Koreň pojmu „identita“ tvorí latinský termín idem (to isté, totožné), ktorý so sebou nesie dva neoddeliteľné významy. Prvý odkazuje na absolútnu rovnakosť (totožnosť), zatiaľ čo ten druhý predpokladá určitú typickosť (osobitosť), ktorá je stála a pretrváva v čase. Pojem „identita“ tak obsahuje dva vymedzujúce aspekty porovnávanie osôb a vecí: podobnosť a rozdielnosť. (Jenkins 2008: 17) Tieto aspekty stáli aj na začiatku kariéry pojmu „identita“, ktorý má bohatú filozofickú minulosť. Otázky „trvalosti (stálosti) uprostred zmeny“ a „rovnakosti uprostred rozmanitosti“ zamestnávali filozofov od čias starovekého grécka až po súčasnú analytickú filozofiu. (Plummer 1993: 270-271) Päťdesiatročná kariéra pojmu „identita“ je príbehom jej problematického a kontroverzného, no nesporného úspechu.

Vďaka postupnému rozširovaniu a pozitívnemu ohlasu na diela Erika Eriksona, Anselma Straussa, Ervinga Goffmana či Petra L. Bergera sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia „identita“ stala neoddeliteľnou súčasťou bežne používaného slovníka sociológie, sociálnej psychológie, historiografie, antropológie a politológie. Význam pojmu „identita“ však nadobudol značnú rozpačitosť, prispôsobivosť a protikladnosť, ktoré spôsobili, že „identita“ sa stala kľúčovým termínom pri skúmaní tak rôznorodých predmetov vedeckého výskumu ako rod, pohlavie, národ, univerzita, firma, literatúra alebo archeologické fosílie. Na druhej strane, v tom istom období sa „identita“ stala pojmom, prostredníctvom ktorého sa robila politika. V tomto čase vznikajú tzv. nové sociálne hnutia, ktorých boj za ľudské práva, proti rasovej, etnickej, rodovej a sexuálnej diskriminácii býva často označovaný spoločným termínom „politika identity“. (Martin Alcoff et al. 2006) Napríklad slogan „osobné je politické“ (personal is political) vyjadroval jeden z cieľov ženského hnutia, lebo rozširoval dovtedy prevládajúce chápanie verejného politického priestoru, v ktorom nebolo miesto pre uvažovanie o rode ako o prostriedku mocenskej nadvlády. Obohatenie ponímania politických vzťahov o aspekt osobnej rodovej identity umožnilo ženským aktivistkám upozorňovať nielen na rodovú nerovnosť, ale aj rodové základy politického podrobenia žien. Iným príkladom „politiky identity“ sú mnohé nacionalistické hnutia a ich politické predstaviteľky a predstavitelia. V ich poňatí sa „identita“ stáva predmetom najvyššieho možného stupňa ochrany, keďže „tí druhí“, či už sa jedná o prisťahovalcov alebo o nadnárodnú Európsku úniu, ju neustále ohrozujú.

Kvôli žánrovej šírke a definičnej pestrosti „identity“ nie je celkom možné uviesť všetky príklady jej praktických a analytických definícií. Na preskúmanie mnohorakých významov tohto pojmu si radšej stručne predstavíme jej rôzne použitie, teda rôzne „veci“, ktoré sa prostredníctvom tohto pojmu dajú „robiť“. Rogers Brubaker a Frederick Cooper (2000: 6-8) identifikovali päť stabilne sa opakujúcich spôsobov použitia pojmu „identita“:

1. „Identita“ ako základ sociálneho a politického konania stojaca v protiklade k „záujmu“. Takéto použitie umožňuje a zvýrazňuje pojmové uchopenie takých spôsobov sociálneho a politického konania, ktoré nie sú inštrumentálne, teda nie sú „iba“ nástrojom na dosiahnutie záujmov a cieľov jednotlivých aktérov. Identita sa vymedzuje ako niečo osobité a jedinečné v protiklade k všeobecnému ponímaniu jednotlivcov alebo sociálnych skupín, ktorí sú definovaní svojimi záujmami.

2. „Identita“ ako špecificky kolektívny jav, ktorý označuje zásadnú a podstatnú „rovnakosť“ členov skupiny alebo kategórie (napr. rod, národ). Táto rovnakosť môže byť chápaná ako objektívna „sama o sebe“ alebo subjektívne ako zažitá, vnímaná a pociťovaná členmi skupiny.

3. „Identita“ ako kľúč k pochopeniu každej ľudskej bytosti (jednotlivca) a sociálnej skupiny, bez ktorej nie je možné vyjadrovať sa k podstatným a trvalým otázkam individuálnej a skupinovej existencie, a ktorá si preto zasluhuje byť uznaná, cenená, kultivovaná, podporovaná a zachovávaná.

