Sandro Botticelli: Zrodenie Venuše. 1485

Na obraze Venuše budeme ilustrovať, čo je kultúra, aké sú jej súčasti a ako sa môžu rozličné kultúry odlišovať . Venuša je vhodným príkladom preto, lebo táto bohyňa, či jej príbuzné verzie, sa vyskytovali v rôznych obdobiach a na rôznych miestach.

Bohyne

Venuša bola antická rímska bohyňa jari, nového rastu a znovuzrodenia prírody a všetkého živého. Zrodila sa z mora oplodneného vykastrovanými genitáliami boha Urána. Jeho krv a semeno vytvorili penu, z ktorej sa pri Cypre zrodila Venuša.

Ako predchodkyňu svojej Venuše pochopili starí Rimania bohyňu lásky a krásy Afroditu, ktorú oslavovali v antickom Grécku. Venuša prebrala Afroditine úlohy a stala sa hlavne bohyňou zmyselnej lásky a milostnej poézie. Zostali jej však aj úlohy vo vzťahu k prírodnému rastu a naďalej bola ochrankyňou záhradkárov a bohyňou šťasteny.

Iné staroveké kultúry vo východnom Stredomorí sa klaňali podobným bohyniam. Sumeri v Mezopotámii mali svoju bohyňu Inanna (Akkadi ju uctievali ako bohyňu Ištar, Feničania ako Aštar) – bohyňu lásky, plodnosti a vojny, bohyňu zeme a prírodného bohatstva. Inanna napĺňala pramene a studne, v podobe Ištar bola matkou, stvoriteľkou nového života, aj vášnivou prostitútkou a ničiteľkou. Obidve splývali so staroegyptskou bohyňou Hathor, bohyňou lásky, plodnosti a pôrodu, ktorá bola bohyňou materstva, preto ochraňovala ženy. Súčasne bola aj bohyňou hudby, spevu a vína – teda bohyňou radosti zo života.

Vo viacerých krajinách tieto bohyne splývali s planétou Venuša, dokonca slovo Ištar bolo zároveň akkadským menom pre planétu Venuša.

Sumerská Inanna. 2000 pr.n.l.

Egyptská Hathor. 100 pr.n.l.

Afrodita of Praxitela. 4. st. pr.n.l.

Afrodita od Anatolija Mejmuchina. 2002

Rôzne verzie tejto bohyne boli mnohokrát spodobované: S. Botticelli namaľoval svoj obraz v renesancii, v období, keď sa Taliansko sebavedome zbavovalo stredovekého pohľadu na svet a hľadalo vzory v antickej kultúre. Podobizeň Inanny, nachádzajúca sa v tomto texte, vznikla na sklonku sumerskej civilizácie, tak ako podobizeň egyptskej Hathory na sklonku egyptskej civilizácie. Boli to však podoby, ktoré sa udržali v priebehu celého života týchto kultúr. Praxiteles vytesal sochu Afrodity v čase, keď v antickom Grécku vrcholilo klasické obdobie a Mejmuchin vytvoril svoju fantasy maľbu s pomocou počítača v postmodernom Rusku.

Máme pred sebou viacero verzií podobných bohýň. Čo nám rôzne verzie bohyne hovoria o kultúre? Čím sa líši antická rímska Venuša a jej zobrazenie od iných bohýň a ich zobrazení? Čo nám tieto odlišnosti hovoria o odlišnostiach kultúr? Čo nám podobnosti alebo zhody týchto bohýň hovoria o podobnostiach či zhodách kultúr? Ako je možné vymedziť kultúru? Čo je to teda kultúra?

Mená

Pozrime sa najprv na odlišnosti týchto bohýň a ich obrazov:

Najzjavnejšie sa odlišujú vo svojich menách – Afrodita, Venuša, Innana, Ištar, Aštar, Hathor. Tieto slová majú rôzny pôvod. Afrodita pochádza z gréckeho afros = morská pena, Venuša z latinských slov veneror = preukazovať úctu, klaňať sa, vzývať a venio = priblížiť sa, Inanna zo sumerského slova inanna = veľká pani z mesta An, teda pani nebies, Ištar z kannánskeho aštoreth a to pravdepodobne z assur = vodca, Hathor z egyptského het-hert = dom tam hore, čo znamenalo aj dom Hora, jedného z hlavných egyptských bohov.

