Možno na základe vášho výskumu povedať, že stále platí tradičné slovenské “Cudzie nechceme, svoje si nedáme”?

Mňa výsledky výskumu až tak neprekvapili, pretože poznám hodnotové orientácie ľudí na Slovensku. Snažím sa ich čítať pozitívne, no zároveň to, že “cudzie nechceme a svoje si nedáme”, by som nebral ako najdôležitejší poznatok. Nielen jeho kvantitatívna časť, ale aj fokusové skupiny ukázali, že odmietanie cudzieho je silné najmä u staršej generácie, pri mladšej je výrazne nižšie. To odmietanie pritom nie je spôsobené vymedzovaním sa voči svetu, ale skôr silnou anómiou, teda rozkladom individuálnych a spoločenských hodnôt, ktoré ovládli túto krajinu. Výsledky taktiež hovoria o silnej etnizácii verejného priestoru. Mnohé vyjadrenia totiž ukazujú, že ľudia by aj vedeli byť otvorení, no bráni im v tom presvedčenie, že Slovensko je krajina Slovákov, a tak by to podľa nich malo aj zostať. Nijaké cudzorodé prvky by sem podľa nich nemali prenikať. Ak by sme toto presvedčenie dokázali zmeniť, tak by uzavretosť obyvateľov nebola tým najväčším problémom.

Ak nie je najväčším problémom uzavretosť, čo potom ovplyvňuje postoje k cudzincom?

Slovensko je krajina vytrhnutá z koreňov a z výskumu je zjavné, že u ľudí pretrváva snaha fixovať sa na istý typ spolupatričnosti či solidarity. Práve preto sa utiekajú k etnicky chápanému národu. Keď sa to skombinuje s otázkou migrácie, tak máme taký výsledok, aký máme. V porovnaní napríklad s Českou republikou, Rakúskom či Maďarskom sú pritom u nás priame skúsenosti s migrantmi omnoho menšie.

Vedú teda priame skúsenosti s migrantmi aj k otvorenejším postojom voči nim?

V tomto výskume sme sa tým priamo nezaoberali, ale podľa výskumov Eurobarometra, ktoré boli robené opakovane v rokoch 2002, 2005 a 2008 neboli rozdiely v postojoch veľmi veľké. Na druhej strane, ak by sme sa rozprávali o miere tolerantnosti, tak povedzme v Čechách boli výsledky o čosi lepšie, aj keď nie výrazne. Tam však bola o čosi nižšia aj miera etnizácie, čo robí z Českej republiky otvorenejšiu a inkluzívnejšiu krajinu. Aj tam však pretrváva istá posadnutosť ekonomickou výhodnosťou prijímania migrantov. Aj tam chcú prijímať len takých, ktorí budú prispievať k rastu ekonomiky.

Prevládajú aj na Slovensku pozitívne postoje k ekonomickým migrantom, teda k tým, čo prispievajú k hospodárskemu rastu?

V prípade Slovenska je zaujímavé, že postoje ľudí k migrantom sa nezakladajú na ich pravdivom obraze. Na základe tvrdých dát totiž možno povedať, že drvivá väčšina migrantov je pre nás obohatením nielen v kultúrnom, ale naozaj aj v ekonomickom zmysle. Typický migrant na Slovensku pochádza z členskej krajiny Európskej únie, je skôr mladší, vzdelanejší, slobodný, sám sa stará o svoju domácnosť a prispeva k rastu slovenského HDP. Toto však väčšina ľudí na Slovensku nevie. Som presvedčený, že keby tá informovanosť bola vyššia, aj vnímanie migrantov by bolo pozitívnejšie. Migranti sú totiž dodnes vnímaní ako ľudia, ktorí kladú veľké nároky na štátny rozpočet. Vo výskume sa nám teda ukázalo, že to, čo možno vnímať ako jednoznačný úspech informačných kampaní o azylantoch a žiadateľoch o azyl, má paradoxne aj jeden naozaj nezamýšľaný dôsledok – migranti sú stotožňovaní s azylantmi, ktorí predstavujú iba ich nepatrný zlomok. To potom značne skresľuje aj celkový obraz.

Cudzinci, ktorí pracujú na Slovensku sú v mnohých prípadoch vnímaní ako príživníci, čo ľuďom berú prácu a v prípade zahraničných firiem naopak ako tí, čo tu iba využívajú lacnú pracovnú silu a ľudí zdierajú. Nenapadne ľuďom s takýmito postojmi, že migranti sú u nás v obdobnej situácii ako mnohí naši občania pracujúci v zahraničí?

