzický kontakt opačných pohlaví, aby nebola príležitosť podľahnúť pokušeniu.

Made in Syria

Pre väčšinu Slovákov neznáma destinácia, v arabskom svete obľúbená značka. Sýria je popredným vývozcom ropy, zemného plynu, fosfátov a mramoru, ďalej pšenice, bavlny, olív, sladkých mandlí a fíg, ako aj obľúbených pistácií. Je to krajina, kde na vás z každej strany dýcha história a pýši sa prekrásnymi pamiatkami: Umajjovská mešita v Damasku, starobylé mesto Palmýra, známe aj ako Nevesta púšte či križiacky hrad Krak des Chevaliers. Krajina, v ktorej sa nachádza aj dedinka Ma´alula, kde sa doteraz hovorí jazykom Ježiša, mier s ním. V dobrom a vrelom susedstve si tu nažívajú ľudia viacerých vierovyznaní.

Zo slovenských učebníc dejepisu sú známe názvy ako Mezopotámia, rieka Eufrat či územie Levantu. Aj tie patria do Sýrie. Krajinu obmýva Stredozemné more a má spoločné hranice s Jordánskom i Tureckom. Damask je považovaný za najstaršie nepretržite obývané hlavné mesto na svete. My, domáci, ho radi voláme v skrátenej forme ŠÁM. Ale známe sú aj ekvivalenty ako Damašek či Dimash. Druhým najväčším mestom je Allepo, pre miestnych Halab. Moja mamka pochádza z tohto rušného mesta s turecko-arabsko-kurdským obyvateľstvom, takže som tam ako dieťa strávil veľa pekných dní. Nad mestom sa majestátne týči hrad Qa´ala a kolorit mesta dotvára známa mešita Jusúf spolu s neodmysliteľným trhoviskom, na ktorom návštevník nájde, na čo si len spomenie. Ja si spomínam na jemne ružovú šupku čerstvo otrhaných pistáciových orieškov, ktoré majú nezameniteľnú chuť. Alebo na obrovské čierne melónové semiačka, sladké figy, granátové jablká, ručne „tlčenú“ zmrzlinu či všakovaké sladkosti, ktoré mi chýbajú. Zakaždým sa teším na návštevu mojej mamky, po arabsky Ummi. Jej ruky dokážu v kuchyni divy. S mojou manželkou si dokonca plánujú otvoriť reštauráciu. Obchodníčka a kuchárka je, myslím si, dobrá kombinácia.

Obchodovanie v týchto končinách nemá vo svete obdobu. Nič nie je nemožné, niet sortimentu, ktorý by bol nedostupný. O službách to platí rovnako. A do bodky platí pravidlo: „Náš zákazník, náš pán!“ Ponúknutie šálky čaju či kávy pri vyberaní tovaru je samozrejmosťou rovnako ako tradičné zjednávanie a následná spokojnosť na oboch stranách. Pred niekoľkými dňami som sa vybral do bratislavského elektra kúpiť si novú chladničku. Potreboval som ju do kancelárie, tak som mal vcelku konkrétnu predstavu. A aj som takú po chvíli našiel. Vystavený kus bol ideálny, elegantný dizajnom, malý rozmerom. Ale keď som ju chcel kúpiť, tak vysvitlo, že je to vlastne výstavný kus, ktorý je nepredajný a ani v obchodnej sieti už nie je dostupný. Predavač ochotne zavolal na viaceré miesta a urobil, čo bolo v jeho možnostiach. Odpoveď však znela: „Najskôr do mesiaca, pane.“ Cestou domov som si uvedomil, že v Sýrii by sa podobná situácia neodohrala. Možné by boli dva scenáre: nedostupný tovar by vôbec nebol vystavený alebo obchodník (od pomocníka až po majiteľa) by vynaložil maximálne úsilie pri zháňaní vybraného tovaru (hoci aj u konkurencie) a najneskôr nasledujúce ráno by som bol jeho čerstvým majiteľom.

Multikulti

Bežní ľudia veľmi často nevedia, že moslimovia žijú po celom svete od východu na západ. Najpočetnejšou moslimskou krajinou je Indonézia, ktorá vlastne nie je arabská. V arabských krajinách žije necelých 20% moslimov. Islam patrí k trom svetovým monoteistickým náboženstvám. Pre pätinu obyvateľstva sveta je však islam nielen náboženstvom, ale zároveň aj uceleným životným štýlom.

A naopak, v arabskom svete žije početná kresťanská komunita, aj židia. Napríklad Sýria sa pýši unikátom – už spomínaným mestečkom Malula, ktoré sa nachádza 56 kilometrov severne od hlavného mesta. Ježiš Nazaretský oslovil rybára pri Galilejskom jazere v aramejčine. A práve tento jazyk je tu stále živý, prežíva z generácie na generáciu, aj keď inde už dávno zanikol. Pre svoju výnimočnosť sa dedinka stala pútnickým miestom pre kresťanských pútnikov aj bádateľov, a tiež obľúbenou turistickou atrakciou. Počuť tu zmes svetových jazykov a každý cestovateľ brázdiaci Blízky východ určite navštívi toto charizmatické miesto, kde sa hranaté domčeky lepia na úpätie skalných vrchov pohoria Antilibanon. Kráčate v ňom úzkymi uličkami, miestami, po ktorých pred dvoma tisíckami rokov prišiel Ježiš. Traduje sa, že prví kresťania, utekajúc pred rímskymi vojakmi, našli práve tu dokonalý úkryt.