V každej kultúre majú mená bohýň iné korene a odkazujú na iné významy svojich mien – od spôsobu zrodenia, cez úctu a oddanosť až po príslušnosť k vyšším sféram. Každá kultúra teda asi zdôrazňuje niečo iné, alebo poukazuje na inú charakteristiku bohýň, čo sa výrazne prejavuje v ich menách.

V určitom jazyku ľudia vyjadrujú, čo si myslia, cítia, čo si predstavujú, po čom túžia. Jazyk je súborom znakov a jedným z najdôležitejších nástrojov, akými ľudia vyjadrujú obsahy svojej mysle. Jazyk a znaky sú súčasťou kultúry.

Božská ochrana a rituály

Aké oblasti ľudského života ochraňovali tieto bohyne?

Afrodita svojim zrodom aj menom jasne poukazuje na zmyselnú a telesnú lásku. Venuša zasa svojím menom vzdáva úctu životu a jeho rastu. Inanna je paňou, ktorá prichádza z dôležitého miesta, preto si ju treba vážiť (dokonca ju v mytológii pevne spojili s dôležitým mestom Uruk). Ištar zároveň vedie ľudí do vojny v prípade, že potrebujú ochranu. Hathor pochádza z významného domu, ktorý je „tam hore“, teda na významnom mieste, je teda určitou istotou.

V každej kultúre majú tieto bohyne odlišný „rezort“, o ktorý sa starajú. Hoci sa čiastočne preplietajú, predsa je význam každej bohyne odlišný. Významy poukazujú na to, čo si ľudia vážia, o čo sa starajú, k čomu sa s dôverou obracajú Významy sú súčasťou kultúry.

Ako ľudia vzdávali úctu svojim bohyniam za to, že ich ochraňovali?

Každá bohyňa mala pre ľudí vo svojej dobe a vo svojom regióne odlišnú hodnotu, kvôli čomu sa k nej aj správali svojim vlastným spôsobom a uctievali si ju podľa jej charakteru. Afroditu uctievali počas orgiastických slávností, teda slávností, ktoré sa vyznačovali neviazanou zábavou. Ich súčasťou bola aj chrámová prostitúcia. Venušin kult sa tiež vo veľkej miere realizoval v chrámovej prostitúcii, alebo aj naopak, v zdržaní sa akejkoľvek sexuálnej aktivity. Inanna a Ištar boli ako bohyne lásky v meste Uruk takými dôležitými bohyňami, že ľudia z iných kultúr považovali Uruk za mesto prostitútok. Raz za rok si v Uruku tieto bohyne uctievali aj tým, že sa miestne manželstvá naraz snažili o splodenie dieťaťa. Egypťania si zasa uctievali Hathor množstvom sviatkov počas celého roka. Odbavovali ich veľkými zábavami, náboženským vytržením, symbolickými a mystickými svadbami bohov s bohyňou, ako aj presúvaním a vystavovaním jej sôch po Egypte.

Ľudia z rôznych kultúr využívajú rôzne činnosti, odlišné inštitúcie a iné formálne rituály na oslavu svojej bohyne. V určitých rituáloch, činnostiach a inštitúciách ľudia vyjadrovali svoj vzťah k bohyni a svoju predstavu o svete, ktorý bohyňa garantovala. Tým vyjadrovali svoj vzťah k svetu, svoje chápanie sveta. Určité správanie a inštitúcie sú súčasťou kultúry.

Čomu ľudia verili, keď oslavovali svoje bohyne?

Ľudia verili, že oslavou svojich bohýň zabezpečia plodnosť sebe aj zemi, lásku, ochranu, veľa zdravých detí, krásu. Tak mali pre ľudí bohyne – a hlavne rituály, ktorými si ich uctili – určitú hodnotu. Pretože všetky ochraňovali vzťahy a činnosti nevyhnutné pre zabezpečenie potomstva a pre bezpečný a pokojný život, bolo pre ľudí tých dôb veľmi dôležité uctievať si ich. Bohyne lásky, materstva a plodnosti preto stáli na vrcholoch hodnotových hierarchií v týchto spoločnostiach.

