Čo sú to dočasné vyrovnávacie opatrenia?

Vyrovnávacie opatrenia sú súborom prístupov a nástrojov, ktorými by mali štáty a subjekty verejného, ale aj súkromného práva brať do úvahy fakt, že nie všetci ľudia majú rovnaké štartovacie pozície a nie všetci ľudia si môžu reálne a rovnakým spôsobom uplatňovať svoje práva. Obce, štátne orgány, ale napríklad aj školy, zamestnávatelia či zdravotnícke zariadenia by mali kompenzovať ľudí za túto nemožnosť, umožniť im svoje práva reálne uplatňovať a byť zastúpení v rôznych štruktúrach spoločnosti vrátane ekonomického, politického, sociálneho a kultúrneho života. Môže sa tak diať rôznymi spôsobmi. Napríklad špeciálnymi prípravnými kurzami pre uchádzačky a uchádzačov o zamestnanie, zvláštnymi formami informovania o určitých vzdelávacích či pracovných príležitostiach, špeciálnymi štipendijnými programami, kvótami pre ženy či ľudí z etnických, náboženských alebo národnostných menšín na kandidátkach politických strán či na vedúcich pozíciách v podnikoch alebo verejných inštitúciách.

Vyrovnávacím opatreniam sa niekedy hovorí aj pozitívne opatrenia, opatrenia pozitívneho postupu, v angličtine affirmative action, ale vo verejnosti rezonuje tiež pojem pozitívna diskriminácia. Môžete nám ozrejmiť, ktoré zo zaužívaných pomenovaní vystihujú podstatu tohto prístupu?

Už tým, že hovoríme o vyrovnávacích opatreniach, naznačujeme, aký cieľ sledujú – kompenzujú alebo vyrovnávajú nerovnosť. Je pravda, že tieto opatrenia veľmi často mávajú aj iné oficiálne ciele, napr. zabezpečenie diverzity. Osobne si však myslím, že diverzita by primárne nemala byť cieľom takýchto opatrení. Vyrovnávacie opatrenia by mali byť naozaj o tom, že tu máme často skupiny ľudí – napríklad ženy, Rómov a Rómky, ľudí so zdravotným postihnutím alebo s vyšším vekom, ktorí nemajú možnosť spolupodieľať sa na rôznych spoločenských benefitoch resp. spoločenských dobrách ako napríklad vzdelanie, politické zastúpenie na štátnej či regionálnej úrovni, zamestnanie a pod. Hlavným cieľom by teda v prvom rade malo byť to, aby si ľudia, ktorým je to historicky alebo spoločensky znemožnené, mohli reálne uplatňovať svoje práva vo všetkých oblastiach života.

V čom spočíva „dočasnosť“ vyrovnávacích opatrení?

V samotnej podstate je to len vyjadrenie toho, že vyrovnávacie opatrenia sú zamerané na dosiahnutie rovnosti alebo na odstránenie nerovnosti. My zatiaľ pracujeme spoločne na tom, aby sme nedostatky v uplatňovaní práv diskriminovanými jednotlivcami a skupinami zmierňovali. Akonáhle by sme dospeli k cieľu „vyrovnania sa“ v reálnych možnostiach týchto jednotlivcov a skupín, vyrovnávacie opatrenia by sa mali skončiť. Ukončovanie vyrovnávacích opatrení je však u nás veľmi hypotetické – nerovností je veľa, sú hlboké a ešte sme s nimi poriadne ani nezačali. Diskusie o ukončovaní sú v tejto chvíli viac než predčasné. Bude to beh na veľmi dlhé trate. V súčasnosti máme v tejto oblasti navyše zlú legislatívu.

Má tento prístup v slovenskej politike nejakú tradíciu?