Niektorí si to naozaj nespoja, potvrdilo sa to najmä u starších respondentov s priemerným vzdelaním. U nich takáto reflexia jednoducho chýba. Títo ľudia sú navyknutí brať, ale už nie dávať. Preto majú pocit, že Slováci v zahraničí si to zaslúžia, ale ak niekto príde na Slovensko, tak už k nemu nemôžeme byť takí štedrí. S tým azda súvisí aj názor, ktorý u nás zastáva výrazná väčšina občanov, že Slovensko je chudobná krajina, ktorá si nemôže dovoliť prispievať na migrantov. Ich počet sa podľa respondentov nebude zvyšovať, pretože Slovensko pre nich nie je zaujímavé.

Líšia sa aspoň postoje tých ľudí, ktorí skúsenosť s prácou v zahraničí majú?

Respondenti, ktorí takéto skúsenosti majú, naozaj prejavujú otvorenejšie postoje. To sa ukázalo najmä pri mladšej generácii, a to s vyšším aj nižším vzdelaním. Pri menej vzdelaných si viem celkom živo predstaviť, že sami mohli zažiť aj nepríjemné pocity počas svojho pobytu v zahraničí. Práve takéto skúsenosti potom ovplyvňujú mieru ústretovosti a povedzme aj názory na to, či by mali mať cudzinci u nás možnosť praktizovať svoju vieru. Ľudia, ktorí mali skúsenosť s pobytom v zahraničí, zdôrazňovali, že ak Slováci majú možnosť praktizovať svoje vierovyznanie v inej krajine, tak by to malo byť umožnené aj cudzincom na Slovensku. Napríklad aj v prípade moslimov. Ukazuje sa teda, že osobná skúsenosť človeka ako migranta je veľmi dôležitá pre formovanie jeho postojov.

V súvislosti so vzdelaním sa však ukázali aj vcelku prekvapujúce výsledky. Väčšiu otvorenosť napríklad prejavovali ľudia z vidieckeho prostredia a s nižším vzdelaním než ľudia s vyšším vzdelaním a z malomestského prostredia.

Tam zohral najdôležitejšiu rolu vek. Naši respondenti z malého mesta mali vyše štyridsať rokov, mnohí cez päťdesiat. Tam to naozaj vyšlo najhoršie, a pritom tí ľudia mali s migrantmi najmenej bezprostredných skúseností. Jediné, čo vedeli vymenovať, boli vietnamskí obchodníci a macedónski zmrzlinári. Prejavovali sa u nich aj silné predsudky ľudí, ktorí si potrebujú nájsť obetného baránka: “Nám sa nedarí, a niekto za to predsa musí byť zodpovedný.” No a samozrejme, že to sú práve Vietnamci, čo nám ovládli celé mesto, sklady a predajne a predávajú nám nekvalitný tovar. Títo ľudia už potom nedodajú, že ten nekvalitný tovar za málo peňazí aj sami nakupujú. V ich odpovediach bolo teda cítiť veľa závisti. Pritom po viacerých doplňujúcich otázkach, prečo sa teda na miestnom trhu nepresadili Slováci, odpovedali, že sa to ešte nenaučili.

Možno teda povedať, že takéto postoje vychádzajú z pocitu vlastného zlyhania a zo závisti voči tým, ktorým sa darí?

Áno, no v tomto prípade sa závisť spája aj s rasistickými prejavmi. Takéto niečo sa u mladšej generácie vôbec nevyskytlo. A pritom je úplne jedno, či to bolo preto, že to tak necítia alebo preto, že sa iba viac kontrolujú, keď vyjadrujú svoje názory. Aj keby si mladší iba dávali pozor na jazyk a mysleli si pritom to isté, tak už len to je prvým krokom k tomu, aby sa takéto názory vykorenili z verejného diskurzu. Je pravda, že rasistické názory sa ojedinele objavili aj u ľudí, ktorí majú skúsenosť zo zahraničia, no u nich boli predsa len o niečo viac reflektované. Nebol to taký otvorený rasizmus, na aký sme boli zvyknutí v 90. rokoch, keď si mohol ktokoľvek kedykoľvek na verejnosti robiť nechutné vtipy z Rómov. Mladá generácia už vie, čo patrí a čo nepatrí do civilizovaného verejného diskurzu. Prirovnal by som to napríklad k antisemitizmu – na verejné antisemitské prejavy si už dnes hocikto netrúfne, aj keď verím, že mnoho ľudí ich stále skryto zastáva. Z výskumu teda vyplýva nádej, že dnešná mladá generácia už o nejakých dvadsať rokov nebude priživovať rasizmus vo verejnom diskurze.

