Pojem minorita je etymologicky odvodený z latinského slova minor, ktoré sa používa ako synonymum prívlastkov: malý, nepatrný, bezvýznamný, či obyčajný. Anglickým ekvivalentom termínu je pojem minority, nemeckým Minorität, a v slovenskej jazykovej praxi používame pre tento význam slovo menšina, resp. minorita. V najširšom slova zmysle je minoritu možné definovať ako menšiu časť skupiny, či menej ako polovicu ľudí alebo vecí vo väčšej skupine. Z hľadiska antropologických disciplín je podstatné vnímanie minority ako skupiny ľudí, ktorá je od iných členov spoločnosti, v ktorej žijú, odlišná predovšetkým v náboženstve, jazyku alebo národnosti [1]. Príslušníci minority vnímajú samých seba ako súčasť určitej skupiny, ktorá je iná ako väčšinové spoločenstvo, prípadne je od neho oddelená (napr. politicky či geograficky). Minoritu vymedzuje pocit sebauvedomenia sa, spolupatričnosti a solidarity jej členov a zároveň ich pocit odlišnosti od iných minorít alebo väčšinového spoločenstva.

Jednu z definícií minority podáva John Packer, ktorý ju vníma ako skupinu obyvateľov, ktorá tvorí vo vnútri štátu početnú menšinu. Táto skupina disponuje etnickými, náboženskými alebo jazykovými charakteristikami, ktoré ju odlišujú od väčšiny obyvateľov. Jej členov spája vedomie vzájomnej solidarity, motivovanej predovšetkým kolektívnou vôľou prežiť a snahou dosiahnuť rovnosť s väčšinou v každodennom živote ako aj v legislatíve (Packer 1993, podľa Lord 1999: 26).

Zoskupovanie ľudí, ktorí sa označujú - a okolím sú označení - ako odlišní, podlieha presným pravidlám. Tie sú obvykle dané zložitými kritériami členstva v skupine. Toto členstvo vedie jednotlivcov k pocitu sebauvedomovania, k rôznym formám sociálneho konania, k vytváraniu určitých systémov postojov a presvedčení a k individuálnym alebo kolektívnym stratégiám (Tajfel 1995: 8). Existencia minority má svoje opodstatnenie iba vo vzťahu k väčšinovému spoločenstvu. Základným pojmom vymedzujúcim samotnú minoritu je pojem spoločné (in common).

Legislatívny systém jednotlivých európskych krajín v tejto súvislosti rozoznáva termíny: minority, national minority, ethnic minority, ethnic group, linguistic minority a religious minoriy (menšina, národná menšina, etnická menšina, etnická skupina, jazyková menšina a náboženská menšina). Slovenská legislatívna a politická prax používa dva termíny: národnostná menšina a etnická skupina. Vyjadrením príslušnosti jednotlivca k týmto skupinám je aj pojem národnosť (Benža 1998: 9-10). Termín národnostná menšina sa pôvodne vzťahoval napríklad na Židov alebo iné autochtóne (pôvodné) etnické skupiny v opozícii s etnickými skupinami imigrantov, ktoré sa na naše územie dostali v neskoršom období. Posun v chápaní minorít nastal po 2. svetovej vojne. V súvislosti s novými typmi migračných prúdov sa pre etnické skupiny začal používať pojem nová migrácia (new migration) [2]. Tieto heterogénne skupiny boli definované ako minority na základe dĺžky ich pobytu v prijímajúcej krajine a udelenia či neudelenia štátneho občianstva (Tanese 2003).

Definovanie minorít je závislé od historického, kultúrneho a spoločenského vývoja jednotlivých krajín a ich legislatívy. V súčasnosti sa tradičné chápanie minorít rozširuje aj na iné skupiny, napríklad fyzicky handicapovaných, sociálne vylúčené skupiny, ľudí s alternatívnym spôsobom života alebo marginálne skupiny. Z tohto hľadiska môžeme podľa G. C. Kinlocha minority rozdeliť na nasledovné typy: 1. fyzické, 2. kultúrne, 3. ekonomické a 4. behaviorálne (Kinloch 1979: 38-67).