Neviem, či sa na Slovensku v oblasti ľudských práv vo všeobecnosti dá vôbec hovoriť o nejakých pozitívnych tradíciách. Možno sa tu dá hovoriť o príkladoch dobrej praxe, ale žiaľ v drvivej väčšine prípadov neboli dotiahnuté do konca. Napríklad viem, že ešte v 90. rokoch sa na východnom Slovensku spúšťali pilotné programy materských škôl, ktoré navštevovali deti spolu s mamami. Kým mali deti svoj program, matky mali v interakciách s učiteľkami a medzi sebou možnosť získavať množstvo informácií a zručností. Tento projekt sa však nikdy nepretavil do niečoho, čo by sa uchopilo systémovo. Podobne to bolo s rómskymi asistentkami a asistentmi. Kým spočiatku to boli Rómky a Rómovia z komunity, ktoré a ktorí ovládali rómsky jazyk, a teda mohli s deťmi dobre komunikovať a miestne komunity im dôverovali, v súčasnosti starostovia obcí a riaditelia škôl často chápu miesta rómskych asistentiek a asistentov ako niečo, prostredníctvom čoho si môžu ich rodinní príslušníci či známi zarábať na živobytie – nezriedka aj bez toho, aby mali napríklad ukončené pedagogické vzdelanie alebo ovládali rómsky jazyk. Aj toto sú dôvody, pre ktoré musíme otvoriť vážnu a hĺbkovú diskusiu o vyrovnávacích opatreniach, ktoré budú dobre ukotvené v systéme a napojené na všetky jeho ostatné prvky. My naozaj potrebujeme meniť štruktúry. A ak doteraz zlyhalo všetko, o čo sme sa metódou pokus-omyl pokúsili, musíme naštartovať niečo iné. Niečo, čo bude vychádzať z aktuálnych potrieb tých, ktorých sa to týka. Niečo, čo bude odkomunikované so všetkými spoločenskými skupinami. A niečo, čo bude konečne fungovať.

Mnohí si myslia, že vyrovnávacie opatrenia sú nefér, pretože niekomu dávajú výhody. Ako je to naozaj?

Ako ľudia, ktorí máme bielu farbu pleti a nebodaj sme heterosexuálnymi mužmi bez zdravotného postihnutia s väčšinovým náboženstvom tej-ktorej krajiny, opomíname to, že sme mali neférovo úplne iné príležitosti. To, že sme sa niekde dostali, možno z pohľadu ľudí patriacich k skupinám, ktoré nedisponujú mocou, vnímať aj ako bezdôvodné obohatenie. Mali sme to šťastie narodiť sa do prostredí a do štruktúr, ktoré hrali v náš prospech. Mnohí iní ľudia to šťastie nemali. Tým, že na týchto štruktúrach priamo participujeme, že v nich rozhodujeme a že ich reprodukujeme, taktiež posilňujeme sociálne a iné nerovnosti. Vždy to závisí od uhla pohľadu. Keď strácame výhody, zdá sa nám to byť nefér – aj keď sme tieto výhody v podstate získali nelegitímne a na úkor niekoho iného. Ak sme naopak na týchto spoločenských dobrách nikdy nemohli participovať, lebo sme na to jednoducho nemali podmienky, zdá sa nám zákonité, logické a spravodlivé, že ich treba vytvoriť. Aj v medzinárodnom práve a v novodobých právnych teóriách sa čoraz viac presadzuje trend, že ochrana ľudských práv nie je iba o tom, že sa štát zdrží diskriminačného konania alebo iného konania porušujúceho ľudské práva, ale že prijíma všetky preventívne a systémové opatrenia na to, aby si ľudia mohli svoje práva aj reálne uplatňovať.

Práva všetkých občanov a občianok Slovenskej republiky sú však rovnaké...

To, že ja formálne mám právo na vzdelanie alebo že ja ako žena mám formálne právo na správu vecí verejných tým, že budem volená do rozhodovacích pozícií, mi nie je nič platné, keď sa tam reálne nemôžem dostať. Vezmime si príklad Rómov, Rómok a rómskych detí. Tie sa narodia do rómskej osady, kde rodičia, alebo často iba mama, nemajú ani na sunar. Neskôr nemajú na autobus do škôlky a keď dieťa dosiahne školský vek, dostáva sa do špeciálnej školy, lebo je zle diagnostikované. Potom už nikdy nemá reálnu šancu adekvátnym spôsobom rozvíjať svoj potenciál. Nedostane sa na strednú ani na vysokú školu, neskôr sa logicky neuplatní na trhu práce a ani v ďalších oblastiach. Je to jeho chyba? To je tá základná otázka, ktorú by sme si mali stále klásť. Štát tu naozaj zlyháva v nastavovaní štruktúr a my ostatní a ostatné zlyhávame v tom, že sa na tých štruktúrach zúčastňujeme bez toho, aby sme ich nejakým spôsobom spochybňovali. To chce naozaj celkom prepnúť v myslení a v konaní.

