Úvod

Ľudská spoločnosť je charakteristická svojou rozmanitosťou. Na svete neexistujú dvaja jedinci, ktorí by boli svojimi fyzickými znakmi identickí. Jeden zo spôsobov rozdelenia ľudí podľa telesných znakov nazývame rasami. Pôvod slova rasa je možné hľadať vo viacerých jazykoch. Latinský ekvivalent tohto výrazu razza znemená kmeň. Podobný význam má aj arabské slovo ras, ktorým sa označuje hlava, začiatok alebo koreň.

Vedecké skúmanie rás

Fyzické odlišnosti v ľudských skupinách sú predmetom štúdia antropológie (z lat. antropos – človek), konkrétnejšie tzv. fyzickej, inak nazývanej aj rasovej alebo etnickej antropológie. Pojem rasa bol prvý krát použitý francúzskym antropológom Françoisom Bernierom koncom 17. storočia (WOLF 1968a: 49). Základnou úlohou antropológie je vedecké zhodnotenie rovnocennosti všetkých typov a skupín ľudí. Zaoberá sa predovšetkým otázkami pôvodu a vzniku človeka a ľudských rás, ich rozšírenia na jednotlivých kontinentoch a väzbách medzi rasami, ako aj otázkou vzniku rasových, jazykových a kultúrnych rozdielov. Úlohou antropologických výskumov je poznanie a ochrana ľudských skupín, predovšetkým tzv. prírodných národov, ktorým hrozí zánik.

V súvislosti s rasami sa bežne objavuje aj pojem ľudské plemená, ktorý evokuje typológiu vo svete fauny. Na rozdiel od zvierat sú však ľudské rasy dávno ustálené skupiny. Môžu sa navzájom miešať, ale nemôžu už vzniknúť žiadne nové rasy. Ľudské rasy podliehajú nielen biologickým ale aj ľudským, spoločenským zákonitostiam. A tie vedú práve k opačnému výsledku – k zmývaniu a zmenšovaniu rasových rozdielov medzi ľuďmi (WOLF 1979: 15). Ľudské rasy ďalej rozdeľujeme na antropologické typy, ktoré sú skúmané tzv. typovou analýzou, čiže výberom taxonomických znakov. Je potrebné mať na zreteli, že znakové rozdiely medzi ľuďmi sú len povrchové, vonkajšie a pre celkový smer biologickej evolúcie a historický vývoj ľudstva nepodstatné. Tieto znaky sú dôkazom druhovej jednoty všetkých súčasných ľudí, spoločného pôvodu aj tých ľudí, ktorí sa svojimi telesnými znakmi líšia najviac. Ani tie najvýraznejšie rasové rozdiely, ktoré sa môžu vyskytovať veľmi zreteľne v určitom areáli, nemožno chápať ako dôkaz príslušnosti k tej alebo inej rase. Napríklad so silno kučeravými vlasmi, ktoré sú typické pre Afričanov a niektoré skupiny obyvateľov južnej Ázie a Oceánie sa môžeme stretnúť aj u niektorých obyvateľov Nórska alebo u kmeňov povodia Amazonky v južnej Amerike. K hlavným metodologickým postupom pri skúmaní rás patrí analýza konkrétnych skupín živých ľudí ako aj výskum kostrových pozostatkov, hlavne lebiek.

Čím je počet jednotlivcov danej populácie menší, tým viac sa dajú skúmať genetické podobnosti v ich vývoji. Z tohto dôvodu sú v centre záujmu antropológie predovšetkým tzv. malé populácie. Patria k nim hlavne malé rodové kmeňové skupiny, obyvatelia okrajových území, vzdialených horských údolí, prírodnými podmienkami izolované skupiny ľudí a v prípade husto osídlených území obyvatelia malých dedín, ktoré boli uchránené pred príchodom cudzincov z iných kultúr či krajín. Malé populácie s počtom ľudí približne od 1 500 do 4 000 sa v antropológii nazývajú demy (z gr. démos – ľud.) Dôležitým znakom týchto skupín je aj vnútroskupinové manželstvo, čiže endogamia. Skupinami, ktoré sa stali predmetom hĺbkového antropologického štúdia sú napríklad Samojedovia (Laponci), ázijskí Eskymáci, Aleuti z Komandorských ostrovov či horské populácie Chinalugov, ktorí obývajú len niekoľko dedín, a ktorí žili až do nedávnej doby takmer v úplnej endogamii. (Čeboksarov – Čeboksarovová 1978: 96)