Na základe fyzických charakteristík sú minority rasové, vekové alebo minority podľa pohlavia. Rasová minorita je často dominantným spoločenstvom pokladaná za intelektuálne, morálne a kultúrne menejcennú. Za minoritu na základe pohlavia sú považované predovšetkým ženy, ktoré sú po fyzickej ako aj psychickej stránke definované ako principiálne odlišné od mužov. Z hľadiska veku je možné vymedziť napríklad minoritu detí, adolescentov alebo generáciu dôchodcov.

Pod kultúrnymi minoritami chápe G. C. Kinloch predovšetkým etnické skupiny. Môžeme k nim však priradiť aj náboženské minority a všetky ostatné skupiny, odlišujúce sa od väčšinovej skupiny kultúrou. Z náboženského hľadiska hovoríme o minoritných skupinách, odlišných od oficiálnej náboženskej ortodoxie, resp. svetskej ideológie, ktoré môžu byť organizované ako sekty, časti veľkej cirkvi, alebo nemusia mať žiadnu organizáciu. Členovia etnickej minority majú rovnaký etnický pôvod a príslušnosť, žijú však v prostredí, kde dominuje iné etnikum. Pod národnostnou menšinou chápeme príslušníkov iných národov, ktorým sú v krajine, kde sú v minoritnom postavení, oficiálne priznané špeciálne práva.

Ekonomické minority sú odrazom ekonomického systému, spôsobu prerozdeľovania práce, pracovného zaradenia a vzťahu práce a odmeňovania. Výsledkom je vytvorenie socioekonomickej hierarchie v spoločnosti, založenej na odlišných materiálnych podmienkach, životnom štýle, normách, spoločenskom statuse, ašpiráciách a v konečnom dôsledku aj kultúre jednotlivých ekonomických minorít a majoritnej spoločnosti. V tejto súvislosti sa najčastejšie hovorí o minorite nezamestnaných, minorite chudoby alebo tzv. nižšej triedy. V minulosti bolo do tejto skupiny možné zaradiť aj príslušníkov buržoázie, v súčasnosti napríklad skupinu tzv. milionárov alebo podnikateľov. Zo socioekonomických minorít na Slovensku sa stala predmetom niekoľkých sociologických a etnologických výskumov napríklad minorita bezdomovcov (Beňová 2008).

Podstatou behaviorálnych minorít je odlišnosť na základe správania sa (behavior – správanie, ang.). Existencia skupiny, ktorá vo svojich rukách sústreďuje moc, automaticky podmieňuje vznik deviantných skupín. G. C. Kinloch pritom rozlišuje dva typy deviácie: legálnu deviáciu (napríklad kriminálnici alebo delikventi) a sociálnu deviáciu (napríklad sexuálne a mentálne chorí alebo závislí). Prvý typ predstavuje neprispôsobovanie sa oficiálnym normám, tj. pravidlám, ktoré sú definované ako základné pre fungovanie spoločnosti. Sociálna deviácia spočíva v narušení dôležitých spoločenských noriem a zaužívaného správania sa (Kinloch 1979: 38-67).

Mnohé z kritérií jednotlivých definícií, vymedzujúcich pojem minorita, sa značne relativizujú. Primárnym významom minority je menšina – menejpočetnosť. Niektoré minoritné skupiny však, práve naopak, tvoria v daných spoločenstvách početnú väčšinu. V mnohých regiónoch sú napríklad ženy, považované za minoritu hlásiacu sa za svoje zrovnoprávnenie, čo do počtu silnejšou skupinou v opozícií voči mužskej populácii. Podobným príkladom vo vzťahu k rasovým skupinám je Juhoafrická republika a politika apartheidu voči černošskému obyvateľstvu, ktoré do roku 1945 tvorilo 75% obyvateľstva krajiny. V tejto súvislosti je preto vhodnejšie hovoriť nie o početnosti, ale o sociálnej pozícii, tak, ako sa vyjadruje H. Tajfel (1995: 7).

Rovnako diskutabilné sú aj kritériá dedičnosti alebo tendencia uzatvárania manželstiev v rámci minoritnej skupiny, ako ich uvádza G. E. Simpson a J. M. Yinger (Simpson – Yinger 1965: 17). Je zrejmé, že tieto vlastnosti prináležia predovšetkým kultúrnym a v niektorých prípadoch ekonomickým minoritám. T. Skuttnabb-Kangas a R. Phillipson (1994), vychádzajúc z definície Európskej rady (Council of Europe Commission for Democracy through Law (91) 7, Art. 2), zdôrazňujú možnosť individuálneho výberu jednotlivca pre príslušnosť k minorite (Tanese 2003), čo však opäť nie je možné vzťahovať na niektoré kategórie minorít (telesne a mentálne handicapovaných alebo príslušníkov rasových a vekových minorít).