Príjemné spomienky ma sprevádzajú aj pri myšlienke na našich susedov – kresťanov. Vždy sme si vzájomne ctili vierovyznania, rovnako ako sviatky. Na Vianoce nám doniesli ochutnať tradičné jedlá a potom v čase Íd-u sme im my na oplátku zaniesli pečenú jahňacinu. Rovnako je tomu aj dnes a domnievam sa, že toto vzájomné spolunažívanie môže poskytnúť vzor tolerancie a rešpektu medzi jednotlivými náboženstvami, ktoré vyznávajú existenciu Jediného Boha.

Významným sviatkom moslimov je teda Íd al-Fitr, čo je vlastne vyvrcholenie pôstneho mesiaca Ramadán (deviaty mesiac lunárneho islamského kalendára). Práve počas tohto mesiaca bol prvýkrát zjavený Korán prorokovi Muhammadovi. Od svitania až po západ slnka sa moslimovia na celom svete zriekajú jedla, pitia, fajčenia, sexuálneho života, hádok a škriepok, snažia sa viac venovať duchovným činnostiam a konať dobré skutky. Je to čas, kedy si mnohí posilňujú vieru, dávajú si predsavzatia a vytyčujú nové ciele. Spolupatričnosť s hladujúcimi a biednymi má sociálny rozmer, rovnako ako zakát al-Fitr, čo predstavuje príspevok každého moslima, ktorý si to môže dovoliť, aby aj iní prežili sviatok a nasledujúce obdobie v pokoji a dostatku. V islame platí pravidlo, že bohatí pomáhajú chudobným, čím sa vyrovnávajú priepasti.

Počas života si veriaci vyskúša, aké to je byť hladujúci v lete i zime, keďže lunárny kalendár sa medziročne posunie asi o 11 dní. Hidžra je názov islamského letopočtu. Počet dní v mesiaci je 29 alebo 30. V roku 622 gregoriánskeho kalendára bol prorok Muhammad nútený odísť so svojimi stúpencami z Mekky do Medíny. Tento rok sa označuje ako hidžra (odchod) a odvtedy sa datuje, islamský letopočet. Rok 2009 gregoriánskeho kalendára je rokom 1430 podľa islamského.

Sviatok Íd al-Adha pripadá na 10. deň dvanásteho mesiaca islamského kalendára s názvom Dhul-Hidždžah. Označuje sa aj ako Veľký sviatok alebo Sviatok obetovania. Je to sviatok na počesť proroka Abraháma (arabsky Ibrahím), ktorý bol vyzvaný Bohom, aby obetoval svojho syna Izáka (Ismael) – príbeh dobre známy z Koránu i Biblie. Bola to skúška oddanosti Bohu. V tom čase zároveň pravidelne vrcholí každoročná púť do Mekky. Symbolicky obetované zvieratá (jahňa, ovca, teľa, koza či ťava, podľa podmienok danej lokality) sa ihneď balia, chladia a rozvážajú do chudobných častí sveta. Každé zviera je rozdelené na tri rovnaké časti: jedna je určená pre chudobných a hladujúcich, druhá pre priateľov a tretia zostáva rodine, ktorá zvyčajne pripraví slávnostný obed pre hostí. Deň začína slávnostnou spoločnou modlitbou, nasleduje odovzdávanie darčekov a sladkostí pre deti. Tiež je to príležitosť pre návštevy, rodinné a priateľské stretnutia. Počas trojdňových osláv všade cítiť slávnostnú atmosféru, radosť a pohodu. Domy aj ulice sú vyzdobené, nechýba farebné osvetlenie ani ohňostroj.

As-Salam alajkum ja achi (brat môj)!

Arabské slovo islam znamená podrobenie sa Bohu a je odvodené od slovného základu salám, čo znamená mier. Moslimovia na celom svete sa vzájomne zdravia „as-Salam alajkum – Wa alajkum as-Salam!“ čo v preklade znamená „Mier s tebou – aj s tebou!“ Výraz mohamedánstvo, ktorý sa niekedy používa, je zavádzajúci a nesprávny, pretože mylne naznačuje, že moslimovia uctievajú proroka Muhammada a nie Boha, teda Alláha. Alláh je arabský výraz, ktorý predstavuje vlastné Božie meno a označuje Jedného Jediného Boha. Piliere islamu, na ktorých spočíva viera skutočného veriaceho sú nasledovné: Šaháda – vyznanie viery, Salát – päť denných modlitieb, Zakát – dobročinnosť, Saum – pôst v mesiaci Ramadán a Hadždž – púť do Mekky.