Skúmanie rás je potrebné pri riešení mnohých biologických a historických otázok. Jej význam nie je v poukazovaní rozdielností, či určovaní nadradenosti a podradenosti rás. Na základe výskumu rás došli antropológovia k nasledovným poznatkom, ktoré naopak potvrdzujú rovnocennosť všetkých rás:

1. Ľudstvo je jednotné.

2. Neexistujú divosi, sú len rozličné kultúry.

3. Odlišné vlastnosti ľudí sú výsledkom sociálnych a podnebných činiteľov.

4. Neexistujú menejcenné rasy.

5. V každej rase sú viac a menej nadaní jedinci. (WOLF 1968b: 23)

Vznik a rozšírenie rás

Ako som už naznačila, úlohu antropológie je zisťovanie pôvodu človeka a migračných pohybov našich predkov, ktorého výsledkom bolo zaľudnenie a terajšie rozloženie ľudskej populácie. Skúmanie migračných pohybov sa odvíja od zisťovania pôvodných centier a regiónov pre vývoj človeka. Za kolísku ľudstva bol dlho považovaný priestor v strednej Ázii medzi Kaspickým morom, Pamírom a Altajom. Na základe kostrových nálezov bola táto myšlienka opustená a tento priestor sa rozšíril o Afriku, hlavne jej východnú a južnú oblasť, na tzv. Medzijazerí, prípadne územie celej starej Afriky, zahrňujúce oblasť južnej, východnej a severovýchodnej Afriky. (WOLF 1984: 8). V súčasnosti sa teda za pôvodný priestor formovania predkov človeka pokladá tzv. starý svet severnej pologule, ktorý zahŕňa oblasť juhovýchodnej a severnej Afriky, strednej Európy až po Čínu. Z hľadiska prírodných podmienok bol tento priestor zónou lesov a stepí. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. monogenetickej teórii, ktorá pojednáva o jednotnom pôvode ľudstva, ktoré vzniklo v jednej časti sveta a odtiaľ sa rozšírilo do všetkých oblastí sveta. [1] Z pôvodných priestorov sa predchodca človeka, ktorého fylogenetický vývoj bol ukončený približne pred 20 000 až 10 000 rokmi, migráciou rozšíril do viacerých oblastí sveta.

Predchodca dnešného človeka Homo sapiens započal svoju cestu z oblastí južne od Sahary pozdĺž rieky Níl až k egyptskému pobrežiu. Odtiaľ postupoval smerom na východ a opustil dnešnú Afriku. Postupne putoval až k západným brehom Európy. Na východe prekonal Hormuzský prieliv, ktorý bol v tej dobe pevninským mostom a dostal sa do Ázie. Ďalšia skupina migrantov neskôr smerovala na Arabský poloostrov. Na osídľovanie európskych, afrických a juhoázijských priestorov sa pritom využívali známe a dostupné cesty, napríklad priechod cez Prednú Áziu a severnú Afriku – Gibraltár. Približne pred 30 000 rokmi bola prekonaná horská bariéra v Ázii a osídlená Čína a Sibír. V rovnakom čase bola osídlená aj Austrália. Počas doby ľadovej, keď boli hladiny svetových oceánov a morí podstatne nižšie, bolo súostrovie pri brehoch juhovýchodnej Ázie (ostrovy Sumatra, Borneo a Jáva) súčasťou ázijského kontinentu. Predchodcovia človeka sa na austrálsky kontinent, nazývaný aj Sahel, ktorý vtedy tvoril pevninu spolu s Novou Guineou a Tasmániou, dostali cestou cez suchý Sundský šelf a husté ostrovy. Pred 36 000 až 32 000 rokmi sa predpokladá osídlenie Ameriky, na ktorú sa využívala cesta cez Beringovu úžinu (KING 2008: 22). Koncom doby ľadovej pred 100 000 až 10 000 rokmi sa už predpokladá osídlenie celého terajšieho priestoru Zeme. Pre formovanie rás malo význam predovšetkým sústredenie sa v troch hlavných geografických oblastiach: v miernom a studenom pásme Európy, v subtropickom a miernom pásme Ázie a v tropickom a subtropickom pásme Afriky. V týchto podmienkach sa ľudia prispôsobovali prostrediu svojimi vonkajšími znakmi. Napríklad slnečnému žiareniu sa prispôsobili farbou kože, príslušnej vlhkosti a teplote tvarom nosa. Vniknuté rasové znaky sa stali súčasťou genetickej výbavy, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie aj vďaka izolovanosti týchto geografických priestorov. Ako náhle však ľudia prešli od nomádneho spôsobu života k usadlému poľnohospodárstvu a prestali byť natoľko závislí od prírodného prostredia, prestali sa tieto znaky ďalej vyvíjať. Naopak, ďalším prekonávaním prírodných bariér dochádzalo k postupnému miešaniu rás a vzniku antropologických typov.

