Úvod

Migrácia je dnes súčasťou každodenného života. Oproti minulosti, kedy bolo cestovanie závislé predovšetkým od dostupnosti dopravných prostriedkov ako aj od rozsahu poznaného sveta, sú podmienky k migrácii v súčasnosti prakticky neobmedzené. Najčastejšou príčinou migrácie do zahraničia za účelom dlhodobejšieho pobytu je predovšetkým práca a štúdium, ale aj dôvody podstatne hrozivejšie, ako sú napríklad vojenské konflikty. To je prípad Afganistanu. O Afganistane a Afgancoch sa na Slovensku vie len veľmi málo. Iba v posledných rokoch sa informovanosť mierne zvýšila v dôsledku príchodu alebo nelegálneho prechodu afganských utečencov cez našu krajinu.

Afgancov na Slovensku môžeme z hľadiska príčin a dôvodov ich príchodu a spôsobu života u nás rozdeliť do dvoch hlavných kategórií:

1. študenti, ktorí sa po skončení štúdia u nás vzhľadom na zostrovanie situácie v Afganistane

nemohli alebo nechceli vrátiť do krajiny svojho pôvodu a rozhodli sa žiť na Slovensku

2. utečenci.

Afganskí utečenci

Slovensko je vďaka svojej geopolitickej a ekonomickej situácii pre utečencov predovšetkým tranzitnou krajinou. Najväčší počet utečencov u nás bol zaregistrovaný v rokoch 2001 až 2004 a kulminoval v roku 2004, kedy cudzinecká polícia zaznamenala celkovo 11 395 žiadostí o azyl. Z hľadiska krajiny pôvodu utečencov pochádzalo v tomto období najviac žiadateľov z krajín Blízkeho východu, Afriky bývalej Juhoslávie a ZSSR. Najzastúpenejšími krajinami boli: Afganistan, India, Pakistan, Irak, Bosna a Hercegovina, Rumunsko, Arménsko, Juhoslávia, Angola a Somálsko (UNHCR, 2005).

Afganistan je teda jednou z krajín, ktorých sa utečenecká problematika bytostne týka. Hromadný odliv jeho obyvateľstva do susedných krajín, hlavne do Pakistanu, Iránu, Indie, Ruska a Uzbekistanu, sa začal už na konci 70-tych rokov 20. storočia, kedy do krajiny vstúpili sovietske vojská. Úteky z krajiny pokračovali aj po zvrhnutí prezidenta mudžahidínmi v roku 1992 a obsadení takmer celej krajiny hnutím Taliban (v roku 1994 Taliban dobyl mesto Kandahár a v roku 1996 Kábul). Nepriaznivá situácia v susedných krajinách a narastajúce konflikty v Afganistane spôsobili, že cieľovými krajinami ich úteku sa stali aj krajiny západnej a strednej Európy. Za obdobie 1991 – 1995 bol celkový počet afganských žiadostí o azyl v európskych krajinách 44 160, z čoho 74% bolo zaregistrovaných v Nemecku a Holandsku. Tieto dve krajiny sa stali tradičnou cieľovou krajinou afganských žiadateľov o azyl, ktorých tam okrem ekonomických výhod lákali už vytvorené sociálne a rodinné siete. K ďalším krajinám patrí Francúzsko [1] (za roky 1990-96 prijalo asi 700 afganských žiadostí, z čoho 114 vybavilo kladne), Belgicko (za to isté obdobie prijalo asi 400 žiadostí), Rakúsko (prijalo asi 450 žiadostí), Česko (prijalo asi 400 žiadostí), Poľsko (prijalo asi 200 žiadostí) (UNHCR, 2005). Stovky Afgancov, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, žijú v Európe v strachu pred odhalením z nelegálneho pobytu a v obavách o ich opätovné navrátenie do krajiny pôvodu.

Na Slovensku patrilo utečencom afganskej národnosti z hľadiska ich počtu niekoľko rokov prvenstvo, keďže tvorili 40–54% zo všetkých žiadateľov. V roku 2001 bolo migračným úradom registrovaných celkovo 4 300 afganských žiadostí, čo takmer kopírovalo situáciu v západoeurópskych krajinách. V posledných rokoch sa ich počty radikálne znižujú v dôsledku politických zmien v Afganistane a na prvých miestach sa umiestňujú utečenci pandžábskej, čečenskej, moldavskej, arabskej, čínskej, gruzínskej alebo indickej národnosti. V roku 2005 SR začala azylové konanie už len s 8 migrantmi afganskej národnosti. [2] V roku 2006 bolo zaregistrovaných len 23 nových žiadostí, v roku 2007 nebola registrovaná žiadna nová žiadosť, v roku 2008 bolo začatých celkovo 42 konaní, avšak ani jednému nebol udelený azyl, a napokon v roku 2009 sa zaregistrovalo 51 žiadostí, čo predstavovalo 6,2% zo všetkých žiadostí (Migračný úrad MV SR, Štatistická správa za roky 2002-2009).

