Analytičky Centra pre výskum etnicity a kultúry Elena Gallová Kriglerová, Jana Kadlečíková a Jarmila Lajčáková si vo svojom výskume stanovili dve pomerne široko koncipované otázky: 1. Aká by mala byť verejná politika voči novo vznikajúcim etnickým, rasovým a náboženským menšinám so špecifickým zameraním na oblasť kultúry? 2. Aké stratégie v budúcnosti zaujmú samotní migranti pri začleňovaní do spoločnosti? Odpovede na obe otázky sa autorky pokúšajú hľadať v publikácii Migranti – nový pohľad na staré problémy, ktorá je hlavným výstupom teoretického aj terénneho výskumu, ktorý realizovali v roku 2009.

Odpovedi na prvú otázku predchádzala analýza toho, ako je súčasná migračná a integračná politika na Slovensku nastavená. Teoreticko-právna časť štúdie argumentuje, že súčasná verejná politika je založená na idei Slovenska ako národného štátu Slovákov. Národnostne, etnicky, jazykovo ale aj náboženský odlišné skupiny, vrátane už uznaných národnostných menšín, ale aj novoprichádzajúcich migrantov, z tejto perspektívy predstavujú hrozbu pre naplnenie takéhoto cieľa.

Priznanie práv národnostným menšinám je pritom často odôvodňované potrebou zachovania mieru a bezpečnosti a do istej miery umožňuje aj budovanie paralelných národných projektov, napríklad prostredníctvom národnostného školstva. Avšak širšie koncipované kolektívne práva, ktoré by príslušníkom menšín umožnili spolurozhodovať o osude svojich komunít, sú chápané ako ohrozenie teritoriálnej integrity Slovenska a ako diskriminácia etnických Slovákov. Spoluúčasť či zapojenie do fungovania sociálnych, politických alebo ekonomických inštitúcií väčšinovej spoločnosti je pritom fakticky podmienené asimiláciou a opustením vlastnej etnickej, náboženskej a jazykovej identity alebo jej preradením výlučne do súkromného života.

Podľa autoriek sa obdobný prístup začína presadzovať aj v prípade migrantov. Aj keď je ich počet na Slovensku stále relatívne nízky, migranti sú vo verejnom diskurze často vykresľovaní ako hrozba: ekonomická, kultúrna, aj bezpečnostná. V súlade s takýmto vnímaním sú prijímané aj viaceré opatrenia, vrátane zákonov. Napríklad novela zákona o občianstve z roku 2007 ešte viac sprísnila už dovtedy prísne podmienky na získavania slovenského občianstva naturalizáciou, ktorý predpokladá značný stupeň asimilácie. Novela predĺžila požadovanú dobu trvalého pobytu cudzinca pred podaním žiadosti o udelenie občianstva z piatich na osem rokov. Novela taktiež sprísnila preukazovanie ovládania slovenského jazyka.

Ďalšia novela zákona o registrácii cirkví a náboženských spoločností taktiež z roku 2007 prakticky znemožnila oficiálne uznanie náboženstiev, ktoré ešte nie sú zaregistrované, a ktoré mnohí migranti vyznávajú. Nové cirkvi musia doložiť 20 tisíc podpisov občanov zároveň s čestnými vyhláseniami, že sú jej členmi. V minulosti stačili na oficiálne uznanie 5 tisíc podpisov aj od sympatizantov. Uznané cirkvi majú na rozdiel od nezaregistrovaných nárok na finančné príspevky od štátu či možnosť vyučovať svoje náboženstvo v školách. Moslimovia boli najpočetnejšou skupinou veriacich, ktorých cirkev nebola zaregistrovaná a na základe starých podmienok mohli o registráciu v krátkej dobe požiadať.

Napriek tomu, že na deklaratívnej úrovni sa verejná politika snaží uplatňovať integračný model „založený na obojstrannej adaptácií v integračnom procese, v ktorého rámci cudzinci prispievajú k formovaniu spoločnej kultúry a zároveň ich väčšinová spoločnosť rešpektuje a podporuje ich rôznorodosť“, podpora rôznosti a rešpektu zo strany väčšinovej populácie sa s ohľadom na prijaté právne normy javí ako vágna deklarácia, ktorú konkrétne opatrenia nielen nenapĺňajú, ale voči nej stoja v priamom protiklade. Súčasná podoba zákona o občianstve, o registrácii cirkví či o štátnom jazyku sú príkladmi, ktorými možno ilustrovať vnímanie menšín ako potenciálne nelojálnych a ohrozujúcich národný projekt Slovákov. Takto nastavené normy sú pre migrantov vo svojej podstate výzvou k asimilácii alebo prinajmenšom k vzdaniu sa požiadaviek na akceptovanie ich kultúry. Rešpektovaním kultúrnej odlišnosti a priznaním menšinových práv by totiž nevyhnutne muselo dôjsť k redefinovaniu idey, že Slovensko je iba krajinou Slovákov.