Ľudia niečomu verili a správali sa podľa toho. Tvorili si normy správania, ktorých nasledovaním si zabezpečovali platnosť hodnôt, ktorým verili. Zabezpečili si tak zdravé a bezpečné fungovanie sveta. Hodnoty a hodnotové hierarchie sú súčasťou kultúry.

Obrazy bohýň

Prečo dávali ľudia svojim bohyniam rôzne podoby?

Všetkým spomenutým bohyniam stavali ľudia v rôznych obdobiach chrámy, vytvárali ich sochy, opisovali ich činy v mýtoch, písali ľúbostné a náboženské básne, tvorili hudbu, tancovali, maľovali ich. Zobrazovali ich vonkajšiu podobu, podstatu ich „rezortov“, ako aj život a činnosti.

S. Botticelli síce namaľoval Venušu prísne podľa príbehov z gréckej antickej mytológie, avšak s pomocou renesančnej perspektívy, pričom jedna z postáv je oblečená v šatách z 15. storočia. Mýty o zrode Venuše (Afrodity) z morskej peny vznikli dávno pred vznikom kresťanstva, ktoré prinieslo do Európy výrazný motív – pocit hanby za nahotu. Preto by sa Venuša ešte nemala hanbiť za to, že je nahá. Ona sa však na obraze jemne zahaľuje, čo znamená, že sa cíti už ako príslušníčka kresťanskej Európy – tak ako Botticelli. Je to teda taký pohľad na Venušu, aký mohli mať súčasníci Botticelliho, nie aký zrejme mali starí Rimania.

Sumerská Inanna je zobrazená v okamihu, keď zostupuje z nebies do Podsvetia, aby zvíťazila nad zlom. Stojí na dvoch levoch symbolizujúcich jej silu, pričom v sumerskej astrológii mali tieto levy zároveň svojský význam vyplývajúci zo vzťahu planéty Venuša a súhvezdia Lev. Je nahá, lebo na ceste do Podsvetia musela odložiť všetky svoje šperky a šaty, avšak má krídla víťazstva, pretože sa z Podsvetia vráti ako víťaz nad zlými silami.

Egypťania najčastejšie zobrazovali Hathor ako kravu, alebo ako ženu s kravskými rohami, prípadne so slnečným kotúčom medzi nimi. Kravské rohy sú teda označením pre Hathor a slnečný kotúč je prepojením na Hora, boha slnka, z ktorého domu Hathor prichádzala. Pretože bola bohyňou lásky a plodnosti, často ju zobrazovali nahú, prípadne chceli jej nahotou zdôrazniť jednu časť jej životného príbehu, keď tancovala nahá pred iným bohom slnka, Ra.

Praxitelova Afrodita je žena plných tvarov – ako bohyňu lásky a plodnosti si ju antickí Gréci nedokázali predstaviť inak ako plnokrvnú ženu. Súčasne treba pripomenúť, že ak chceli Gréci zdôrazniť krásu človeka, bolo pre nich zobrazenie nahého ľudského tela úplne prirodzené.

Mejmuchinova postmoderná Afrodita je zasa vytvorená tak, ako dnes masové médiá prezentujú ideál ženskej krásy – je to mladá blondínka, veľmi štíhla a s tzv. osím pásom, avšak s plnými ženskými tvarmi. Je samozrejme takmer nahá – tiež podľa logiky mediálne prezentovanej krásy, resp. je zahalená len tak, aby pôsobila dráždivo. Na rozdiel od iných zobrazení našich bohýň hľadí vyzývavo na diváka. Nie je to prirodzená nahota, ako pri ostatných bohyniach, ale zvodná nahota. Podporuje ju aj dekoratívne zobrazená elegantná mušľa, ktorá Afroditu vynáša na breh.

