Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Národ

Michal Cenker

V tomto texte priblížim význam pojmu národ. Vysvetlím, akým spôsobom sa používal v rôznych historických obdobiach a ako sa používa dnes. Ďalej stručne opíšem základné teórie vzniku národov a ukážem, ako sa pojem národ zamieňa s pojmami štát a etnická skupina. V závere zhrniem všetky opísané prístupy a naznačím, ako možno k národu pristupovať a ako sa s ním vyrovnať.



Úvod

Keď v roku 2002 vyhrala slovenská hokejová reprezentácia majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, veľa ľudí vyšlo do ulíc oslavovať. Komentáre o tom, ako je „celý národ na nohách“, zapĺňali titulné stránky novín nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Celú krajinu vtedy zachvátila eufória a tí, ktorí v tom čase naozaj boli na Slovensku, prežili nevídané okamihy solidarity a spolupatričnosti. Hokejisti boli „naši chlapci“ a „my“ sme boli na nich patrične hrdí - veď aj nám vybojovali zlato. Všetci sme totiž súčasťou jedného národa.

Ako je to možné? Ako je možné, že úspech 25 športovcov bol premenený na úspech piatich miliónov? Na túto otázku sa bude snažiť nepriamo odpovedať nasledujúci text. Vysvetlím v ňom, čo je to národ a ukážem, akú rolu zohráva dnes a akú zohrával v minulosti. Tiež budem chcieť odhaliť príčiny a dôsledky vytvárania národov v historickom ako aj každodennom kontexte.

Slovo národ je dnes prítomné takmer všade. V športe súperia národy proti sebe a ľudské správanie upravuje medzinárodné právo. Neexistuje žiadna Organizácia spojených štátov, zato existuje Organizácia spojených národov, neexistuje Medzištátny trestný tribunál, ale Medzinárodný trestný tribunál, na Slovensku nie je Štátny bezpečnostný úrad, ale Národný bezpečnostný úrad, a podobne. Máme tomu rozumieť tak, že vo všetkých týchto prípadoch je národ kľúčovým aktérom, kvôli ktorému a pre ktorý tieto inštitúcie vznikli? Inými slovami, sú to skutočne národy, ktoré sa v OSN spájajú, sú to skutočne vzťahy medzi národmi, ktoré sú ošetrované medzinárodným právom? Alebo len tento pojem nesprávne používame?

Národ je jeden z najčastejšie používaných konceptov v moderných dejinách. Pre svoj široký záber sa však stal aj jedným z najľahšie zneužiteľných. Dnes sa nám zdá, že je jasné, čo tento pojem znamená. Zdanie však môže klamať. Ako vznikol národ a čo ho definuje? Kto patrí do národa a kto už nie? Aká je úloha národa, ak nejakú má? Tieto otázky si musíme položiť, ak chceme vysvetliť, čo vlastne národ znamená. Dôležité však je uvedomiť si, že naše súčasné poznanie sa nachádza v istom historickom kontexte. Bude preto užitočné sledovať vývoj tohto pojmu, ktorý nám môže veľa nepovedať o jeho skutočnom význame.


Čím bol národ v minulosti?

Slovo národ pochádza z latinského „natio“ (narodený). V Rímskej ríši tento pojem označoval ľudí, ktorí síce žili na území ríše, no narodili sa za jej hranicami (Greenfeld in Motyl 2001: 252). Mal teda jasne exkluzívny charakter: do národu patrili tí, ktorí neboli „jednými z nás Rimanov“. Členovia národa zastávali voči Rimanom hierarchicky nižšiu pozíciu, a tak k nim aj Rimania pristupovali.

Svoju vymedzovaciu funkciu pojem národ nestratil ani v stredoveku, kedy je spojený so vznikom prvých univerzít na území západnej Európy. Do nich prichádzali študenti z rôznych miest a pre domácich obyvateľov boli jednoducho cudzincami. Národ preto v tomto kontexte označoval študentov v zmysle „spoločenstva cudzincov“ (Tamtiež).

S narastajúcim významom univerzít sa však menilo aj spoločenské postavenie tých, ktorí na nich prednášali a študovali. Vzdelanie zohrávalo dominantnejšiu úlohu v spoločnosti a národ sa stal „spoločenstvom názoru“ – prvýkrát v dejinách označenie národ nenieslo negatívnu konotáciu (Tamtiež).