Takáto politika môže vo vzťahu k prisťahovalcom viesť k rôznym scenárom. Migranti môžu vo svojej integrácii uspieť vtedy, ak budú naplno rešpektovať „pravidlá hry“, v rámci ktorých musia prejavovať lojálnosť k väčšinovej populácii, čo de facto znamená, že sa vzdajú všetkých identít, ktoré nie sú v súlade s tým, čo je od nich na Slovensku vyžadované. To bude nepochybne viesť k asimilácii. Avšak aj v prípade, že by sa migranti rozhodli ísť touto cestou, pre ich asimiláciu bude zároveň nevyhnutná akceptácia zo strany majority. V paradoxnom prípade totiž môže dôjsť k situácii (a na Slovensku k tomu dochádza napríklad v prípade integrácie Rómov), kedy ani integrovaní (rozumej asimilovaní) jednotlivci nie sú mnohými ľuďmi akceptovaní ako plnohodnotní občania a sú zo spoločnosti vylúčení.

Druhý scenár sa odvíja od neochoty migrantov úplne sa vzdať svojich identít a príslušnosti ku kultúre, z ktorej pochádzajú. Mnohí si tak môžu vytvárať paralelný systém sociálnych vzťahov popri systéme majoritnej spoločnosti. Ak v takejto situácii nebudú mať priznané žiadne menšinové práva, opäť to bude viesť k vylúčeniu zo spoločnosti, ktorá môže mať aj vážne socio-ekonomické dôsledky nielen pre tieto skupiny, ale pre celú krajinu.

V prípade úspešnej asimilácie nastane „pohltenie“ migrantov, čím sa ako jediný možný model usporiadania spoločnosti presadí idea Slovenska ako krajiny Slovákov. Skúsenosti s tzv. tradičnými menšinami (Rómami, Maďarmi, Rusínmi a inými) však ukazuje, že s takýmto vývojom nemožno na Slovensku automaticky rátať. Aj tí, ktorí sa totiž snažia stať Slovákmi, sú majoritnou spoločnosťou odmietaní pre svoju odlišnosť, v tomto prípade etnickú príslušnosť. Zdá sa, že v súčasnosti je jediným modelom pre prisťahovalcov zmierenie sa s postavením jednotlivcov druhej kategórie a vzdanie sa nárokov na rešpekt voči ich kultúrnym, jazykovým, náboženským a iným identitám.

Možno však očakávať, že migranti prichádzajúci na Slovensko sa budú chcieť vzdať svojich identít aj v budúcnosti? Môžeme od nich očakávať, že prijmú takto nastavené pravidlá hry a že kultúrna integrácia bude vlastne znamenať popretie toho, čím žili pred príchodom na Slovensko? Aké sú vlastne predstavy migrantov o ich kultúrnej integrácii? Odpovede na tieto otázky sú veľmi dôležité nielen pre samotných migrantov, ale aj pre hľadanie odpovede na všeobecnejšiu, normatívnu otázku o spravodlivosti verejnej politiky pri začleňovaní novo vznikajúcich menšín a komunít.

Zodpovedať otázku, aké stratégie migranti zaujmú pri začleňovaní do spoločnosti, nie je jednoduché. Výskum totiž poukázal na to, že o migrantoch nemožno hovoriť ako o jednoliatej skupine, ktorá by mala rovnakú, jednoznačne určenú identitu. Migranti si so sebou prinášajú súbor rôznorodých identít, ktoré sa pod vplyvom života v novej spoločnosti do istej miery menia, no v žiadnom prípade nestrácajú. To, odkiaľ pochádzame, zohráva pre ľudí dôležitú úlohu aj po ich presťahovaní do inej krajiny. Nikto z respondentov vo výskume sa nechcel vzdať toho, v čom vyrástol a čo ho celý život pomáhalo „utvárať“.

Čo sa však odlišuje, je miera, v akej chcú migranti realizovať a praktizovať svoju kultúrnu identitu a nakoľko cítia solidaritu s ostatnými, ktorí majú rovnaký etnický, náboženský či jazykový pôvod alebo pochádzajú z tej istej krajiny. Niektorí pociťujú silnú súdržnosť so svojou komunitou a ich kolektívna identita je pre nich veľmi dôležitá. U týchto skupín je možné do budúcnosti očakávať, že nastolia rôzne požiadavky na uznanie menšinových práv podobne, ako je tomu v súčasnosti v prípade tradičných menšín. Tieto požiadavky sa môžu týkať používania jazyka vo verejnom styku, praktizovania náboženstva alebo podpory menšinového školstva a kultúrnych inštitúcií.

Na druhej strane, mnohí migranti nie sú natoľko identifikovaní so svojimi komunitami, aby mali potrebu alebo záujem inštitucionalizovať svoje požiadavky vo forme menšinových práv. V tomto prípade je praktizovanie náboženstva či výchova detí v súlade s hodnotami a normami kultúry, z ktorej pochádzajú, alebo uchovávanie jazyka je skôr súkromnou záležitosťou, pre ktorú nepotrebujú oporu vo verejnej politike.

