Téma mesiaca

Kultúrna vojna?

Po roku sme späť a prinášame Vám novú sériu článkov, názorov, postojov a rozhovorov o tom, čo počas našej prestávky rezonovalo spoločnosťou najviac. Eticko-hodnotové spory o ľudské práva. Alebo inak, kultúrna vojna. Nová téma multikulti.sk.

Ad hominem alebo Je naša spoločnosť pripravená na dialóg o ľudských právach?

V nadácii po vyše roku opäť spúšťame náš webový portál multikulti.sk, v rámci ktorého sme pravidelne pripravovali série článkov o rôznych fenoménoch týkajúcich sa rozmanitosti v našej spoločnosti. V prvej téme znovuoživeného portálu sme sa rozhodli zamerať na udalosti, ktoré asi najviac hýbali Slovenskom v súvislosti s multikultúrnym spolužitím. Dajú sa nazvať trebárs kultúrnou vojnou.

Ľudskoprávna stratégia: aká mala byť a aká je

Bývalého veľvyslanca a ľudskoprávneho experta Kálmána Petőcza sme požiadali, aby nám priblížil zákulisie procesu prípravy a pripomienkovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. V článku píše o tom, aké boli prvotné ambície a predstavy o Stratégii a akú podobu ma dokument dnes. Čo mu v dokumente chýba a naopak, čo je navyše vzhľadom na kritériá, aké by mal takýto strešný dokument spĺňať.

Miroslav Lajčák: Ochrana a podpora ľudských práv bude taká ambiciózna, aká bude politická vôľa

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

Rudolf Chmel: Ľudské práva nemôžu byť otázkou sporu

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Stratégia ľudských práv z pohľadu hodnotovo-etických tém

Prečo je potrebné v našej spoločnosti udržať status tradičnej rodiny? Prečo je potrebné skôr regulovať sexuálnu výchovu detí než obhajovať práva LGBTI ľudí? O tom píše Renáta Ocilková, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

„Aby si mohla mať názor, musíš veľa vedieť“: Niekoľko autobiografických selfies

Sú veci verejné ešte stále aj záležitosťou spisovateľov? Ako sa s týmto fenoménom vysporiadala spisovateľka Zuska Kepplova si môžete prečítať v jej literárnej eseji. Zuska nám v nej otvára aj niekoľko svojich osobných momentov, ktoré formovali jej názory na hodnotovo-kultúrne otázky.

Stratégia – vlastný materiál

Oboznámte sa s prioritami a úlohami, tak ako sú formulované v 5. kapitole stratégie. Okrem toho prikladáme aj zoznam príloh, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ľudských práv a zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Pohľady na kultúrno-etický dialóg na Slovensku

Na širšie zmapovanie rozmanitosti názorov v spoločnosti, ktoré sa týkajú "kultúrnej vojny" a jej sprievodných javou a udalostí, sme oslovili niekoľko osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Požiadali sme ich o odpoveď na otázku: V posledných mesiacoch Slovensko „žije“ aj rôznymi kultúrno-etickými spormi. Dúhový pochod a Národný pochod za život. Sused Žubajík v šlabikári. Novela ústavy o ochrane rodiny. Referendum. A tak ďalej. V čom vidíte podstatu tohto hodnotového konfliktu? Čo je podľa Vás potrebné spraviť, aby ľudskoprávne témy viac spájali ako rozdeľovali našu spoločnosť?

Spravodaj

Rakúsko prosperuje aj vďaka cudzincom

S vedúcim Zastupiteľského úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov na Slovensku Petrom Kresákom sme sa rozprávali o utečencoch, utekaní, slovenskej spoločnosti a o tom, na aké procedúry sa títo ľudia musia na Slovensku pripraviť.


Zuzana Pálošová



Prečo vás zaujíma práve problematika utečencov a ako ste sa dostali k tejto téme?


Som právnik, od skončenia vysokej školy som robil s právom, ale bol som aj poslancom a venoval som sa aj iným právnym činnostiam, napríklad som pôsobil aj na Ústavnom súde bývalej ČSFR. Pred nástupom do súčasnej funkcie som zastupoval Slovensko na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Môj predchodca tu na úrade sa v roku 2004 úspešne uchádzal o sudcovské miesto na tomto súde, a spomínal, že v UNHCR sa miesto uvoľní. Hovoril mi o tom, aká je to práca a tak som si povedal, že to skúsim. Je to tiež právnická práca a v tomto sa veľmi nelíši od mojej predchádzajúcej činnosti, čo ma teší.


Čo sa od vás očakávalo?


Nevedel som úplne presne, do čoho idem. Bolo mi jasné, že UNHCR sa v oblasti práva pohybuje vo viacerých rovinách. V prvom rade je to práca s legislatívou. Úrad vysokého komisára od roku 1994 pomáhal formulovať celú azylovú legislatívu Slovenskej republiky, to znamená, že aktívne spolupracoval na príprave všetkých zákonov, ktoré sa týkajú azylantov a ich medzinárodnej ochrany, s Migračným úradom, s legislatívou Ministerstva vnútra SR a tiež aj s Úradom hraničnej a cudzineckej polície PPZ MV SR. Ďalším, a rovnako dôležitým, rozmerom boli a sú individuálne prípady, teda práca na jednotlivých ľudských osudoch. Nejde o priame zastupovanie pred súdnymi orgánmi, ale o spoluprácu a pomoc právnikom, ktorí to robia. Úrad týmto právnikom poskytuje informácie, stanoviská a potrebné podklady. Veľmi často sme tiež v kontakte aj s jednotlivými klientmi, utečencami a osobami s udelenou doplnkovou ochranou a priamo im pomáhame.


