Úvod

Kultúrna a sociálna diverzita je jednou z výrazných čŕt súčasných spoločností a najmä ich miest, ktoré priťahujú migrantov z rôznych regiónov, štátov i kontinentov. Je sprievdodným znakom globalizácie, ktorú charakterizuje mobilita ľudí, kapitálu, technológií aj kultúrnych prvkov cez štátne hranice do stále sa zväčšujúceho globálneho priestoru. Podobne ako globalizácia, aj diverzita má svojich verných obhajcov a oponentov. Obhajcovia diverzity v nej vidia nevyčerpateľný zdroj príležitostí, prostriedok na dosiahnutie vyššieho ekonomického rastu, ako aj obohatenie a humanizáciu spoločnosti prostredníctvom zlepšovania ľudských vzťahov. Naopak odporcovia diverzity predpovedajú ako jej dôsledok prehlbovanie nerovností a polarizáciu spoločnosti a nárast násilia a terorizmu. Či sa prikloníme na stranu jedných alebo druhých, skutočnosťou ostáva, že mobilita ľudí narastá a tým sa každá spoločnosť stáva stále viac heterogénnou. Vlády ako aj regionálne a lokálne samosprávy sú nútené hľadať cesty, vedúce k rozvíjaniu stratégií manažmentu diverzity a praktík udržateľného vývoja, zameraných na spoluprácu, inklúziu a integráciu rôznych skupín a aktérov.

Podoby diverzity a jej riadenia

Slovo diverzita pochádza z latinského slova diversus (diversa, diversum, adj.), čo znamená rôzny, iný, alebo nepriateľský. Je to pojem, ktorý sme ešte donedávna poznali len z biologickej a environmentálnej terminológie, kde sa používa vo význame rozmanitosti génov, živočíšnych a rastlinných druhov a ekosystémov. V posledných rokoch sa chápanie diverzity rozšírilo o nové, sociálno - kultúrne dimenzie a nadobudlo politický význam. Termín sa do mnohých jazykov dostal z angličtiny, kde sa koncept kultúrnej a sociálnej diverzity rozvinul a znamená všeobecne rozmanitosť, rôznosť, rôznorodosť, heterogenitu, pluralitu či pestrosť ľudskej spoločnosti.

Pri štúdiu diverzity je potrebné brať do úvahy jej najširšiu definíciu, zahŕňajúcu princípy, podľa ktorých ľudia v rôznych kontextoch a situáciách označujú seba alebo jeden druhého ako odlišných (Vertovec 2009: 9). Do kategórií, na základe ktorých ľudia seba aj iných rozlišujú, patrí napríklad etnicita, náboženská príslušnosť, rasa, vek, rod, sexuálna orientácia, hendikep, sociálny pôvod, vzdelanie, profesia a pod. Keďže žiaden jednotlivec sa neidentifikuje len na základe jednej kategórie, ale vždy viacerých (napr. žena – Slovenka – stredného veku - vysokoškolsky vzdelaná), ukazuje sa nedostatočné študovať, a tak isto v spoločenskej praxi riadiť, diverzitu podľa jednotlivých kategórizácií. Táto cesta vedie k nebezpečnému zovšeobecňovaniu, ktorého výsledkom môžu byť stereotypy kolektívnej charakteristiky. Znamená to, že ak chceme predchádzať vzniku stereotypov, nemôžeme vo výskume ani v praxi vychádzať z predpokladu, že napr. všetci Indovia žijúci na Slovensku tvoria homogénnu skupinu len preto, že sú Indovia. Každý z nich má totiž rôzne identity, cez ktoré sa identifikuje s okolitým svetom.

Reprezentácie a symboly diverzity majú rôzne podoby: od najstaršieho amerického obrazu taviaceho kotla (melting pot), ktorý predpokladal pretavenie rôznych kultúr a etnicít do jednotnej americkej kultúry ustanovením rovnakých práv pre všetkých, cez obraz mozaiky (mosaic), šalátovej misy (salad bowl), gobelínu (tapestry) či dúhy (rainbow).

