Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Výchova vlastencov

Peter Dráľ o výchove malomeštiakov a sebavedomých občanov.

„Tak nám schválili to vlastenectvo,“ povedala riaditeľka učiteľkám na pravidelnej porade.

„A ktoré pani riaditeľka?“ opýtala sa dejepisárka, vedomá si zákernej irónie svojej otázky, „ja poznám minimálne dvojaké na každú éru, ba na každé desaťročie.“

„Ale, Betka, pohov, vás sa to nijako týkať nebude, veď v školskom programe to už v jednom odstavci máme. To len ja teraz musím niekde zohnať zástavu do každej triedy a natlačiť text hymny a ešte aj tú onú, preambulu.“

„A to si vieš predstaviť, čo s tým spravia v mojej triede? Malík a spol.?“ ozve sa neveriacky v tvári strhaná triedna ôsmej cé.

„Treba im dôrazne povedať, že si o tom môžu myslieť, čo chcú, ale nech to nechajú na pokoji, lebo bude zle. A že to veľa stojí, ak by zas chceli byť kreatívni,“ pridá sa zástupkyňa pre druhý stupeň.

„To si píš, Marta, že budú. Im stačí aj oveľa menej na vystrájanie, ako vtedy pri ministrovom prejave,“ spomenula si minuloročná triedna deviatakov, teraz bez triedy aj starostí.

„V triede si na to zvyknú, po pár dňoch už ani nebudú vedieť, že to tam majú. A tú hymnu zakaždým zahráme ešte pred zvonením, nech nám to neuberá z hodiny a nech na nich nemusíme pokrikovať, aby boli ticho. Neviete, kde ju môžem zohnať?“spýtala sa riaditeľka.

„Na googli je všetko, bude tam určite aj text aj hymna. Hneď po porade pobrowsujem,“ utrúsila učiteľka informatiky. „Máme dnes aj nejaké dôležité témy?“


Podobné diskusie so švejkovským nádychom zrejme od schválenia zákona na podporu vlastenectva prebehli v mnohých zborovniach a kabinetoch. Aj učitelia, ktorí výchovu k vlastenectvu považujú za dôležitú a prínosnú, museli aspoň v kútiku mysle zapochybovať, či toto implantovanie štátnych symbolov do tried a hranie hymny každý týždeň v školskom rozhlase, nebude nakoniec len vítaným dôvodom na robenie psích kúskov. A zároveň najkratšou cestou k tomu, aby sa namiesto prirodzenej hrdosti a úcty vytvoril priestor na zbytočnú okázalosť, pretvárku a cynizmus.


O tom, čo stálo za predložením zákona, už písali mnohí. Či už to chcela byť ďalšia príležitosť na biznis pod hlavičkou vlastenectva alebo snaha predkladeľa upozorniť na seba pred voľbami, nič to nemení na fakte, že školy aj iné inštitúcie majú o ďalšiu povinnosť navyše. Zákon samotný pritom nestanovuje sankcie za jeho nedodržiavanie, a preto možno očakávať, že väčšina riaditeľov nakoniec prijme pragmatické riešenie. Také naoko, len aby bolo, keď náhodou príde inšpekcia. Prístup „hentí budú spokojní a z nás neubudne“ takto prevládne a učitelia aj riaditelia sa budú môcť venovať omnoho dôležitejším povinnostiam. Biznis však z toho pre niekoho zaiste bude.


Dá sa však očakávať, že niektorí riaditelia a učitelia sa nepodriadia a požiadavky vyplývajúce zo zákona jednoducho vo svojej škole uplatňovať nebudú. Ak sa im na to príde, môžu argumentovať prozaickými finančnými alebo poetickejšími ideovými dôvodmi. Možno preto očakávať, že z počínania niektorých škôl vznikne ďalšia zbytočná predvolebná kauza. Dôležité však je, že pragmatici aj idealisti na riaditeľských stoličkách z donútenia prispejú k naplneniu výroku jedného zo slovenských vlastencov, Janka Kráľa, ktorého si, teraz už zo zákona, treba ctiť aj za výrok: „Aj zo slova vlasť si možno urobiť válov...”


Mentalita malomeštiakov

Ak odhliadneme od prvoplánového účelu, ktorý sa predkladateľom zákona pripisuje, za zamyslenie stoja aj dôležitejšie otázky ako nevhodne zvolená a nátlaková forma podpory vlastenectva. Tým sa otvára aj otázka vlastenectva ako takého. Je vôbec potrebné? V akej podobe a do akej miery? Akú hodnotu pre spoločnosť predstavuje alebo aké hodnoty prináša? Prvoplánové, kvázi-kozmopolitné odvrhnutie vlastenectva by bolo ľahké a – nezodpovedné. Každý študent sociológie vie, že istá miera stotožnenia sa, súdržnosti, spolupatričnosti je nevyhnutná pre prežitie a rozvíjanie akejkoľvek skupiny, kolektívu, spoločnosti. Spory sa vedú len o tom, akými prostriedkami to možno či neradno dosahovať.