Samotné dejiny islamského sveta sa začínajú rokom 610 v Mekke, kde bol prorokovi Muhammadovi prvýkrát zvestovaný Korán v jaskyni Hirá prostredníctvom anjela Gabriela. Islam je ako monoteistické náboženstvo pokračovaním judaizmu a kresťanstva, ctí si všetkých prorokov počnúc Adamom cez Noeho, Mojžiša, Ježiša až po Muhammada. Korán je pre moslimov posvätná kniha, veria v jeho božský pôvod. Originál je v arabskom jazyku, jeho obsah je však určený pre celé ľudstvo a všetky doby. Obsahuje 114 súr (kapitol), ktoré sa ďalej členia na áje (verše). Súry sú rôzne dlhé, najkratšia sa skladá z troch veršov, najdlhšia má 286 veršov, spolu ich je 6 000. Spolu so Sunnou (výroky, činy a osobný príklad Muhammada) tvoria hlavné pramene islamského učenia. Posvätnými miestami sú Mekka, kde sa nachádza Ka´aba (moslimovia z celého sveta sa modlia jednotne týmto smerom a tu sa vykonáva aj púť), Prorokova mešita v Medíne a Jeruzalem, kde sa nachádza mešita Al-Aqsa (Najvzdialenejšia mešita). Piatok je pre moslimov sviatočným dňom, podobne ako nedeľa pre kresťanov.

„Hľadaj vedu, hoci aj v Číne.“

To je známy výrok proroka Muhammada. Damask, Bagdad, Samarkand, Káhira, Marakéš aj Cordóba boli centrami islamskej kultúry. Dodnes sa v nich nachádzajú vzácne skvosty historického, architektonického a umeleckého pôvodu. Zlúčenie nových a starých myšlienok, poznatkov z Východu a Západu, prinieslo nesmierny pokrok. História dokazuje, že obdobie medzi 9. a 13. storočím bolo zlatým vekom islamskej vedy a umenia. Veľké objavy sa uskutočnili v matematike, astronómii, chémii a filozofii. Z tohto obdobia poznáme viacero zvučných mien: Ibn Siná (Avicena), svetoznámy lekár lekárov, Ibn al-Hajsam, jeden z najväčších fyzikov stredoveku či Ibn Al-Nafís, známy lekár, ktorý ako prvý opísal pľúcny krvný obeh. Potešilo ma zistenie, že aj na slovenských školách sa žiaci učia napríklad o filozofovi Ibn Rušd (Averroes).

Veľa sústav, napríklad algebra, algoritmy, arabské číslovky, ako aj pojem nuly sa do stredovekej Európy dostali vďaka islamským vedcom a bádateľom. V tomto období boli vynájdené mnohé dômyselné prístroje, ako napríklad kvadrant či kvalitné navigačné mapy, ktoré neskôr umožnili Európanom podnikať objavné cesty. Vynašli aj kamal, doštičku s nitkou na meranie zemepisnej šírky. Mali veľký záujem o poznávanie oblohy, čo súviselo s potrebou orientácie v púšti alebo na určenie smeru modlitby. Zdokonalili buzolu, kormidlo a astroláb. Paradoxne, arabským učencom sa pripisuje aj objavenie destilácie, teda výroby alkoholu, ktorý sa používal ako antiseptikum a slúžil k vypaľovaniu otvorených rán a tkanív. Úplne náhodou objavili aj syr, keď si neznámy arabský obchodník priviazal k sedlu koňa mech plný mlieka. Po niekoľkých hodinách sa ho chcel napiť, no zistil, že obsah mechu sa rozdelil 22 na priesvitnú tekutinu a biele hrudky. Tie mu natoľko zachutili, že o tom povedal ostatným, a tak sa začal vyrábať syr. Mech bol vyrobený zo žalúdku osla, a teda obsahoval enzýmy, ktoré podporujú zrážanie. V kombinácií so slnkom a pohybom sa teda mlieko zrazilo na srvátku a tvaroh.

Arabi svoju šikovnosť preukázali aj v obchodovaní. Brázdili Hodvábnu cestu, podnikli mnohé karavanové výpravy do vtedy neznámych oblastí. Do Európy priviezli citróny, pomaranče i broskyne, olivy, damašek, mušelín, bavlnu, marokín či arabské plnokrvníky. V celom svete sa preslávili tkaním kobercov a objavili čaro korenín. Z kaligrafie a arabskej geometrie vzišli nádherné arkády Alhambry alebo stalaktitové klenby zdobiace mnohé mešity a paláce. Jednou z najstarších univerzít vôbec je popredná egyptská univerzita al-Azhar v Káhire. Všeobecne známe sú architektonické skvosty Tadž Mahal v Agre, Hagia Sofia v Istanbule či španielska Córdoba. Snáď každý pozná legendárny dvor v Bagdade a krásnu Šeherezádu, ktorá vyrozprávala príbehy z Tisíc a jednej noci, jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry.

Dalo by sa povedať, že Arabi vytvorili most medzi Európou a starými civilizáciami Babylončanov, Egypťanov či Indov tým, že uchránili antické dokumenty pred zničením počas temného stredoveku, kedy sa vzdelaní učenci a bádatelia považovali za kacírov. Moslimovia preložili, doplnili a upravili ľudstvom dovtedy dosiahnuté vedomosti a priviezli ich do Európy, čím zásadne prispeli k nástupu renesancie.