4. „Identita“ ako produkt sociálneho a politického konania. Takéto ponímanie individuálnej a kolektívnej „identity“ zdôrazňuje jej procesuálny charakter (niekým sa stávame, napr. ženou alebo poľovníkom) a interaktívny rozmer (iba vo vzťahu voči druhým ľuďom si uvedomujeme, kým vlastne sme).

5. „Identita“ ako produkt viacerých navzájom si konkurujúcich spôsobov definovania osobnej a kolektívnej príslušnosti, zdôrazňujúci nestabilnú, rozmanitú, kolísavú a roztrieštenú povahu súčasných individuálnych a skupinových „príslušností“.

Použitie „identity“ nie je iba rôznorodé, ale aj protirečivé. Vyššie vymedzené druhé a tretie chápanie zdôrazňuje „identitu“ ako úplnú rovnakosť v čase alebo ako úplnú rovnakosť osôb. Na druhej strane, štvrté a piate použitie takúto trvalú rovnakosť vyvracia – „identita buď znamená príliš veľa, alebo príliš málo“. (Brubaker, Cooper 2000: 10) Brubaker a Cooper preto rozlišujú medzi tzv. „tvrdými“ a „mäkkými“ koncepciami „identity“, ktoré zohľadňujú dve hlavné línie jej používania. (Tamtiež, 10-11)

„Tvrdé“ („silné“) koncepcie:

a) „Identita“ je niečo, čo majú, mali by mať alebo hľadajú všetci ľudia.

b) „Identita“ je niečo, čo majú alebo by mali mať všetky skupiny (napr. etnické, národné, rasové).

c) „Identita“ je niečo, čo ľudia alebo skupiny môžu mať bez toho, aby si to uvedomovali. „Identita“ tak môže byť objavovaná, ale povedzme aj pomýlená.

d) „Kolektívna identita“ je založená na silnej skupinovej príslušnosti a rovnorodosti (ba priam až jednoliatosti), na ostrom odlíšení od nečlenov skupiny a jasnej hranici medzi „my“ a „tí druhí“.

„Mäkké“ („slabé“) koncepcie:

(vedome sa rozchádzajú s prevládajúcim použitím termínu „identita“)

a) „Klišé konštruktivizmus“ – v posledných rokoch sa o identite takmer automaticky píše ako o rôznorodej, nestabilnej, náhodnej, roztrieštenej, konštruovanej a dohodnutej. Tieto prívlastky sú však skôr pohodlným gestom vyplývajúcim z určitého postoja ku skúmaniu sociálnych javov a obyčajne nemajú žiaden prínos.

b) Nie je jasné, či „mäkké“ koncepcie „identity“ vôbec sú koncepciami identity, keďže odmietajú a zavrhujú čo i len minimálnu rovnakosť v čase a pretrvávanie niečoho, čo zostáva identické, rovnaké, zatiaľ čo všetko ostatné sa mení.

„Tvrdé“ alebo „silné“ koncepcie identity bývajú často označované ako esencialistický prístup k identite, ktorý je založený na presvedčení, že všetko má vo svojom hlbokom vnútri niečo, čo sa nazýva esenciou (podstatou), nejaké hlboko uložené jadro reality. Podľa tohto pohľadu sú fakty o človeku, národe, veku, generácii, kultúre, ideológii alebo inštitúcii významné v takej miere, v akej odzrkadľujú jeho skutočnú podstatu. (Fischer 1970: 68) Neesencialistický prístup k identite, teda jej „mäkký“ variant, by sa naopak nezameral len na zhodné a totožné vlastnosti, ale aj na rozdiely, na historicky podmienené odlišnosti vo vymedzovaní jednotlivcov – napríklad rozdiely medzi tým, čo znamenalo byť ženou v 12. a v 21. storočí. (Woodward 1997: 11) Rovnakým spôsobom kritizuje Judith Butler obvyklé esencialistické chápanie osobnej rodovej identity ako nejakého bytostného „jadra“, ktoré predurčuje konanie jedinca. Klasici sociálneho konštruktivizmu v podobnom duchu píšu o reifikovanej (zvecňovanej) identite, ktorá je založená na „typických“ identifikačných charakteristikách, ktoré predpisujú, čo a ako má niekto robiť. (Berger, Luckmann 1967: 90-91) Podľa Butlerovej je to naopak, samotné konanie sa spoločne s politickým, symbolickým a komunikačným kontextom podieľajú na konštruovaní rodovej identity – ženou sa stávam na základe toho, čo robím (čo ako žena konám). (Butler 1999: 23) Rozdielne prístupy k identite na základe jej domnelej „podstaty“ sa však netýkajú len akademickej, ale aj politickej oblasti. Spor o tom, či existuje „ženská podstata“, ktorá si vyžaduje špecifické politické inštitúcie a riešenia vnútorne rozdeľoval (nielen) americké feministické hnutia. (Lloyd 2005: 55-59)