V súvislosti s diverzitou sa v literatúre používajú rozličné, často nejednoznačné pojmy – buď ako jej synonymá alebo špecifikácie. V širokom význame, zahŕňajúcom rôzne odlišnosti (napr. vekovú, vzdelanostnú, rodovú, profesijnú, socio-ekonomickú a pod.), sa popri diverzite niekedy používa aj termín sociálna diverzita. Kultúrna diverzita poukazuje na kultúrne rozdiely medzi rôznymi skupinami iného kultúrneho, etnického, náboženského či jazykového pôvodu, alebo medzi rôznymi skupinami v rámci jedného národného celku (napr. regionálnymi, lokálnymi a pod). Termín etnická diverzita sa v literatúre väčšinou používa vo vzťahu k minoritám a imigrantským skupinám rôzneho etnického pôvodu. Diverzita v práci/ na pracovisku predstavuje samostatnú tému zameranú na štúdium organizácie práce, pracovné stratégie, riadenie ľudských zdrojov, diskrimináciu na pracovisku a pod. Možno ju teda chápať ako aplikovanú vedu, ktorej výsledky slúžia zamestnávateľom pri vytyčovaní nových cieľov a stratégií.

Sociálni vedci hovoria o diverzite najčastejšie v kontexte multikulturalizmu, interkulturalizmu a integrácie (prípadne inklúzie a sociálnej kohézie). Multikulturalizmus je ideológia, politická vízia i koncept, ktorý od svojho vzniku v 60. - 70. rokoch 20. storočia prešiel značným vývojom a stal sa horúcou témou odborných aj verejných debát po celom svete. V posledných rokoch je multikulturalizmus terčom zvýšenej kritiky, najmä preto, že predpokladal nezávislé spolužitie rôznych etnokultúrnych skupín, ktoré majú v spoločnosti rovnaké práva a postavenie, vrátane práva na uchovávanie a rozvíjanie svojej kultúry, ale malú motiváciu stretávať sa a spolupracovať s inými skupinami. Práve toto viedlo v niektorých krajinách (najmä v európskych krajinách, kde politika multikulturalizmu mala silnú pozíciu, napr. Veľká Británia, Holandsko alebo Švédsko) nie k integrácii, ale skôr k izolácii alebo segregácii kultúr žijúcich vedľa seba. Multikulturalizmus teda možno vnímať pozitívne ako nástroj tolerancie, rovného zaobchádzania, rovnosti príležitostí a práva menšín na zachovanie kultúrneho dedičstva, alebo negatívne ako fenomén ohrozujúci národné hodnoty a národnú identitu (napr. Rowthorne 2003).

Kritici vyčítajú multikulturalizmu jeho nejednoznačnosť až vágnosť, ale najmä skutočnosť, že jeho nosným konceptom je kultúra a kultúrna identita, ktorá odvádza pozornosť od iných identít a iných aspektov nerovnosti, ako sú trieda, vek, rod, sexuálna orientácia, nezamestnanosť a pod. V taktomto chápaní sa kultúra stáva tým, čo segreguje imigrantov a etnické menšiny od majoritnej spoločnosti (Vertovec – Wessendorf 2004, s. 11). Hoci ideológia multikulturalizmu toleruje a oceňuje potrebu kultúrnej diverzity v spoločnosti postavenej na základoch liberálnej demokracie, v skutočnosti prax multikulturalizmu môže upevňovať dominantné postavenie určitej majoritnej skupiny (Ruiter – Londen 2006) a v konečnom dôsledku podporuje členenie spoločnosti na minority a majoritu, keďže nepredpokladá a nepodporuje interakcie rôznych skupín. V súčasnosti sa preto najmä v súvislosti s rastúcou imigráciou do krajín Európskej únie, hrozbou terorizmu a nárastom pravicových a nacionalistických politických strán a hnutí upúšťa od politiky aj rétoriky multikulturalizmu.