Moslimom na Slovensku

Zachovanie a ochranu vlastných tradícií a kultúry považujem za dôležitú súčasť života v cudzom prostredí. Tým sa zachováva identita a osobnosť jednotlivca so svojimi špecifickými črtami, čo sa v konečnom dôsledku stáva prínosom pre prosperujúcu spoločnosť.

V súčasnosti žije na Slovensku približne 5-tisíc moslimov. Keď som však mal možnosť listovať v kronikách Bratislavy a Slovenska, dozvedel som sa, že moslimovia žili na tomto území už dávno pred nami. Napríklad Veľkomoravská ríša za vlády kniežaťa Svätopluka dosiahla rozmach a práve tu dochádza k prvým kontaktom Slovanov s cudzokrajnými kupcami, vrátane moslimských. V 18. storočí žilo v Bratislave asi 300 moslimských rodín. V roku 1719 si zriadili na Františkánskom námestí Tovarišstvo orientálneho obchodníctva. Časom na svahoch hradného kopca, nad rybársko-lodníckou osadou nazývanou Vydrica, postavili svoju vlastnú mešitu v maurskom slohu s neodmysliteľnou kupolou. Stála tam až do druhej svetovej vojny, keď bola silno poškodená a po čase schátrala tak, že sa celá rozpadla. Dodnes z nej zostalo torzo v podobe časti schodiska.

Výber miesta pre mešitu nebol náhodný a odzrkadľoval spolunažívanie rôznych náboženských komunít v Bratislave. V meste tak blízko seba stáli kresťanský Dóm svätého Martina, židovská synagóga a moslimská mešita. Keď v roku 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, počet moslimov sa zvýšil. Islam bol v roku 1912 uznaný ako jedno z oficiálnych náboženstiev Rakúsko-Uhorska. Veľa cukrárov, zmrzlinárov, remeselníkov a obchodníkov bolo moslimského vierovyznania. Po vypuknutí prvej svetovej vojny Rakúsko-Uhorsko bojovalo po boku Osmanskej ríše a Nemecka proti mocnostiam Dohody. Aj počas prvej Československej republiky (1918-38) bol islam štátom uznaným náboženstvom a viacerí intelektuáli sa oň živo zaujímali. Napríklad profesor Brikcius, ktorý sa ako prvý Čechoslovák zúčastnil púte Hadždž do Mekky.

Slovenskó, Slovenskóóó...

...počuť výkriky futbalových či hokejových fanúšikov. A ja sa k nim pri sledovaní športových prenosov pridávam. Vždy fandím Slovákom, krajanom. Slovensko považujem za svoju domovinu, veď z doterajších 37 rokov som prvú polovicu prežil v rodnej zemi a druhú v Bratislave, kde, zdá sa, aj zostarnem.

Niekedy počas zimných dní, keď ručička teplomeru ukazuje čísla pod nulou, by som najradšej ani z domu nevyšiel. Ale sme v srdci Európy, kde sa rok delí súmerne na štyri ročné obdobia. A dá sa povedať, že polovica roka je príjemnejšia, teplá, zatiaľ čo tá druhá má bližšie k severským krajinám. V Sýrii tiež býva zima, občas dokonca napadne aj sneh. Ale keď je okolo nuly alebo mínus päť stupňov, to už sa hovorí o veľkej zime, kedy život kolabuje. Pritom toto obdobie trvá iba niekoľko dní. Napríklad vo februári, kedy je na Slovensku okolo nula stupňov, v Damasku je sladkých 19. Letá sú prevažne horúce a suché, prší iba v jarných a jesenných mesiacoch. Vodu si Sýrčania vážia omnoho viac ako Európania. V roku 1967 Sýria prišla o najúrodnejšiu oblasť s vodnými zdrojmi – Golanské výšiny na juhozápade krajiny s výhľadom na Galilejské jazero. Pred časom mi jeden slovenský priateľ rozprával príhodu. Bol na výlete v Libanone a keď sa opýtal turistického sprievodcu, koľko dní tam ročne prší, ten s úsmevom odvetil: „Päť hodín.“ Môj otec tiež často prosí do telefónu: „Pošli nám trochu vody z Dunaja, prosím...“ Voda je v arabských krajinách vzácna.

Spoznávanie histórie návštevami hradov a zámkov obohatilo moje vedomosti z dejín a kultúry Slovenska. Počas štúdia, najmä počas prvých troch rokov som precestoval Slovensko, ako sa hovorí krížom-krážom a podarilo sa mi spoznať miestnych a takisto nazrieť do spôsobu života, ktorý je pre nás, Arabov, odlišný. Práca, upravené záhradky a vlastnoručne obrobené polia svedčia o svedomitosti a pracovitosti vidieckych Slovákov.