Ľudia v rôznych dobách využívali rôzne – a sebe vlastné – znaky a symboly na zobrazovanie svojich bohýň. Verili v rôzne podoby a životné príbehy týchto bohýň, v ich dobách boli zaužívané rôzne spôsoby zobrazovania božských aj ľudských súčastí sveta. Dodnes vytvárajú samostatné diela, v ktorých vyjadrujú svoj pohľad na bohov a na svet. Potrebujú ich zobraziť po svojom, s pomocou svojich vlastných znakov a symbolov, aby zdôraznili svoj zvláštny pohľad na svet. Mýty a obrazy, ktoré vznikajú v mysliach ľudí, rôzne spôsoby ich zobrazovania, rôzne znaky, symboly a diela – to všetko je tiež súčasťou kultúry.

Čo je kultúra?

Všetko, čo sme videli na týchto bohyniach, sa v rôznych oblastiach Zeme, v rôznych časoch a u rôznych ľudí odlišuje. Rôzne kultúry sa líšia tým, v čo ľudia veria, aké významy a hodnoty uprednostňujú, ako vyjadrujú svoje predstavy a pocity, aké diela a inštitúcie vytvárajú, aké symboly a znaky používajú, aké činnosti a formálne rituály sú súčasťou ich života.

Naše bohyne majú však aj veľa spoločného: Všetky boli vyjadrením viery ľudí, všetky boli súčasťou ich hodnotového systému, ľudia cez tieto bohyne vyjadrovali svoje vnímanie sveta a vytvárali rôzne inštitúcie na ich oslavu. Dialo sa to v každej spoločnosti, a deje sa to pri iných príležitostiach aj dnes, hoci možno iným spôsobom.

Čo je teda súčasťou kultúry?

• Nástroje na vyjadrenie, teda rôzne systémy znakov a symbolov ako napr. jazyk, obraz, hudba.
• Hodnoty, ktoré ľudia vyznávajú.
• Normy, ktoré ľudia dodržiavajú, aby žili pokojne a bezpečne.
• Diela, v ktorých ľudia vyjadrujú svoje predstavy, city, pohľady na svet.
• Činnosti, správanie, rituály.
• Ľudské inštitúcie.
• Osobité spôsoby vyjadrenia vlastných predstáv o svete.

Ako sme videli, to všetko sa viazalo na určitých ľudí, dobu a región. Kultúra sa rozvíja v úzkom vzťahu s určitou spoločnosťou.

Čo je teda kultúra?

V určitej spoločnosti (v štáte, v sociálnej vrstve, v skupine a pod.) spoločne zdieľané predstavy, informácie o svete a poznanie sveta, zobrazenie týchto predstáv, činnosti, ktoré majú tieto predstavy uskutočniť, inštitúcie na ich zabezpečenie, hodnotové hierarchie a normy, ktoré zabezpečia uskutočnenie týchto predstáv.

Subkultúra

Ak kultúru označíme ako subkultúru, spravidla spĺňa tieto charakteristiky:

