Kto sú utečenci?

Utečenci sú ľudia, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy, odísť zo svojej vlasti. Snažia sa získať nový domov, stratený pocit bezpečia a možno niečo málo navyše.

Zhodnúť sa na tom, kto je utečenec, nemusí byť vždy jednoduché. Definícia tohto pojmu je pomerne náročná a jeho interpretácia nebýva vždy jednoznačná. Na tento termín možno pozerať z dvoch zásadne odlišných hľadísk. Na jednej strane by sme za utečenca mohli označiť každého človeka, ktorý bol nútený opustiť svoj domov a hľadá útočisko za hranicami svojej vlasti. Z tohto pohľadu je každý takýto nútený vysťahovalec hoden ochrany a pomoci.

Na strane druhej sa môžeme stretnúť so snahou o zúženie významu tohto termínu a výber medzi tými, ktorí sa za utečencov považujú bez zjavnej príčiny a tými, ktorí inštitút azylu objektívne potrebujú. Poskytovanie azylu, ako inštitútu medzinárodnej ochrany, je možné iba z presne špecifikovaných dôvodov, ktoré navyše musí každý, kto o azyl žiada, vierohodne preukázať.

Tieto dôvody definuje dokument prijatý na konferencii splnomocnených zástupcov Organizácie spojených národov 28. 5. 1951 v Ženeve pod názvom Ženevský dohovor o právnom postavení utečenca z roku 1951. Stal sa pilierom medzinárodného azylového práva, ktorého zásady sú implementované do národných azylových systémov jeho signatárov.

Ženevský dohovor v článku 1 A (2) označuje utečenca ako

„každú osobu, ktorá sa následkom oprávnenej obavy pred prenasledovaním z dôvodov rasových, náboženských, národnostných, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo i zastávania určitých politických názorov ocitne mimo svojej krajiny a nie je schopná prijať, alebo vzhľadom k uvedeným obavám odmieta prijať ochranu svojej vlasti. To isté platí pre osobu bez štátnej príslušnosti nachádzajúcu sa mimo krajiny svojho doterajšieho pobytu a ktorá sa vzhľadom k uvedeným obavám do nej nechce alebo nemôže vrátiť“ (UNHCR 1992, s. 14).

Slovensko je signatárom Ženevského dohovoru a dôvody v ňom uvedené sú považované za dôvody udelenia azylu aj podľa nášho Zákona o azyle č. 480/2002 Z.z.

Dohovor teda jasne vymedzuje politický inštitút azylu, pretože jeho udelenie podmieňuje preukázaním prenasledovania v krajine pôvodu, resp. pobytu. Chudoba, ozbrojené nepokoje ani prírodné katastrofy sa vo všeobecnosti za dôvod udelenia azylu nepovažujú. Okrem samotnej definície utečenca obsahuje štandardy zaobchádzania s utečencami (s osobami za utečencov uznaných), medzi inými stanovuje aj zásadu „non-refoulment“ – zákaz vyhostenia, na základe ktorej žiaden štát, ktorý je signatárom tohto dohovoru, nesmie vyhostiť utečenca na územie, kde by bol prenasledovaný. Súčasne sa táto zásada, podľa článku 33, chápe aj ako zákaz odmietnutia osoby (resp. povinnosť umožniť vstup na svoje územie), ktorá sa za utečenca vyhlasuje.

Ženevský dohovor, s platnosťou od 1.1.1951 ustanovuje zároveň organizáciu s mandátom OSN poverenú starostlivosťou o utečencov s celosvetovou pôsobnosťou. Je ním Vysoký komisár OSN pre utečencov (United Nations High Commissioner for Refugees – UNHCR) so sídlom v Ženeve. Pôvodne mal mandát len na päť rokov, no z dôvodu nových medzinárodných humanitárnych kríz bol predlžovaný a pôsobí dodnes.

Konanie o udelenie azylu

Konanie o udelenie azylu začína vyhlásením žiadateľa na policajnom útvare v mieste hraničného priechodu; v mieste, kde sa cudzinec nachádza alebo v tranzitnom priestore medzinárodného letiska. Následne je žiadateľovi odňatý cestovný doklad ako aj daktyloskopické odtlačky (odtlačky prstov a dlaní).

V rozhodovaní o udelení azylu ostáva kľúčovou otázkou ako rozpoznať, koho obavy z prenasledovania sú skutočne oprávnené a udelenie azylu je z toho dôvodu opodstatnené. Je právom a zodpovednosťou každého suverénneho štátu preveriť, či osoba, ktorá sa za utečenca vydáva, spĺňa aj podmienky hodné jej ochrany. Preto nemožno každého cudzinca automaticky označiť za utečenca, resp. azylanta.