Aká je funkcia UNHCR?


Za posledné štyri roky došlo v činnosti nášho úradu k istému posunu. Donedávna sa kancelárie UNHCR v jednotlivých štátoch orientovali viac na prípravu všeobecných predpisov, ovplyvňovali otázky širšieho charakteru, migračné politiky štátov a ich formulovanie cieľov. Jednotlivé prípady sa riešili menej. V ostatných rokoch sme sa napríklad viac zamerali aj na problematiku súvisiacu s ochranu schengenských hraníc. Ide o to, aby schengenská hranica neznemožnila vstup na územie SR všetkým tým, ktorí potrebujú medzinárodnú ochranu. To znamená, že cez našich implementačných partnerov, v súčasnosti predovšetkým cez mimovládnu organizáciu Liga za ľudské práva, sa zameriavame na spoluprácu s Úradom hraničnej a cudzineckej polície PPZ MV SR. Každodennou prítomnosťou a prácou na slovensko-ukrajinskej hranici sa snažíme prispieť k tomu, aby Slovenská republika umožnila vstup na svoje územie tým, ktorí potrebujú medzinárodnú ochranu. Pri uvedenom samozrejme musíme rešpektovať, že Slovensko má právo na základe readmisných dohôd právo vrátiť osoby, ktoré nepožiadajú o medzinárodnú ochranu alebo prichádzajú na územie SR napríklad z Ukrajiny za účelom práce, čiže ekonomických migrantov. Toto rozlišovanie môže byť pomerne komplikované a aj preto je naša prítomnosť na hranici významná. Ďalšou oblasťou práce nášho úradu je podpora integračnej politiky SR. Mali sme niekoľko projektov, ktoré boli zamerané na analýzu nie príliš dobrého stavu integrácie a aj v súčasnosti sa snažíme motivovať štátne orgány k lepšej spolupráci a k vytvoreniu lepších podmienok pre integráciu. Pri sledovaní azylového procesu náš úrad úzko spolupracuje s Migračným úradom MV SR, sledujeme azylový proces od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu až po konečné rozhodnutie vrátane odvolacích konaní na krajských súdoch v Bratislave a v Košiciach a na Najvyššom súde SR. Mali sme tiež veľa aktivít zameraných na skvalitnenie azylového konania, v rámci ktorých UNHCR, spolu s Európskou komisiou a prostriedkami z Európskej únie, investovalo značné prostriedky do vzdelávania rozhodovačov Migračného úradu MV SR.


Prinieslo toto vzdelávanie očakávané pozitíva?


Kolegyňa študuje rozhodnutia Migračného úradu, ktoré dostávame a dávame na ne spätnú väzbu Migračnému úradu a jednotlivým rozhodovačom. Musím konštatovať, že v oblasti správneho konania, ktorým azylové konanie je, došlo kvalitatívne k značnému posunu. V súčasnosti pracuje na Slovensku približne 20 rozhodovačov Migračného úradu, pričom väčšina z nich nemá právnické vzdelanie. Majú istú prax a profesionálne skúsenosti, no niekedy aj tendenciu k istým zjednodušeniam. Práve preto je dôležité, že z nášho pohľadu došlo k pozitívnym zmenám a to je veľmi dôležité.


Kto sú utečenci a ako sa dostávajú do našich končín?


Utečenci sú ľudia, ktorých životné osudy donútili k tomu, aby v obave pred prenasledovaním opustili svoju krajinu a uchýlili sa niekde inde, kde žiadajú o medzinárodnú ochranu. Sú to ľudia spravidla poznačení životnou traumou. A je to na nich vidno. Opustiť svoju krajinu je určite bolestivé, rovnako, ako opustiť svoju rodinu. Prichádzajú väčšinou sami a nezriedka sa následne snažia spojiť s vlastnými rodinami. Osud ich zavial do Európy a podľa mňa majú právo na šťastie a bezpečný život, rovnako, ako my všetci. Zaslúžia si pokoj, mier a bezpečnosť, aby mohli žiť dôstojný život.


Kedy sa začala vlna masového utečenectva a kam smerovali prúdy utečencov?


To je skôr filozofická otázka. Problematiku utečenectva poznal už starý zákon a každý totalitný režim, vojnový konflikt alebo násilie vyvolali vlny utečencov. Ľudstvo bez takýchto konfliktov akosi nedokáže existovať a preto zrejme nedokáže existovať ani bez fenoménu utečencov. Z minulosti vieme, že aj krajiny bývalého „východného bloku“ do roku 1989 patrili medzi krajiny, ktoré produkovali utečencov. Nedá sa povedať, že by v tom čase niekto utekal k nám. Aj bývalé Československo pritom zažilo niekoľko vážnych imigračných a utečeneckých vĺn. V roku 1946, po druhej svetovej vojne, keď sa menili politické pomery, po auguste roku 1968, alebo aj v rokoch nasledujúcich. Bývalé socialistické štáty pritom nepristúpili k Ženevskej konvencii o právnom postavení utečencov z roku 1951 a teda ani aktívne neparticipovali na tomto globálnom nástroji ich ochrany. Bývalá Československá federatívna republika pristúpila k tomuto dokumentu až po zmene politických pomerov v roku 1991.


