Čo hovoríme, ak hovoríme „rasa“?

Pojem „rasa“ používame v bežnej reči na označenie „odlišných“, „rozdielnych“ ľudí alebo skupín. V tomto význame – nazvime ho vágny význam – je pojem „rasa“, ako s nadhľadom píše Stanislav Komárek, iba „súhrnný pojem pre lokálny svojráz človeka v jeho najrôznejších parametroch“ (Komárek 2008: 24). Tento vágny význam „rasy“ vychádza z prvotného vizuálneho vnemu. Samozrejme, ľudstvo tvoria vizuálne odlišné skupiny, čo môžeme pripísať podnebiu, výžive, atď. Niektoré skupiny sa líšia od iných skupín farbou pleti, výškou alebo vlasmi. Označiť preto nejakú skupinu „rasou“, znamená pojem „rasy“ použiť ako pomocnú klasifikáciu, ktorá napomáha prvotnej orientácii v skupinovej rozmanitosti. Vágny pojem „rasy“ je len opinion – domnienka, pomôcka pri zovšeobecnení. „Rasa“ preto nie je jasne definované slovo. Pokiaľ nevychádzame z vopred určených (kultúrou, vzdelaním alebo výchovou stanovených) „kritérií“, nemáme nijaké objektívne dáta, na základe ktorých môžeme rozhodnúť, či dvaja ľudia patria do jednej „rasy“ alebo koľko „rás“ vlastne existuje (Dawkins 2008: 501). Povedať, že existujú „tri základne rasy“ je iba nekritické prijímanie náhodne a intuitívne určených „kritérií“. „Preto sú rasové skupiny v súčasnosti považované za sociálnu konštrukciu alebo kategóriu vytvorenú nie prírodou, ale ľudskou invenciou“ (James 2008).*

Avšak, keby použitie pojmu „rasy“ označovalo iba toto vágne spojenie nevznikali by ďalšie nové štúdie venujúce sa tejto problematike. Ak použijeme pojem „rasa“, pravdepodobne neberieme do úvahy jeho problematické kontexty, a to z nasledovného dôvodu: „rasa“ nie je pojem, ktorý len označuje; je to aj interpretačný koncept. Mali by sme si uvedomiť, že ak sa ho rozhodneme použiť na označenie skupinových rozdielov, zároveň tým hovoríme, že dané rozdiely referujú na niečo „hlbšie“, na niečo „vrodené“, „vnútorné“ a neprekonateľné. A to je problém, pretože mnohé rozdiely a odlišnosti môžu vznikať učením, odlišnými kultúrnymi zvykmi či iným spoločenským zázemím. Sú len relatívne „iné“, nie sú vrodené a neprekonateľné. Použitie tohto pojmu však predpokladá existenciu skutočných rozdielov a odlišností, a túto „skutočnosť“ obhajujúobhajcovia „rasy“ pomocou výrazov ako „vrodené“ a „vnútorné“. Naznačujú, že sme neprekonateľne odlišní, pretože nejaká „rasa“ je definitívne odlišná od druhej. Tu sa skrýva aj ďalší problém. V rámci ktorejkoľvek „rasy“, na úrovni konkrétnych jednotlivcov, existujú rozdiely vo fyziognómii, v správaní či v individuálnych vlastnostiach. „Rasová“ teória preto musí definovať vyššiu úroveň – úroveň skupín. Až vtedy získava „rasa“ svoju efektivitu. A v tomto chápaní už „rasa“ nie je vágny pojem. Práve naopak.

Pojem „rasa“, ktorý označuje neprekonateľne odlišné skupinové rozdiely; rozdiely, ktoré sú vrodené a dedičné, a ktoré pripisujú danej skupine fyzické a charakterové vlastnosti, je nebezpečný a ľahko zneužiteľný. Už samotné pojmy „biela rasa“ alebo „čierna rasa“ obsahujú hodnotový, interpretačný súd. Slovo „negroidný“ pochádza z latinského niger, teda čierny. Žiadny černoch však nemá skutočne čiernu pleť, a ak, tak len pri porovnaní so svetlejšími. Rovnako slovo „čierny“ mnohokrát veští niečo zlého – čierna duša, čierne svedomie, atď. (Allport 2004: 206). V neskorom stredoveku a neskôr v polovici 15. storočia, v ére objavovania mimoeurópskych kontinentov, sa čierna farba pleti začala považovať za dôvod zotročovania a obchodu s otrokmi. Vyhlásila sa za božie prekliatie, ktoré vychádzalo z biblických pasáži o Kainovom alebo Chámovom zavrhnutí. Údajným dôsledkom prekliatia bolo sčernenie kože (Fredrickson 2003: 43 - 45).