Každý demokratický štát má vytvorené vlastné orgány zodpovedné za posúdenie žiadosti o azyl. Na Slovensku je týmto štátnym orgánom Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (MÚ MV SR), konkrétne jeho Procedurálne oddelenie. Presný postup štátnych orgánov pri preverovaní opodstatnenosti žiadosti o azyl upravuje už spomínaný zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle.

Podľa § 8 tohto zákona zákona

„Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom, ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti v štáte jeho bydliska, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce do tohto štátu vrátiť“.

Ministerstvo taktiež môže udeliť azyl z humanitných dôvodov (§9), aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa §8, resp. môže udeliť azyl za účelom zlúčenia rodiny (§10).

Azylom sa v tomto zákone rozumie ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore alebo čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak je cudzinec v procese preverovania žiadosti, hovoríme zatiaľ o žiadateľovi. Ten, komu bol azyl na území Slovenska udelený, je označovaný ako azylant.

Nie každý kto o azyl žiada ho napokon i získa. Ostáva teda cudzincom, ktorého pobyt na území krajiny je potrebné nejakým právnym spôsobom ukončiť (vyhostenie) alebo legitimizovať s možnosťou dočasného zotrvania. Takúto možnosť dáva zákon o azyle od svojej novelizácie platnej od roku 2007 vo forme poskytnutia doplnkovej ochrany:

„Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia (§13 a)." Doplnková ochrana sa udeľuje na dobu určitú (spravidla na rok) s možnosťou predĺženia a predstavuje nižšiu formu ochrany s menšími právami a možnosťami ako tomu je v prípade udelenia azylu.

Od vzniku Slovenskej republiky 1.1. 1993 po súčasnosť bolo podľa štatistiky Migračného úradu MV SR na Slovensku registrovaných vyše 55 tisíc žiadostí o udelenie azylu (predtým o priznanie postavenia utečenca). Azyl bol udelený v 552 prípadoch.

Zákon o azyle pozná ešte jednu kategóriu cudzincov, ktorým poskytuje ochranu, hoci pre ňu neplatia ustanovenia ako pre utečencov. Ide o dočasné útočisko „poskytované na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy, alebo hromadným porušovaním ľudských práv v ich krajine pôvodu“ (§ 29). Cudzinec, ktorému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky poskytlo dočasné útočisko, sa nazýva odídencom (§2 odst. e). Dočasné útočisko nie je trvalým riešením. Ráta s návratom chránených osôb naspäť do vlasti po skončení krízy v ich krajine.

Utečenecký tábor – život v provizóriu

Pobyt žiadateľov o azyl je zabezpečený v záchytných táboroch, v ktorých sa vykonávajú karanténne opatrenia a neskôr v pobytových táboroch s podstatne voľnejším režimom. V táboroch je žiadateľom bezplatne poskytované ubytovanie, stravovanie a základná zdravotnícka starostlivosť. Žiadateľom sa tiež poskytuje vreckové ako aj základné hygienické potreby.

Záchytný aj pobytový tábor je účelovým zariadením Migračného úradu, ktoré slúži na ubytovanie žiadateľov o azyl. V súčasnosti sú na Slovensku tri: Humenné (záchytný), Opatovská Nová Ves a Rohovce (pobytové). Iným typom zariadenia Migračného úradu je integračné stredisko, ktoré slúži na prechodné ubytovanie azylantov. Nachádza sa vo Zvolene. Okrem toho disponuje Migračný úrad ubytovacími kapacitami pre azylantov v Bratislave, Lučenci a v Košiciach. Osoby s pridelenou doplnkovou ochranou sú ubytované v zariadení v Gabčíkove.

Utečenecký tábor, nech je kdekoľvek, je iba dočasným opatrením. Rieši síce akútnu situáciu, ale z dlhodobého hľadiska prináša život v ňom viacero ťažkostí. Relatívne malý a obmedzený priestor spolu zdieľa veľa rôznych ľudí, odlišných svojím pôvodom, jazykom, náboženstvom, ale najmä zvykmi a návykmi. To so sebou prináša nemálo ťažkostí a náročných situácií, s ktorými sa musia žiadatelia vysporiadať. Nech už je výsledný štatút ich pobytu azyl, doplnková ochrana, prípadne aj predlžujce sa opakované konanie o azyle, je potrebné snažiť sa porozumieť ťažkostiam a problémom, ktoré si so sebou prinášajú, a tiež ktoré získavajú ako utečenci vo veľmi špecifických podmienkach utečeneckého tábora.