Táto zmena myslenia započala veľký obrat v chápaní národa. Napriek tomu, že to bolo pôvodne hanlivé označenie pre cudzincov, o niekoľko storočí sa stalo vyjadrením vysokých ľudských kvalít a zásluh. Významným okamihom tejto sémantickej premeny bolo osvojenie si pojmu členmi cirkevných koncilov na začiatku novoveku (Tamtiež). Národom sa stala elita.

Vieme však, že tu sa konceptuálny vývoj národa neskončil. Nasledoval zložitý proces trvajúci až do 20. storočia, ktorý urobil z národa každodennú skúsenosť. Započali to spoločenské premeny v Anglicku 16. storočia, kedy sa významovo zjednotili pojmy „ľud“ a „národ“. Greenfeld na margo toho píše, že spojenie týchto dvoch pojmov pozdvihlo pojem ľud, ktorý znamenal „plebs“, na úroveň elity a získal tak novú dôstojnosť a prestíž (Tamže).


Táto významová premena výrazne poznačila budúcnosť „národa“ a spôsob, ako bol využitý v ďalšom vývoji ľudských dejín. V priebehu dvoch storočí sa stal jedným z najčastejšie používaných konceptov v sociálnych vzťahoch. Milióny ľudí boli a stále sú ochotní preň umrieť a mnohí z nich zaň skutočne svoj život aj položili. Takmer nik na svete nežije bez príslušnosti k nejakému národu. Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN v článku 15 dokonca ustanovuje, že každý človek má právo na národnosť a nikomu nemôže byť toto právo odobraté (Všeobecná deklarácia ľudských práv). Globalizačné procesy však môžu aj toto zmeniť a národná identita môže v budúcnosti získať celkom nové konotácie

Tento stručný historický prierez nám jasne ukazuje dve veci: 1. národ, ako ho chápeme dnes, nie je samozrejmosťou, 2. národ je premenlivý koncept určený danými historickými suvislosťami Je veľmi zaujímavé sledovať, akou výnimočnou premenou prešiel: z pôvodne hanlivého označenia, cez definíciu elity až po každodennú, akoby prirodzenú skutočnosť. Existencia národa je preto do istej miery paradoxom, lebo paradoxy ho tvoria a menia. Neexistuje ani prirodzene, ani apriórne,– je to skôr výsledok ľudskej činnosti, ktorá ho stvorila do jednej z mnohých potenciálnych podôb a dennodenne ho obnovuje.

V tejto časti som ukázal, akým vývojom pojem národ prešiel, v tej nasledujúcej sa budem venovať bližšie tomu, ako vznikol ten jeho význam, ktorý poznáme dnes. Existujú rôzne prístupy, ktoré sa snažia tento proces objasniť, ja sa budem držať rozdelenia na štyri skupiny, ktoré predstavil Antony D. Smith (1999).


Ako vznikol národ?

Tieto štyri prístupy sú pokusmi o vysvetlenie toho, ako a prečo dnes národ existuje. Prvé dva tvrdia, že národ v nejakej – prinajmenšom skrytej – podobe vždy existoval, druhé dva o tom pochybujú a sústreďujú sa na objasnenie ľudského konania, ktoré národ vytvorilo.


Primordializmus a perenializmus

Tieto dva prístupy patria do prvej zmienenej kategórie. Ich charakteristickou črtou je, že národ ako taký nie je priamo viazaný na ľudské správanie, no je prirodzený a nepravideľne sa objavoval v celých ľudských dejinách.

Primordializmus (z ang. primordial – prvotný, pôvodný) dokonca viaže národ na biologickú podstatu človeka. Smith o tom píše: „Povaha, moc a výskyt národov a nacionalizmu leží v zakorenení národa v pokrvných príbuzenstvách, etnicite a genetickom základe ľudskej existencie (Smith 1999, s. 4).“ Perenializmus (z ang. perennial – trvalý, večný) sa od primordializmu líši tým, že nehovorí o prirodzenom poriadku, no hľadá vysvetlenia v histórii. Národy sa v tej či onej podobe vyskytujú počas celej histórie ľudstva a spätne ich možno identifikovať. Perenialisti teda interpretujú minulosť, aby poukázali na existenciu toho-ktorého národa, v tej-ktorej dobe. Riskujú však, že budú v minulosti identifikovať národ podľa dnešných kritérií – a ako sme videli, tie sú iba momentálne a dočasné.