Fyzické odlišnosti medzi rasami

Ľudské rasy rozlišujeme na základe vonkajších fyzických znakov. Ide predovšetkým o tieto telesné znaky:

1. Tvar vlasov. Charakteristika rás podľa vlasov zahrňuje ich farbu, pri ktorej rozlišujeme tmavo hnedú, svetlo hnedú, plavú a ryšavú, hrúbku, pri ktorej rozoznávame slabé a silné vlasy, a vlnitosť, podľa ktorej rozlišujeme vlasy rovné, mierne vlnité, kučeravé a špirálovité.

2. Terciálne ochlpenie. Človek ho nadobúda po dosiahnutí dospelosti. Vo všeobecnosti je terciálne ochlpenie silnejšie u mužov ako u žien. Najmenší stupeň ochlpenia dosahujú napríklad obyvatelia strednej a severnej Ázie (Mongolovia, Evenkovia) a severoamerickí Indiáni.

3. Farba pleti – pigmentácia. Pigmenty (melaníny) sa nachádzajú v najvrchnejšej časti koži a chránia ju pred slnečným žiarením. V hlbších častiach kože sa nachádzajú len u niektorých skupín a koža tým získava modrastý odtieň. Predpokladá sa, že pravekí ľudia boli pravdepodobne tmavšej pleti. Doklad o tom nám poskytuje tzv. mongolská škvrna, ktorá sa ako pozostatok týchto čias objavuje u malých detí v oblasti krížov. Tento jav je typický len pre niektoré národy, napríklad pre Mongolov, Číňanov, Japoncov a objavil sa aj u Maďarov. Farba pleti však nie je vždy dokladom príslušnosti jednotlivca k určitej rase. Napríklad Krováci majú svetlú až nažltlú pleť ale zaraďujeme ich k čiernej rase. Naopak obyvatelia stredoeurópskych oblastí sú tmaví avšak patria k bielej rase.

4. Farba očí. Podmieňuje ju zafarbenie dúhovky. Tento znak sa približne zhoduje s územným rozmiestnením obyvateľstva podľa farby vlasov a pleti. Špecifickým znakom niektorých skupín je tzv. epikantus – očný záhyb. Domnelá „šikmookosť“ vzniká prekrytím oka horným viečkom.

5. Výška, váha a telesné proporcie (napríklad dĺžka trupu, horných a dolných končatín, šírka ramien a panvy). Najmenšia priemerná telesná výška u dospelých ľudí okolo 140 cm bola zistená u Pygmejov v povodí Konga v strednej Afrike, u juhoafrických Krovákov a negritov na Andamánskych ostrovoch v Indickom oceáne a v niektorých oblastiach Filipín a Novej Guineje. Naopak najvyššieho vzrastu okolo 180 cm sú Afričania na hornom toku Nílu (Nilóti), Černohorci, Švédi, Nóri a aj Polynézania na Markézskych ostrovoch. Osobitným telesným znakom je aj steatopygia, čiže nahromadenie tuku v sedacej časti, ktorá bola zistená u Krovákov.