Príslušníci minority sú nositeľmi zvláštnych fyzických alebo kultúrnych čŕt, ktoré sú dominantnou časťou spoločnosti často krát podhodnocované (Simson – Yinger 1965: 17). Dôležitým aspektom existencie minority a príslušnosti k nej je teda aj fakt, že majorita znevýhodňuje a diskriminuje minority alebo si ich podriaďuje a využíva. Impulzom k otvoreniu problematiky minorít býva odopretie práva na kultúru, jazyk, politickú realizáciu, sociálnu podporu alebo odopretie iných práv, ktorými disponuje majorita, a nárokovanie si na tieto práva zo strany minority. Dominantná spoločnosť v určitom zmysle kontroluje minority a v rôznej miere obmedzuje ich prístup k moci (politickej, ekonomickej, kultúrnej). Výsledkom týchto procesov je asimilácia minority alebo naopak jej aktivizácia a prejavenie odporu.

Príkladom diskriminácie minorít sú ženy, ktoré boli alebo sú v niektorých spoločenstvách považované za menejcenné. Príslušníčky ženských hnutí (najznámejšie je radikálne hnutie tzv. suffražetiek) bojujú proti všetkým formám sexizmu, propagovaných oficiálnymi zástupcami moci, ktoré znemožňujú ich rovnocenný prístup k sociálnym (právo na prácu, vzdelanie) alebo politickým právam (právo voliť) a vnucujú im segregáciu rolí. Mentálne alebo telesne postihnutí sú diskriminovaní predovšetkým v sociálnej sfére, ako je napríklad prístup k pracovným príležitostiam alebo vzdelaniu. Príslušnosť jednotlivcov ku skupinám na základe veku môže byť takisto zdrojom diskriminácie (napríklad obmedzenie politickej a ekonomickej moci alebo segregácia starých obyvateľov umiestňovaním do starobincov.). Tento jav však nie je automatický. Existujú spoločnosti, v ktorých ich najstarší členovia požívajú vysoký status, dokonca sú predmetom uctievania.

Výsledkom sociálnej deprivácie týchto skupín je agresia, štrajky alebo zakladanie radikálnych politických hnutí. Protest minorít voči všetkým formám znevýhodnenia sa teda realizuje formou individuálneho odporu, organizovaného odporu celej skupiny alebo prostredníctvom zástupcov (napríklad mimovládne inštitúcie, tretí sektor). Voči deviantným skupinám kriminálnikov alebo delikventov sa väčšinová spoločnosť bráni legislatívnymi úpravami, politickým vylúčením, morálnymi predsudkami a inými spôsobmi legálneho útlaku. Diskriminačné postavenie niektorých spoločenstiev voči náboženským minoritám sa prejavuje ako odopretie vlastníctva majetku, znemožnenie prístupu k organizácii verejného života alebo zasahovanie do systému vzdelávania. Mnohým etnickým a národnostným minoritám bolo a v súčasnosti je zabraňované praktizovanie svojej kultúry. Na tomto mieste sa stretávame s pojmami: etnická a náboženská neznášanlivosť, etnocentrizmus, nacionalizmus, antisemitizmus a iné.

Pojem kultúra minorít sa na mnohých miestach prelína s pojmami subkultúra a kontrakultúra. Subkultúra zahŕňa súbor špecifických noriem, hodnôt, vzorov chovania a životný štýl charakterizujúci určitú skupinu v rámci širšieho spoločenstva, prípadne tzv. dominantnej alebo hlavnej kultúry, ktorej je táto skupina konštitutívnou súčasťou. Osobitným typom subkultúry je kontrakultúra, ktorá predstavuje kontrastný a opozičný typ kultúry, vzhľadom k prevládajúcej kultúre spoločnosti. Pre kontrakultúru je typický nesúhlas s normami, hodnotami a ideami oficiálnej kultúry, no zároveň je na nej závislá. Kontrakultúra vyrastá na okraji spoločnosti (napríklad narkomani, bezdomovci, alkoholici, kriminálnici) alebo vznikla zo snáh realizovať určitý sociálny, umelecký alebo politický program v rámci oficiálnej kultúry (napríklad skupiny hippies v 60-tych rokoch 20. storočia alebo náboženské sekty) (Sociální a kultúrní antropologie 1993:70-72).