Do popredia sa dostáva interkulturalizmus, založený na výmene kultúrnych skúseností a spolupráci. Podľa Bloomfielda a Bianchiniho (2004) interkultúrny prístup znamená pluralistickú transformáciu verejných priestorov, inštitúcií a občianskej kultúry. Nerozoznáva kultúrne hranice medzi rôznymi skupinami ako fixné, ale ako neustále sa meniace a flexibilné. Interkulturalizmus si dáva za cieľ podporovať a rozvíjať dialóg, výmenu a recipročné porozumenie medzi ľuďmi rôzneho pôvodu (Tamže). Vyžaduje aktívny prístup k riešeniu problémov, schopnosť vyjednávať, komunikovať a hľadať spoločné riešenia. Interkultúrne kompetencie (intercultural competence) sa v diverzifikovanej spoločnosti stávajú nevyhnutnou súčasťou vzdelanosti človeka, podobne ako počítačová gramotnosť.

Integrácia, ďalší termín používaný v súvislosti s diverzitou, odráža politiku vedúcu k sociálnej kohézii2 rôznych (aj imigrantských) skupín. V súčasnej dobe mnohé krajiny menia svoje imigračné politiky a stratégie na integračné politiky, ktorých cieľom je vytvárať podmienky pre začlenenie – inklúziu členov rôznych skupín do majoritnej spoločnosti (napr. začlenenie do ekonomického, politického, kultúrneho, občianskeho života a pod.).

Prvým komplexným dokumentom integračnej politiky na Slovensku je Koncepcia integrácie cudzincov v SR, prijatá na zasadnutí Vlády SR 6. mája 2009. Vychádza z princípov integračnej politiky prisťahovalcov v iných krajinách EÚ a prináša návrhy opatrení v oblasti integrácie cudzincov (napr. v otázkach zamestnanosti, vzdelávania, sociálneho zabezpečenia, občianskej participácie atď).

Diverzita ako politika

Globálne procesy vyvolávajúce rastúcu mobilitu a migráciu, ktorá má rôzne podoby (od legálnej a nelegálnej; krátkodobej, dlhodobej a trvalej; pracovnej; študijnej; národnej až po transnárodnú) prinášajú so sebou diverzifikáciu diverzity (Vertovec 2009). Dnešní migranti (najmä v krajinách EÚ) sú omnoho viac diverzifikovaní než boli migranti pred dvadsiatimi rokmi. Prispela k tomu zmenená politická situácia jednak po páde Berlínskeho múru, ale aj zvýšené možnosti komunikácie a transportu, ktoré ovplyvnili zaužívané modely migrácie (zväčša dlhodobé plány s cieľom usadiť sa v novej krajine). Vertovec hovorí v tejto súvislosti o super-diverzite. Keď sa pozrieme napríklad na situáciu v „starých“ členských štátoch Európskej únie, v súčasnosti je skladba ich imigrantov oveľa zložitejšia a heterogénnejšia než pred dvomi desaťročiami3 a treba ju sledovať cez vzťahy rôznych kategórií, ako sú krajina pôvodu, rod, vek, legálny status, dĺžka pobytu, motivácia migrácie, vzdelanie, rodinný stav ako aj stupeň transnárodnosti (transnationalism)– t.j. intenzita pravidelných kontaktov s krajinou pôvodu (Vertovec 2009: 12).

Otázka kultúrnej, etnickej, náboženskej, vekovej, sexuálnej a inej rôznosti zamestnáva nielen sociálnych vedcov, ale aj politikov na všetkých úrovniach riadenia, manažérov, aktivistov a sociálnych pracovníkov. Ideál kultúrnej a etnickej jednoty národných štátov, smerujúci často k etnocentrizmu, je dnes spochybňovaný a konfrontovaný s realitou diverzity takmer v každej súčasnej spoločnosti. Diverzita sa stala problémom vysoko politickým. Pri jej posudzovaní však treba brať do úvahy rôzne sociálne, ekonomické, historické a legislatívne kontexty, v ktorých diverzita vzniká, a následne aj stratégie a praktiky, ktoré ju usmerňujú a ovplyvňujú. V Európe sa politika diversity (diversity policies) vyvíjala od šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov 20. storočia v súvislosti s rastom hnutí za ľudské práva a neskôr s politickým konceptom rovnosti (equality policies) alebo rovnosti príležitostí (equal opportunities), spájaným pôvodne najmä s rasou a rodom.