6. Znaky tváre a hlavy. Vedci sa tu zaoberajú hlavne komparáciou tvaru a veľkosti lebky. Najväčšie indexy boli v tejto súvislosti namerané u Eskimákov, Kórejcov a Polynézanov. Populáciou s najširšou tvárou obýva severnú a strednú Áziu a severnú Ameriku. Naopak najužšiu tvár majú Krováci, Pygmejovia a Etiópčania. Plochú tvár so silne vyčnievajúcimi lícnymi kosťami je charakteristická pre strednú, severnú a východnú Áziu a pre Krovákov. Predmetom záujmu vedcov sú okrem toho aj výška a šírka nadočnicových oblúkov (orbit, očníc), výška a šírka nosa, forma nosných dierok, hrúbka pier, vyčnievajúca brada, tvar ušného lalôčika alebo tvar zubov.

7. Krvná skupina. Výskumom krvných skupín sa zaoberá seroantropológia. Napríklad v Európe prevláda na základe zistení krvná skupina A (až v 50% bola zistená u Laponcov, Nórov alebo Portugalcov). U Baskov, Írov a Islanďanov prevláda skupina 0.

Rozdelenie rás

Ľudské rasy rozdeľujeme do troch základných skupín:

1. Biela rasa – eurázijská, europoidná alebo kaukazská. Jej pôvodné rozšírenie je lokalizované na Európu a Prednú Áziu, Kaukaz a v severozápadnú Indiu.

2. Čierna rasa – negroidná, rovníková alebo ekvatoriálna. Centrom jej rozšírenia bola Afrika na juh od Sahary, zahrňujúca aj niektoré malé skupiny v juhovýchodnej Ázii a Austrálii.

3. Žltá rasa – mongoloidná alebo ázijsko-americká. Príslušníci žltej rasy žijú hlavne na ázijskej pevnine a ostrovoch juhovýchodnej Ázie. Do tejto skupiny zaraďujeme aj pôvodných obyvateľov amerického kontinentu.

Z hľadiska fyzických znakov je europoidná rasa charakteristická svetlejšou pokožkou, svetlejšími odtieňmi očí a niekoľkými odtieňmi vlasov, ktoré sú najčastejšie rovné alebo zvlnené. Ryšavé vlasy sa vyskytujú hlavne u Írov, Škótov a Škandinávcov. Najtmavšími národmi v rámci europoidnej rasy sú Rómovia, Tamilovia na Srí Lanke alebo Todovia v južnej Indii. Terciárne ochlpenie u eropoidnej rasy je pomerne výrazné, predovšetkým u mužov, ktorí môžu mať aj hustú bradu. Nadočnicové oblúky sú málo výrazné, rovnako aj brada a lícne kosti, naopak nos je pomerne výrazný, dlhý s oválnymi otvormi. Ich pery sú úzke a vnútorné a vonkajšie kútiky očí sú uložené v jednej rovine. Výnimku tvoria izraelské ženy s tzv. mandľovým očami (tvar mandlí). Zaujímavý a v histórii veľmi známy je aj tzv. grécky profil, ktorý znamená, že čelo aj nos sa nachádzajú v jednej rovine a nie je medzi nimi priehlbina.

V rámci bielej rasy rozoznávame aj niekoľko typov:

1. Nordický typ. Územne sa zhoduje približne so štátmi: Dánsko, Švédsko, severné Nemecko, Škótsko a Fínsko.

2. Baltský typ. Je typický hlavne pre východ Európy.

3. Dinársky typ. Charakteristický pre Balkánsky poloostrov, Alpské národy či Taliansko.

4. Alpinský typ. Je príznačný pre Rakúsko, Bavorsko alebo strednú Európu.

5. Stredomorský typ. Patria k nemu všetky stredomorské národy.

6. Armenoidný typ.

7. Laponoidný typ a iné

Mimo Európy sú belošské populácie zastúpené nasledovnými typmi:

8. tzv. Indidi. Žijú v Prednej a Zadnej Ázii (napr. Todovia, Sikhovia), na Malajskom poloostrove a ostrove Jáva. Priraďujeme k nim tiež Cigánov, ktorých pôvod je potrebné hľadať v severozápadnej Indii.