Tento význam pojmu „rasy“, ktorý ma ďaleko od vágneho chápania, môžeme nazvať významom „vedeckým“. A práve na „vedecké“ chápanie „rasy“ upriamili pozornosť, v 18. a 19. storočí, biológovia, antropológovia, historici a filozofi. Vizuálne, povrchové, rozdiely označili za hlboké a zakladajúce charakteristiky psychických, morálnych alebo charakterových vlastností. Vychádzajúc z tohto predpokladu sa ľudské skupiny, „rasy“, nevnímali iba v ich odlišnosti, ale dokonca ako nadradené jedna nad druhou (Moore 2008).

Vynález „vedeckej rasy“

Už samotná analýza pojmu „rasy“ upozorňuje na to, že ľudská bytosť sa redukuje na princíp, znak, charakteristiku, vlastnosť, ktorá však necieli k definovaniu konkrétnej ľudskej bytosti, ale skôr hľadá rámec umožňujúci zaradiť dané indivíduum do obsiahlejšieho kontextu. Neskorší rasizmus využije „rasu“, aby vyhlásil základné vlastnosti nejakej skupiny – jej jazyk, pôvod, kultúru, náboženstvo, fyzický výzor – za dominantné alebo menejcenné.

Etymológia slova „rasa“ je nejasná a má rozličné varianty. Albert Memmi napríklad uvádza, že pojem „rasa“ môže pochádzať z 15. storočia z latinského ratio ; označuje teda akýsi „chronologický poriadok“. Memmi však ďalej tvrdí, že pravdepodobnejší pôvod je zo slova radix , čo znamená korene. Tento význam sa neskôr presadil v jeho naturalistickom zmysle. Pod pojmom „rasa“ sa začal rozumieť celok fyzických a psychologických znakov, predznamenávajúcich spoločné „vnútorné“ korene. Iní autori uvádzajú, že pojem „rasa“ pochádza z arabského termínu ras , čo znamená hlava, pôvod alebo počiatok. Odtiaľ sa preniesol do španielčiny v podobe raza vo význame príbuzenskej skupiny (Memmi 1992: 12).

V 16. storočí sa pojem „rasa“ vníma v naturalistickom zmysle, odkazujúcom hlavne na zvieratá, konkrétne z chovu istej preferovanej skupiny. Takéto chápanie „rodu“ a „šľachtenia“ má však hlbší základ a môžeme ho nájsť aj u Platóna (Platón 1992: 735b,c,d). Význam „rasy“, v zmysle príbuzenskej skupiny rastlín alebo zvierat, spojených spoločným pôvodom, sa prvý krát aplikoval na ľudí v 17. storočí. Odkazoval na charakteristiky alebo spoločné vlastnosti istej skupiny ľudí. Spisovatelia v tomto období spájali „rasu“ na jednej strane s ideou vrodenej povahy či temperamentu a na druhej s kategóriou istého typu ľudí, napríklad „rasa“ biskupov (Kamín, Machalová 2003: 16). V tomto prípade bola „rasa“ vnímaná ako príslušnosť k určitému rodu, rodine alebo skupine, čo znamenalo mať „čistý“, výnimočný rodokmeň. Podobné sú aj prvé definície „rasy“ vo francúzskych slovníkoch – „lignée, lignage“ – v zmysle „pokrvnej línie“, „pokrvného rodu“ (Machalová 2001: 89).

Je však nutné upozorniť, že pri hľadaní základov pojmu „rasa“ farba pleti nepatrila medzi základné kritéria. Pochopiteľne, koncepcia „rasy“ nevznikala vo vákuu. Naopak, je odpoveďou na začínajúci európsky novoveký otrokársky systém. V roku 1640 bolo otroctvo uzákonené vo Virgínii, no v tom čase to už bola veľmi dlho trvajúca „inštitúcia“. Sumer, Egypt, Grécko aj Rím obchodovali s otrokmi. Sparťania zotročovali susediacich Lakónčanov. Rimania vozili otrokov z Británie a Kartága (Moore 2008). Arabi a Maurovia však vlastnili „bielych“ aj „čiernych“ otrokov a nepraktizovali výlučne „rasistické“ otroctvo. Otroctvo tých dní nevypracovalo nijakú „vedeckú“ teóriu „rasy“. Otroci sa mnohokrát fyzicky podobali na otrokárov, a čo ich odlišovalo bola príslušnosť k mocensky dominujúcej spoločnosti . Otrokár a otrok si teda svoju rolu, za istých okolností, mohli zameniť.