Po prvý krát sa pojem a koncept diverzity v politickom význame formálne objavil v USA, a to v súdnom spore študenta Alana Bakke a Kalifornskej univerzity v roku 1978 (University of California v. Bakke Supreme Court Case). Bakke žaloval univerzitu za diskrimináciu na základe rasy v prijímacom konaní. Výsledok súdu označil kvóty pri prijímaní na univerzity za protiústavné a otvoril cestu k rasovo pozitívnym prijímacím praktikám, ak vedú k diverzite študentskej komunity (Wood 2003: 1). Koncept diverzity sa postupne dostal do rozvojových plánov a misií univerzít, škôl a aj iných organizácií v USA a neskôr aj v iných krajinách .

Chápanie diverzity, založené na morálnom koncepte sociálnej spravodlivosti, rovných práv a rovnosti príležitostí pre všetkých považujú mnohí za negatívny prístup. Podľa nich organizácie podporujú politiku rovnosti nie preto, že v rovnosť veria a považujú ju za dôležitú a potrebnú, ale preto, aby dodržali zákony a odporúčania o rovnosti príležitostí a požiadavku politickej korektnosti. Preto sa koncept diverzity rozšíril o novú, pozitívnu dimenziu, a to najmä v krajinách, kde imigrácia a rôznorodosť sú súčasťou formovania národnej identity (USA, Kanada a Austrália). Pojem diverzita sa stále viac stotožňuje so slovom príležitosť a chápe sa ako motor ekonomického rastu a prosperity. Misie rôznych inštitúcií – od škôl až po veľké korporácie a asociácie – deklarujú pestovanie a podporovanie inštitucionálnej diverzity ako prioritu, vďaka ktorej dosahujú najlepšie riešenia a výsledky. Platí pravidlo, že čím diverzifikovanejší je pracovný personál alebo študentský kolektív, tým rôznorodejšie a kvalitnejšie sú prístupy k riešeniu problémov. Kultúrna a sociálna diverzita kolektívu znamená širokú škálu skúseností z rôznych prostredí, čím zvyšuje kvalitu vedomostí, zručností a schopností kolektívu a napomáha k zlepšovaniu efektivity práce a ekonomickej prosperite. Diverzita sa tak stala sluhom či slúžkou marketingu a profitu. K takémuto oslavnému chápaniu diverzity prispeli viaceré publikácie Richarda Floridu (Florida 2002; Florida – Tinagli 2004), podľa ktorých je diverzita dôležitým, ak nie najdôležitejším, aspektom formovania kreatívnej triedy (creative class) vzdelanostných pracovníkov (knowledge workers), prispievajúcich k úspechom na globálnom trhu. Podľa Floridu je otvorenosť a tolerancia voči príslušníkom iných etnických skupín, iných sexuálnych orientácií a vôbec rôznych minorít v úzkej korelácii k inováciám a ekonomickému úspechu mesta, regiónu či krajiny. Čím vyššia je otvorenosť a tolerancia k “iným”, tým vyšší je ekonomický rast a úspech (Florida 2004: 25). Florida dospel k takýmto výsledkom na základe dlhodobého komparatívneho výskumu v amerických mestách a neskôr aj v európskych krajinách. Analýzou dát poukázal na skutočnosť, že kreatívna a mobilná vrstva vrcholových profesionálov - vzdelanostných pracovníkov - vyhľadáva pre život a prácu miesta, ktoré sú otvorené, tolerantné a sociálne, kultúrne, a etnicky diverzifikované.