Nedávno schválený prostriedok – zákon – je označovaný za neprirodzený, nátlakový, spiatočnícky, zbytočný až kontraproduktívny. No on má ešte jednu dôležitú kvalitu – je malomeštiacky. To nie je neférová nálepka, ale fenomén, ktorý sa stal veľkou témou slovenskej národnoobrodzovacej literatúry, stačí si spomenúť na Dva dni v Chujave, Pani Rafikovú alebo Kocúrkovo. O ich autoroch nemožno aj bez zákona pochybovať, že boli vlastencami. Oni boli navyše aj kritickí voči realite, v ktorej žili, lebo tieto dve kvality sa nevylučovali vtedy a nevylučujú sa ani dnes. Schopnosť kriticky myslieť, aktívne načúvať a logicky argumentovať je presne to, čo odlišuje sebavedomých občanov od malomeštiakov. Tí druhí sú pri argumentácii, ktorá sa im prieči, nesvoji. Iný názor, pohľad na vec, odlišný prístup ako ten, ktorý vyznávajú, ich mätie a omína. A tak sa vo svojich odpovediach často uchyľujú k nadávkam, šťuchancom a kopancom. Lebo iba na to majú:


Kocúrkovania majú od pamäti sveta velikú k svojej vlasti a jej slobode, k svojej reči, k svojim obyčajom náklonnosť. No a to by nebolo zle samo v sebe, lenže sú oni v tejto veci opravdoví - Kocúrkovania. I len tie - odpytujem ale ponížene - i len tie nohavice musia mať taký kroj, aký mali ešte za Kakan kráľa. Podľa ich názoru stojí Kocúrkovo práve v samom prostriedku zeme a niet iného jemu rovného mesta. - Za živa v Kocúrkove a po smrti v nebi. - A nedávno sa boli v krčme o to krvavé pračky zviedli, keď tomu jeden pocestný tuho odporoval, hovoriac, že tu i tam sa Kocúrkovo vyskytuje a že by on mohol niekoľko miest, mestečiek a dedín menovať v tejto a inej stolici. Niet divu, že kto nie je rodom Kocúrkovan, alebo halenu inej farby a iného kroja nohavice nosieva alebo inú gramatiku nasleduje, nemá u nich žiadnej ceny. - Ak cudzozemec otvorí len hubu, to sa dajú do smiechu.

(Ján Chalupka: Kocúrkovo, Miesto predslovu)


Na hodinách slovenskej literatúry sa žiaci učia, že veselohra vlastenca Chalupku predstavuje upäto sebavedomých občanov malého mesta, ktorí sú obmedzení v myslení a smiešni svojim prehnaným zdôrazňovaním „tých jediných“ správnych hodnôt a postojov. Svoje fanfarónstvo pritom prejavujú aj navonok, v reči, ktorá je podivnou zmesou domáceho makarónskeho jazyka so skomoleninami maďarských, nemeckých a latinských fráz. Napočudovanie, taký istý jazyk má aj dôvodová správa k zákonu, ktorá, makarónsky povedané, trepe „piate cez tri“:


„Európska demokratická spoločnosť sa riadi empirickou zásadou z histórie, že štát je národný a spoločnosť je občianska. Každý národný štát má svoj jedinečný znak, ktorým potvrdzuje svoju výnimočnosť, zároveň sa ním odlišuje od ostatných a súčasne však potvrdzuje občiansky charakter spoločnosti.“


Ak sa aj podarí rozšifrovať zhluk nelogických výrazov ako „empirická zásada“ či „jedinečný znak národa, (...) ktorý potvrdzuje občiansky charakter spoločnosti“, tie makarónske vety nedávajú žiaden zmysel. Asi sa Kocúrkovanom zdalo, že čisto na národnú nôtu hneď od začiatku zaveliť nemôžu, a tak dodali oné zmienky o občianskom charaktere. Lenže nezmysel, ktorý z toho následne vylúdili nie je hoden serióznej úvahy. Postačí len zjednodušene: 1. Štát a národ sú dve odlišné veci – štát je súbor inštitúcií a národ je, okrem iného, predstava o množine jednotlicov, ktorí sami seba vnímajú ako súčasť určitého väčšieho celku. 2. Národný štát je nepresný zovšeobecňujúci termín (používaný napríklad v medzinárodnom práve), ktorý odkazuje na aktérov medzinárodného práva, teda štáty, a nie na národy. 3. Bežné používanie termínu národný štát ignoruje prostý fakt, že ani jeden štát na svete neobývajú občania jedného národa. 4. Cnosťou demokratických štátov, vrátane európskych, na ktoré sa dôdovodá správa odvoláva, je rešpektovať a akceptovať, ak sa občania považujú za príslušníkov iného národa ako väčšinového alebo ak za dôležitejšie považujú svoje občianstvo než národnú príslušnosť.