Dovtedy Československo utečencov neprijímalo?


Bývalá ústava socialistického Československa mala v článku 33 ustanovenie o poskytnutí azylu cudzím štátnym príslušníkom prenasledovaným za bránenie záujmov pracujúceho ľudu, za účasť na národnooslobodzovacom boji, za vedeckú a umeleckú tvorbu alebo za činnosť na obranu mieru.

Pokiaľ viem, toto ustanovenie sa reálne v živote neuplatňovalo.


Existujú dáta o tom, koľko ľudí ušlo z bývalého Československa a dostalo azyl?


Dali by sa získať, ale my sme to nikdy nesledovali. Úlohou nášho úradu je sledovať situáciu na Slovensku. Ale v štatistikách sa dá k týmto číslam dopátrať, rádovo to boli desaťtisíce ľudí.


K čomu zaväzuje Ženevská konvencia?


Ženevská konvencia o právnom postavení utečencov z roku 1951 je dokument, ktorý na jednej strane definuje utečenca, na druhej definuje práva a minimálne sociálne postavenie, ktorý má zabezpečiť pre utečenca krajina, ktorá ho prijme. Krajiny, ktoré pristúpili k dohovoru, sa zaviazali, že utečencom poskytnú azyl a hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody, ako svojim štátnym občanom. Slovensko, ktoré bolo nástupníckou krajinou ČSFR od roku 1993, začalo budovať azylovú politiku a postupne začalo spĺňať podmienky Ženevskej konvencie.


Preferujú utečenci Slovensko ako cieľovú krajinu, alebo majú záujem skôr o iné destinácie?


Slovensko nie je v centre záujmu migračných tokov. Môžeme si ale sami oponovať, keď budeme tvrdiť, že utečenec, ktorý skutočne potrebuje ochranu a zachrániť svoj život pred utrpením či prenasledovaním nepôjde do prvej krajiny, ktorá mu umožní pokojný život. Ľudia sa však prirodzene snažia dostať tam, kde sa cítia najlepšie. Slovensko je dnes krajinou Európskej únie, aj keď v mnohom za staršími členskými štátmi ešte stále zaostáva. EÚ sa pritom snaží o to, aby v jej členských krajinách bol určitý minimálny štandard rovnaký. Najmä v sociálnej oblasti však ešte stále existujú značné rozdiely medzi novými a starými krajinami. Vzhľadom na uvedené je preto tiež pochopiteľné, že aj utečenci sa snažia v rámci európskeho priestoru presúvať do tých krajín, kde je sociálna politika alebo podpora výrazne vyššia ako v Slovenskej republike.


Sú všetci utečenci odkázaní na sociálnu podporu?


Veľká väčšina z nich je na ňu odkázaná zo začiatku. Stále totiž zápasia napríklad s jazykovou bariérou. Niekedy majú veľké problémy s uznávaním dosiahnutého vzdelania a sú nútení vykonávať nízko kvalifikované či nekvalifikované práce. Tým sa dostávajú do nižšieho životného štandardu a istú dobu trvá, kým to prekonajú. Ak majú ambície a schopnosti, pomerne rýchlo sa zaradia aj ako vysokokvalifikovaní pracovníci a práve naopak, aktívne prispievajú do štátneho rozpočtu. Ak sa im to však nepodarí, ostávajú skutočne závislí na sociálnej podpore alebo hľadajú šancu v inej krajine.


Ide len o lepšiu sociálnu podporu, alebo aj o jednoduchšie vybavovanie náležitostí či menej byrokracie?


Ide aj o komunitný život a pre niekoho je tento aspekt ešte dôležitejší než výška sociálnej podpory. Ak sa na Slovensku ocitne občan zo Somálska či Konga, pomerne ťažko nachádza ľudí, ktorí tiež prišli z týchto krajín a s ktorými môže konverzovať, alebo si nejakým spôsobom udržiavať tradície z krajiny pôvodu. Vzhľadom na nízky počet cudzincov u nás nie sú na Slovensku veľmi rozvinuté zahraničné komunity. V starších členských štátoch EÚ sú takého komunity oveľa početnejšie a aktívne prispievajú k integrácii novoprichádzajúcich. Významnú úlohu však zohráva aj administratívna komplikovanosť života. Byrokratický štátny aparát je na Slovensku veľmi komplikovaný aj pre slovenských občanov a nie ešte pre cudzincov. Každý potrebuje množstvo potvrdení na rôzne úkony a mnohé z nich sú často úplne zbytočné.


Ako by sa dali definovať ľudí, ktorí utekajú? Predpokladám, že v čase konfliktu nemá každý tú možnosť...