Samotné presťahovanie prináša totiž materiálne a sociálne problémy a často aj ďalšiu traumatizáciu. Ľudia, ktorí opustili svoje domovy, svoj majetok, stratili svoj pôvodný sociálny status, svoje rodiny, sa zrazu ocitnú v provizóriu utečeneckej ubytovne. Sú vystavení mnohým ťažkostiam ovplyvňujúcim ich pocit pohody, bezpečia, vyhliadky do budúcnosti. Faktory ovplyvňujúce situáciu každého utečenca možno rozdeliť na premigračné: osobnosť, vek, zdravotný stav, prežité násilie, straty a postmigračné: jazyková bariéra, odlúčenie od rodiny, kultúrna odlišnosť, frustrácia, nezamestnanosť či prejavy rasizmu v krajine azylu (Vizinová, Preiss, 1999).

Jeden z prvých problémov súvisiacich s pobytom v utečeneckom tábore je chýbajúci pocit bezpečia. Ten je pritom jedným zo základných predpokladov pre napĺňanie ďalších potrieb. Stojí však mnoho síl a času, kým sa nové prostredie utečeneckého tábora stane i prostredím bezpečným.

Takmer všetky procedúry a činnosti vykonávané v tábore, ako evidencia, zdravotné vyšetrenia, výdaj potrieb, vreckového či stravovanie sú vykonávané spoločne. Je to logicky najjednoduchšie, najúspornejšie z hľadiska zaťaženia personálu a zrejme i finančne výhodnejšie. Na druhej strane však takáto uniformita môže viesť k postupnému oslabovaniu individuality. Denná rutina utečeneckého tábora prináša len málo možností a príležitostí pre samostatné rozhodovanie. Spoločné stravovanie napríklad berie príležitosť samostatného varenia, čo je z dlhodobého hľadiska veľmi stresujúce najmä pre ženy z rodín, kde bola príprava jedla pre rodinu súčasťou ich tradičnej spoločenskej roly.

Negatívne na psychiku utečencov vplýva i vedomie vlastnej odkázanosti na pomoc ostatných. Aj tí utečenci, ktorí prišli s nejakými finančnými prostriedkami, ich postupne minú. Stávajú sa tak v relatívne krátkom čase úplne odkázaní na pomoc iných – štátu a humanitárnych organizácií. To ešte viac prehlbuje ich frustráciu a niekedy vyvoláva i hnev a agresiu voči ostatným spoluobyvateľom či personálu tábora.

Tento stav sa prehlbuje ešte viac v prípade zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia o udelenie azylu, v tomto prípade účastníci správneho konania, majú možnosť podať odvolanie, prípadne využiť ďalšie opravné prostriedky. Dobre však vedia, že takéto procedúry vyžadujú ďalšie mesiace čakania v neistote.

Dôležitou črtou života v utečeneckom tábore je nedostatok príležitostí na aktívne trávenie voľného času - a toho majú žiadatelia nadbytok. Len malá časť z nich sa venuje svojim hobby, alebo sa zúčastňuje sporadických kultúrnych podujatí, ktoré sú im sprostredkované za asistencie sociálnych pracovníkov. Nuda spolu s pocitom bezmocnosti počas niekoľkomesačného čakania na rozhodnutie o udelení azylu ešte viac prehlbuje frustráciu žiadateľov. Predlžovaný pobyt v utečeneckom tábore môže mať za následok stratu predošlých návykov (aktivity, záujmov, prirodzenej vitality). Tak ako v prípade dlhodobo nezamestnaných osôb pozorujeme stratu základných pracovných návykov aj dlhodobý pobyt v provizóriu azylového konania môže u niektorých žiadateľov viesť do stavu apatie a rezignácie na dianie okolo nich. Takáto naučená bezmocnosť (learned helplessness) môže neskôr negatívne ovplyvniť aj proces ich ďalšej integrácie, ak napokon získajú azyl, prípadne sa ich pobyt v krajine umožní inou formou (napr. doplnkovou ochranou). Musia sa opätovne učiť aktívne pristupovať k dianiu okolo seba a riešiť bežné problémy kažodenného života.