Stratifikácia afganských utečencov na území Slovenska na základe pohlavia je charakteristická majoritou mužov. Najpočetnejšou skupinou sú muži v mladšom alebo strednom veku (produktívnom veku), ktorí prichádzajú prevažne samostatne, v menšej miere s rodinnými príslušníkmi. Od roku 2005 ide o absolútnu prevahu mužov vo veku 18 až 25 rokov. Príčinou tohto javu je pravdepodobne obava z ohrozenia bezpečnosti žien a dievčat, ktoré cestujú samotné, ich menšia fyzická zdatnosť, potrebná pri prekonaní transportu a pravdepodobne aj islámska kultúra, ktorá obmedzuje pohyb žien a dievčat bez sprievodu mužských členov rodiny. Ženy prichádzajú predovšetkým spolu s rodinou a mužskými členmi. V prípade rodín však neboli výnimkou ani 7 až 9-členné niekoľkogeneračné rodiny. Vyskytli sa aj prípady rodín, ktoré tvorili iba matky s deťmi, nakoľko ich manželia na nich čakali v zahraničí alebo boli mŕtvi či nezvestní. Spomedzi detí bolo pomerne veľké percento maloletých bez sprievodu rodičov alebo príbuzných. K mesiacu marec 2001 bolo zaznamenaných 39 takýchto prípadov, v roku 2009 už len 5 detí vo veku 16 až 17 rokov.

Mnohí z afganských žiadateľov o azyl prichádzajú na Slovensko bez osobných dokladov či dokladov o vzdelaní. Napriek tomu sa okrem osôb so základným, žiadnym alebo stredným vzdelaním u nás objavovali aj utečenci s vysokoškolským vzdelaním. Jednou z príčin vzniku utečeneckej situácie v Afganistane bola občianska vojna, v ktorej boli prenasledované v prvom rade osoby, ktoré sa aktívne angažovali boji proti hnutiu Taliban, a osoby, verejne prejavujúce svoje názory – vysokoškolskí študenti, žurnalisti, lekári, právnici a iní.

Väčšina z utečencov z tejto krajiny žiada o udelenie štatútu na Slovensku až po nelegálnom prekročení hraníc a zmarení ich cesty na západ úradmi. Utečenci z Afganistanu patrili v roku 2000 medzi najpočetnejšie skupiny prevádzaných osôb (s počtom 1199) (Migračný úrad MV SR). Ako je z výpovedí afganských utečencov zrejmé, platby za nelegálne prevedenie záviseli od mnohých faktorov: od počtu a veku prevádzaných, od sezóny, od krajiny, do ktorej boli migranti prevádzaní ako aj od stavu prevádzaných osôb. Znevýhodnené boli ženy, deti, starí a chorí. Poplatok za prevádzanie v zimných mesiacoch sa zvyčajne rovnal dvojnásobkom letného obdobia. Najsilnejší tlak afganských utečencov bol tradične zaznamenávaný na východnej hranici s Ukrajinou, kde bolo v roku 1992 zadržaných 91 Afgancov, v roku 1999 už 891 a v roku 2001 celkovo 418 afganských migrantov (BEČKOVÁ, 2005). Situáciu bližšie dokumentuje výpoveď afganského respondenta, ktorý prišiel na Slovensko v roku 1996: „40–50 tisíc dolárov za 7-člennú rodinu. Za tie peniaze si v Afganistane žije človek ako kráľ. Kto nemá, nemôže cestovať, predá auto, dom. Ja som si so sebou nebral nič, mal som iba to, čo som mal na sebe, ale všetko som si kupoval v Turecku. Už dobre, že som tu. Ani Korán som si nebral. Cez Rusko, Ukrajinu, potom na Slovensko. Z Ruska prevádzač príklad zoberie 3 500 dolárov do Nemecka, na Slovensko okolo 2 000, 2 500 dolárov, z Pakistanu 8 000 berie.”

