Pochádzam zo zadného dvora Európy. Tento dvor môjho trenčianskeho detstva som nikdy nechcela opustiť. Bola som tam vodkyňou bandy, ktorá sa vydala konať dobré skutky. Takmer nikto nás nebral vážne, no my sme sa brali vážne. Keď som dovŕšila osemnásť, rozkvitla v celej krajine Pražská jar. Bola to aj moja jar, začala som čítať noviny a svojim rodičom som vyčítala ich mlčanie o komunistických zločinoch. Ochromujúci pocit, že som sa narodila po revolúcii, keď sa nebolo treba búriť, no hlavne sme sa nesmeli búriť, pretože proletári už boli oslobodení, sa zmenil na eufóriu. Zrodila sa občianka, ktorá horela túžbou vtlačiť socializmu ľudskú tvár.

Keď koncom leta 1968 Československo valcovali vojská Varšavskej zmluvy, bola som vo Viedni. Zhypnotizovane som sa dívala na východ, no moja mama sa posadila za volant auta, ktoré nás viezlo na západ. Tento únos od práva na odpor, od môjho občianstva mi všetko zobral. Nevidela som svet, ktorý mi ležal pri nohách, a prvé roky vo Švajčiarsku zmizli za závojom sĺz.

Ale ten dvor žil vo mne potajomky ďalej ako životný štýl. Jedného večera som čakala na električkovej zastávke na predmestí Bazileja (áno, čakala som na niečo), keď tu vedľa mňa zastavil malý, biely autobus. Na dverách autobusu visel plagát, ktorý som si zapamätala takto – človek až po krk omotaný povrazmi otvára ústa k výkriku, no má ich zapchaté. Vstúpila som do autobusu, v ktorom som zažila akési osvietenie. Vo vnútri bežalo video o mučení v Čile a mladí ľudia zbierali podpisy proti Pinochetovmu režimu. Títo rovesníci mali pre mňa zvláštnu príťažlivosť, pôsobili slobodne, pozerali sa na tienisté stránky sveta a uplatňovali svoje právo na odpor. Podpísala som, vystúpila som zo smútku a vstúpila do sveta. Organizácia na oslobodenie väzňov svedomia Amnesty International sa na dlhé roky stala mojou skupinou. Zasadzovali sme sa za prepustenie politických väzňov, nezávisle od ich národnosti, farby pleti a politického presvedčenia.

Jemné a pevné vlákna, ktorými som prepojená s rôznymi skupinami, tvoria zadný dvor, kde chce naša banda konať dobré skutky. Aj keď nás mocní tohto sveta neberú vážne, my sa vážne berieme. Kam len prídem, hľadám zadné dvory a nachádzam deti zo dvora, krajanov duchom i činom. Stále znova sa uzatvára jeden z mnohých kruhov a ja zasa poznávam, že kliatbu exilu možno zažehnať. Z veľkých strát si môžeme vytvoriť mobilné dvory, malé autobusy, z ktorých rozprávame o svete.

Výsadou tých, čo rozširujú svoju vlasť, je ars emigrantis. Už nemusím byť poplatná len jednej kultúre, korene si nosím v ruke, chodím po svete a ukladám ich do mnohých kvetináčov. Uchovávam v sebe zvyky rôznych svetadielov ako Platónove idey. Keď sa s nimi stretnem, stačí len iskra a môžem ich v sebe aktivovať a osvojiť si ich s takou samozrejmosťou, akú môže pociťovať len domorodkyňa. Udomácniť sa dokážem všade. V indivíduu sú uložené všetky kultúry. Zotrvávanie u rôznych národov alebo spoločenstiev, ľahkosť, s akou dokážem s nimi splynúť a pociťovať ich zvnútra, táto schopnosť transformácie je empirickým dôkazom mojej tézy. Navliekam si zvyky ako dobre padnúce kroje a v osobitom rozpoznávam všeobecne ľudské. V mojich snoch sa neustále prezliekam a som na cestách. Svoje prezliekacie sny som dlho nechápala a myslela som si, že sa musím vtesnať do jedných jediných slušných šiat a uzavretého, solídneho domu. Potom, až potom, sa udomácnim. Ibaže som sa už dávno udomácnila tým, že ostávam v pohybe, na cestách od spoločenstva k spoločenstvu. Moja identita neexistuje, ale vzniká. Stačí len, keď prijmem svoje transformácie, ocením svoje umenie vyťahovať Platónove nahé idey z tmavej jaskyne na svetlo a odievať sa do nich.