Značná časť utečencov prichádza do Európy vďaka prevádzačstvu. Prevádzači transferujúci ľudí napríklad cez Pakistan, Turecko či Bulharsko majú v týchto krajinách spravidla priestory, v ktorých utečencov schovávajú. Dotyčný štát teda ani nemá informácie o tom, že cez jeho územie prechádzajú skupiny utečencov. Oni, ich rodičia či príbuzní zaplatia v krajine pôvodu prevádzačov a za ich pomoci prechádzajú z krajiny do krajiny, až do cieľovej stanice, ktorou je spravidla niektorá krajina Európskej únie. Nezriedka sa celý rodinný klan skladá na cestu svojho najtalentovanejšieho, najmladšieho, alebo najohrozenejšieho člena. Napríklad v Afganistane a aj v iných krajinách sú oblasti, z ktorých by ľudia potrebovali alebo chceli odísť, ale nemôžu. Mohlo by sa teda zdať, že aj na to, aby osoba mohla byť utečencom, potrebuje istý finančný obnos. Neplatí to však vo všetkých prípadoch. Stále sú tisíce ľudí ktorí sa na vlastnú päsť vydávajú sa na cestu a prechádzajú za slobodou a dôstojnosťou tisíce kilometrov autostopom či pešo. Nie všetci sú teda zákazníkmi prevádzačov. Osudy utečencov sú skutočne rôzne.


Do akej miery závisia počty utečencov od druhu konfliktu?


Sú rôzne druhy konfliktov. Sú konflikty, ktoré trvajú nejakú dobu latentne. Neprejavujú sa vždy, ale sú v krajinách prítomné. Možno by som takto hodnotil situáciu v Čečensku a Ingušsku, kde už síce vojna skončila, ale k prenasledovaniu mnohých osôb tam stále dochádza. Niektorí ľudia tam teda majú stále dôvod k úteku pred prenasledovaním. Na druhej strane existujú krajiny v ktorých jej ozbrojené násilie súčasťou každodenného života, kde existujú občianske vojny a krajiny, ktoré zažili genocídy častí národov. Z takýchto krajín ľudia utekajú spravidla iba do susedných štátov. Je preto trochu paradoxné, že viac hovoríme o utečencoch v Európe. Keď sa pozrieme na globálne štatistiky OSN, najväčšie množstvá utečencov sú v krajinách susediacich s krajinami, v ktorých prebiehajú vojenské alebo občianske konflikty, alebo v krajinách, v ktorých nefungujú legitímne vlády. Zhruba také isté množstvo utečencov, ako je vo všetkých krajinách EÚ, sa nachádza v krajinách susediacich s Afganistanom. V Pakistane napr. asi 1,8 miliónov utečencov, v Iráne - 980,000 utečencov,


Akú azylovú politiku má Slovensko?


Po dlhých trampotách pripravilo v roku 2009 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dokument, ktorý sa snaží byť akousi víziou integračnej politiky Slovenskej republiky a v roku 2011 pripravilo Ministerstvo vnútra návrh migračnej politiky. Sledovali sme tvorbu týchto dokumentov, ale nie sme s nimi spokojní. Utečenci v nich síce sú zahrnutí, ale zďaleka nie spôsobom, akým by sme očakávali. Dokumenty sú naviac veľmi všeobecné a bez jasných vízií. Ak hovoríme o migračnej a integračnej politike, ide o víziu toho štátu, teda na aký druh migrácie sa zameria, aký druh a akým spôsobom bude podporovať. Dnes sa žiaden vyspelý štát sa bez tejto vízie nezaobíde. Migrácia sa stala súčasťou tohto sveta. Z hľadiska pohľadu UNHCR je samozrejme dôležitejšia vízia Slovenskej republiky pre integrácii utečencov. Aj tu je však zatiaľ príliš veľa otvorených otázok a Slovensko má čo dobiehať.


Máte vyhliadky, že budete mať možnosť tento proces ovplyvniť a situácia sa zlepší?


Vždy je to o politickej vôli. Úrad vysokého komisára pre utečencov v Slovenskej republike sa snaží vôľu politických reprezentantov ovplyvniť, ale nemá právo prikazovať. Nálada voči cudzincom a migrantom je na Slovensku ešte stále vyostrená a krajina nie je na rovnakej úrovni pozitívneho vnímania vplyvu migrantov, ako iné vyspelé krajiny EÚ. Pracujeme s verejnou mienkou, ale politici ju pochopiteľne odrážajú. Ak teda chceme lobovať v spolupráci s kompetentnými inštitúciami v prospech modernej migračnej a integračnej politiky, musíme rátať s týmito väzbami.


Zohráva pri opomínaní azylovej politiky rolu aj mytológia homogénneho Slovenska alebo mytológia tráum z minulosti, z útlaku v multikultúrnom Uhorsku?


Samozrejme. To je iba jeden z kamienkov mozaiky. Veci nie sú čierne ani biele, ľudia reagujú rôzne, ale mytológia tráum z minulosti určite zohráva istú úlohu. Oveľa silnejšiu úlohu však zohráva pomerne jednofarebné náboženské nastavenie slovenskej spoločnosti. Väčšiny Slovenska je kresťanská, predovšetkým katolícka a možno práve preto majú mnohí slovenskí občania, ktorí sa hlásia k týmto náboženstvám, obavu z príchodu iných náboženstiev. Samozrejme, že existujú napríklad moslimské skupiny plodiace násilie, no je nesprávne, ak si tieto skupiny potom občania zovšeobecnia s celým náboženstvom. Keď sa takto zjednodušene hľadí na celé skupiny ľudí a ľudia sa skupinovo odsudzujú, je to to najhoršie, čo sa môže stať. Významným faktorom je však aj skutočnosť, že Slovensko bolo dlhé roky kultúrne a vzdelanostne uzavreté. Je preto pre mňa radosť sledovať, ako sa mladá generácia, ktorá dostala šancu pobudnúť niekoľko rokov v zahraničí, vracia na Slovensko a ako sa táto generácia už úplne inak pozerá na cudzincov. Inak ako generácie našich rodičov, ktorí takéto možnosti nemali.