Diverzita ako súčasť mestských stratégií

Domovom diverzity sú mestá, ktoré priťahujú aj migrantov z iných krajín najmä kvôli väčším pracovným príležitostiam. Podľa Debory Stevenson sú mestá priestorom, kde sa diverzita rodí a kde je zvyčajne aj najviac tolerovaná (Stevenson 2003: 41). Tak isto však môžu byť aj priestorom, kde diverzita plodí konflikty, napätie, netoleranciu, ba aj neznášanlivosť a násilie. Ešte v deväťdesiatych rokoch 20. storočia bola jednou z hlavných stratégií miest pri riešení problémov s príslušníkmi rôznych etnických a náboženských menšín politika multikulturalizmu. Zahŕňala uznanie dvojitého alebo viacnásobného občianstva; podporu menšinových médií, sviatkov, festivalov, hudby a umenia; akceptovanie tradičného odevu a náboženských symbolov v školstve, armáde a v spoločnosti a podporu programov, motivujúcich príslušníkov menšín k participácii v politike, vzdelávaní a pracovnom procese. Stavala na predpoklade rovnosti kultúr a na práve každého občana a skupiny vyznávať svoju kultúru. Ukázalo sa, že takáto stratégia viedla skôr k segregácii príslušníkov odlišných kultúr, ba aj k nárastu napätia medzi rôznymi skupinami.

Súčasné mestské stratégie nahrádzajúce politiku multikulturalizmu sú založené na kvalitatívne inom prístupe k diverzite. Ich základom sú už spomenuté praktiky podporujúce interkultúrne interakcie, komunikáciu a spoluprácu medzi príslušníkmi rôznych skupín a menšín. Vízia interkultúrneho mesta predpokladá využitie diverzity pre rozvoj mesta cez interkultúrnu výmenu a inovácie. Za kľúč k dosiahnutiu statusu interkultúrneho mesta považuje Charles Landry (2006) otvorenosť. Možno ju sledovať v štyroch sférach vplyvu: v inštitucionálnej základni, v pracovnom prostredí, v občianskej spoločnosti a vo verejných priestoroch. Každú oblasť mestského plánovania je možné vidieť interkultúrnou optikou: občiansku zainteresovanosť, urbanistické plánovanie, rozvoj infraštruktúry, bývania, obchodu a služieb, vzdelávanie, umenie a kultúru atď.

Napriek všetkým snahám o riadenie mestskej diverzity sociálni vedci pozorujú,

že rastúca diverzita v mestách vedie k silnejúcej polarizácii. Obyvatelia miest, najmä príslušníci stredných a vyšších vrstiev, stále viac vyhľadávajú prostredie, kde im nehrozí stretnutie s “inými“ a kde si môžu udržať sociálnu kontrolu na “svojom” teritóriu (Stevenson 2003: 44). Táto polarizácia vzniká v rezidenčných štvrtiach, ale aj v centrách a verejných priestoroch, ktoré ešte v nedávnej minulosti slúžili rôznym vrstvám a skupinám mestského obyvateľstva. Mnohé verejné priestory (napr. parky, záhrady, ihriská atď.) sa privatizujú a uzatvárajú a z verejných priestorov sa tak vytláčajú príslušníci ekonomicky nižšie situovaných etnických skupín ako aj marginalizovaných skupín (ako bezdomovci, žobráci, čudáci), t.j. ľudia, ktorých v minulosti mestská spoločnost tolerovala. Na rozdiel od nedávnej minulosti, súčasné mesto prestáva byť priestorom, kde sa diverzita oslavuje, ale skôr miestom podozrievania a nedôvery, kde je lepšie nevstupovať do interakcií s “cudzími” a “inými” (Stevenson 2003: 45 - 47).

