Téma mesiaca

Kultúrna vojna?

Po roku sme späť a prinášame Vám novú sériu článkov, názorov, postojov a rozhovorov o tom, čo počas našej prestávky rezonovalo spoločnosťou najviac. Eticko-hodnotové spory o ľudské práva. Alebo inak, kultúrna vojna. Nová téma multikulti.sk.

Ad hominem alebo Je naša spoločnosť pripravená na dialóg o ľudských právach?

V nadácii po vyše roku opäť spúšťame náš webový portál multikulti.sk, v rámci ktorého sme pravidelne pripravovali série článkov o rôznych fenoménoch týkajúcich sa rozmanitosti v našej spoločnosti. V prvej téme znovuoživeného portálu sme sa rozhodli zamerať na udalosti, ktoré asi najviac hýbali Slovenskom v súvislosti s multikultúrnym spolužitím. Dajú sa nazvať trebárs kultúrnou vojnou.

Ľudskoprávna stratégia: aká mala byť a aká je

Bývalého veľvyslanca a ľudskoprávneho experta Kálmána Petőcza sme požiadali, aby nám priblížil zákulisie procesu prípravy a pripomienkovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. V článku píše o tom, aké boli prvotné ambície a predstavy o Stratégii a akú podobu ma dokument dnes. Čo mu v dokumente chýba a naopak, čo je navyše vzhľadom na kritériá, aké by mal takýto strešný dokument spĺňať.

Miroslav Lajčák: Ochrana a podpora ľudských práv bude taká ambiciózna, aká bude politická vôľa

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

Rudolf Chmel: Ľudské práva nemôžu byť otázkou sporu

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Stratégia ľudských práv z pohľadu hodnotovo-etických tém

Prečo je potrebné v našej spoločnosti udržať status tradičnej rodiny? Prečo je potrebné skôr regulovať sexuálnu výchovu detí než obhajovať práva LGBTI ľudí? O tom píše Renáta Ocilková, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

„Aby si mohla mať názor, musíš veľa vedieť“: Niekoľko autobiografických selfies

Sú veci verejné ešte stále aj záležitosťou spisovateľov? Ako sa s týmto fenoménom vysporiadala spisovateľka Zuska Kepplova si môžete prečítať v jej literárnej eseji. Zuska nám v nej otvára aj niekoľko svojich osobných momentov, ktoré formovali jej názory na hodnotovo-kultúrne otázky.

Stratégia – vlastný materiál

Oboznámte sa s prioritami a úlohami, tak ako sú formulované v 5. kapitole stratégie. Okrem toho prikladáme aj zoznam príloh, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ľudských práv a zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Pohľady na kultúrno-etický dialóg na Slovensku

Na širšie zmapovanie rozmanitosti názorov v spoločnosti, ktoré sa týkajú "kultúrnej vojny" a jej sprievodných javou a udalostí, sme oslovili niekoľko osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Požiadali sme ich o odpoveď na otázku: V posledných mesiacoch Slovensko „žije“ aj rôznymi kultúrno-etickými spormi. Dúhový pochod a Národný pochod za život. Sused Žubajík v šlabikári. Novela ústavy o ochrane rodiny. Referendum. A tak ďalej. V čom vidíte podstatu tohto hodnotového konfliktu? Čo je podľa Vás potrebné spraviť, aby ľudskoprávne témy viac spájali ako rozdeľovali našu spoločnosť?

Spravodaj

Okľukou budúca manželka

Svoju budúcu manželku som prvý krát stretol v septembri 2006. Dva roky po tom, ako som na chate stretol prvých dvoch Angličanov v mojom živote. Tí ma pozvali na oslavu narodenín svojho Škótskeho kamaráta.


Pavol Kopinec


Moja angličtina nebola veľmi zrozumiteľná a tak som si radšej zobral aj pár slovenských kamarátov. Po dvoch hodinách som už spieval my baby takes the morning train a nejakú pesničku zo Sound of music (v tom čase jediné anglické pesničky, ktoré som okrem London Bridges poznal). Môj spev a nadšenie vyvolali taký ohlas, že ich v momente spievala celá krčma a zrazu som si vytvoril nové medzinárodné priateľstvá, ktoré, mimochodom, trvajú dodnes. Zoznámil som sa aj so spomínaným, vtedy dosť unaveným Škótom, ktorý si neskôr z lásky k Slovensku dal vytetovať na rameno Lebo medveď a Slovensko nazýva svojim domovom. Radi sme spoločne pripravovali turistické výlety po Slovensku, kde sme za účelom kultúrnej výmeny miešali domorodcov s cudzokrajcami.