Na druhej strane, pri vysokoškolsky vzdelaných ľuďoch sa ukázalo, že vyššie formálne vzdelanie nemusí automaticky znamenať aj otvorenejšie myslenie.

To bolo asi najväčšie prekvapenie výskumu. Nebudem zakrývať, že do vidieckeho a menej vzdelaného prostredia sme ako výskumníci išli s malou dušičkou. V skutočnosti to však vôbec nebola zlá skúsenosť. Ukázalo sa síce, že aj mladá vidiecka generácia má predsudky, ktoré v nej živia bulvárne médiá, no tie isté médiá popri reprodukovaní všemožných stereotypov zároveň prinášajú informácie o bežnom živote rasovo a etnicky iných skupín. Takéto informácie pritom nie sú iba negatívne. Čitatelia týchto médií síce sú na prvý pohľad málo vzdelaní, no prekvapila nás ich všeobecná rozhľadenosť. Vedeli napríklad, čo je to UNHCR, pričom formálne vzdelanejší respondenti to mnohokrát ani netušili. V škole sa to nedozvedeli, a keďže menej sledujú médiá, tak sú jednoducho menej informovaní a pripravení.

Dá sa na základe toho povedať, že už len zvyšovanie informovanosti môže formovať tolerantné postoje?

Pri formálne menej vzdelanej skupine mladých ľudí bolo očividné, že sú pripravení prijímať protiargumenty. Ak teda budú ovplyvňovaní najmä netolerantnými politikmi, môžu z nich byť taktiež veľmi netolerantní ľudia. Ale platí to aj opačne – ak budú podchytení opačnou stranou, tá ich môže formovať smerom k akceptovaniu iných ľudí. Naproti tomu vzdelanejšia časť mladých ľudí mala pomerne ustálené názory, ktoré možno meniť len ťažko. Sú menej ovplyvniteľní. Z toho teda vyplýva, že má zmysel chodiť do malých dedín a rozvíjať tam určitý typ diskurzu, pretože to môže mať paradoxne väčší vplyv na formovanie postojov, než keď pôjdete povedzme na bratislavské vysoké školy.

Podobne ako pri výskume postojov k tradičným menšinám ste aj v tomto výskume merali mieru sociálneho dištancu. Čo ste zistili?

Aj keď máme určité výhrady k používaniu tejto metódy, napokon sme ju uplatnili, aby sme mohli postoje k migrantom porovnávať napríklad s postojmi k Rómom a Maďarom. Pri využití tejto metódy sa respondenti vyjadrujú k výrokom, či by nejakú kategóriu ľudí chceli mať ako susedov, priateľov, či členov rodiny. Ich odpovede tak naznačujú, ako blízko je človek ochotný pustiť si “iných”. Väčšinou sa škála končí pri rodine či spoločnej domácnosti. My sme ju trochu obmenili a v prípade migrantov išli ešte ďalej. Zisťovali sme, či by boli respondenti ochotní prijať krv migranta pri transfúzii. No a takmer 30% sa vyjadrilo, že by s tým mali problém. To poukazuje na skytý rasizmus, aj keď my sme uvádzali len všeobecnú kategóriu „migrant“, teda neurčovali sme ich rasu ani národnosť. Obávam sa, že ak by sme to vymedzili konkrétnejšie a hovorili napríklad o ľuďoch tmavšej pleti alebo povedzme o Araboch, tak by ten výsledok mohol byť ešte horší. Okrem rasizmu však tento výsledok odhaľuje aj inú vec – poriadnu dávku ľudskej hlúposti, pretože pri transfúzii je dôležitá kvalita krvi vyplývajúca zo zdravotného stavu, a nie z rasovej či etnickej príslušnosti.

Ako teda vychádza porovnanie postojov k cudzincom a k príslušníkom tradičných menšín na Slovensku?

Pozitívne je, že postoj k migrantom, podobne ako k iným menšinám, výrazne neovplyvňujú extrémistické názory. Pri migrantoch skôr vyvstal iný problém, keďže výskum akoby predbehol svoju dobu. Pri mnohých otázkach bolo vidieť, že respondenti celkom nerozumejú tomu, k čomu sa majú vyjadrovať. To sa ukázalo napríklad pri hodnotení celkovej spoločenskej atmosféry vo vzťahu k cudzincom. Atmosféra nebola hodnotená ani dobre, ani zle, keďže respondenti vyjadrovali zväčša stredové, neutrálne názory. V každom výskume sa pritom kladú aj kontrolné otázky a my sme sa v nich zamerali na úroveň vedomostí o tých, ktorých sa vyjadrenia respondentov týkajú. Okrem iného sme od nich chceli, aby vymenovali aspoň niektorých konkrétnych migrantov, ktorý na Slovensku žijú. 62% si nevedelo spomenúť ani na jediného. Z tých 38%, ktorí si na niekoho spomenuli, drvivá väčšina uviedla chronicky známeho Ibrahima Maigu. Objavili sa tam však aj mená, ktoré nás prekvapili. Osobne som napríklad netušil, že tu máme aj skvelého ukrajinského kaderníka Paviela Rochnyaka. Menej potešiteľné už je, že sa v zozname objavili aj ľudia, ktorí patria k tradičným menšinám na Slovensku.