Takto by sa dalo pokračovať, až kým by sa nedospelo k záveru, že všetkými tými zmienkami o Európe, demokracii a občianskom charaktere predkladatelia zákona len blafujú, aby mohli prejsť k meritu veci, ktoré už dávno poznáme:


„Slováci sú starý európsky národ, ich korene siahajú do 5. storočia a do čias Veľkomoravskej ríše v 9. storočí. Boli aktívnou súčasťou Uhorského štátu, pomáhali v stredoveku aj v novoveku brániť jeho kresťanskú civilizáciu. Žiaľ, Uhorsko sa na konci svojej existencie v 19. storočí, uchyľovalo k priamemu odnárodňovaniu Slovákov. Preto aj Rakúsko-Uhorská monarchia dostala prívlastok „žalár národov“. Krutá maďarizácia bola nielen popieraním občianskych práv, ale aj prirodzeného práva Slovákov na prejavenie vlastnej identity a práva na sebaurčenie.“


Starí Slováci, krutá maďarizácia, žalár národov, právo na sebaurčenie – skelet kostlivca v skrini pretrvávajúcej národnej zakomplexovanosti, ktorá zakaždým vedie k potrebe okiadzať, aby sme mohli opäť nadobudnúť dobrý pocit. Neustále sa opakujúce motívy známej malomeštiackej pesničky, v ktorej sú „tí naši“ skrivodlivo utláčaní, no napokon povstanú a zvíťazia. S týmto dejepisným folklórom sa už snažili vysporiadať mnohí odborníci aj laici, no Kocúrkovčania si zrejme navždy budú húsť svoje. Im to totiž len takto dáva zmysel, nad ktorým nemusia predlho uvažovať. Ostatne, niet sa čomu čudovať, boj dobra so zlom je kostrou každej rozprávky pre deti.


Výchova malomeštiakov

Malomeštiaci vo svojej osvetovej a národnobuditeľskej snahe nechápu, že aby bolo niečo prirodzené, nemožno to vnútiť, a tobôž nie „právnym mechanizmom“. Zákon je norma, ktorá upravuje určitý záväzok, povinnosť či vzťah. Má svoje opodstatnenie vtedy, ak ustálený zvyk, úzus, ktorý reguluje správanie ľudí, už nestačí alebo sa nedodržiava a vyžaduje si stanovenie presnejších pravidiel a procedúr. Lenže čo sa tu vlastne podľa malomeštiakov nedodržiava a malo by sa preto vynucovať zákonom? Racionálne sa na to odpovedať nedá, no makarónsky vzaté, ak sa nedá byť prirodzeným podobrotky, pôjde to aj nasilu. Právny mechanizmus na budovanie prirodzenej národnej hrdosti a vlastenectva je preto ozajstný skvost malomeštiackeho myslenia.


Súčasťou kocúrkovskej mentality je snaha vnútiť vlastné videnie sveta všetkým ostatným. Malomeštiakov si možno vychovať tak, že na nich všetkých vztiahneme zákon. Už nie iba na príslušníkov národa, ktorý treba chrániť a hrdiť sa ním, ale „na fyzické osoby, ktoré sú občanmi Slovenskej republiky“. Taký či onaký, všetci musia byť povinne hrdí. A najviac mládež, lebo tej „chýba jasné vedomie slovenskej identity“ a „prejavuje sa u nej národné bezvedomie hraničiace s ľahostajnosťou“.


Na rozdiel od ktoréhokoľvek iného zákona, ktorý „len“ reguluje pravidlá, a tým nepriamo aj vychováva k tomu, čo je zákonné a čo nie, má zákon o vlastenectve omnoho väššie ambície – „zásadnú zmenu postojov a prístupu“ inštitúcií, ktoré by mali následne vyvolať pozitívnu zmenu v postojoch občanov. A ten prístup sa zmení tak, že oči neplnoletých občanov obkolesíme zástavou, štátnym znakom, preambulou a textom hymny a do uší budeme v pravidelných intervaloch púšťať hymnu. V myslení malomeštiakov takto opantané zmysly a vynútené rituály povedú k zmene postojov na tie „správne“. Načo niečo robiť príkladom, keď sa to dá príkazom. Namiesto činov a zásluh, čo by hovorili samé za seba, sa zaodejme do okázalých rečí, pozlátka a symbolov, ktoré neslúžia na nič iné, len na parádu a prekrytie nečinnosti, bezzásluhovosti a bezcharakternosti.