Ako som v úvode uviedla, na Slovensku sa pojem minorita (menšina) najčastejšie spája s národnostnými menšinami a etnikami rôzneho pôvodu, ktoré sa na tomto území ocitli v dôsledku migrácie. Právo rozvíjať svoju kultúru priznáva Slovenská republika oficiálnym národnostným menšinám: maďarskej, rómskej, českej, rusínskej, ukrajinskej, nemeckej, poľskej, moravskej, chorvátskej, bulharskej a židovskej. Prítomnosť väčšiny ďalších minorít na Slovensku je v prevažnej miere podmienená historickými okolnosťami, ale tiež súčasnými migračnými pohybmi, z ktorých najvýraznejšie sú migrácia za prácou, mobilita študentov, migrácia utečencov alebo migrácia za účelom združovania rodín. Podstatou príslušnosti k minorite u týchto skupín je ich etnická, jazyková, či náboženská odlišnosť, štátna príslušnosť alebo kombinácia niekoľkých z týchto kategórií. Príslušníci týchto minorít si prejavujú vzájomnú spolupatričnosť prostredníctvom formálnych aj neformálnych vzťahov, napríklad zakladaním oficiálnych združení [3].

V dôsledku zmenených podmienok v novej krajine sa niektoré prvky pôvodného kultúrneho prostredia, z ktorého príslušníci nových minorít pochádzajú, menia a nadobúdajú iné opodstatnenie. Iné prvky sa naopak prejavujú v plnej miere alebo dokonca zintenzívňujú. Miera preferencie ich pôvodného spôsobu života aj v cudzom prostredí môže byť okrem iného závislá aj na nasledovných faktoroch: dĺžka pobytu, kontakty s domovskou kultúrou, kontakty s rodákmi alebo príbuznými v novej krajine (prenos tradícií je vo väčšej miere zabezpečený rodinným prostredím, staršími členmi rodiny a ženami), individuálne psychické väzby príslušníkov týchto minorít na pôvodné kultúrne tradície.

Príkladom novodobej pracovnej migrácie je príchod vietnamských praktikantov a robotníkov, ktorí do Československa vo väčšom počte prichádzali v 50-tych rokoch 20. storočia v rámci diplomatických vzťahov medzi oboma krajinami. Títo pracovníci pracovali hlavne v textilnom, potravinárskom, obuvníckom a strojárskom priemysle. V súčasnosti žije na Slovensku 3 až 5 tisíc Vietnamcov. Život mnohých z nich možno charakterizovať ako pomerne uzavretý voči väčšinovému obyvateľstvu. Do veľkej miery ho determinuje aj silná väzba na predkov vyplývajúca z konfuciánskeho náboženstva, dôraz na vzdelanie svojich potomkov, či obchodný duch a hierarchizácia vo vnútri skupiny, ktorá sa prejavovala počas ich pracovných aktivít ako zamestnancov v československých podnikoch alebo súkromnom podnikaní.

Vďaka svojím aktivitám patria k najvýraznejším minoritám na Slovensku aj príslušníci afganskej národnosti. Mnohí z tých, ktorí sú v súčasnosti už štátnymi občanmi SR, na toto územie prichádzali hlavne od 80-tych rokov 20. storočia ako študenti na vysoké školy a neskôr v mohutných vlnách ako utečenci. Od roku 1997 sú občania SR afganskej národnosti alebo štátni príslušníci Afganistanu s trvalým pobytom na území SR organizovaní v Zväze Afgancov na Slovensku. Jeho úlohou je vzájomná informovanosť a pomoc a organizovanie podujatí, ktorých účelom je zachovanie materinského jazyka a afganských národných tradícií (folklór, gastronómia, národný odev...) a ich prezentácia slovenskej verejnosti.