Jej trolejbus prišiel prvý


V jeden septembroví deň roku 2006 sme decentne popíjali svoje kávy, čaje a iné nápoje v centre Bratislavy. Bolo nás dvadsať a k našej skupine sa pridalo šesť nových učiteľov angličtiny, ktorí práve zavítali do Bratislavy. Vedľa mňa sedela kučeravá Američanka, ktorá mala neskutočne dobré vlasy, ale inak ma nezaujímala. V rámci slušnosti som s ňou prehodil niekoľko viet. Videl som, že mi moc nerozumie, asi pre môj prízvuk. Na druhej strane, ani ja som nerozumel jej, keďže skupina bola dosť hlučná a veľký význam som nášmu úvodnému rozhovoru neprikladal. Ubiehal mesiac za mesiacom a my sme sa sem tam náhodou stretli. Zdala sa mi dosť hlučná a niekedy až príliš otvorená v témach, kde si bežný Európan začne klásť servítku pred ústa, alebo prejavuje určitú zdvorilosť voči poslucháčom. Inokedy ma pobavila pri opise a dôležitosti čistých, vybielených, zubov.

Na konci roka som sa rozhodol, že navždy odchádzam zo Slovenska. Aspoň vtedy mi to pripadalo ako navždy. Naplánoval som si päťročnicu vo Veľkej Británii. Mojim cieľom bolo doštudovať psychológiu, dokončiť dizertačnú prácu, zlepšiť si písomnú angličtinu a zažiť život v krajine, o ktorej som si predstavoval, že je jednou z top krajín v inováciách na celom svete (myslím si to aj dnes).

Prípravy na môj odchod som obmedzil na nákup letenky, rezerváciu hostela na 3 dni plus šetrenie. Vo februári som sa vracal z práce a mal som chuť sa s niekým stretnúť a porozprávať. Nikto z mojich priateľov však nebol k dispozícii, tak som zavolal svojej americkej známej. Stretli sme sa v meste. Pozval som ju na varené víno a večer už potom ubiehal veľmi rýchlo. Bol to vydarený večer, dozvedel som sa, že časť jej rodiny pochádza z Rakúska, časť z Nemecka, tá však žije v Spojených Štátoch už 200 rokov, a že jej babka je Írka. Ale aj že jej mama odišla v mladom veku z chudobného Rakúska do USA, ako keď bola malá, jedávali niekoľko dní v týždni guláš, ako jej mama šoférovala školský autobus a počas toho študovala vysokú školu, čo jej trvalo 10 rokov, keďže mala dve malé deti a jej muž mal dve práce. Zrazu som si uvedomil, že sedím so zaujímavou ženou a jej pohľad na svet ma zaujíma. Keďže už bolo neskoro, pomaly som sa chcel rozlúčiť a pobrať na trolejbus. Na to mi navrhla, že ma odprevadí, čo ma teda riadne prekvapilo, keďže dovtedy som odprevádzal vždy iba ja. Nechal som sa teda odprevadiť, ale tak, aby aj ona mohla nastúpiť na rovnakom mieste na svoj trolejbus. Ten jej prišiel prvý.

Pomaly sa otvárali dvere. Pred tým, ako nastúpila, sa zrazu otočila na mňa a povedala, že by bola celkom milo prekvapená, keby som ju pobozkal. To ma omráčilo. Odvetil som, že aj mňa a zakýval som jej na znak priateľstva.


Odchod


Celá červená nastupovala do trolejbusu a ja som si zrazu uvedomil, že to myslela vážne. Stihol som ešte zakričať, že zajtra sa môžeme porozprávať pri obede. Druhý deň som jej zavolal a šli sme na obed. Zistil som, že máme veľa spoločného, nechcel som sa však v ničom unáhliť. Na druhej strane už o dva mesiace som mal odísť do zahraničia a zdalo sa mi zbytočné v tejto fáze nadväzovať vzťah. Trvalo mi dva týždne, kým som tomu dal šancu. Potom už nasledoval prvý bozk, oznámenie kamarátom a veľa spoločne stráveného času. Prišiel môj moment odchodu. Na letisku som si poplakal. Najprv za svojou starou láskou Bratislavou, s ktorou som sa lúčil navždy. Potom za mojou novou láskou, ktorú by som najradšej zobral so sebou. Dohodli sme sa, že za mesiac priletí za mnou.