9. Arabiti. Sú rozšírení hlavne na Arabskom poloostrove, v Prednej Ázii a severnej Afrike.

Negroidná rasa je charakteristická tmavou farbou pokožky, tmavými očami a kučeravými silnými tmavohnedými vlasmi. Čierna rasa je typická relatívne užšou tvárou, málo vystupujúcimi lícnymi kosťami a vystupujúcim širokým nosom s oválnymi otvormi a širokými perami. Ich fyziologická stavba a vzhľad je výsledkom adaptácie na tropické podmienky – intenzívne slnečné žiarenie a horúcu vlhkú klímu. Najintenzívnejšie slnečné žiarenie je na planinách horného toku Nílu, kde žijú kmene Nuerov, Dinkov či Masajov s najtmavšou pleťou. Silná pigmetácie je u nich prítomná aj na jazyku, ktorý sa javí ako hnedo bodkovaný. Do ekvatoriálnej rasy prináležia nasledovné typy:

1. Vlastní černosi. Patria sem Bantuovia, Sudánci, Nilóti obývajúci Afriku na juh od Sahary.

2. Malé skupiny khoisánskeho typu (krovácko-hotentotsky typ). Žijú v juhozápadnej a južnej Afrike.

3. Negrilský či stredoafrický typ (nazývaný aj pygmejský typ). Tieto skupiny sú známe ako trpasličie skupiny Pygmejov [2] v strednej Afrike.

Špeciálne postavenie v tejto skupine zaujímajú mimoafrické typy, ktoré boli značne izolované a ktoré žijú doposiaľ na prvotných (lovecko-zberačských) stupňoch vývoja. Patria k nim:

4. Austrálsky typ. Ide o pôvodné obyvateľstvo Austrálskeho kontinentu, nazývaného aj Aborigéni.

5. Veddoidný typ (tiež negritský). Patria sem obyvatelia južnej Indie (Dravidi), Cejlonu, Sumatry a Bornea.

Podľa inej klasifikácie existujú v rámci negroidnej rasy nasledovné typy:

1. Mladočernoský typ. Patria sem Bantuovia, Sudaniti, Nilóti a iní.

2. Staročeský, paleonegroidný typ. Zaraďujeme sem Krovákov, Hotentotov a Pygmejov. Keďže ide o veľmi archaické obyvateľstvo, v nasledovnej časti ich budem stručne charakterizovať.

a) Krováci, nazývaní aj Bušmeni. Ich etnonym je odvodený od charakteru prírodného prostredia na juhu Afriky, kde žijú. Ide o skupinu s početnosťou asi 45 000. Pre Krovákov sú charakteristické tzv. mľaskavky, tzv. krovácke ucho (ušný lalok chýba alebo nemá stočený okraj) alebo krátke vlasy (dlhé asi 1,5 cm), ktoré rastú do tvaru chumáčikov tvaru zrniek čierneho korenia. Pleť tohto obyvateľstva je sfarbená do svetlohneda,

b) Pygmejovia sú svetlej až žltohnedej pokožky, ktorých priemerná výška je okolo 130 až 140 cm. Sú známi aj ako lovci slonov. Zaujímavosťou je, že v oblastiach, kde Pygmejovia žijú, sa hojne vyskytujú aj trpasličie formy zvierat, napríklad slonov alebo antilop.

c) Hotentoti, ktorí sami seba pomenovávajú Khoi-khoi (ľudia), sú menšej postavy s výrazným epikantom – kožným záhybom prekrývajúcim horné viečko . Hotentoti sú pastiermi dobytka.

Pre mongoloidnú rasu je typický žltkastý odtieň pokožky, slabé terciálne ochlpenie, tmavohnedé až čierne oči a vlasy, široká plochá tvár s vystupujúcimi lícnymi kosťami, úzke očné štrbiny, ktorých vonkajší kútik je položený vyššie ako vnútorný a stredne široké pery. Za najpôvodnejšie obyvateľstvo tejto rasy sú považovaní Tibeťania, Mongoli alebo Ujguri. Naopak, najviac premiešaní sú Malajci, Indonézania alebo Turci.