• Dokážeme viac-menej presne identifikovať roky a miesto vzniku a rozvoja subkultúry (napr. teddy boys vznikli v päťdesiatych rokoch vo Veľkej Británii).
• Viaže sa – najmä pri svojom počiatočnom raste – na určitú sociálnu skupinu. Spravidla sú to najmä skupiny vnútri mládeže medzi 15-30 rokmi (napr. punk sa rozvinul medzi robotníckou mládežou, hipsteri v intelektuálnych vrstvách).
• Spočiatku existuje na určitom území, hoci mnohé z nich sa šíria po celom svete (napr. punk vznikol vo Veľkej Británii a rozšíril sa po celej Európe a USA).
• Jej príslušníci majú svojský svetonázor. V ňom spravidla vyjadrujú odpor voči svetonázoru väčšinovej kultúry. Niekedy hlavne protestujú – vtedy ich zvykneme nazvať kontrakultúra (napr. anarchisti protestujúci proti štátnej administratíve). Inokedy ponúkajú alternatívu k väčšinovému životnému štýlu – vtedy sa označujú ako alternatívna kultúra (napr. hippies ponúkali nové chápanie vzťahov muža a ženy). Taktiež vznikajú v spoločnosti vrstvy alebo skupiny žijúce svojim vlastným životným štýlom bez zásadného záujmu o celok – zvlášť vtedy sa na ich označenie používa termín subkultúra (tak funguje napr. emo). Termín subkultúra však často supluje aj ostatné označenia.
• Ich svetonázor sa často prejavuje vo viac-menej ucelenej ideológii, čiže v súbore formulovaných názorov na svet (takto si svoju ideológiu sformulovali napr. hippies, skinhedi aj New age).
• Subkultúra má svoje vyjadrovacie prostriedky, hlavne určité symboly (napr. hippies používali „anti-atómový“ znak alebo kvery, príslušníci subkultúry emo majú radi čiernu farbu, autonómna scéna zasa červeno-čiernu kombináciu). K vyjadrovacím prostriedkom patrí niekedy aj špecifický jazyk (špecifická reč aj písomná forma jazyka sa vyvinuli u hackerov) alebo charakteristické predmety, ktoré radi používajú (napr. malé skútre v subkultúre mod).
• Spravidla má svojský štýl obliekania a upravovania tela (napr. špeciálne topánky a vyholené hlavy u skinhedov, vyčesané a sfarbené vlasy v punku, žiletky v punku, piercing u gotikov alebo poranenia kože u emo, dlhé vlasy u rockerov, pestrofarebné oblečenie a dlhé vlasy u hippies, nedbalé oblečenie v heavy metale, strapce a časti indiánskych odevov u nebeských jazdcov).
• Vytvára svojskú hudbu, alebo sa orientuje na určité hudobné štýly (napr. skinhedi aj punk na hudbu ska, hippies na blues, subkultúra graffiti na hip hop).
• Často vznikajú celé umelecké štýly zasahujúce rôzne oblasti umenia (napr. u rastafariánov sú to hudba reggae spolu s halucinogénnou maľbou a poéziou).
• Niektoré subkultúry vytvárajú celú oblasť písanej literatúry (napr. fanzíny v punku a inde, teoretická literatúra u anarchistov a v tzv. autonómnej scéne, poézia u hippies) alebo si prisvojujú inú literatúru ako „svoju“ (napr. beatnickú poéziu považovali za sebe blízku príslušníci hippies).
• Má svoje veľké osobnosti (napr. Nick Cave u gotikov, Bruce Sterling v kyberpunku).

Mnohé z uvedených znakov je možné nájsť aj mimo subkultúry, v ktorej vznikli. Stávajú sa módou alebo ich masové médiá natoľko prezentujú, že si ich osvojujú aj iné subkultúry, prípadne sú si príslušníci subkultúr názorovo a vkusom takí blízki, že napríklad počúvajú tú istú hudbu. Tak sa všeobecne rozšíril aj hackerský spôsob písania bez veľkých písmen a bez interpunkcie.

Na záver pripájam pre ilustráciu fotografie príslušníčok niekoľkých subkultúr. Neznamená to, že všetci príslušníci subkultúr vyzerajú takto, ale snažil som sa vybrať typické obrázky. Ilustrácie ukazujú ich typické oblečenia a upravovanie svojho tela.

Modelka Twiggy ako mod

Hipsterka

Hippie

Punkerka

Gotičky

Emo

Rennie (skinheadské dievčatá)

Rastafariánka

Kyberpunkerka

Bibliografia

BENEDICT, R. (1999). Vzory kultúry. Bratislava: Kalligram.

CASSIRER, E. (1977). Esej o človeku. Bratislava: Pravda.

DALY, S. – WICE, N.: (1999). Encyklopedie kulturních trendů devadesátých let. Brno: Books.

GAŽOVÁ, V. (1996). O štruktúre kultúry. Bratislava: FFUK.

KOLEKTÍV (1993). Sociální a kulturní antropologie. Praha: SLON.

MALÍČEK, J. (2008). Vademecum populárnej kultúry. Nitra: FFUKF.

MALÍK, B. (2008). Úvod do antropológie. Bratislava: Iris.

NUSTRÍK, E. – HAAPANEN, S. – HEIKKINEN, H. – JAZUDEK, R. – ONDRUŠKOVÁ, N. – RÄSÄNEN, R. (1999). Kultúra a multikultúrna výchova. Culture and Multicultural Education. Bratislava: Iris.

SOUKUP, V. (1996). Dějiny sociální a kulturní antropologie. Praha : UK.