Aké sú, v porovnaní so Slovenskom, azylové politiky susedných štátov?


Rôzne. Rakúsko je všeobecne známe tým, že je voči cudzincom veľmi otvorené. Rakúska spoločnosť prosperuje aj vďaka týmto komunitám. Je to zaujímavé, lebo Rakúsko v päťdesiatych rokoch tiež prechádzalo veľkou hospodárskou krízou a aj bývalé Československo bolo vtedy v porovnaní s touto krajinou prosperujúcim štátom. Z Rakúska sa stala prosperujúca krajina, ktorá je voči cudzincom veľmi liberálna. Mohol by to byť náš vzor. V Poľsku a Maďarsku je situácia diametrálne odlišná. UNHCR prednedávnom vydalo stanovisko k situácii v Maďarsku, v ktorom podrobilo veľkej kritike súčasný nepriateľsky orientovaný postoj maďarskej vlády voči cudzincom a azylantom. V Poľsku je politická situácia lepšia, ale čo sa týka sociálnych pomerov, krajina je v podobnej situácii ako Slovensko a veľa azylantov z krajiny odchádza. Zaujímavé tiež je, že Poľsko bolo v ostatných rokoch tradične azylovou krajinou pre čečenských a ingušských žiadateľov o azyl, zatiaľ čo na Slovensko a do Maďarska prichádzajú žiadatelia z oveľa väčšieho počtu krajín pôvodu.


Akým procesom prechádzajú utečenci po príchode na Slovensko?


Proces rozhodovania o medzinárodnej ochrane začína vstupom do azylového konania. Žiadosť o azyl sa spisuje na príslušnom policajnom útvare. Ak to zjednoduším, väčšina žiadostí sa dnes podáva v prijímacom tábore Humenné, kam sa dopravujú ľudia, ktorí pri zadržaní na slovensko-ukrajinskej hranici prejavia vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu. Žiadosť sa formálne zaregistruje. Žiadateľ o azyl prejde procesom verifikácie svojej osoby, pretože spravidla nemá žiadne doklady totožnosti a jeho fotografia a otlačky prstov sa vkladajú do európskej databázy. Po vstupe SR do Európskej únie sa krajina napojila na celoeurópsky systém registrácie žiadateľov o azyl, v ktorom sa cez odtlačky prstov zisťuje, či už dotyčný nepožiadal o azyl v inej krajine EÚ. Ak tomu tak nie je, osoba sa zakladá do systému pod menom a dátumom narodenia, ktoré uvedie. Dospelé osoby ostávajú zhruba prvé tri týždne v zariadení v Humennom. Dôvodom je ich lekárske vyšetrenie a potrebná karanténa. Ak sú zdravotné výsledky v poriadku, žiadatelia o azyl odchádzajú do niektorého z pobytových táborov. Jeden je v Opatovskej Novej Vsi a druhý v Rohovciach. V minulosti existovalo ešte jedno zariadenie v Medveďove, ale po poklese počtu žiadateľov o azyl Migračný úrad toto zariadenie uzavrel.

Ženy a rodiny s deťmi sa umiestňujú do zariadenia v Opatovskej Novej Vsi, ktoré je na ich pobyt lepšie prispôsobené. Samostatní muži idú do zariadenia v Rohovciach. V týchto zariadeniach prebieha ich azylové konanie a čakajú na jeho výsledky. Podľa potreby za nimi prichádzajú rozhodovači Migračného radu alebo žiadatelia o azyl dochádzajú za účelom vykonávania pohovorov na Migračný úrad v Bratislave.

Utečenci majú počas pobytu v zariadení zabezpečenú stravu a ubytovanie v minimálnom štandarde, Slovenská republika im poskytuje aj minimálne hygienické balíčky a vreckové vo výške 0,50 EUR na deň. Oblečenie poskytuje utečencom charita, alebo niektorí sponzori ako napríklad sieť obchodov New Yorker, ktorá už niekoľko rokov poskytuje UNHCR reklamované odevy. Pracovať žiaľ môžu iba tí utečenci, ktorí sú v azylovom konaní dlhšie ako jeden rok. UNHCR neveľmi rozumie tejto politike SR, ktorá v prípade žiadateľov o azyl preferuje poberanie sociálnej podpory pred možnosťou samostatne pracovať a odvádzať dane a odvody.


Čoho sa týkajú tieto pohovory a aká je úloha rozhodovačov?


