„Nie som antisemita, ale podľa mňa židia rozhodujú takmer o všetkom.“

„Nie som homofób, ale manželstvá homosexuálov by ohrozili tradičnú rodinu.“

„Nie som rasista, ale Rómom sa nechce pracovať, preto žijú tak, ako žijú.“

„Nie som vekista, ale nechcel by som mať za šéfa starca.“

Takéto vety počúvame a čítame denne. Zvykli sme si na ne a pozvoľna si privykáme aj na to, že vlastne skoro nikto nie je ten zlý, či tá zlá. Každý len máme svoju pravdu, svoju skúsenosť, ktorá nám dovoľuje robiť takéto závery, hovoriť beztrestne takéto vety. Veď omnoho väčšie prejavy nenávisti a hulvátstva ostávajú v našej spoločnosti nepotrestané, takmer nikým neodsúdené. Len tá hŕstka bláznivých aktivistiek a aktivistov, komunita bratislavského salónneho intelektuálstva, sa pre každú blbosť vždy žlčovito rozhorčí a všetko považuje za diskrimináciu.

Avšak každé to vyslovené ale sa stáva ďalším kameňom v dlho budovanom múre medzi my a oni/ony . Každé to stereotypizujúce ale vrhá nový tieň na niektorú skupinu ľudí spomedzi nás. Všetky tie ale sa spájajú do jednej veľkej temnej masy odmietania, odsudzovania, povyšovania. Každé jedno ale nás robí menej tolerantnými, naoko humanistami, no v skutočnosti zadubenými pohŕdačmi.

Od útleho detstva si vytvárame škatuľky na ľudí. Delíme si ich vo svojich mysliach na takých a onakých podľa kadejakej črty. Niektorí vravia, že je to prirodzený obranný mechanizmus pravekých lovcov, že obozretnosť pred všetkým cudzím je najlepšou ochranou. Možno majú pravdu, možno tie škatuľky na ľudí potrebujeme. Avšak možno ich až tak nepotrebujeme a nemusíme do nich po jednom prihadzovať predsudky. Nemusíme každú vlastnú zlú skúsenosť pretaviť do novej zovšeobecňujúcej pravdy o nich . Nemusíme každú skratkovitú, či zjednodušujúcu vetu v novinách nekriticky prevziať do vlastnej mentálnej mapy. Nemusíme každé započuté ale nechať nahlodávať naše vlastné presvedčenie o svete.

Nie, nepotrebujeme žiadne ale !

Keď si to uvedomíme a prestaneme rôzne menšiny ale-izovať , budeme iba na začiatku cesty za skutočnou rovnosťou. Pretože každé jedno v minulosti vyrieknuté ale už v nás zanechalo nejakú stopu. Aj keď to mnohí nechcú pripustiť, desaťročia, stáročia, ba celé veky rozdeľovania ľudí, nálepkovania a segregovania sú mohutným múrom predsudkov v našej spoločnosti. Každá žena, každý moslim, každý Róm sa musia boriť s tým múrom. Samé a sami to však nezvládnu. Naše škatuľky na ľudí sú už priveľmi zanešvárené stereotypmi. Ten múr musíme začať rozbíjať všetci a všetky spoločne. Je to náročná úloha, zbaviť sa predsudkov, ktoré zastierajú náš úsudok. Bude trvať veľmi dlho, kým sa nám to úplne podarí. Zmena sa však môže uskutočniť aj skôr. Ak pochopíme a uznáme, že mnohí a mnohé z nás sa dennodenne pasujú s nerovnosťou a diskrimináciou, môžeme im v tom súboji pomôcť. A práve dočasné vyrovnávacie opatrenia sa môžu stať jednak výrazom tohto uznania a zároveň nástrojom prekonávania múrov.

Laco Oravec

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.