Mentalita sebavedomých občanov

Sebavedomý občan nepotrebuje, aby mu štát hovoril, čo si má myslieť, čo má vyznávať, na čo má byť hrdý a čo má kritizovať. Sebavedomý občan si svoju identitu vytvára sám v interakcii s inými ľuďmi. Tá identita má mnoho vrstiev. Pre niektorých ľudí je veľmi dôležitá ich príslušnosť k národu, pre iných je dôležitejšie vierovyznanie, u ďalších je na prvom mieste rodová identita, u iných zas povedzme sexuálna orientácia. Všetci prežívame rôzne časti svojej identity rôzne a v rôznych situáciách je raz dôležitejšia jedna a inokedy druhá. Rovnako to platí o pocitoch, ktoré v človeku nejaká časť jeho ja vyvoláva. Ten istý človek môže cítiť hrdosť na svoju národnosť a zároveň byť kritický k ľuďom, ktorí sa k nej hlásia taktiež. V jednej situácii sa môžeme z toho, že sme Slováci, Maďari alebo Rómovia tešiť, v inej môžeme pociťovať hanbu. Ani jedno ani druhé z nás nerobí lepších alebo horších príslušníkov skupiny, ku ktorej sa hlásime. Možnosť voľby medzi jedným a druhým z nás naopak robí svojprávnych a sebavedomých občanov.


Štát, ktorý takéto niečo neznesie, je totalitný. Svojich poddaných považuje buď za nesvojprávnych alebo nebezpečných. Jedným aj druhým je podľa malomeštiakov potrebné ukázať, čo majú robiť, ako sa majú správať, čo si majú myslieť a ako majú cítiť, aby svojou bezduchosťou alebo prílišnou duchaplnosťou neohrozovali druhých. Malomeštiaci si neuvedomujú, že tlačením na pílu dosiahnu presný opak toho, čo zamýšľali. Že symbolika, ktorá má byť sviatočná, podľahne inflácii. Že rituály, ktoré majú svoje opodstatnenie vo výnimočných situáciách, sa stanú nudnou rutinou, pri vykonávaní ktorej bude každý v mysli niekde inde. Že tieto nové móresy vyvolajú v lepšom prípade pretvárku a v horšom výsmech a kritiku. Lenže pri svojej chronickej absencii zmyslu pre humor a sebakritiku to malomeštiaci pochopia ako osobný útok.


Kolíkovanie svojho námestíčka zvládajú malomeštiaci bravúrne. Vedia, čo kam osadiť, čo odpíliť, ako zalievať a sem-tam pohnojiť. Vo svojej úpornej snahe chrániť si svoj posvätný úzkoprsý obzor postavia do bočných uličiek barikády a ich prekročenie budú trestať – prinajmenšom nadávkami, v horšom prípade aj trestnými oznámeniami. Rátajú s možnosťou, že príliš duchaplní občania nezostanú ticho, a tak už majú pripravené osvedčené nálepky, ktorými ich počastujú. V tomto ohľade sú ohlásené prostesty študentov sľubným odkazom s pomerne predvídateľným koncom.


Výchova sebavedomých občanov

Sebavedomým občanom sa však človek nerodí, ale stáva. Alebo aj nestáva. Ak žiaka v škole naučíte kriticky myslieť, nemôžete očakávať, že bude čokoľvek bezbreho podporovať. Ak žiačku učíte argumentovať, môžete očakávať, že ak s argumentmi dokáže dobre zaobchádzať, bude ich vedieť použiť aj proti vášmu presvedčeniu. A ak niekoho naučíte načúvať názorom iných, môžete odôvodnene očakávať, že sa zároveň naučí iné názory aj rešpektovať. V tom spočívajú humanistické princípy výchovy a vzdelávania, na ktoré sa reforma školstva tak vehementne odvolávala, a ktoré nanúteným vlastenectvom rovnako vehementne popiera. Ak budeme žiakov nútiť, aby prejavovali, alebo dokonca vnútorne cítili čokoľvek, čo si želáme, tak potom nevychovávame, ani nevzdelávame, ale manipulujeme.


Dobrí učitelia nepotrebujú zákon na to, aby mladé generácie vychovávali k hrdosti na to, na čo možno byť hrdý a ku kritike toho, čo je hodné kritizovania. To sa týka každej preberanej „látky“ a každej témy, vrátane vlastenectva. Robili to aj bez zákona či preambuly v triede a budú to robiť aj s ňou. Lebo to, či vychovajú sebavedomých občanov, nezávisí od prítomnosti prázdnych symbolov a gest, ale od otvorenej mysle, možnosti výberu a kritického úsudku.


Stanovený dátum účinnosti je príznačný pre celý obsah schváleného zákona. Mohol by to byť dobrý prvoaprílový žartík, ale nebude. Prvého apríla už našťastie budú veľkonočné prázdniny. Po nich v triedach pribudne zopár nových dekorácií. Naštastie nič viac. Zatiaľ...

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.