Brubaker a Cooper sa pokúsili prekonať zjavné protirečenie „slabých“ a „silných“ koncepcií identity. Podľa týchto autorov sú „mäkké“ koncepcie identity príliš slabé na to, aby odviedli užitočnú teoretickú prácu. V snahe zbaviť sa za každú cenu „tvrdých“ významových označení, zostáva „identita“ ako analytická kategória u „mäkkých“ koncepcií príliš pružná, a tým neschopná dôslednej analýzy. (Brubaker, Cooper 2000: 11) V snahe vyhnúť sa „významovému preťaženiu“ preto navrhujú voči identite viacero alternatívnych termínov, ktoré by mali byť schopné ju viac než len nahradiť v jednotlivých problémových oblastiach. Prvou alternatívou sú pojmy identifikácia a kategorizácia. „Identifikácia“ ako výsledok ľudského konania a aktivity zabraňuje ponímaniu „identity“ ako hlboko uloženej nemennej „veci“ a obsahuje v sebe dôležitú otázku kto, ako a koho identifikuje. V súvislosti s identifikáciou je potrebné rozlišovať medzi seba-identifikáciou (vnútorná) identifikáciou inými (vonkajšia), rovnako ako medzi vzťahovou identifikáciou (patrón – klient, učiteľ – študent) a kategorickou identifikáciou (na základe jazyka, národnosti, rodu, občianstva, sexuálnej orientácie a pod.). (Tamtiež, 14-15)

Najmocnejším „identifikátorom“ a „kategorizátorom“ je podľa nich moderný štát, ktorý má moc pomenovať a stanoviť, čo je čo a kto je kto, lebo má dostatok materiálnych a symbolických zdrojov na presadenie všade zasahujúcich kategórií a schém triedenia, t.j. rôznorodých „identít“, ktoré sú nám v rámci čoraz komplexnejších sociálnych systémov priraďované. (Tamtiež, 16) Ďalšou alternatívou voči pojmu „identita“ sú koncepcie chápania seba samého a sociálneho umiestnenia. Oba termíny sú dispozičné. To znamená, že označujú vnímanie seba samého a vlastného sociálneho umiestnenia ako aj schopnosť, na základe takéhoto seba-chápania zmysluplne konať. Na rozdiel od „seba-identifikácie“ nevyžaduje „chápanie seba samého“ jasné a jednoznačné pomenovanie a prihlásenie sa k jednej z dostupných „identít“. (Tamtiež, 17-19)

O autorovi

Andrej Findor pracuje v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského a v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Je výkonným redaktorom Slovak Sociological Review. Venuje sa otázkam nacionalizmu, sexuality a historickým reprezentáciám v učebniciach dejepisu.

Bibliografia

BERGER, P., LUCKMANN, T. (1967) The Social Construction of Reality: A Treatise in the Sociology of Knowledge. New York: Anchor Books.

BRUBAKER, R., COOPER, F. (2000) Beyond „identity“. Theory and Society, 29: 1-47.

BUTLER, J. (1999) Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. New York and London: Routledge.

FINDOR, A. (2005) Čo je „identita“? In: J Marušiak a M. Ferencová, eds., Teoretické prístupy k identitám a ich praktické aplikácie. Bratislava: Veda, s. 43-50.

FISCHER, D. H. (1970) Historian‘s Fallacies: Toward a Logic of Historical Thought. New York: Harper & Row.

JENKINS, R. (2008) Social Identity. Third Edition. London and New York: Routledge.

LLOYD, M. (2005) Beyond Identity Politics: Feminism, Power & Politics. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE Publications.

MARTIN ALCOFF, L., HAMES-GARCIA, M., MOHANTY, S. P., MOYA, P. M. L. (2006) Identity Politics Reconsidered. New York: Palgrave Macmillan.

PLUMMER, K. (1993) Identity. In: W. Outhwaite and T. Bottomore, eds., The Blackwell Dictionary of Twentieth Century Social Thought. Ofxord: Blackwell, s. 270-272.

WOODWARD, K. (1997) Concepts of Identity and Difference. In: K. Woodward, ed., Identity and Difference. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE and The Open University, s. 7-61.