Do tejto rasy patria aj pôvodní obyvatelia amerického kontinentu, ktorých môžeme rozdeliť na tri základné skupiny:

1. Severoamerickí Indiáni. Sú typickí červenohnedým sfarbením pokožky a vystupujúcimi nosmi.

2. Indiáni Strednej Ameriky. Charakteristické pre nich sú menej vystupujúce lícne kosti a chýbajúci epikantus.

3. Indiáni Ohňovej zeme. Charakteristickí výrazným epikantom a typickými mongoloidnými črtami tváre.

Miešanie rás

Miešaniu medzi rasami hovoríme aj metizácia. Týmto spôsobom dochádza k vytváraniu prechodných alebo inak nazývaných aj malých alebo kontaktných rás. Príkladom týchto procesov je aj obyvateľstvo severnej a južnej Ameriky, kde sa pôvodné indiánske obyvateľstvo premiešalo s európskymi prisťahovalcami. V Brazílii tvoria pôvodní Indiáni len 2% všetkých obyvateľov, zatiaľ čo miešanci Indiánov, Európanov a Afričanov viac ako 33%. Rovnako je tomu aj v Mexiku, kde je len veľmi ťažko možné povedať, kto tvorí väčší podiel na ich skladbe; či pôvodní stredoamerickí Indiáni, španielski alebo iní európski prisťahovalci. (Čeboksarov – Čeboksarovová 1978: 93-95).

K populáciám, na ktorých sa miešanie rás prejavilo vo veľkej miere, patria nasledovné skupiny:

a) Ainovia (pôvodné obyvateľstvo japonských ostrovov, zvlášť ostrova Hokkaido a bývalých sovietskych ostrovov Sachalin a Kurily. Ainovia sú svojimi fyzickými znakmi blízki europoidnej rase ale majú aj niektoré znaky mongoloidných typov.

b) Polynézania. Sú svetlejšej pleti a majú europoidné aj mongoloidné črty.

c) Melanézsky typ. Vznikli pravdepodobne ako výsledok miešania všetkých troch rás. Patria sem obyvatelia Melanézie, Filipín, Andamánskych ostrovov a Tasmánie.

d) Austrálci. U tohto obyvateľstva došlo k miešaniu bielej a čiernej rasy.

e) Veddovia. Starobylá skupina negritského pôvodu, ktorá žije na Cejlone, a ktorá pravdepodobne takisto vznikla miešaním bielej a čiernej rasy.

Miešanie rás dalo vzniknúť aj niekoľkým ďalším termínom. Ide napríklad o pojem:

Mestic – miešanec belocha a Indiána. Patrí k nim väčšina obyvateľstva strednej Ameriky, hlavne Mexika.

Mulat – miešanec belocha a černocha. Typický pre obe Ameriky.

Zambo – miešanec černocha a Indiána.

Kreol – miešanec pôvodných obyvateľov Latinskej Ameriky a obyvateľov španielskeho pôvodu.

Niekoľkonásobných miešancov viacerých rás nazývame – terceron, kvarteron, kvinteron...

Biologické verzus kultúrne

Vo vede ale aj vo verejných diskusiách sa pojem rasa často krát zamieňa s pojmom národ alebo etnická skupina. Zatiaľ čo rasa je prírodovedecký a biologický pojem a vzťahuje sa výhradne na telesné znaky a vlastnosti, ako je farba pleti, tvar hlavy a podobne, národ je pojem historický a kultúrny a zahŕňa spoločenský vývoj ľudských skupín bez ohľadu na ich rasovú príslušnosť. (WOLF 1979: 26). Základným znakom etnickej skupiny je etnická, náboženská alebo jazyková špecifičnosť.