Čo si mám obliecť na čítačku? Až keď sedím pred publikom, čítam zo svojich textov a rozprávam o svojej písanej nemčine, o vplyve slovenčiny na ňu, o túžbe prispôsobovať nemčinu zvukovej estetike svojej materinskej reči a odhaľovať mäkkosť, poetickosť v nemčine, si uvedomím, že som oblečená naozaj vhodne – mám na sebe šaty ihravých foriem a na nich prísne, sivé pásikavé sako. Štruktúru z línií, to mužsky pridané, tú triezvosť v nemčine navliekam na to, z čoho pochádzam, na to prapôvodne ženské vylievajúce sa z brehov a ohraničujem ho. Píšem ako žena, pôvodom Slovanka, ale píšem po nemecky, píšem v tomto prísnom, áno, mužskom jazyku ako hermafrodit, ako transvestita. Ale moja nemčina nespočíva v protikladoch, ani ja nie. Napokon píšem a som polyfónny človek, stala som sa polyfónnou. V mojej osobnosti sa kultúry vrstvia jedna na druhú. Nielenže sa ukladajú, ony sa spolu zhovárajú a dovolím si tvrdiť, že medzičasom tvoria vzdušný, a preto odolný základ. V žiadnom prípade to nie sú ľubovoľné vrstvy, prv než sa usadili a urobili miesto ešte neznámym vrstvám, som ich starostlivo vybrala a overila. A dbám na to, aby sa tá prázdna vrstva na samom vrchu nezaprášila.

Čistý štýl odievania nie je pre mňa, strnulú výkladnú figurínu v klasickom kostýme nechám za sklom. Z bohatej ponuky vytváram vhodné kombinácie. Obliekať sa, vyjadrovať sa, byť vo svete pre mňa znamená zmiešavať.

Na tejto čítačke sa čosi stane, publikum s nemeckým materinským jazykom, prijme moju nemčinu, moje – jemu cudzie – obrazy a neologizmy, prijme môj jazyk ako rozšírenie seba samého a počas jedného večera sa stávame formujúcim sa spoločenstvom. Stane sa to v Bazileji, v meste, kde žijem už tridsaťpäť rokov, no až tak, ako ma prijíma tentoraz v dome literatúry, ho dokážem vďačne prijať aj ja. Identita tu znamená byť identická s obrazom, ktorý si o sebe vytváram a ktorý si o mne robia iní. Ak sa obrazy zhodnú, zavládne zhoda. Nenalaďujem sa na mesto Bazilej, ale na túto vzájomne sa obdarúvajúcu skupinku, v ktorej zaznieva môj hlas. Tento hlas so zmesou slovenského a švajčiarskeho prízvuku je hlásnou trúbou. Dáva zaznieť hlasom všetkých tých ľudí, ktorých osudy som zozbierala na východných okrajoch Európy a ktorí žiaden hlas nemajú. Mohutný chór uprostred Bazileja.

Na ostrove Sylt stretnem na pláži postaršieho nahého muža. Zaplaví ma pohoršenie, zhnusenie, zahanbenie a sklopím zrak. Vidím bláznivého muža, ktorý mňa osobne atakuje svojou nahotou. Na Sylte som nova a interpretujem túto udalosť nesprávne ako výnimočný prípad. Hlboko pod svojou nevôľou objavujem neskrotnú túžbu urobiť to isté čo on. Ako bezstarostne sa len musí cítiť, keď si v tento chladný a slnečný septembrový deň necháva celú pokožku hladkať vánkom a vlnami. Navyše sa ukáže, že táto slasť je na dlhých plážach úplne normálna. Navečer zhodím celoživotný stud do piesku, odev ako kultúru, ako medziľudský kód. Pozbavená kultúry sa postavím moru a vzduchu; som oslobodená aj od akýchkoľvek myšlienok. Som už len prapôvodné telo, bez šiat, podobné moru, vetru, identické s nimi, pokožkou sa dotýkam kozmu.