Doletel som do Manchestru. Čakal ma kamarát, ktorého som náhodou stretol pred rokom v Sofii na vlakovom nástupišti, ktoré nefungovalo. Bol z Manchestru, takže hľadať ubytovanie bolo pre mňa omnoho ľahšie. Našiel som malý dom, kde som býval spoločne s Francúzom, Angličanom a Lýbijcom. Vďaka tomu som sa naučil variť, jesť polotovary a fajčiť ovocný tabak. Mal som svoju veľkú izbu a pár libier na účte. Zistil som, aké množstvo dokumentov musím dať overiť ak chcem študovať alebo pracovať v odbore. Zistil som, že už ani tých pár libier nemám. Zúfalo som hľadal prácu, všade som však bol prekvalifikovaný. Niekoľko krát som prepísal životopis, až nakoniec zostal v úplne jednoduchej podobe vyzdvihujúc moje pracovné skúsenosti v oblasti gastronómie. Zobrali ma ako pomocnú silu do kuchyne. Angličania pracovali na kase. Ja, Poliak študujúci právo a Iračania sme robili v kuchyni pokusy s vajíčkami, šalátmi a slaninou. Teda aspoň tak to vyzeralo, keďže som dovtedy nevedel variť a nepoznal som ani kuchynský slang. Pochopil som však, že keď sa umýva riad, nože sa do výlevky nedávajú, že neviem za 2 minúty obrátiť viac ako 150 slanín, 10 volských ôk a upiecť viac ako 6 toastov a že keď mi Iracký kolega povie, že mám učesať podlahu a podať mu dve červené, znamená to, že ju mám pozametať a podať mu dve rajčiny.


Z pohovoru na pohovor


Aby som však príliš neodbiehal od svojej budúcej ženy. Po mesiaci za mnou priletela a bola neskutočne šťastná, že ma vidí. Celý čas sme si písali e-maily, telefonovali, a zrazu je tu a je naozaj príjemné mať ju niekoľko dní pri sebe. Ráno so mnou vstala a odprevadila ma do práce. Keďže som nemal na permanentku na autobus, išli sme tridsať minút pešo. Začalo pršať. Posťažoval som sa jej, ako nie som stvorený pre prácu v kuchyni a že s toľkých slanín ma napína. Ukázal som jej ruky, aby pochopila, aký som šikovný s nožom. Poľutovala ma a spýtala sa, kde mám dáždnik. Logická otázka, keď prší. Povedal som jej, že dáždnik nemám. Na to sa začala smiať. Veď v Anglicku musíš mať dáždnik . A tak sme zmokli. Keď som sa vrátil z práce, nový dáždnik som mal na stole. Za to som jej spravil toast s arašidovým maslom, džemom a pravý anglický čierny čaj s mliekom. Počas týždňa sme sa zastavili v nákupnom centre s oblečením. Povedala mi, že zatiaľ by som mal robiť tu a že väčšinou prihlášky o prácu dostanem na oddelení starostlivosti o zákazníkov.

Prihláška sa mi zdala neskutočne dlhá a komplikovaná. Dostal som však poučenie, že všade musím napísať ako si ich vážim, ich tradíciu a dobrý servis pre zákazníkov. Napísal som to a odoslal. Mária odišla. V slaninovej kuchyni mi po troch týždňoch povedali no work no need . V ten istý deň mi zavolali z obchodného centra, či môžem prísť na pohovor. Dal som si oblek. Na pohovore ma čakala manažérka obchodu, v ktorom podľa jej slov pracuje štyristo zamestnancov a každý deň stopäťdesiat brigádnikov. V miestnosti bola nainštalovaná kamera. Počas pohovoru som si všimol, že má prízvuk. Na konci mi nedalo a spýtal som sa, odkiaľ je. Samozrejme, že so Slovenska.

Vysvetlila mi, že ak ma príjmu, v obchode sa vždy budeme rozprávať len po anglicky, a v tejto miestnosti takisto. To sa mi páčilo. prišiel som sa predsa zlepšiť v angličtine. Zavolal som túto novinu svojej budúcej žene. Na to mi pohotovo odvetila, že mi určite zavolajú a ponúknu mi čiastočný úväzok. Mám však byť veľmi nadšený aj keby to bolo len deväť hodín. Na druhý deň mi zavolali a ponúkli dvanásť hodín týždenne. Neskrýval som nadšenie a dojatie.

O týždeň ma pozvali na úvodné školenie a v zmluve stálo, že môj pracovný čas je dvadsať hodín týždenne. Moja budúca žena mala pravdu a presne vedela odhadnúť situáciu! Pracoval som mesiac a pol v športovom oddelení. Naučil som sa, čo sú legíny, ako sa povie opasok a že to fold je skladať, čo som aj celú pracovnú dobu robil. Blížil sa však ďalší pohovor v organizácii, ktorá pracuje s ľuďmi s poruchami reči. Po dvojhodinovom skupinovom pohovore som prácu dostal a robil som ju až do konca svojho pobytu vo Veľkej Británii. Moja priateľka za mnou lietala každý druhý mesiac, ja som lietal na Slovensko. Veci naberali dobrý spád, teda aspoň pre mňa. Robil som prácu, ktorá ma bavila, desať hodín týždenne som dobrovolníčil. Prijali ma na tri univerzity a anglická komora sociálnej starostlivosti uznala môj diplom. Mohol som vykonávať profesiu sociálneho pracovníka.