Riadenie diverzity je preto jednou z hlavných úloh súčasných miest. Kľúčom k uchopeniu diverzity v mestách je stratégia urbánneho sociálneho udržateľného rozvoja (urban social sustainability), ktorý vytvára prostredie podporujúce spolužitie kultúrne a sociálne diverzifikovaných skupín a zároveň prispieva k integrácii a zlepšeniu kvality života všetkých segmentov populácie (Stren – Polese 2000, s. 15 – 16). Sociálny trvalo udržateľný rozvoj v mestách znamená redukovať úroveň exklúzie (vylučovania, vyčleňovania) znevýhodnených a marginalizovaných skupín a eliminovať stupeň sociálnej a priestorovej fragmentácie. Stren a Polese zdôrazňujú, že mestské stratégie sociálneho trvalo udržateľného rozvoja sa snažia vytvárať ľuďom podmienky na komunikáciu a stretávanie, upevňovať ich lokálnu identitu, formovať z mesta jednotný celok, zlepšovať prístup k verejným službám a zamestnanosti, a to všetko v rámci štruktúry mestského zastupiteľstva a demokratickej a efektívnej lokálnej správy (Stren – Polese 2000, s. 16).

Namiesto záveru

Rastúca diverzita súčasných spoločností a ich miest je realitou, ktorú nemožno ignorovať. Slovenská spoločnosť sa s týmto fenoménom oboznamuje len v posledných dvoch desaťročiach. Post-socialistický vývoj priniesol koniec spoločenskej homogenity a univerzalizmu a postupný nárast diverzity v každej sfére života: diverzifikáciu ekonomickej štruktúry a vlastníckych vzťahov, prehlbujúcu sa sociálno-ekonomickú stratifikáciu a priestorovú polarizáciu, príliv rôznych technológií a spôsobov komunikácie, rozvoj alternatívnych druhov vzdelávania, umenia a kultúry, širokú ponuku tovarov a služieb a tým aj pluralizmus životných štýlov a životných nárokov a demografické zmeny, najmä každoročne sa zvyšujúci počet cudzincov a imigrantov a meniacu sa etnickú a náboženskú skladbu obyvateľstva. Je slovenská spoločnosť pripravená a otvorená voči diverzite? Ako potvrdzujú viaceré prieskumy verejnej mienky4, prejavy nedôvery až otvorenej neznášanlivosti voči tým, ktorí „inak“ vyzerajú, zmýšľajú alebo žijú, nasvedčujú, že netolerancia je v slovenskej spoločnosti pomerne hlboko zakorenená. Tolerancia, ale aj akceptácia, „iných“ k nám však nepríde sama. Treba sa o ňu snažiť, a to jednak neustálym vzdelávaním, ako aj systematickým strategickým a proaktívnym prístupom k riadeniu diverzity na všetkých vládnych úrovniach. Kultúrna a sociálna diverzita môže byť hybnou silou vývoja a prispievať k obohateniu spoločnosti – ľudskému, kultúrnemu, sociálnemu i ekonomickému – len ak vytvoríme podmienky na jej udržateľný rozvoj.

O autorke

Alexandra Bitušíková pracuje na Ústave vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici ako vedecká pracovníčka. Zameriava sa na urbánnu etnológiu, post-socialistické sociálne a kultúrne zmeny v strednej Európe, identitu, diverzitu a gender. Od roku 2003 pôsobí aj v Asociácii európskych univerzít (EUA) v Bruseli, kde je poradkyňou pre oblasť doktorandského štúdia v Európe.