V neposlednom rade, na Slovensku žijú aj migranti, pre ktorých kultúrna identita nezohráva prakticky žiadnu rolu, respektíve je prekrytá ďalšími identitami, ktoré sa nedajú spojiť s etnickým pôvodom, jazykom alebo náboženstvom. Ide o ľudí, ktorí sú „usadení v mobilite“ a migrácia je pre nich spôsobom života. Preto necítia výrazné spojenie so žiadnym konkrétnym kultúrnym prostredím. Ostatné formy identifikácie v ich prípade prekrývajú všetky identity, ktoré môžu byť spojené s kultúrou. Títo ľudia sú doma všade, a zároveň nikde nie úplne. Takýto životný štýl si vedome a dobrovoľne vybrali.

Nech už migranti patria ku ktorejkoľvek zo spomínaných skupín, odpoveďou na otázku, či môžeme od nich očakávať, že sa stanú „Slovákmi“ tak, teda že sa úplné asimulujú, je jednoznačná. Asimilácia je vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti prakticky nerealizovateľná. Slovensko ako silno etnicky definovaná krajina (národný štát) migrantom neumožní, aby sa stali jej súčasťou – nie sú totiž Slováci. Migranti sa zároveň nechcú vzdať toho, čím sa stali počas predchádzajúceho života vďaka kultúre či kultúram, v ktorých vyrastali a z ktorých prichádzajú. Nechcú však ani paralelné inštitúcie, ktoré by umožnili ich komunitám fungovať samostatne popri majoritných inštitúciách. Snaha o integráciu podľa nich znamená začlenenie sa do spoločnosti, ktorá nepotláča pluralitu, ale ju naopak podporuje.

Najjednoduchším spôsobom, ako pristupovať vo verejnej politike k takejto pluralite by bolo realizovať takú politiku, ktorá by bola slepá k akýmkoľvek kultúrnym odlišnostiam. To je však podobne nerealizovateľné ako snaha o asimiláciu. Neutrálne inštitúcie neexistujú, vždy budú nejakým spôsobom ovplyvnené kultúrnym kontextom danej krajiny. Nielen v jazykovej oblasti, ale aj v mnohých ďalších nie je možné ignorovať kontext, v ktorom právne normy a inštitúcie vznikajú. Podmienkou pre úspešné začlenenie migrantov je skôr vytvorenie takých inštitúcií, ktoré sú postavené na princípe rozmanitosti. Súčasné inštitúcie úspešné začlenenie migrantov, ani menšín vo všeobecnosti, neumožňujú, pretože sú postavené na národnom princípe, ktorý ostatné vylučuje. To je podľa autoriek výskumu ústredný problém, ktorého riešenie do budúcnosti neovplyvní iba integráciu migrantov, ale aj tradičných menšín.

Ako riešenie výskumníčky navrhujú celkovú zmenu optiky na menšiny a menšinové práva. Namiesto nazerania na ne ako na nebezpečenstvo, navrhujú uplatňovať princípy spravodlivosti a rešpektovania ľudskej dôstojnosti, o ktoré by sa mala opierať celá menšinová politika. Zmena optiky by mala viesť k vytváraniu alebo premene inštitúcií, ktoré umožnia integrovať ľudí s odlišným etnickým, jazykovým a náboženským pôvodom. Z tejto perspektívy by pravdepodobne nebolo vhodné súčasný model menšinových práv aplikovať na komunity migrantov. Tento model si totiž taktiež vyžaduje prehodnotenie. Jeho nevhodnosť podľa autoriek spočíva v tom, že chápe kultúru a kultúrnu identitu ako ohraničené a nemeniace sa fakty, resp. vyžaduje od ľudí, aby sa cítili byť spätí len s jedným kultúrnym kontextom alebo prostredím. Každý človek môže mať a aj má rôzne identity a môže sa cítiť ako súčasť viacerých kultúrnych prostredí. Súčasné inštitúcie to však nie sú schopné zohľadňovať a nútia ľudí, aby si vybrali iba jednu dominantnú identitu na úkor ostatných.

Takéto riešenie však neznamená, že by menšinové práva a podpora menšinových inštitúcií nemala existovať. Nové komunity migrantov by mali byť uznané ako menšiny, ak sú ich príslušníci dlhodobými obyvateľmi Slovenska, a to bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú slovenské občianstvo. Štúdia rozoberá dva varianty, ako sa s touto úlohou vysporiadať. Jednou je vytvorenie odlišných kategórii menšín, akými sú národnostné menšiny a etnické skupiny (pre migrantov). Tento na prvý pohľad logickejší variant sa ukazuje ako ťažko realizovateľný a zrejme aj politicky nepriechodný, keďže by obnášal preklasifikovanie viacerých už uznaných národnostných menšín na etnické skupiny. Autorky sa preto prikláňajú k druhému variantu s jedinou menšinovou kategóriou, ktorá by umožnila diferencovať praktické politiky voči rôznym uznaným menšinám.

So súhlasom autoriek spracované z publikácie Migranti. Nový pohľad na staré problémy.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.