Pohovor je vlastne zisťovanie skutkových otázok ku každému prípadu. Každý rohodovač má niekoľko prípadov žiadateľov o azyl, ktorých prípady skúma a rozhoduje. Je to pomerne komplikovaný proces. Rozhodovač verifikuje informácie získané od žiadateľa na základe informácií o krajine pôvodu, ktoré si osobitne zisťuje vrátane ďalších faktov, ktoré môžu svedčiť v prospech alebo v neprospech žiadateľa o azyl. Do troch mesiacov by mal Migračný úrad rozhodnúť. Na základe sledovanej praxe sa zdá, akoby nároky na to, aby bol Migračný úrad presvedčený, že osoba je skutočne utečencom, boli na Slovensku vyššie, ako v okolitých krajinách. Pri skúmaní každého prípadu sa vyžaduje tak vysoké presvedčenie rozhodovača o pravdivosti všetkých tvrdení žiadateľa o azyl, že výsledkom je pomerne malý počet udelených azylov. UNHCR presadzuje, aby aj v azylovom konaní platilo pravidlo „v pochybnosti v prospech žiadateľa.“ Znamená to, že rozhodovač by nemal čakať, že ho žiadateľ o azyl presvedčí o svojej pravde stopercentne. To sa nedá. Rozhodovačovi by malo stačiť, aby bolo pravdepodobné, že príbeh, ktorý hovorí žiadateľ o azyl, je pravdivý. V SR akoby stále platilo, že rozhodovač udelí azyl až vtedy, keď je takmer stopercentne presvedčený o pravdivosti príbehu žiadateľa a uvádzané fakty si vie dodatočne overiť. A to je možné iba málokedy.


Čo sa deje v prípade pozitívneho, a čo v prípade negatívneho, rozhodnutia?


V prípade pozitívneho rozhodnutia žiadateľ pokračuje v procese integrácie, ktorý by mal začať už v tábore. To znamená výučbu jazyka, aktivity sociálnych pracovníkov, kultúrne akcie, ktoré utečencom približujú Slovensko. Utečenec môže tiež využiť polročný až ročný pobyt v takzvanom integračnom tábore. Je to vlastne osobitný dom vo Zvolene, ktorý má k dispozícii Migračný úrad . V integračnom tábore môže utečenec za určitých zvýhodnených sociálnych podmienok lacnejšie bývať, ale musí už postupne preberať zodpovednosť sám za seba. Mal by pokračovať vo výučbe jazyka a za pomoci sociálnych pracovníkov si nájsť zamestnanie a začať sa pokúšať samostatne fungovať. Tí najúspešnejší si dokážu nájsť zamestnanie a ubytovanie aj na iných miestach. V prípade negatívneho prvostupňového rozhodnutia zostávajú žiadatelia v tábore. To je väčšina prípadov. Právni zástupcovia, ktorí im poskytujú právnu pomoc, sú buď zamestnancami Centra právnej pomoci Ministerstva spravodlivosti alebo prichádzajú z mimovládnych organizácií. Utečenec si podáva odvolanie voči negatívnemu rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave alebo v Košiciach. Súdy rozhodujú pomerne dlho, aj keď dnes už zákon požaduje, aby Krajský súd rozhodol o takomto odvolaní do troch mesiacov a Najvyšší súd do dvoch mesiacov.


Aký je najvyšší stupeň integrácie?


Získanie štátneho občianstva Slovenskej republiky sa považuje za ukončenie procesu integrácie utečenca. Slovenský právny poriadok pozná rozdielne podmienky pre získanie štátneho občianstva pre „normálneho“ cudzinca, ktorý dnes musí mať osem rokov trvalý pobyt na území SR a pre utečenca, ktorému stačia štyri roky. A osobu bez štátnej príslušnosti, ktorej stačia tri roky trvalého pobytu. Utečenci a osoby bez štátnej príslušnosti sú teda oproti iným cudzincom pri získavaní štátneho občianstva zvýhodnení. Uvedené je v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktoré prebrala SR aj v Dohovoru OSN z roku 1954 o znižovaní počtov osôb bez štátneho občianstva.


Aké ďalšie formy medzinárodnej ochrany Slovensko poskytuje?


Okrem azylu a dočasného útočiska pre cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv, sa Slovenská republika od roku 2007 zaviazala poskytovať aj takzvanú doplnkovú ochranu. Doplnková ochrana je inštitút, ktorý zriadila Európska únia. Rozdiel medzi azylom a doplnkovou ochranou spočíva v skutočnosti, že doplnková ochrana sa poskytuje v prípade ochrany pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. Ide o uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,

Slovenský právny poriadok pozná aj takzvaný tolerovaný pobyt, ktorý môžu získať cudzinci, ktorých z nejakého dôvodu nie je možné vyhostiť z územia SR.


Aké je postavenie osoby s doplnkovou ochranou?


Postavenie osoby s doplnkovou ochranou nie je rovnaké s postavením utečenca. Veľmi zazlievame Slovenskej republike, že sa doplnkovú ochranu rozhodla poskytovať iba na jeden rok. Azyl sa poskytuje na doživotie. Kto dostane azyl, má istotu, osoba, ktorá získa doplnkovú ochranu žiadnu istotu nemá, a uvedené sa v mnohom negatívne odráža na jej postavení. Európska únia umožnila, aby sa jednotlivé členské štáty sami rozhodli, na ako dlhú dobu poskytnú cudzincom na svojom území doplnkovú ochranu. Časť z nich, a medzi nimi aj Slovenská republika, sa rozhodla pre minimálny časový rozsah. Viaceré susedné krajiny sa rozhodli pre dlhšie časové obdobie (tri roky alebo aj viac). Slovenské riešenie veľmi skomplikovalo situáciu osôb s udelenou medzinárodnou ochranou, Musia si každý rok žiadať o obnovenie dočasného pobytu a tiež aj o obnovu pracovného povolenia. Žiadosť musia podať 60 dní pred uplynutím jednoročnej lehoty a teda sa pohybujú vlastne iba v desaťmesačných cykloch. Spôsobuje to týmto osobám veľké problémy najmä vo vzťahu k ich zamestnávateľom. Majú problém s hľadaním vhodného pracovného pomeru, pričom zákon im ani neumožňuje pracovať na dohodu. Ich sociálna situácia je skutočne zlá.