Maloletí bez sprievodu

Medzi cudzincami prichádzajúcimi a zdržiavajúcimi sa na na území Slovenska môžu byť aj neplnoleté osoby bez sprievodu rodičov, príbuzných, alebo iných poručníkov. Ochrana týchto mladistvých, resp. maloletých, vyžaduje špecifické opatrenia vzhľadom k tomu, že môže ísť o obete zneužívania alebo obchodovania s ľuďmi. Navyše je potrebné mať na zreteli aj skutočnosť, že vzhľadom k svojmu veku a stupňu vývinu (psychického i fyzického) potrebujú pre zabezpečenie svojich práv zvláštny ohľad v porovnaní s dospelými. Rovnako je dôležité pre nich zabezpečiť výchovu a vzdelávanie podľa platných zákonov Slovenskej republiky. Označujeme ich ako maloletí bez sprievodu, prípadne odlúčené deti (unaccompanied minors / separated children). Prijatím Zákona 305/2005 Z. z. o sociálno-právnej ochrane dieťaťa a sociálnej kuratele bola daná možnosť zriadenia detského domova pre maloletých bez sprievodu. Zatiaľ je na Slovensku zriadený len jeden takýto detský domov v obci Horné Orechové pri Trenčíne. V rámci siete „bežných“ detských domovov má každý samosprávny kraj vytvorené kapacity pre prípad akútneho prijatia maloletých bez sprievodu. Ak maloletý bez sprievodu nemôže byť zverený do osobnej starostlivosti príbuzného alebo inej fyzickej osoby, ku ktorej má blízky vzťah, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorého územnom obvode sa maloletý našiel, vykonáva neodkladné úkony v záujme dieťaťa, kým mu nie je ustanovený poručník, alebo kým sa ustanovený poručník neujme svojej funkcie.

Podľa zákona vykonáva orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately opatrenia pre maloletého bez sprievodu počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky na zabezpečenie starostlivosti primerane kultúre, jazyku, náboženstvu a tradíciám krajiny jeho pôvodu. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa podieľa na vyhľadávaní rodičov alebo iných členov rodiny maloletého bez sprievodu za účelom zlúčenia dieťaťa s jeho rodinou.

Záver

Slovensko je z hľadiska medzinárodnej migrácie stále považované za tranzitnú krajinu. Nie sme cieľovou destináciou ani pre väčšinu utečencov. Je však potrebné mať na zreteli, že tento trend sa postupne mení. Ekonomický vývoj posledných rokov ako aj členstvo v EÚ robia zo Slovenska atraktívnejšiu krajinu pre migrantov, vrátane utečencov. Aplikácia Dublinského systému (zodpovednosť prvej krajiny, v ktorej cudzinec požiada o ochranu za vyriešenie jeho žiadosti), ako aj zavedenie inštitútu doplnkovej ochrany majú vplyv na zvýšenie počtu tých cudzincov, ktorí na Slovensku ostanú dlhodobejšie. Pripravenosť zodpovedných orgánov, súčinnosť a profesionalita pomáhajúcich organizácií, ako aj postoje väčšinovej spoločnosti budú mať veľmi významný vplyv na podmienky integrácie, ktoré budeme ochotní a schopní pre utečencov vytvoriť.

O autorovi

Milan Pukančík pôsobí ako odborný asistent na Katedre sociálnej pedagogiky. Venuje sa najmä problematike sociálnej patológie a problematike migrácie a utečenectva. Tému akulturácie utečencov spracoval aj vo svojej dizertačnej práci.

Bibliografia

DIVINSKÝ, B. (2005). Zahraničná migrácia v Slovenskej republike. Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung e. V., Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, n.o. 2005.

MIGRAČNÝ ÚRAD MV SR. (2009). http://www.minv.sk/?statistiky-20, [6.11.2009]

PUKANČÍK, M. (2006). Kapitoly o utečencoch pre sociálnych pedagógov. Bratislava: Nová práca, 2006

PUKANČÍK, M., ŠKOVIERA, Š., FÜLÖPOVÁ, E. (2006). Starostlivosť o utečencov – nová výzva pre sociálnu pedagogiku. In: Sociální pedagogika v teorii a praxi. Sborník příspěvkú z odborného semináře. Brno: Institut mezioborových studií, 2006

SPOLOČNOSŤ ĽUDÍ DOBREJ VÔLE. (2009): http://www.ludiaakomy.sk/

UNHCR. (1992). Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov. Bratislava: Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov, Ženeva, 1992.

UNHCR. (2009). http://www.unhcr.ch

VIZINOVÁ, D., PREISS, M. (1999). Psychické trauma a jeho terapie, psychologická pomoc obětem válek a katastrof. Praha: Portál, 1999

ZÁKON č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov

ZÁKON č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov

ZÁKON č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane dieťaťa a sociálnej kuratele