Tatry, Dunaj, zeleň a hokej sú pojmy, podľa ktorých Slovensko poznajú aj v arabskom svete. Aj keď ešte stále, keď sa povie Slovensko, tak všetci prikyvujú: „Áno, áno, Czechoslovakia.“ A zabudol som na krištáľ. Ten sa stále teší veľmi veľkej obľube v arabských domácnostiach. Počnúc šperkami až po obrovské masívne lustre, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou každého bohatšieho domu. Krátko po francúzskej okupácii prišlo do Sýrie mnoho slovenských lekárov, inžinierov či diplomatov. Poväčšine sa im Sýria páčila a odnášali si skvelé zážitky a suveníry. Dodnes radi oprašujú spomienky pri našich stretnutiach. Aj ja som počas rokov strávených na Slovensku spoznal mnoho svojich rodákov a ľudí z iných arabských krajín. Bolo jedno, či pochádzajú z afrického kontinentu, zo Stredného východu či Arabského zálivu. Všetci sme sa zhodli na bezpečnosti našej novej krajiny a krásach jej prírody.

Ako mínus pre svojich krajanov by som spomenul ponímanie času. Arabský čas je veľmi široký pojem. Dohodnúť si stretnutie na 14:00 a prísť naň o 15:30 je úplne v poriadku a nikto sa nad tým ani nepozastavuje. V Európe je pritom aj päťminútové meškanie prejavom neslušnosti. Niekedy neviem, či je to na osoh alebo na škodu. Byť presný a dôsledný je fajn, ale niekedy sa akosi nevieme vymaniť z područia času a uvoľniť sa. Arabi sú menej formálni, spontánnejší a uvoľnenejší. Vždy si nájdu čas na kávu či posedenie. Akoby si život viac vychutnávali. Ja sa tiež snažím riadiť podľa hesla „Preži každý deň tak, ako by to mal byť tvoj posledný.“

Zvláštnosťou arabského sveta sú návštevy v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu. Stáva sa, že susedia pribehnú ešte v županoch na spoločnú kávu či raňajky. Plánovanie je zbytočné. Ako väčšina južanských národov, aj my sme povestní svojím temperamentom. Ak by som to mal porovnať, myslím si, že Slováci sú o niečo chladnejší, zdržanlivejší vo svojich prejavoch a citoch.

Keďže moja manželka pochádza z južného Slovenska a cíti sa byť čiastočne aj Maďarkou, mal som možnosť navštíviť aj zmiešané domácnosti. A musím konštatovať, že ľudia na juhu sú otvorenejší a spontánnejší. Keď som tam bol raz pozvaný na návštevu, milá staršia pani nevedela dobre po slovensky, a preto mi zloženie obeda naznačila veľavravne: „Háp, háp, háp.“ A jazyková bariéra odrazu nebola problémom. Miestni mi tiež často rozprávali po maďarsky a na konci sa opýtali: „Rozumieš, čo poviem?“ Ešte šťastie, že som mal pri sebe manželku ako prekladateľku a s čistým svedomím som im mohol prikývnuť.

V Sýrii je zvykom postaviť dom a nechať ho zhora akoby nedokončený, aby sa neskôr mohlo natiahnuť nové poschodie. Z prízemného domu takto po čase vyrastie aj štvorposchodový, kde každá rodina má svoje vlastné poschodie. Každý osve, a predsa spolu. Dom oproti nášmu vyrástol tiež podobne a bývajú v ňom kresťania, naši rodinní priatelia. Jedna ich nevesta je dokonca Ukrajinka, takže sme sa už ako deti zdravili „Dobro utro.“ Odlišné vierovyznanie nie je prekážkou. Naopak, rodiny spolu nažívajú po dlhé desaťročia. Nikdy nebolo rozhodujúce, kto je kým, ale akým je človekom. Či dobrým alebo menej. A to je tak, myslím, všade na svete, vrátane Slovenska. Odhliadnuc od toho, že hovoríme odlišnými jazykmi, máme odlišný pôvod a kultúru, veríme v rovnakého Boha, zdieľame podobné morálne hodnoty a životné ciele.

Počas môjho života na Slovensku som taktiež nadviazal skvelé priateľstvá, dobré pracovné aj susedské vzťahy. Domnievam sa, že ľudia majú predsudky a obavy najmä zo sprostredkovaných informácií v médiách, ale akonáhle sa majú možnosť dostať do osobného kontaktu s moslimom alebo moslimkou, bariéry sa rúcajú. Preto sú moje skúsenosti skôr pozitívne, ojedinele som sa stretol s prejavmi xenofóbie či s diskrimináciou voči iným migrantom. Niekedy pre odlišnú farbu pleti, inokedy pre vierovyznanie. Spomínam si napríklad na jednu nepríjemnú udalosť, ktorá sa odohrala tesne po 11. septembri, kedy ma pri parkovaní v jednom nákupnom centre bezpečnostná služba žiadala o legitimáciu. Ďalšia forma diskriminácie je badateľná na pracovnom trhu, kedy pre meno alebo pôvod sú uchádzači často vyradení z výberového konania bez ohľadu na ich kvalifikáciu a odbornosť.