Vzťah dominantnej spoločnosti k minorite sa realizuje cez pojem odlišné, cudzie, iné. Podstatou bipolárneho vzťahu my a oni sú prirodzené obavy a odstup voči neznámemu, prameniace zo strachu z ohrozenia vlastných kultúrnych hodnôt a noriem a tendencia negatívneho posudzovania príslušníkov minorít a ich následné znevýhodňovanie. Kategorizácia príslušníkov jednotlivých minorít zo strany majoritného obyvateľstva, povrchnosť zaužívaných postojov, tvorba predsudkov a stereotypov, ako aj mylnosť a tendenčnosť zdrojov informácií o kultúrach minorít je v mnohých prípadoch zdrojom nepochopenia, ľahostajnosti a averzie voči kultúram minorít. Z tohto hľadiska sa príslušnosť k minorite javí ambivalentne. Majoritné spoločenstvo môže minoritu vnímať ako kultúrne obohatenie alebo aj ohrozenie. Pre člena minority znamená jeho príslušnosť ku skupine obohatenie v podobe hodnôt, vzorov správania sa a tradícií, na ktorých buduje svoj život, na druhej strane je však aj handicapom.

O autorke

Silvia Letavajová pracuje ako odborná asistentka na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave. Venuje sa hlavne otázke akulturácie migrantov na Slovensku, problematike vnímania tejto témy zo strany majoritného obyvateľstva, národnostným menšinám na Slovensku, tradičnej duchovnej kultúre a etnickým teóriám.

Poznámky

[1] V slovenskej etnológii sa hovorí hlavne o náboženských, jazykových a národnostných (etnických) menšinách, ktoré v sebe zahŕňajú, samozrejme, etnický aspekt. Minority z hľadiska rasy a iných kategórií sú spomenuté neskôr v texte, kde hovorím napríklad aj o sociálnych minoritách.

[2] Pojem new migration sa môže vzťahovať na samotné skupiny ako aj na spomínané procesy. V tomto prípade hovorím o spoločnom pomenovaní pre skupiny (nielen etnické).

[3] Napríklad študenti z rôznych krajín, ktorých spája moslimské vierovyznanie sú organizovaní v Zväze moslimských študentov na Slovensku, africkí migranti na Slovensku si vytvorili združenie Zebra.

Bibliografia:

BENŽA, M. (1998). Status of Person Belonging to Ethnic Minorities in the State of Europe.

Bratislava: Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus.

BEŇOVÁ, N. (2008). Bezdomovci, ľudia ako my. Bratislava: Proti prúdu.

DIVINSKÝ, B. (2004). Migration Trends in Selected EU Applicant Countries. Bratislava: IOM.

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (EĽKS). (1995): Bratislava: Veda.

KINLOCH C., G. (1976). The Sociology of Minority Group Relations. Florida: Florida State

University.

MALINOWSKI, B. (1944). A Scientific Theory of Culture and Other Essays. New York: Oxford University Press.

Nouvelle Europe: Minorités et refugiés. Actes de colloque. Fayard, Paris 1993

PACKER, J. (1993). On the Definition of Minorities. In: Packer, J. - Myntti, K. The Protection of Ethnic and Linquistic Minorities in Europe. Abo Akademi University. Finland. Citované podľa: Lord, Ch. (1999). Národnostní menšiny v Evropě a ve světě: Politické otázky. In: Gabal, I. a kolektiv. Etnické menšiny ve střední Evropě. Praha: G plus G, s. 25-32.

SIMPSON, G., E. - YINGER, J. M. (1972). Racial and cultural minorities. New York: Harper and Row.

Sociální a kulturní antropologie. (1993) Kol. autorov. Praha: Slon.

SOUKUP, V. (2000). Přehled antropologických teorií kultúry. Praha: Portál.

ŠIŠKOVÁ, T,. ed. (2001). Menšiny a migranti v České republice. Praha: Portál.

TAJFEL, H. (1995). Sociálna psychológia menšín. Bratislava: Minority Rights Group.

TANASE, I. (2003). Defining National Minorities: Old Criteria and New Minorities. Alloctaie de recherche, Ecole doctorale de droit comparé, Université de Paris I Sorbonne, St.

Antony´s College, University of Exford. Online na www.snat.ox.ac.uk/areastudies/Tanase [15.5.2009]