Týmto aktom v pravom zmysle slova, ktorý patrí len mne, sa zároveň udomácnim na ostrove Sylt. Udomácnim sa teda tým, že si osvojím tamojší mrav. Pozbavenie sa civilizačného obalu, vydanie sa napospas elementom je FKK, freie Körperkultur, kultúra slobody tela. Je to nota bene kultúra, filozofické hnutie rozšírené aj mimo ostrova, kedysi bolo revolučné a pre príchodzích ešte stále revolučným je. Okolo mňa sa prechádzajú seniori v syltskej turistickej uniforme – v štepovaných vetrovkách bez rukávov, no kedykoľvek môžu vykĺznuť zo svojho hrubého obalu, prepojiť to prapôvodne individuálne s kozmickým a stať sa takpovediac časťou jedného obyčaja. Archaickosť je zabudovaná do povoleného rítu. Namiesto toho aby som ho odmietala, ho využívam, plávam s prúdom, a tak sa vraciam k svojmu ľudskému pôvodu, objavujem samu seba doposiaľ netušeným spôsobom.

Keď počas rusko-čečenskej vojny v roku 1996 prídem so švajčiarskym televíznym štábom do zničeného Grozného, oblečiem si dlhé šaty, zrolujem čiernu hodvábnu šatku a oviažem si ju okolo hlavy. Trhovkyňa, ktorá pred kostrou domu ponúka zopár vajec, vraví: „Prichádzate zďaleka, ale smútite s nami. Nech vám to Alah dobrým oplatí.“ Kameramanovi, ktorému sa tu jeho identita obmedzená na Zürich rozpadá, prekáža moje udomácňovanie sa a prísne ma napomenie: „Musíme vydržať pocit cudzoty.“ Chystá sa byť celý týždeň cudzincom, ja ním som v jeho vlasti takmer tri desaťročia. Medzi Zürichom a Grozným je však podstatný rozdiel. Prísť do doráňaného Grozného s tým, že by tam človek chcel byť cudzincom, ktorého sa nič nedotkne, to je ako odoprieť ruku padajúcemu. Keď súcit prepadne cez ruiny do ničoty, rozbije sa akákoľvek identita.

Moja čečenská priateľka ma tiež chce ako cudzinku, chce ma ako exotický darček pre krvavé vojnové knieža Grozného a prosí: „Daj si dolu tú šatku, chcem ťa predstaviť Šamilovi Basajevovi. Nech vidí slobodnú Európanku, a nie obyčajnú Čečenku.“ Lenže ja vidím slobodné európanstvo práve v tom, že sa zovňajškom pripodobním bežnej čečenskej žene, keďže som vnútorne spojená s jej utrpením. Oväzujem si v Groznom hlavu, rozhodnem sa, že budem zviazaná s Grozným. Nie však s Grozným páchateľov, s Jeľcinovým, Putinovým a Basajevovým Grozným, ale s Grozným žien z ruín. Zrolovaná čierna šatka na mojich vlasoch znamená, že mám smútok – smútok za blízkym príbuzným, smútok, pretože zavraždili desiatky tisícov príbuzných zo Severného Kaukazu. Pokrvné zväzky som dávno nechala za sebou, no nie pojem príbuzenstva. Odev sa mení, ale pocit spolunáležitosti mi ostáva. Čierna šatka na hlave by však bola iba prázdnym teatrálnym gestom, keby za ňou nenasledovali konkrétne činy. Identita dozrieva z transformatívneho konania a nielen z toho, že som našla zaľúbenie v novom zvyku. A nie každá vlčia svorka je aj mojou.