Na základe čoho vlastne vznikla doplnková ochrana?


V zmysle Ženevského dohovoru je utečenec osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Od prijatia Ženevského dohovoru však vznikali situácie, ktoré nútili osoby opustiť svoju vlasť aj z iných dôvodov (už som sa vyššie zmienil o vážnom bezpráví) a tak Európska Únia hľadala nové formy ochrany. V roku 2007 sa tak na území EÚ zrodila doplnková ochrana.


Kto o ňu môže žiadať?


Definícia doplnkovej ochrany podľa Európskej únie hovorí, že môže získať osoba, ktorej v krajine pôvodu hrozí vážne bezprávie, za ktoré sa pokladá uloženie trestu smrti, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,

Sú to iba tieto tri dôvody. Napríklad v Číne je stále zavedený trest smrti. Ak by preto žiadal na území SR o medzinárodnú ochranu občan tohto štátu, tak Migračný úrad by v prvom rade mal skúmať, či takáto osoba má dôvod na poskytnutie medzinárodnej ochrany podľa Ženevského dohovoru a teda či bola v krajine pôvodu prenasledovaná. Pokiaľ by dospel k záveru, že tomu tak nebolo, mal by skúmať, či neexistuje jeden z troch dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany. Ak by dospel k záveru, že cudzincovi v krajine pôvodu hrozí trest smrti alebo mučenie či neľudské zaobchádzanie, mal by mu udeliť doplnkovú ochranu. Následne by každoročne skúmal, či dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany ďalej trvajú a v prípade kladnej odpovede, pravidelne by mal predlžovať túto formu medzinárodnej ochrany.


Nenárokujú si krajiny svojich „zločincov“?


Jeden z bodov Dohovoru, ktoré súvisia s azylom alebo doplnkovou ochranou, hovorí, že štát, ktorý rieši takýto prípad, nesmie informovať krajinu pôvodu o tom, že sa takýmito ich štátnymi občanmi zaoberá. Za normálnych okolností sa to dotyčná krajina nemá ako dozvedieť o tom, že niektorý z jej občanov žiada o medzinárodnú ochranu v inom štáte. Ak informácie o procese udelenia ochrany preniknú k vláde krajiny pôvodu žiadateľa o azyl, ide o vážne porušenie medzinárodného azylového práva.


Nedochádza k takýmto „nehodám“ pri preverovaní totožnosti žiadateľa v krajine jeho pôvodu?


Zrejme dochádza. Aj v súčasnosti sledujeme osudy niektorých Čečencov a Ingušov, ktorí požiadali na území Slovenskej republiky o medzinárodnú ochranu, no na vládu Slovenskej republiky sa obrátila Ruská federácia so žiadosťami o ich vydanie na základe medzinárodných trestných rozkazov. Samozrejme každá krajina môže legitímne žiadať o vydanie páchateľov trestných činov, pokiaľ sa títo nachádzajú na území iných krajín. Aj na základe uvedeného viaceré krajiny v súčasnosti riešia otázku, ako sa k takýmto žiadostiam postaviť. Na jednej strane tieto osoby žiadajú o medzinárodnú ochranu tvrdiac, že im hrozí prenasledovanie zo strany ruskej vlády a na strane druhej ruská vláda tvrdí, že žiada iba o vydanie teroristov na spravodlivé potrestanie.

Opäť, každý prípad je iný, ale už boli prípady, keď niektoré vlády osoby v takejto situácii vydali a niektoré vydať odmietli. Zaoberal sa tým aj Európsky súd v Štrasburgu a padlo tam niekoľko rozhodnutí. V zásade sa väčšina prikláňa k tomu, aby sa takíto ľudia nevydávali. Je to však veľmi komplikovaná právna otázka. Ruská vláda napríklad argumentuje aj diplomatickými garanciami, v ktorých tvrdí, že týmto osobám nebude ubližované. Na druhej strane existuje rad dokumentov, ktorých relevantné ľudsko-právne organizácie poukazuje na to, že v Rusku stále dochádza k neľudskému zaobchádzaniu s niektorými osobami. Veľmi podobný bol aj prípad Alžírca Mustafu Labsiho, ktorého vláda SR vydala do krajiny pôvodu aj napriek tomu, že to Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu svojím predbežným opatrením zakázal. Následne ESLP rozhodol, že v tomto prípade Slovenská republika porušila viaceré články Európskeho dohovoru a priznal Labsimu 8000 EUR, ako jednu z najvyšších odškodnení, aké priznáva. Slovenská vláda je povinná mu toto odškodnenie zaplatiť, ale nevieme, kde sa dnes Labsi nachádza, lebo sa stratil v alžírskych väzniciach.


Iniciovali ste nejaké legislatívne zmeny na zlepšenie situácie osôb s doplnkovou ochranou?