Ja, ty, my

Často diskutovanou, priam až ústrednou témou a aj jedným z častých mýtov je postavenie ženy v islame. V Koráne Boh oslovuje ženy i mužov vždy spoločne. A aj Prorokove výroky hovoria o ženách s chválou a rešpektom: „Svet a všetky veci, ktoré sú v ňom, sú vzácne, ale najvzácnejšou vecou tohto sveta je počestná žena“ či „Raj spočíva pod nohami matiek.“ Meno Eva, po arabsky Hawa, znamená, že žena môže uľahčiť mužovo trápenie a utíšiť jeho bolesť. Je rola ženy jasnejšia? Boh stvoril Evu z rebra, ktoré je súčasťou hrudníka, chráni hruď a srdce. Nebyť rebier, každá rana by spôsobila krvácanie a viedla k smrti. Je v tom úžasná symbolika - akoby úloha ženy spočívala v ochrane a ošetrovaní mužského srdca a jeho citov. Islam považuje ženu za zdroj pokoja a pohodlia. Ona je tá, ktorá sa stará o teplo rodinného krbu, udržiava v ňom večný tlejúci plameň. Adam bol stvorený z hliny, jeho posolstvom je stať sa farmárom, poľnohospodárom, obchodníkom či iným zručným odborníkom. A byť ochrancom. Dva protipóly, ktoré keď sa spoja, vytvoria celok – rodinu. A tá rodina je pevným článkom, stavebným kameňom pre spoločnosť. Arabská rodina je veľká a rozvetvená, vždy však súdržná. Aj u nás sa síce vyskytujú rodiny s dvomi či tromi deťmi, bežné však je, že v rodinách žije aj šesť či osem detí. My sme boli šiesti súrodenci, tri sestry a traja bratia.

Počas jednej chlapskej debaty raz prišla reč na manželstvo. A vzápätí aj otázka, či by som sa nechcel stretnúť so slovenskou moslimkou. Zostal som v nemom úžase, lebo som vôbec netušil, že na Slovensku žijú konvertovaní moslimovia. Nejaký čas som o tom premýšľal, poradil sa s rodičmi a nakoniec sa odhodlal k stretnutiu. Ani nie do troch mesiacov bola svadba. Najprv islamská v prítomnosti imáma a dvoch svedkov v mešite a o ďalšie tri mesiace sa konal občiansky sobáš v Zichyho paláci. Malá svadba s najbližšími členmi rodiny a priateľmi. Všetko sa to odohralo pred viac než 13 rokmi. Niekde sa trinástka považuje za nešťastnú, v niektorých hoteloch dokonca vôbec nemajú izbu s týmto číslom. Nám sa potvrdil opak. Okrem tohto dátumu svadby, sme mali dvakrát číslo domu 13 a predpokladaný dátum narodenia nášho syna padol tiež na trinásteho. Nakoniec sa to predĺžilo o jeden deň, no 13 je pre nás šťastné číslo, aj keď nie sme poverčiví...

V žilách nášho dieťaťa koluje mix kurdsko-turecko-arabskej a maďarsko-slovenskej krvi. Na jeho temperamente je to výrazne poznať. Moja mamka je Kurdka, v Sýrii žijú Kurdi v blízkosti tureckých hraníc. A tam sa aj zoznámila s mojím otcom. Ako čerstvo promovaný učiteľ sa dostal do tých končín a našiel tam lásku. Arabská svadba je veru zážitok! Konajú sa prevažne v letných mesiacoch, je to vlastne kombinácia veľkej záhradnej párty pretkanej tradíciami a módnou prehliadkou pre ženy. Veľkolepé prípravy, množstvo pozvaných hostí, krásne biele šaty a naplánovaná svadobná cesta. Mahr je veno, ktoré dostáva nevesta od svojho nastávajúceho podľa dohody. Jeho výška môže byť ľubovoľná, od symbolickej sumy až po závratné množstvá šperkov či hotovosti. Arabky sú v tomto smere náročné. Veno sa stáva výlučne majetkom ženy počas manželstva, aj v prípade rozvodu.

Moslim má dovolené oženiť sa aj s kresťankou či židovkou. Je zodpovedný za obživu a ochranu jej aj celej rodiny. Muž a žena sú si rovnocenní, avšak nie totožní. V islame sa nekladie vina žene za spáchanie prvotného hriechu. Mali na tom podiel obaja, podľahli pokušeniu a zhrešili. Avšak z fyzických i psychických predispozícií je mužovi daná fyzická sila a výdrž, rola ochrancu, kým žena, aj keď feministky asi budú namietať, je v prvom rade matka, tá, čo udržiava teplo rodinného krbu. Rodina je ako loď, na čele ktorej stojí kapitán čoby manžel a manželka je prvou dôstojníčkou. A aj tá najväčšia loď má iba jedno kormidlo, nemohla by plávať s dvoma kapitánmi, pokiaľ by obaja zavelili iný smer. Dobrý kapitán by mal vždy svoje názory konzultovať a hľadať ideálne riešenie pre všetkých členov posádky. Vypočuje si prvého dôstojníka a zoberie jeho názory do úvahy pri kormidlovaní. To, že jeden je kapitán a druhý prvý dôstojník, nič nemení na ich ľudskej hodnote, ani to nutne neznamená, že dôstojník je menej schopný ako kapitán. Obaja majú svoje práva a povinnosti, niektoré zdieľajú spoločne, iné majú odlišné. Kapitán má o niečo viac právomocí, avšak z toho mu prirodzene vyplýva väčšia zodpovednosť i viac povinností.