V Dubrovniku stretnem v roku 1998 chorvátske sedliačky, ktoré srbská soldateska vyhnala z ich dedín. Medzinárodné organizácie im darovali humanitárnu pomoc – neživé, sivé šaty, obnosené západnými ženami. Sedliačky mi rozprávajú, ako sa ich toto gesto zunovaného dobrodenia dotklo. Práve stratili svoje domy a teraz by sa mali vzdať aj svojej najpôvodnejšej ženskej kože – svojich vlastnoručne ušitých, tradičných farebných odevov. Aby si zachovali svoju identitu, chceli niektoré v hneve túto ohrozujúcu západnú nivelizáciu zahodiť, zrodil sa však nápad na transformáciu. Ženy postrihali cudziu identitu na prúžky, štvorce, trojuholníky a pozošívali z vlny, hodvábu, bavlny a čipky, vyslobodenej z formy, veľké farebné prikrývky, do ktorých sa zahalili. Teplo vlastnoručne vytvorenej patchworkovej prikrývky už mohli prijať, zohriali sa pod ňou na úteku, aby sa neskôr vrátili do svojich dedín.

Tieto inovátorské, hrdé sedliačky mi ukázali, aká môže byť kolektívna identita. Dáva nám pocit bezpečia, no neleží priamo na pokožke, najprv ju treba postrihať a potom si ju musíme sami nanovo pozošívať. Spoločné šitie, archaická ženská práca ako zdroj identity. Svoje nitky vpletám tam, kde svet zrastá, kde spoločenstvá ďalej snujú pestrý plášť globálnej identity, a načúvam drnčaniu tkáčskych stavov.

Keď raz cestujem vlakom z Frankfurtu do Bazileja, stanem sa svedkyňou tejto drnčavej činnosti. Na Frankfurtskom knižnom veľtrhu sa nakopilo nespočetné množstvo príbehov, no vo vlakovom kupé sa neočakávane tiež začína spriadať jeden príbeh. Staršia žena zo západnej časti Nemecka rozpráva študentovi z Lipska o časoch, keď Nemcov rozdeľoval múr. Rozpráva, ako vtedy čoby západniarka vnímala NDR, ako uzavretý priestor ireálnej túžby, kde ustrnutí čierno-bieli ľudia stoja pred ostnatým drôtom, pozerajú smerom na západ a sľubujú si spásu od farebných časopisov ako Bravo a Spiegel. To bolo strašné, chudáci, vzdychne si cituplne stará pani, vedená svojím lineálnym spôsobom myslenia. Študent, úplne zahnaný do defenzívy, spomenie svoju mamičku. Stará pani naňho prudko vybehne. „Mamička, mamička, aké malomeštiacke,“ zatiahne posmešne a vraví, že s týmto niekdajším cukrovaním je koniec. „Teraz ste na západe a tu máme len matku.“ Tou matkou myslí aj seba a svoje vlastné názory. No nie len. S odmietnutím mamičky to myslí vážne. Hoci pri tomto rozhovore vystupuje západ dominantne a zjednodušujúco, medzi generáciami a rôznymi politickými razeniami sa v rozhovore o nemeckej minulosti a cez definíciu jazyka odohráva srdečné zbližovanie.

Sedím neďaleko tejto nerovnej dvojice, v duchu naťahujem uši ako antény a cítim sa ako tretia, spájajúca časť, ako stredná generácia, síce mlčky, ale predsa aktívne zaliezam pod kožu tých dvoch cestujúcich a poskakujem sem a ta, ako Európanka, ktorá si oblieka raz východnú, raz západnú kožu a obe sa pokúša navzájom zosúladiť. Dobre chápem dôležitosť práce, ktorú vykonávajú tí dvaja zbližujúci sa ľudia, a pripojím sa k nim. Tvoríme celú rodinu. A mne sa zdá, akoby bol tlmene rachotiaci vlak šijacím strojom, ktorý zošíva roztrhanú Európu slovami, ako sú tieto, čo sa cestou od človeka k človeku rozmotávajú a nanovo spájajú ako nitky. Som šťastná, že môžem byť v tejto rachotiacej epoche pri tom, že k tomu patrím, že aj ja šijem šaty matky Európy, v rozprávaniach, v stretávaniach, v prevteľovaniach, v premýšľaní, v písaní.

Esej zo zbierky Migrácia ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, aj o "nás". V spolupráci s autorkou z nemčiny preložila Jana Cviková.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.