Aj počas minulej vlády, ale stretli sme sa s absolútnym nepochopením bývalého ministra práce sociálnych vecí a rodiny. Chceme na túto situáciu upozorniť aj novú vládu. Chce to len zopár drobných krokov, ktoré neohrozia Slovenskú republiku, ale môžu zásadným spôsobom pomôcť tým asi tristo ľuďom, ktorí žijú od roku 2007 na jej území , aspoň trochu sa priblížiť dôstojnému životu. Slovenskú republiku čaká aj transpozícia niektorých novelizovaných smerníc. Očakáva sa, že členské štáty EÚ budú musieť osobám s doplnkovou ochranou, ktorým sa pravidelne obnovuje ich postavenie, prideliť trvalý pobyt. Táto novela by sa mala prijať do konca roka a odstránila by sa tak jedna významná prekážka dôstojného života pre osoby s udelenou doplnkovou ochranou. A to by bolo výborné.


Koľko ľudí dostáva na Slovensku azyl?


Sú to desiatky osôb. V roku 2012 do mája udelila Slovenská republika desať azylov a 42 doplnkových ochrán. Minulý rok celkovo pridelila 12 azylov a 91 doplnkových ochrán. Od roku 1993 to bolo celkovo 272 azylov a 303 doplnkových ochrán. Tie čísla sú veľmi nízke. Slovenská republika je spolu so Slovinskom takmer na konci rebríčka členských štátov EÚ. Pre objektívnosť však treba povedať, že tieto čísla sú v korelácii s pomerne nízkym počtom žiadostí o azyl.


Aký je trend v počte žiadateľov o azyl a v počte udelených azylov u nás a v zahraničí?


Všeobecne sa dá povedať, že trend je klesajúci. Prejavuje sa v rámci celej strednej Európy. U nás bol pokles najmarkantnejší od roku vstupu Slovenska do Európskej únie. V roku 2004 sme mali jeden z najväčších počtov, viac ako 11 000 žiadostí o azyl. Od toho roku začal počet žiadostí klesať až na zhruba 600 žiadostí ročne. Podobne dochádza k istému poklesu aj v ďalších krajinách Európskej Únie, ale pokles nie je taký markantný. Dá sa však očakávať, že tento počet bude mierne narastať, nakoľko medzi udalosťami, ktoré spôsobujú odchod utečencov a ich príchodom na územie EÚ existuje istý časový posun. Úrad hraničnej a cudzineckej polície PPZ MV SR napríklad minulý týždeň informoval o miernom náraste počtu zaistených osôb na ukrajinskej hranici. Môže to však byť iba náhoda. Súvisí to s viacerými faktormi. Slovenská republika má napríklad schengenskú hranicu iba v dĺžke 98 kilometrov a táto je veľmi dobre monitorovaná. Prevádzači tak Slovensko radšej obchádzajú.


Ktorá krajina je zodpovedná za vyriešenie azylového prípadu?


V rámci Európskej Únie sa uplatňuje nariadenie Rady (ES), ktoré upravuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). V jeho zmysle je v drvivej väčšine prípadov zodpovedná za vyriešenie azylového prípadu tá krajina, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny po prvýkrát požiada o udelenie medzinárodnej ochrany. Dublinské nariadenie uvalilo na všetky krajiny schengenskej hranice pomerne veľký záväzok, pretože je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že žiadosť o azyl sa po prvýkrát podá napríklad na Slovensku alebo v Taliansku či Maďarsku, než napríklad v Luxembursku alebo v Českej republike. Do týchto krajín sa totiž môže dostať cudzinec z krajiny mimo Schengenského priestoru jedine letecky a letecké spoločnosti majú záväzok pustiť na palubu iba cestujúcich s platným cestovným dokladom. Keďže utečenci spravidla nemajú cestovné doklady, sú logicky prvými krajinami ich vstupu krajiny, ktoré majú tzv. schengenskú hranicu.


Aký je postoj slovenskej spoločnosti k utečencom?


Na území SR sa podľa našich informácií zaznamenal pokles rasovo motivovaných útokov, z čoho sa veľmi tešíme. Stále existujú, ale v zásade máme menej informácií od azylantov alebo utečencov, že na nich niekto útočil. Situácia nie je ideálna, ale je lepšia ako v minulosti. Existuje však stále ešte skrytá diskriminácia cudzincov, ale o nej sa dostávame k informáciám veľmi ťažko. Teší nás, že máme aj pozitívne skúsenosti, keď sme napríklad robili zbierky na pomoc utečencom, ktorí sú dočasne ubytovaní v Humennom. Slovenskí občania dokázali prejaviť solidaritu..


Máte nejaký odkaz k svetovému dňu utečencov?


To je jedna z akcií, cez ktorú sa snažíme posilňovať povedomie o tejto problematike na Slovensku. Nie som veľký priateľ priamych odkazov a cielených kampaní. Snáď len toľko, aby sa každý pozrel okolo seba, vnímal cudzincov takých, akí sú a neposudzoval ich podľa farby pleti alebo podľa toho, odkiaľ prišli.




Doc. JUDr. Peter Kresák, CSc. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Podieľal sa na príprave Listiny základných práv a slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a Ústavy Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Pôsobil ako sudca Ústavného súdu ČSFR, neskôr bol poslancom NR SR. Zastupoval Slovenskú republiku pred Európskym súdom pre ľudské práva, v súčasnosti je vedúcim Zastupiteľského úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov na Slovensku.




Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.