Asi tak je tomu aj v islamskej rodine, kde je muž za svoju rodinu zodpovedný. Má vyživovaciu povinnosť nielen voči rodine, ale aj vlastným rodičom, nevydatým sestrám, tetám. Aj to je súčasťou precízneho sociálneho systému, spolu s platením zakátu, čo je jeden z piatich pilierov islamu. Platením ročnej dane zo svojich majetkov a výnosov sa znižuje sociálna priepasť medzi chudobnými a bohatými a vytvárajú sa príležitosti pre menej majetných. Kým v Európe sa konajú rôzne zbierky a podporné akcie pre chudobných, v islame túto funkciu spĺňa zakát.

V arabskej rodine sú deti ako pulzujúci tep rodiny. Je úplne jedno, či ich je šesť alebo jedno jediné. Všetky sú ľúbené a dostáva sa im výnimočnej pozornosti dospelých. Menšie deti sú rozmaznávané, aj keď hranice sú aj tu pevne stanovené. Starším deťom sa odovzdávajú poznatky o živote a dôležitá je aj príprava na vstup do sveta dospelých, na ktorý sa deti pripravujú s vedomím, že pri nich bude vždy ktosi nablízku a rád im podá pomocnú ruku. Nešetrí sa pochvalami, avšak ak je treba, rodičia svojich potomkov pokarhajú a vysvetlia im dôvod aj možné dôsledky. Deti vyrastajú so zdravou hrdosťou a pevným rodinným zázemím. Vždy podvečer sa stretávajú na ulici. Vytvorí sa niekoľko skupiniek podľa veku a záujmov. Je skvelé pozorovať, ako diskutujú a ako sa hašteria.

Náš syn je mimoriadne temperamentný a zvedavý. Od narodenia s nami cestoval všade po svete, a preto sa všade cíti ako ryba vo vode. Nerobí mu problém prejsť z plynulej arabčiny do slovenčiny. Okrem toho ovláda aj maďarčinu a učí sa po anglicky. Ešte ako škôlkar vyhlásil, že sa chce naučiť 26 jazykov. To zrejme nestihne, no ak sa perfektne naučí aspoň päť, bude to úspech. Hovorí sa, že koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom. To ocenila aj moja manželka, keď si osvojila arabský jazyk. Dozvedela sa perličky zo života miestnych, mohla sa zasmiať na vtipoch či intenzívne vyjednávať v obchodoch.

Meno pre dieťa sme vybrali so značným predstihom. Môj otec sa volá Hani, čo znamená šťastný, spokojný. Čo viac si priať? Okrem toho sme synovi dali aj druhé meno Saláh al-Din, to bol známy vodca a rytier. Vychovávame ho k čestnosti a morálnym hodnotám, vštepujeme mu vieru v jediného Boha ako aj úctu k iným náboženstvám. Konanie dobrých skutkov, spoločné modlitby, charitatívne podujatia či multikultúrne akcie v ňom upevňujú identitu a hrdosť na to, kým je a prečo ním je. Hani často dostáva zvedavé otázky, prečo v škole neje mäso alebo prečo jeho mama nosí šatku. A ja môžem len s pýchou konštatovať, že sedemročný krpec už vie také situácie ustáť a podať odborné vysvetlenie. Občas, keď ho počúvam, myká mi kútikmi pier. S manželkou sa snažíme odovzdať mu to najlepšie z nás samotných a samozrejme aj odkazy jednej i druhej kultúry. Už teraz pozná množstvo ľudových básničiek a pesničiek a pravidelne s nami navštevuje Damask. Má dva materinské jazyky a dve národnosti, čo mu môže byť v živote prínosom. Ostatne, čas ukáže...

Jedlo je umenie, domov je srdce

To je motto jednej z najvychytenejších reštaurácií v Damasku. Je zriadená v starobylom dome zo 17. storočia. Prekročením prahu návštevník nadobudne pocit, že sa ocitol na mieste, kde zastal čas. Zachovalý pôvodný interiér, uprostred nádvoria obrovská štýlová fontána, vo výklenkoch starožitné kusy náradia. Na stôl prichádzajú skutočné delikatesy, pripravované tradičným spôsobom, všetko ručne a práve teraz.

Stredný východ bol vždy križovatkou rôznych kultúr, a preto sa aj jeho kuchyňa oddávna vyznačovala pestrou zmesou chutí. Korene našej kuchyne siahajú až do čias kočovného života Arabov. Základ tvorili najmä jedlá vhodné na prepravu ako ryža a ďatle. Putovaním oblasťami Blízkeho východu objavovali nové druhy prísad a zeleniny. Jedlá sa podávajú s ryžou alebo arabským chlebom podľa miestnych zvykov. Mladšie generácie obľubujú hranolčeky v kombinácii s tradičnými jedlami. Ak sa vyberiete do ulíc na Strednom východe, pocítite všade sa šíriacu vôňu jemne grilovaného mäsa s rôznymi arómami a prísadami. Jednoducho, nedá sa odolať! A to isté platí aj o ručne „tlčenej“ krémovej zmrzline obalenej nasekanými pistáciami či sladkosťami.