Späť na Slovensku


Keď sa ma moja budúca žena spýtala, ako dlho chcem ešte v Anglicku zostať, pretože ona je v Bratislave sama, povedal som jej, že určite ešte aspoň tri až päť rokov. Odvtedy náš vzťah začal ísť dole vodou. Na štedrý deň sme sa rozišli. Opäť sme sa stretli na Silvestra, každý však išiel na inú párty. Tretieho januára som jej povedal, že sa o 3 mesiace vrátim natrvalo, nech na mňa počká. Tentokrát bola zaskočená ona. Uvedomil som si, že všetky diplomy a certifikáty pre mňa nemajú význam a radšej chcem byť s ňou. Vrátil som sa. Na cestu som od svojich afrických kolegov dostal vyrezávaného nosorožca, symbol plodnosti, ktorý mám vraj položiť na poličku, keď bude treba - a desať libier na cestu, keby som bol smädný.

Bol som skutočne dojatý, ale tešil som sa domov. Keď som sa vrátil, bola u nás už kríza ako ekonomická, tak partnerská. Našiel som si byt. S budúcou ženou som navštívil jej rodinu kúsok od Salzburgu, zoznámil sa s Americkými rodičmi. Raz bolo dobre, raz menej. Vyložil som nosorožca na poličku. Nechtiac. Budúca žena otehotnela. Neboli sme na to vôbec pripravení, ale tešili sme sa. Po práci som ju vždy počkal a odviedol domov. Ona mi rozprávala, čo zažila. Raz sme spolu pozerali slovenskú Miss. Niektoré dievčatá boli naozaj veľmi pekné. Budúca žena si však všimla iné kvality, že všetky majú zlaté priesvitné plavky, vidno im úplne všetko, kamera si všíma len 3 miesta a všetky stoja ako sliepky v malom kruhu. Mne sa to samozrejme páčilo, avšak pre ňu to bola najväčšia dehonestácia krásy a nie Miss.

Inokedy došla veľmi vytočená z obchodu. Kupovala darček pre kamarátku a pri pokladni jej nablokovali inú sumu. Ukázala im aká suma je na štítku na regáli. Na to prišiel ochrankár a cenu na štítku pred ňou vymenil za inú. Snažila sa im vysvetliť, že zákazník nakupuje podľa uvedenej ceny a táto je záväzná - a že porušujú jej spotrebiteľské práva. Svoj názor nezmenili a odvtedy u nich nenakupuje. Neskôr podobné prípady riešila priamo s manažérmi obchodov a veľakrát bola úspešná. Zobral som si od nej príklad. Na druhej strane sa jej páčilo, že máme oblečenie, ktoré nosíme len na doma. Páčila sa jej aj naša reč, i keď vždy, keď sa snažila vysloviť nejaké slovenské slovo, veľa ľudí sa jej smialo. To ju neskôr odradilo od toho, aby sa ju lepšie naučila. Chutí jej naše víno a mám pocit, že po rokoch degustovania sa stala špecialistkou. Je však veľa vecí, ktoré si všíma a niekedy sa ide radšej prevetrať do Viedne, aby ich dokázala stráviť. Je to napríklad tvrdá práca a nízke mzdy, zdravotníctvo, školstvo, to ako si naši muži vážia Slovenské ženy, alebo osobná zodpovednosť voči svojmu životnému prostrediu, ktorá nekončí prahom vlastného bytu.

Na tieto témy som s ňou mal veľa diskusií.


1+1=


Myslím si však, že vo všeobecnosti je u nás spokojná a vo svojom voľno čase sa môže venovať množstvu športových čí spoločenských aktivít, na ktoré u nich doma nemá vhodné podmienky. Podľa môjho názoru máme aj väčšiu slobodu prejavu, pretože niektoré témy sú naopak v USA tabu a je akceptované hovoriť o nich iba v úzkom kruhu rodinných príslušníkov.

Aby som však ukončil náš príbeh. Svoju ženu som omylom pozval na drink 14. februára 2006. Pre mňa bezvýznamný dátum, pre ňu romantické vyznanie. Od tej doby mi moja súčasná priniesla do života ďalší, nový, rozmer a iné chápanie okolia, než na aké som bol dovtedy zvyknutý. Myslím si, že vďaka nej som viac citlivý a intenzívnejšie vnímam svoje práva aj osobnú zodpovednosť. Na druhej strane, odkedy žije v Bratislave a na Slovensku, prešla moja žena hlbokým osobnostným rozvojom a mám pocit, že vie veľmi dobre kombinovať výhody oboch kultúr, čoho dôkazom je aj naša dcéra.




Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.