Modernizmus

Modernistické teórie odmietajú „nadčasovú“ existenciu a rolu národa a snažia sa odhaliť veľmi konkrétne sociálne premeny spoločnosti, ale aj politické rozhodnutia jednotlivcov, ktoré viedli k vzniku národov. Podľa nich národ existuje, lebo je politicky a ekonomicky efektívny, nie preto, že by bol pre človeka nejakým spôsobom prirodzený. Je teda umelým výtvorom svojej doby. Jeho existenciu však, ešte väčšmi ako tieto spoločenské procesy, potvrdzujú jeho vlastní členovia. Podľa Ernesta Renana národ je „každodenný plebiscit“ (Renan 1882, 1996, s. 52). Je to rozhodnutie opätovne sa prihlásiť k istej myšlienke, k istej spoločnej veľkej histórii jednej skupiny ľudí a k odhodlaniu stavať na tejto minulosti.

Iný prominentný študent nacionalizmu, Benedict Anderson (1991), opísal vznik národov prostredníctvom socioekonomických zmien spojených s nástupom kapitalizmu v západných krajinách. Kníhtlač v tomto procese zohrala významnú úlohu, lebo umožnila istým nárečiam stať sa tzv. jazykmi moci. Tie sa začali využívať čoraz viac v oficiálnom styku a vytlačili iné nárečia. Tým vytvárali skupinu podobne či rovnako hovoriacich ľudí. Títo ľudia sa však v skutočnosti nikdy osobne nepoznali. Mohli len veriť, že existujú ďalší takí ako oni, ktorí majú rovnaké presvedčenie o existencii jedného spoločenstva. Tento jeho známy koncept sa volá „predstavované spoločenstvo“ (imagined community), pretože jeho členovia si môžu len predstavovať, že toto spoločenstvo skutočne existuje ako jeden celok. Jediné dôkazy, ktoré by mohli mať, sú buď umelo vytvorené (prostredníctvom interpretácie minulosti a prítomnosti) alebo čiastkové (vzťahujúce sa len na časť danej skupiny, spravidla žijúcej v bezprostrednom okolí). Veľmi dobrým príkladom takýchto „dôkazov“ je historiografická literatúra, ktorá dejiny „vysvetľuje“ v súlade s daným presvedčením o spoločnej minulosti. Múzeá sú zas miestom, kde sa vystavujú artefakty „dokazujúce“ túto interpretáciu dejín, podobne ako to robia aj historické mapy farebne zvýrazňujúce umelo vytvorené demarkačné línie medzi „predstavovanými spoločenstvami“.

Modernistickým teóriám – a teóriám nacionalizmu vôbec – v súčasnosti dominuje sociálne-konštruktivistický prístup, ktorý najväčšmi rozvinul Rogers Brubaker. Národ pre neho nie je stabilná analytická kategória, ale skôr premenlivý proces, na opísanie ktorého potrebujeme iné nástroje, ako tie, ktoré sa bežne používajú. Brubaker popiera existenciu „vnútorne homogénnej a externe ohraničenej skupiny“ (Brubaker 2002, s. 164), ktorá by mala vlastnú identitu. Identita je pre neho – podobne ako skupina – premenlivý jav, a tak nemožno hovoriť o akejsi jednotnej vnútornej črte definujúcej daný národ.


Etnosymbolizmus

Prístup, ktorý navrhuje samotný Smith, do istej miery spája v jeden celok to, čo bolo opísané vyššie. Smith kritizuje modernistov za to, že nedokážu dostatočne doceniť historické etnokultúrne väzby, ktoré predchádzali súčasným národom (Smith 1999, s. 9). Preto sa sústreďuje na „mýty, spomienky, tradície a symboly etnického dedičstva a na spôsoby, ktorými ľudová žitá minulosť bola a môže byť opätovne objavovaná a interpretovaná (Tamtiež)“. Smith teda považuje modernistické vysvetľovanie existencie národa ako výsledku snaženia politických elít za prehnané a snaží sa poukázať na ľudové aktivity a štruktúry, ktoré sa prenášajú tradíciou a vytvárajú tak spoločné historické povedomie . Takisto by však nesúhlasil s tým, že národ je čosi, čo sa dá jednoznačne vystopovať spätne v ľudských dejinách tak, ako to tvrdia primordialisti a perenialisti.


Čo nie je národ?

Ak sme si teraz aspoň v skratke priblížili, ako národ mohol vzniknúť, bolo by dobré, ak by sme sa pokúsili povedať aj to, čím vlastne je. To je oveľa zložitejšia otázka, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pri hlbšej analýze, zistíme, že o národe budeme skôr schopní povedať iba to, čím nie je. No ani to nie je málo.