Poznámky

1 Príspevok vznikol na základe projektu v rámci Siete excelentnosti (Network of Excellence) “Trvalo udržateľný rozvoj v diverzifikovanom svete“(Sustainable Development in a Diverse World, akronym SUS.DIV, číslo kontraktu CIT3-CT-2005-513438), ktorá je súčasťou 6. Rámcového programu Európskej komisie). Rozšírené a zmenené časti tohto príspevku boli publikované v prácach: Bitušíková, A. 2007. Trvalo udržateľný rozvoj a diverzita v sociálnych vedách: Mapovanie výskumného priestoru a hľadanie súvislostí. In: Bitušíková, A. (ed.): Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. Štúdie, dokumenty, materiály I. [Cultural and social diversity in Slovakia. Studies, documents, materials.] Bilingválna monografia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2007, s. 14 – 29; Bitušíková, A. 2008. Od diverzity cez multikulturalizmus k interkulturalizmu. In: Bendíková, M. (ed.): Medzikultúrny dialóg a migrácia. Prešov: Vydavatelstvo Michala Vaška, s. 84 – 97; Bitušíková, A. 2009. Mesto vo svetle diverzity: Niekoľko poznámok k výskumu súčasného mesta z pohľadu sociálnej antropológie. In: Ferenčuhová, S., Galčanová, L., Hledíková, M., Vacková, B. (eds.): Město: proměnlivá ne/samozřejmost. Brno: Masarykova univerzita - nakladatelství Pavel Mervart, s. 31 – 49.

2 Sociálna kohézia znamená schopnosť zabezpečiť prosperitu pre všetkých, minimalizovať nerovnosť a vyhýbať sa polarizácii v spoločnosti.

3 Príkladom je skladba imigrantov v súčasnom Londýne. Politický diskurz aj vnímanie diverzity vo Veľkej Británii sa formovalo na základe etnických skupín a komunít prevažne z bývalých britských kolónií a nekorešponduje so súčasnou imigráciou. Od deväťdesiatych rokov sa skladba imigrantov v Britanii diverzifikovala – výrazne sa zvýšil počet krajín pôvodu, etnickej a náboženskej príslušnosti imigrantov, rozšírili sa dôvody ich imigrácie, dĺžka pobytu, priestorová stratifikácia atď.

4 Ide napr. o prieskumy Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na Slovensku v rokoch 1998, 2001 a 2005; Eurobarometra 2006; prieskum Centra pre výskum etnicity a komunít (CVEK) „Postoje žiakov základných škôl ku kultúrne odlišným skupinám“ v roku 2008 a iné.

Bibliografia

Bloomfield, J. – Bianchini, F. 2004. Planning for the Intercultural City. Bournes Green: Comedia.

Florida, R. 2002. The Rise of the Creative Class: And How it´s Transforming Work, Leisure, Community and Everyday Life. USA: Persens Books Group.

Florida, R. – Tinagli, I. 2004. Europe in the Creative Age. US: Carnegie Mellon – Software Industry center and UK: Demos.

Koncepcia integrácie cudzincov v Slovenskej republike. 2009. Bratislava: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Landry, C. 2006. The Art of City-Making. London – Sterling, VA: Earthscan.

Polese, M. – Stern, R. (eds.) 2000. The Social Sustainability of Cities. Diversity and the Management of Change. Toronto – Buffalo – London: University of Toronto Press.

Rowthorne, B. 2003. Migration Limits. Prospect Magazine, 83, February.

Ruiter, A. de – Londen, S. van. 2006. Cultural Distance, Organisations and Governance in a Glocal Context. Sustainable Development in a Diverse World (SUS.DIV); unpublished position paper of research task 2.2; http://www.susdiv.org/uploadfiles/RT2.2_PP_Arie.pdf

Stevenson, D. 2003. Cities and Urban Cultures. Maidenhead – Philadelphia: Open University Press.

Stren, R. – Polese, M. 2000. Understanding the New Sociocultural Dynamics of Cities: Comparative Urban Policy in a Global Context. In: Polese, M. – Stern, R. (eds.) 2000. The Social Sustainability of Cities. Diversity and the Management of Change. Toronto – Buffalo – London: University of Toronto Press, s. 3 – 38.

Vertovec, S: - Wessendorf, S. 2004. Migration and Cultural, Religious and Linguistic Diversity in Europe: An Overview of Issues and Trends. Network of Excellence IMISCOE, www.imiscoe.org

Vertovec, S. 2009. Conceiving and Researching Diversity. MMG Working Paper 09-01, Göttingen: Max Planck Institute for the Study of Religious and Ethnic Diversity.