Nemôžu sa s vyrovnávacími opatreniami „zviesť“ aj ľudia, ktorí si to nezaslúžia?

Každý systém možno využiť alebo zneužiť, teda môžu z neho vyťažiť aj ľudia, na ktorých nie je nastavený. Ale to je vždy v prvom rade otázka toho, ako je systém premyslený a ako dopredu predvídame, odhalíme a odstránime možné slabé miesta. Nemali by sme sa dopredu zbavovať zodpovednosti tým, že v záujme predídenia „zneužívaniu systému“ radšej ani nebudeme rozmýšľať nad tým, ako tento systém prestaviť. Naopak, my ho musíme nastaviť a pripraviť tak, aby sa zneužívanie mohlo diať v čo najmenšej miere. Na to potrebujeme kvalitných ľudí, dostatočný čas na prípravu a intenzívnu diskusiu so všetkými zainteresovanými skupinami. Iste, dočasné vyrovnávacie opatrenia, najmä vo forme kvót, môžu vniesť napätie do spoločnosti a môžu napríklad zapríčiniť to, že na niektoré miesta prídu ľudia, ktorých ostatní a ostatné budú považovať za neschopných, lebo by sa tam „inak nedostali“. Na to však môžem povedať len toľko: a teraz, keď na tých pozíciách nie sú, nie sú považovaní za neschopných? Alebo inak: tí, čo tam sú, sú naozaj všetci schopní a dostali sa tam len vďaka svojim schopnostiam? Ja si naozaj myslím, že v záujme demokracie, ktorá spočíva aj v spravodlivej distribúcii zdrojov, je veľmi dôležité, aby podiel na politickej, ekonomickej a symbolickej moci bol naozaj odovzdaný aj takým ľuďom, ktorí doteraz nemali tú príležitosť. Bielym heterosexuálnym mužom tá moc jednoducho celá nepatrí. Nie je tu pre nich apriori naservírovaná.

V čom vidíte výhodu zapojenia predstaviteľov a predstaviteliek znevýhodnených skupín do verejného diania?

My tu teraz žijeme všetci a všetky. Máme odlišné životné skúsenosti, pretože to, že sa stretávame s nejakými znevýhodneniami alebo diskrimináciou má dopady na naše vnímanie vecí, na to, ako ich reflektujeme a ako sme na mnohé veci citlivé a citliví. Ja si naozaj myslím, že zmena tých štruktúr a celkového nastavenia by mohla nadísť práve vtedy, keby sa v tých sférach zrazu ocitli ľudia, ktorí majú úplne iné životné skúsenosti než tí, ktorí pri moci boli a sú doteraz. Tí sa na veci dívajú len z jednej perspektívy, veľmi často práve z tej, ktorá je výhodná pre nich a ktorá im prináša ďalší ekonomický a celkovo širší mocenský prospech.

Plné znenie rozhovoru si tu budete môcť prečítať už čoskoro.

Janka Debrecéniová vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a následne absolvovala postgraduálne štúdium na Oxfordskej univerzite vo Veľkej Británii, odbor európske právo a právna komparatistika. Od roku 2000 pôsobí v združení Občan, demokracia a zodpovednosť. Podieľa sa na príprave a realizácii vzdelávacích, publikačných a advokačných projektov v oblasti ľudských práv a antidiskriminácie. Je autorkou viacerých publikácií, článkov a vzdelávacích textov týkajúcich sa rovného zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ženských práv a rodovej rovnosti, ale aj iných ľudskoprávnych tém. V týchto oblastiach pôsobí aj ako trénerka. Aktívne sa zapája do tvorby programov a verejných politík v oblasti ľudských práv a výchovy k nim a do tvorby právnych predpisov, ktoré majú dopad na dodržiavanie princípu rovnosti a zákazu diskriminácie. V roku 2007 pôsobila ako zástupkyňa verejnosti v medzirezortnej Komisii pre novelizáciu antidiskriminačného zákona.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.