Národ nie je štát a nie je to ani etnická skupina, aj keď za oboje sa zvykne zamieňať. Národ nie je pokrvne zviazaná skupina ľudí a nie je to ani náhodne poskladaná množina jednotlivcov, no obsahuje čosi z oboch týchto charakteristík.


Národ nie je štát

Štát je politickou jednotkou s vlastnými inštitúciami, územím a relatívne stabilným obyvateľstvom (Barrington 1997, s. 713). Je to základná právna jednotka v medzištátnom systéme, primárny aktér medzinárodného práva. Orgány štátu disponujú prostriedkami, prostredníctvom ktorých oživujú povedomie národa u obyvateľstva v rámci svojich hraníc a vytvárajú tak legitimitu ich vzájomného prepojenia. Vytvárajú štátne sviatky národnej histórie, stavajú pomníky významným osobnostiam národa, objednávajú umelecké diela na oslavu jedinečných udalostí, financujú armádu a políciu, ktorá nesie štátne symboly na uniformách a stará sa o bezpečnosť a poriadok národa. No štáty nie sú národy a národy nie sú štáty. Preto je aj pomerne nevhodné používať pojem národný štát na označenie politickej jednotky, o ktorej hovoríme. Štáty, ktoré by boli tvorené jediným homogénnym národom takmer neexistujú (Connor 1994). Väčšina štátov obsahuje príslušníkov viacerých, resp. mnohých národov.


Národ nie je etnická skupina

Odlíšiť národ od etnickej skupiny nie je jednoduché. Najmä preto, lebo etnicita či etnická skupina sú pojmy, ktoré sa – podobne ako národ – používajú v mnohých kontextoch a strácajú tak jasný význam. Viacerí vedci sa však zhodnú na tom, že etnicita spoluvytvára základ národa a že etnická skupina je akýmsi prvotným spoločenstvom, ktorého potenciál môže byť využitý v procese budovania národa. Smith v tejto súvislosti hovorí o etnickom spoločenstve a priraďuje mu tieto charakteristiky:


1. poznávacie meno či znak,

2. mýtus o spoločnom pôvode,

3. spoločná historická pamäť a tradície,

4. jedna alebo viac zložiek spoločnej kultúry,

5. spojenie s historickým územím alebo „domovinou“,

6. istá dávka súdržnosti, aspoň medzi elitou (Smith 1999, s. 13, pôv. kurzíva).


Napriek tomu, že modernisti sú opatrní v prepájaní etnicity a nacionalizmu, priznávajú rôznym etnokultúrnym prvkom vplyv na existenciu a podobu národa (Smith 1999, s. 14). Kontext, v akom ich rolu vnímajú, je však výrazne iný. Zložky etnicity, o ktorých hovoril aj Smith, vnímajú skôr ako vedome vyberané a preformulovávané, často krát umelo vytvorené, aby uspokojili ciele elít vytvárajúcich národ. Tie prostredníctvom „správnej“ interpretácie histórie vytvárajú spoločný pôvod, vďaka čomu otvárajú dvere spoločnej budúcnosti. A to legitimizuje prítomnosť (pozri napr. Hobsbawm 1992).


Čo je národ?

Národ je koncept, myšlienka, presvedčenie. Nie je to entita, ktorú môžeme nájsť v hmotnom svete. Národ existuje iba v mysliach ľudí. Národ preto nežije ani sa nerozhoduje, neumiera, ani sa nerodí. Národ je tým, čím ho jeho tvorcovia spravia.

Národ je symbolom spoločenstva, solidarity, spojenia s predkami. Národ je objektom túžob a nádejí, je to viera v spoločné dejiny a kontinuálny vývin spoločenstva. Národ vystupuje v ľudovej tradícii ako stmeľujúci element rôznorodých ľudí a udalostí. Podobne vystupuje aj v politickej sfére, kde je jeho spájacia funkcia východiskom pre mocenské riadenie.

Rogers Brubaker (2002) zastáva názor, že národ by vôbec nemal byť používaný ako analytická kategória v sociálnych vedách pre svoju premenlivosť a nejasnosť. Kvôli tomu nemožno národ opísať ani určitými charakteristickými črtami, ktoré by rovnako platili na všetkých jeho príslušníkov.