Objav teórie a pojmu „rasy“ sa niesol v znamení identifikovania neodnímateľnej moci. „Menejcenní“, tí „druhí“, sa mali líšiť trvalo a nenapraviteľne od „dominantných“, a takáto mocenská prevaha mala zaručiť pohodlné ovládanie „rasovo“ odlišných ľudských bytostí (Fredrickson 2003: 20). „Rasistické“ otroctvo, teda zotročovanie afrických otrokov, stálo pri koreňoch ideológie belošskej nadradenosti. Mocenská nerovnováha, ktorá sa túžila etablovať ako nespochybniteľná a „večná“, spustila novoveký rozvoj pojmu a teórie „rasy“. Medzi rozšírený omyl patrí presvedčenie, že to boli „rasoví“ teoretici, ktorí vypustili „rasu“ z Pandorinej skrinky. „Rasoví“ teoretici sa však vynárajú až v atmosfére rozvinutého otrokárstva. Smutne preslávené „potvrdenie“ čiernej farby pleti ako božieho prekliatia priniesol v roku 1666 Georgius Hornius v diele Arca Noae, sive Historia Imperiorium et Regnorum (Budil 2003: 120). Prví, kto sa na legendu o Chámovom prekliatí sústavne odvolával, boli teoretici schvaľujúci otroctvo v USA, aby preukázali, že „rasistické“ otroctvo je posvätené bohom (Fredrickson 2003: 45). A podobne: „Briti sa nestali otrokármi, pretože sú rasisti. Stali sa rasistami pretože využili otrokov pre veľký zisk v Amerike. A vynašli a aktivovali postoj voči čiernym ľuďom, aby ospravedlnili, čo urobili. Skutočným motorom otrokárskeho systému sú ekonomické záujmy“ (BBC 4 2007).**

V antropológii použil pojem ,,rasa“ prvý raz v roku 1684 Francois Bernier. Linného Systema Naturae vychádza v roku 1753, Blumenbachova Degeneris humani varietate nativa v roku 1775 a Gobineauove Essai sur l'inégalité des races humaines dokonca až v roku 1853. Ako píše Tove Skutnabb-Kangas: „Oni nám nepovedia, že ekonomickým zdrojom, ktorý umožnil industrializáciu západnej Európy, bolo vykorisťovania ostatného sveta: priame zisky západnej Európy z koloniálneho systému a obchodu s otrokmi približne okolo roku 1800, keď sa rozbiehala industrializácia a „modernizácia“, boli väčšie ako celý priemyselný kapitál západnej Európy. Industrializovaný blahobyt Európy (ktorý považujeme za našu vlastnú zásluhu, lebo sme takí múdri) je teda priamym výsledkom toho, že potrebný kapitál naň bol ulúpený iným krajinám“ (Skutnabb-Kangas 2000).

Nebudem popisovať ďalší vývoj teórie „rasy“, ktorý metamorfoval do rozličných „prístupov“: do kraniológie, eugeniky a v najhoršom vyústení – do nacizmu, pričom na neskoršom vývoji „rasy“ a rasizmu ako rešpektovanej „teórie“ sa podieľala aj moderná veda. Pre účely tohto príspevku stačí zdôrazniť, že „rasa“ sa sformovala ako „vedecký“ a „objektívny“ fakt, aby sa obhájila moc nad inými ľudskými bytosťami, ktoré sa vyhlásili za dedične („večne“) „odlišné“ a „menejcenné“. Ivo T. Budil upozorňuje: „Potom čo výsledok druhej svetovej vojny rozhodol o osude rasovej ideológie ako oficiálnej štátnej doktríny, bolo žiaduce zbaviť modernú vedu zodpovednosti za tento poľutovaniahodný vývoj. Teraz bola zdôrazňovaná úloha excentrických a marginálnych autorov odvádzajúcich pozornosť od inštitúcií, ktoré rasovú hygienu a eugeniku intelektuálne a finančne zabezpečovali“ (Budil 2009: 309).

Čo ďalej s „rasou“?

Richard Dawkins tvrdí, že úspech vo vede nezabezpečuje iba schopnosť všimnúť si analógie, ale skôr ide o to odmietnuť analógie chybné a venovať sa tým užitočným. „Rasa“ je príklad chybnej analógie. Označuje pseudobiologický koncept, ktorý z náhodných fyzických vlastností vyvodzuje mentálne a charakterové vlastnosti. „Rasa“ v tejto podobe neexistuje ako biologická entita. Je to neobjektívne, nevedecké, historicky zdiskreditované vymedzenie a musí byť od neho upustené. „Ukazuje sa, že rasa a rasová klasifikácia, ktorým chýba vedecká hodnovernosť, predstavujú podobne ako napríklad termín „triedny boj“ pozostatok sociálnych a ideologických konfliktov devätnásteho storočia“ (Budil, Blažek, Sládek 2005: 7).