Sýrska kuchyňa sa spolu s libanonskou radí medzi svetové špičky. Vo všetkých vychytených arabských reštauráciách je šéfkuchárom Sýrčan. To je nepísaný zákon, značka kvality. Názvy ako šištau, feláfel, tabbúleh, maqlúbe, fettúš či kub´be nemôžu na jedálnom lístku chýbať.

Národné jedlo kub´be, teda najmä jeho príprava, je cvičením trpezlivosti a výdrže. Mäso a burgol (mletá pšenica) sa niekoľkokrát pomelú, pričom dôležité je, aby vznikla jemná masa, z ktorej sa následne zhotovia malé čiapočky. Tie sa plnia plnkou z cibuľky, mletého mäsa, sekaných vlašských orechov a píniových semiačok, ktoré sa následne vložia do horúceho oleja alebo pripravia na rošte. Výsledok však stojí za tú námahu, hotové kub´be je ozajstnou delikatesou a pôžitkom pre chuťové bunky.

Nehovoriac o omamnej vôni kávy v miniatúrnych šálkach. Podľa starej tradície istý pastier pásol kozy v regióne Káffa v južnej Etiópii a všimol si, že zvieratá sú čulejšie po tom, ako zjedli bobule určitého druhu kra. Nazbieral a uvaril tie bobule a tak získal prvú kávu. Prvý písomný záznam o jej konzumácii pochádza z čias, keď bola vyvážaná do Jemenu. Koncom 15. storočia sa dostala do Saudskej Arábie, odtiaľ do Turecka a následne do Benátok. V roku 1650 ju priviezol do Anglicka Turek Paša Rosín, ktorý si otvoril prvú kaviareň na Lombard Street v Londýne. Z arabského slova kahwa sa stalo turecké kahve, talianske caffe, anglické coffee a napokon aj naša slovenská káva. Samotná príprava je rituálom a rovnako aj jej pitie predstavuje príjemný pôžitok. Do arabskej kávy sa dodatočne nepridáva cukor ani mlieko. Zato v niektorých oblastiach sa do kávy pridáva ružová voda, šafran, kardamón či pomarančová esencia. Samotný nápoj sa pripravuje v džezve, do ktorej sa najprv naleje kávová šálka vody (podľa počtu osôb), pridá trochu cukru a varí sa, kým sa cukor nerozpustí. Potom sa pridá lyžička dobrej mletej kávy, zamieša sa a znovu sa privedie do varu. Keď káva vzkypí, džezva sa zloží z ohňa, počká sa kým pena opadne, potom sa nádobka znova postaví na oheň, kým pena nedosiahne okraj džezvy. Opäť sa odtiahne a tento proces sa opakuje ešte dvakrát. Potom sa tekutina naleje rovno do šálok. Existujú tri druhy kávy: mazbút so značným množstvom cukru, vasat s menším množstvom a murrá bez cukru.

Obľúbený nápoj popri káve a čiernom čaji je matte, ktoré pochádza z Argentíny. Svojho času mnoho Sýrčanov odišlo za zárobkom do zámoria, kde sa uchytili podobne ako mnoho Slovákov. Napríklad bývalý prezident Argentíny Carlos Menem mal sýrskych rodičov. Svet je veľký, a predsa malý!

Sme až natoľko odlišní?

Zreteľne viditeľných rozdielov medzi Slovákmi a Arabmi nie je až tak veľa. Na prvý pohľad určite rozoznáte modrookého blonďavého Slováka od čiernookého Araba s ebenovými kučerami. V Sýrii však žijú aj Arabi s bledou pokožkou, dokonca mnohí majú modré oči či blond vlasy. Keď na vás začnú hovoriť plynulou angličtinou, rozpoznať ich nemusí byť až také jednoduché.

Nepoznané vyvoláva v ľuďoch obavy a predsudky. Je to prirodzené. Avšak vďaka vzájomnému dialógu a spoznávaniu sa dochádza k preklenutiu bariér, k obojstrannému obohacovaniu sa. Preto dúfam, že aj ja som k tomu prispel malou kvapkou. Naše životné štýly a podmienky sú rozdielne, rovnako odlišné temperamenty a jazyky sú pre nás exotické, no napriek tomu máme toho veľa spoločného. Len to musíme objavovať!

*

Esej Made in Syria vyšla v zbierke Migrácia ako emócia , ktorú vydala Nadácia Milana Šimečku v roku 2009. Súčasťou zbierky je aj esej Ireny Brežnej Zadný dvor ako životný štýl spriadanie globálnej identity . Autorku uvidíte vo štrtok, 28. apríla na otvorení festivalu [fjúžn].

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.