O čom to svedčí?

No práve o spomínanej silnej etnizácii verejného priestoru a o tom, ako býva Slovensko veľkou časťou jeho obyvateľov vnímané nie ako krajina slovenských občanov rôznych národností, ale iba ako krajina Slovákov. Presne pri takejto kategórii ľudí sa potom objavuje napríklad aj mimoriadne hlúpy postoj „Maďari za Dunaj“. Títo ľudia si totiž neuvedomujú, že Maďari na tomto území žijú stáročia a sú tu doma, rovnako ako Slováci alebo Rómovia. Vychádza to tak, že aby bol u nich niekto naozaj akceptovaný, tak najprv musí byť Slovákom. Presne to sa ukázalo aj vo vzťahu k migrantom.

Ako ľudia vnímajú budúcnosť krajiny v súvislosti so zvyšujúcou sa migráciou?

Tu už boli názory výrazne rozdelené, výraznejšie sa tu začala prejavovať úroveň vzdelania. Vzdelanejší ľudia chápu, že Slovensko bude ako relatívne bohatá krajina a členský štát EÚ cieľom zvyšujúceho sa počtu migrantov. Mnohí respondenti zo skupiny vzdelanejších ľudí a z mestského prostredia tvrdili, že je to tak aj v poriadku. Zároveň však dodávali, že by sme mali prijímať iba vzdelaných migrantov. V tejto skupine teda existuje základné pochopenie situácie a taktiež u nej nie je vo veľkej miere prítomný rasizmus. Oni jednoducho neriešia, odkiaľ daný človek prichádza, ale iba či je prínosný pre ekonomiku alebo nie. U menej vzdelaných to tak nebolo.

Pripúšťali aspoň, že migrácia bude náš život ovplyvňovať čoraz viac?

U vzdelanejších aj menej vzdelaných prevládalo presvedčenie, že Slovensko je chudobá krajina, o ktorú migranti neprejavia príliš veľký záujem ani v budúcnosti. To vo svojej podstate iba reflektuje pomerne malú skúsenosť s migráciou od roku 1989. O žiadnu inú krajinu strednej Európy totiž v tomto období nebol taký malý záujem ako o Slovensko. Mnohí respondenti však nebrali dostatočne do úvahy posledné tri roky, kedy sme aj u nás zaznamenali vysoký nárast migrantov. Dalo by sa povedať, že podobne ako Slovensko v posledných rokoch doháňalo svojich susedov v ekonomickej výkonnosti, tak ich začalo dobiehať aj podielom migrantov. Naši respondenti to však zrejme ešte nezaregistrovali a navyše tento trend prehlušila ekonomická kríza. Keby tá neprišla, tak by zrejme vnímanie nárastu bolo intenzívnejšie.

Aj keď migračné trendy možno ovplyvňovať len v obmedzenej miere, súhlasia ľudia na Slovensku s názorom, že migrantov by sme mali aktívne vyhľadávať?

Tu sa názory rozčlenili zrejme najviditeľnejšie. Vzdelanejší ľudia z mestských prostredí jednoznačne vyjadrovali súhlas, pretože to podľa nich ekonomike prospeje. Stredne vzdelaní sa buď nevedeli vyjadriť, alebo v tom nevideli veľký zmysel. Najmenej vzdelaní ľudia v tom mali úplne jasno a hovorili nie, keďže podľa nich na Slovensku bude vždy dosť nezamestnaných, aby nimi bolo možné zaplátať diery na trhu práce. To však vôbec nemusí byť pravda, keďže tesne pred príchodom ekonomickej krízy, kedy Slovensko prudko rástlo a otvárali sa tu mnohé nové fabriky, sme mali 9%-nú nezamestnanosť a mnohí zamestnávatelia už vtedy hlásili, že nemajú dostatok pracovnej sily. Z tých 9% registrovaných nezamestnaných bola síce časť nezamestnaná dobrovoľne a ďalšia časť pracovala v zahraničí, no najväčšiu skupinu tvorili ťažko zamestnateľní ľudia. Firmy pritom fungujú racionálne. Pre ne je lacnejšie pracovnú silu doviezť než niekoho zaškoľovať či preškoľovať. Ekonomický boom sa na Slovensku môže zopakovať, no pri relatívne vysokej nezamestnanosti môžeme opäť dospieť do absurdnej situácie, že bude potrebné pracovnú silu dovážať.