V histórii však nachádzame mnoho príkladov zneužitia poznatkov o rasách, ktoré viedli k názorom o nerovnocennosti jednotlivých rás a k rasizmu. Princípom rasizmu je myšlienka, že ľudské rasy sú rozdielne a nerovné nielen z hľadiska biologického ale aj kultúrneho či mentálneho. V minulosti išlo o rozlišovanie tzv. ušľachtilých rás a ostatných menejcenných rás, ktoré boli dokonca chápané ako škodlivé. Za týmto účelom vznikla aj nová vedecká disciplína eugenika, ktorá mala študovať vplyvy schopné po stránke telesnej alebo duševnej zlepšiť alebo zhoršiť vlastnosti budúcich generácií a ovplyvňovať ich genetickými zásahmi. S pojmom rasizmus sa úzko spájajú termíny latentný rasizmus, fašizmus, nacizmus, holokaust, apartheid, rasová segregácia alebo tzv. race whitening. Teória race whiteningu sa využívala napríklad pri konštruovaní tzv. bielej americkej identity [3] v poslednej dekáde 19. storočia a na začiatku 20. storočia. V tomto období bola radom mnohých „neviditeľných“ noriem ale aj oficiálnymi legislatívnymi opatreniami stimulovaná masová európska emigrácia smerujúca na americký kontinent, ktorá mala ozdraviť americkú populáciu. Malo sa tak stať premiešaním génov amerických černochov s génmi ľudí bielej rasy, prípadne úplným nahradením černochov belochmi, ktorí boli považovaní za biologicky aj kultúrne nadradenú rasu. Konkrétny príklad uplatňovania ideológie race whiteningu nachádzame napríklad aj v Argentíne v rokoch 1889 až 1914. Cieľom diskriminačných opatrení, ktoré mali riešiť tzv. „negro problem“ malo byť zníženie počtu čiernych obyvateľov, ktorí boli považovaní za tzv. zlú generáciu a ich nahradenie tzv. najlepšími imigrantmi, za ktorých boli považovaní hlavne Portugalci, Taliani a Španieli, pretože boli bieli a zároveň silní katolíci.

O autorke

Silvia Letavajová pracuje ako odborná asistentka na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave. Venuje sa hlavne otázke akulturácie migrantov na Slovensku, problematike vnímania tejto témy zo strany majoritného obyvateľstva, národnostným menšinám na Slovensku, tradičnej duchovnej kultúre a etnickým teóriám.

Poznámky

[1] Opakom tejto teórie je polygenizmus, ktorý hovorí o tom, že ľudské rasy nemajú spoločný pôvod a že vznikli v rozličnej dobe. Tieto názory v niektorých prípadoch vyústili do myšlienok o starších a zaostalých primitívnych plemenách a o mladšej pokročilejšom a všestranne vyspelejšom plemene a boli zdrojom rasistických myšlienok.

[2] Najznámejším odborníkom na kultúru Pygmejov je antropológ českého pôvodu Pavel Šebesta.

[3] Viac o tejto problematike v práci Tavares, T. European Immigrants and the Whitening of America, 1980 – 19245. Centro de Estudos Sociales, Universidade de Coimbra. (dostupné na: http://www.ces.uc.pt/publicacoes/oficina/200/200.pdf

Literatúra

Čeboksarov, N. N. – Čeboksarovová, I. A. (1978). Národy. Rasy. Kultury. Praha: Mladá fronta.

King, R. (2008). Atlas lidské migrace. Praha: Mladá fronta.

Tavares, T. European Immigrants nad thi Whitening of America, 1980 – 19245. Centro de Estudos Sociales, Universidade de Coimbra. (dostupné na: http://www.ces.uc.pt/publicacoes/oficina/200/200.pdf

Wolf, J. (1979). Lidé pěti světadílů. Praha: Práce.

Wolf, J. (1984). Abeceda národů. Praha: Horizont.

Wolf, J. (1968a). Úvod do studia člověka. I. Praha: Státní podagogické nakladatelství.

Wolf, J. (1968b). Úvod do studia člověka. II. Praha: Státní podagogické nakladatelství.

Ak vás zaujíma aj iný postoj k tejto téme, prečítajte si náš ďalší článok: " Rasa (a jej kritika) "