Ako naznačuje Stanislav Komárek: „Obraz (model), ktorý vzniká v ľudskej mysli o veciach vonkajšieho sveta, nie je samozrejme s vecou samotnou totožný. To, čo je nám bezprostredne prístupné, nie sú veci vonkajšieho sveta samé, ale len naše psychické skutočnosti“ (Komárek 2008: 85; 13). Dôvod prečo práve farba pleti (alebo iný fyzický znak) zohráva tak dôležitú úlohu v „rasovej“ teórii je ten, že tak „veľkolepé“ ako aj „menejcenné“ psychické vlastnosti bolo treba spojiť s biologickým znakom, ktorý bolo možné ľahko spozorovať a identifikovať (Skutnabb-Kangas 2000: 271). Zatvorme oči a je po „rasách“ (po akýchkoľvek vizuálnych znakoch), zostane nám iba sluchom zaznamenaná, jazyková, odlišnosť. Ako dodáva Richard Dawkins: „Verím, že rasa je len ďalším z mnohých prípadov, pre ktoré nespojité kategórie nepotrebujeme a bez ktorých by sme sa mali obísť, ak nemáme k dispozícii nejaký veľmi presvedčivý argument v ich prospech“ (Dawkins 2008: 393).

Po spoznaní šokujúcich dôsledkov využitia „rasovej“ teórie v ére otroctva, nacizmu alebo apartheidu by nám preto mala byť podozrivá každá „rasová“ generalizácia a každé paušálne tvrdenie založené na fyzických znakoch. Z tohto dôvodu začína byť čoraz vplyvnejším trendom odmietať používať pojem „rasy“ alebo ho uvádzať v úvodzovkách. Ako ráznejšie pripomína Miloslav Szabó: „...je potrebné raz a navždy skoncovať s diskusiou o „rasách“, vykázať rasizmus tak kam patrí: do histórie, a jasne poukázať na jeho stereotypnú povahu, ktorú zdieľa s množstvom iných javov“ (Szabó 2004: 243).

Poznámky

[*]. „Consequently, racial groups are presently thought to be social constructions, or a category created not by biological nature but by human invention”.

[**]. „The British don´t become slave traders and slavers because they are racist. They become racist because they use slaves for great profit in America. And devise a set off attitudes towards black people that justify what they´ve done. The real engine behind the slave system is economics”.

O autorovi

Milan Hrabovský je externý doktorand na katedre filozofie a dejín filozofie na UK v Bratislave. Pre Policajné prezídium Slovenskej republiky vypracoval Všeobecný manuál k otázkam rasizmu, diskriminácie a xenofóbie . Aktuálne finišuje svoje štúdium dizertačnou prácou Rasová mytológia . Venuje sa predovšetkým témam antisemitizmu a rasizmu.

Bibliografia

ALLPORT, G. W. (2004). O povaze předsudků. Praha: Prostor.

BBC 4 (2007). Racism: A History. The Colour of Money.

BUDIL, I. T. (2009). Jitro Árijců. Praha: Triton.

BUDIL, I. T. (2003) Mýtus, jazyk a kulturní antropologie. Praha: Triton.

BUDIL, I. T. BLAŽEK, V., SLÁDEK, V. (2005). Dějiny, rasa a kultura. Ústí nad Labem: Vlasta Králová.

Cassell's Latin Dictionary, (1968). New York: Macmillian.

DAWKINS, R. (2008) Příbeh predka. Praha: Academia.

FREDRICKSON, G. F. (2003). Rasismus. Praha: BB/art.

HACKING, I. (2006). Sociálna konštrukcia – ale čoho. Bratislava: Kalligram.

KAMÍN, T. MACHALOVÁ, T. (2003). Kritika rasy a rasizmu. Brno: Masarykova univerzita.

KOMÁREK, S. (2008) Příroda a kultura. Praha: Academia.

MACHALOVÁ, T., a kolektív (2001). Lidská práva proti rasizmu. Brno: Doplňek.

MEMMI, A. (1992). Rassismus. Frankfurt am Main: Hain Gmbh.

MOORE, H. J., editor (2008). Encyclopedia of Race and Racism. New York: Thomson-Gale.

SKUTNABB-KANGAS, T. (2000). Menšina, jazyk a rasizmus. Bratislava: Kalligram.

SZABÓ, M. (2004). Boh v ofsajde. Bratislava: Kalligram.

PLATÓN (1992). Zákony. Bratislava: Tatran.

JAMES, M. (2008). Race. Standford Encyclopedia, [in: http://plato.stanford.edu/entries/race/]