Napriek tomu sa však národná príslušnosť využíva ako dôvod pre nerovný prístup k členom spoločnosti. Národ je vyčleňovacia kategória par exellence. Keď označuje tých, ktorí doň patria, dáva zároveň jasne najavo, kto doň nepatrí. Tí, ktorí nespĺňajú isté kritériá, nie sú, a ani nemôžu byť, súčasťou národa. Takto dochádza k deleniu ľudí podľa umelo vytvorených pravidiel na „nás“ a „ich“.Veľmi jasne je to vidieť v prípadoch národnostných menšín v krajinách, kde dominuje jedna národnostná väčšina. Podobné skúsenosti majú aj migranti, ktorí sú krajine, do ktorej prišli, identifikovaní ako cudzinci. Ich cudzinecký status často vyvoláva rezervované až zamietavé postoje príslušníkov väčšinovej spoločnosti, s ktorými sú spojené aj odlišné formálne pravidlá zo strany štátu až do chvíle, kým nezískajú občianstvo.


Ako sa vyrovnať s národom?

Spolužitie ľudí rôznych národností na jednom území je každodenná realita takmer na celom svete. Často pritom vedie k nepochopeniu až diskriminácii, teda k zvýhodňovaniu alebo znevýhodňovaniu jedných na úkor druhých. Existuje viacero politických teórií, ktoré sa snažia spoločnosť usporiadať a riadiť tak, aby k takejto diskriminácii nedochádzalo, no všetky takéto pokusy doposiaľ zaznamenali len čiastkové úspechy. Ako sa teda postaviť k národu? Máme ho celkom zavrhnúť, keďže je tak ľahko zneužiteľný v akademickom aj verejnom diskurze či pri tvorbe rôznych politík?

Walker Connor v tomto kontexte napísal, že „na čom nakoniec záleží nie je to, čo je, ale čo ľudia veria, že je.“ (Connor 1994, s. 197) Národ nemožno zavrhnúť, kým pretrvá individuálne presvedčenie o jeho existencii. Kvality, ktoré sú národu pripisované, ostanú podstatnými, lebo tieto kvality ovplyvňujú chod celosvetového diania nezávisle od toho, či sú naozaj doložené alebo nie.

Ako som naznačil v úvode – pojem národ sa používa v rôznych oblastiach. Michael Billig vo svojej knihe (1995) ukazuje, v akých rôznych banálnych, každodenných situáciách sa ľudia na národ odvolávajú, a tým ho zároveň aj vytvárajú a potvrdzujú. Sústreďuje sa najmä na jazyk a vysvetľuje, ako osobnými zámenami „my“, „nám“ či „nás“ označujeme „nás ako národ“, čím nevedome vytvárame istú ohraničenú skupinu. Mimo nej ostávajú tí, ktorí do „našej“ skupiny nepatria, napr. „Na Slovensku máme problém s Rómami,“ alebo „Cudzinci nám berú prácu“. Národ síce nemožno zavrhnúť, ale je nevyhnutné ho kriticky skúmať. Ľudová viera v národ je totiž zjednodušovanie reality, na ktoré často krát niekto iný doplatí.

„Najhoršie, čo človek môže spraviť so slovami, je poddať sa im,“ napísal známy spisovateľ George Orwell. Národ je presne takýmto slovom – je príliš mocným na to, aby sa mu človek (ne-)poddal.


O autorovi

Michal Cenker je interným doktorandom na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK, kde robí výskum o moslimských migrantoch žijúcich na Slovensku. Prednáša na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií a obsahovo zabezpečuje portál www.multikulti.sk.


Bibliografia

Anderson, B. (1991) Imagined Communities: Reflections on the Origin and Spread of Nationalism. London: Verso.

Barrington, L. W. (1997) ’Nation’ and ‘Nationalism’: The Misuse of Key Concepts in Political Science. Political Science and Politics, 30:4, s. 712-716.

Billig, M. (1995) Banal Nationalism. London: Sage.

Brubaker, R. (2002) Ethnicity without groups. Archives Européenes de Sociologie, XLII, 2, s. 163-189.

Connor, W. (1994) Ethnonationalism. Princeton: Princeton University Press.

Connor, W. (1978) A nation is a Nation, is a State, is an Ethnic Group, is a.... Ethnic and Racial Studies 1/4.

Greenfeld, L. (2001) Etymology, Definitions, Types. In: Alexander J. Motyl (ed) Encyclopedia of Nationalism. Volume I. Academic Press.

Hobsbawm, E. (1992) Nations and Nationalism since 1780: Programme, Myth, Reality. Cambridge: Cambridge University Press

Renan, E. (1996) What is a Nation? In: Geoff Eley and Ronald Grigor Suny (eds): Becoming National. A Reader. New York: Oxford University Press.

Smith, A. D. (1999) Myths and Memories of the Nation. Oxford: Oxford University Press.

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.