To ale z čisto ekonomického hľadiska otvára pre budúcnosť dilemu, či bude pre štát menej nákladné preškoliť domácu pracovnú silu dlhodobo nezamestnaných alebo sa bude lepšie zamerať na cielený dovoz pracovnej sily zo zahraničia.

Pre Slovensko je samozrejme dôležitejšie zamerať sa na zaškoľovanie tých, ktorí sú dnes nezamestnateľní. To je však drahšie riešenie. Pokiaľ do toho vláda nebude aktívnejšie vstupovať a s niektorými zamestnávateľmi spolupracovať, tak oni si tú pracovnú silu naozaj dovezú zvonku. Teraz to boli Bulhari a Rumuni, o pár rokov však ich rodné krajiny dostatočne zbohatnú a začneme dovážať povedzme Moldavcov alebo ľudí zo strednej Ázie. Len potom sa ukáže, či tí ľudia, ktorí sú dnes nabrúsení na Bulharov a Rumunov, náhle nezistia, že boli vlastne fajn. Pokiaľ majú niektorí ľudia veľké problémy s akceptovaním kultúrnych rozdielov u ľudí z relatívne blízkych kultúrnych prostredí, tak predpoklad akceptovania ľudí z naozaj odlišných kultúr je u nich minimálny.

Môže ďalšia migrácia na Slovensko ovplyvniť vzťahy s migrantmi, ktorí tu už žijú, prípadne s príslušníkmi tradičných menšín?

To je otázka, nad ktorou sa dlhodobo zamýšľam. Je naozaj otázne, či takýto trend zlepší vzťahy slovenskej populácie k migrantom alebo povedzme Rómom, alebo ich naopak zhorší. Stále sú k dispozícii dve protichodné hypotézy, ktoré dnes ešte nevieme nijakým spôsobom overiť. Môže sa stať, že v tomto výrazne etnocentrickom prostredí príchod ľudí z veľmi odlišného kultúrneho prostredia, ostatných ľudí zblíži. Pri takejto konfrontácii môžeme našich Rómov začať vnímať pozitívnejšie, teda ako ľudí, ktorí sú nám v podstate blízki. Druhá hypotéza je však opačná a do istej miery sa začala napĺňať napríklad v Českej republike. Tam vyzdvihovanie pracovitosti a cieľavedomosti Vietnamcov ide ruku v ruke s prehlbujúcou sa marginalizáciou Rómov. Malý český človek síce ani Vietnamcov nemá priliš rád, a už vôbec ich prítomnosť nevníma ako nejaký kultúrny prínos, dôležité však preňho je, že Vietnamci pracujú a prispievajú k rastu ekonomiky. V prípade Slovenska si však netrúfam povedať, čo zvýšená migrácia z kultúrne odlišných prostredí prinesie.

Sme teda na ďalších migrantov pripravení?

Určite nie. Počet migrantov bude narastať a pokiaľ bude Slovensko tak zúfalo nepripravené, bude mať vážne problémy. Jedným z hlavných posolstiev výskumu je, že na jednej strane máme výrazne entizovanú spoločnosť, ktorá je napriek malým skúsenostiam s migráciou zaťažená predsudkami voči migrantom, no omnoho tragickejšie je, že táto téma síce má svojich nositeľov medzi odborníkmi a predstaviteľmi štátnej správy, no tí nemajú zásadný vplyv na tvorbu politiky. Migračné témy sa v programoch politických strán buď vôbec nevykytujú a ak áno, tak v reštriktívnej podobe. Pritom ani politické programy ani doterajšia vládna politika nereflektuje zmenenú situáciu po vstupe Slovenska do EÚ a Schengenského priestoru.

Michal Vašečkaje sociológ, riaditeľ Centra pre výskum etnicity a kultúry, odborný asistent na Katedre sociológie Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej Univerzity v Brne a výskumný pracovník Institutu pro výzkum reprodukce a integrace společnosti. Venuje sa témam spojeným s etnicitou, nacionalizmom, sociálnou inklúziou, spoločenskou integráciou a migráciou. Pre Medzinárodnú organizáciiu pre migráciu (IOM) uskutočnil výskum postojov slovenskej verejnosti k cudzincom a migrácii. Publikáciu z výskumu si môžete stiahnuťtu.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.