Predmety alebo financie, ktoré si utečenci so sebou prinášajú môže do značnej miery pomôcť finančne, materiálne alebo psychicky preklenúť obdobie prvotnej adaptácie. Mnohí z nich však prichádzali iba so základnými hygienickými potrebami, fľašou s vodou alebo s tým, čo mali oblečené na sebe. K ďalším veciam, ktoré si so sebou prinášali, patrili rôzne drobné upomienkové predmety: amulet, fotografie rodinných príslušníkov, Korán alebo jeho časti. Prípady utečencov prichádzajúcich s väčším obnosom peňazí, prípadne so zlatými šperkami sú zriedkavé. Afganci prichádzajú najčastejšie v „európskom” odeve. Afganský právnik pôsobiaci na Slovensku to komenoval nasledovne: “Vedia, že idú do sveta, do spoločnosti. Dokonca niektoré Afganky boli prefarbené na blond, aby zapadli do spoločnosti.”

Afganskí študenti

Druhou najpočetnejšou skupinou sú bývalí afganskí študenti, ktorí na územie Slovenska prichádzali od 80-tych rokov 20. storočia v rámci medzinárodných zmlúv medzi bývalou Československou vládou a vtedy prosovietsky orientovaným Afganistanom. Študenti z Afganistanu boli na naše vysoké školy (čiastočne aj stredné školy) a školy ostatných krajín tzv. východného bloku prideľovaní na základe prospechových štipendií. Československo aj Afganistan mali v období po roku 1979 veľmi blízke kultúrne aj ekonomické vzťahy. Do Afganistanu odchádzali mnohí slovenskí a českí odborníci, ktorí pracovali v baníckom priemysle, vypomáhali pri stavbe cementárne, cukrovaru či trolejbusovej siete v Kábule. Práve kontakty s pracovníkmi v priemysle alebo diplomatmi či iné znalosti o bývalom Československu mali veľký vplyv na výber cieľovej krajiny ich štúdia. „Pred 25 rokmi naspäť otec bol v Československu a stále o tom rozprával.“ „Bývalé Československo som dosť dobre poznal, učili sme sa o európskych štátoch. U nás boli zbrane, "deviny" československej výroby, to som poznal. Ste nás podporili, aby sme sa navzájom pozabíjali. (Smiech) U nás boli strúhadlá, ceruzky, perá z Československa. Boli tam podnikatelia, ktorí obchodovali a od nás dovážali hrozienka alebo pistácie, kožuchy.“

Po ich príchode k nám absolvovali spolu so študentmi z iných krajín 1 až 2-ročný intenzívny kurz slovenského jazyka, po ktorom nasledovalo niekoľkoročné vysokoškolské štúdium. Študovali na vysokých školách hlavne so zameraním na stavebníctvo, banícke inžinierstvo, chémiu alebo techniku ale aj medicínu, biológiu, žurnalistiku, právo a iné špecializácie. Ich počty sa však v dôsledku narastajúcej politickej a spoločenskej destabilizáce v Afganistane postupne znižovali. Pokiaľ v rokoch 1988 až 1992 to bola približne stovka študentov každý rok, v roku 1993 sa počet znížil o polovicu, až napokon v roku 1998 boli na Slovensku oficiálne zaregistrovaní len 4 študenti (ŠTATISTICKÁ ROČENKA, 1989 -1999).

Niektorí z Afgancov, ktorí na Slovensko prišli ako študenti, neskôr vzhľadom na zostrovanie situácie v domovskej krajine požiadali o štatút utečenca. Počas ich pobytu si mnohí založili rodiny, vytvorili priateľské alebo pracovné vzťahy a do svojej krajiny sa už nechceli vrátiť. Mnohí z nich majú dnes okrem vysokoškolského titulu aj akademický titul PhD., CSc. či dokonca titul docenta. Natrvalo sa usadili hlavne v mestách, kde navštevovali vysokú školu, prípadne inom meste alebo obci, kde našli pracovné uplatnenie alebo svojich manželských partnerov. Mnohí z nich prežili na tomto území viac ako polovicu svojho života, na Slovensku majú trvalý pobyt, alebo tu získali štátne občianstvo. V súčasnosti sa odhaduje, že počet Afgancov s trvalým pobytom je približne 150 a spolu s rodinami tvoria asi 500-člennú komunitu. Čo sa týka počtov udelených štátnych občianstiev, k 31. 12. 2009 bolo MV SR evidovaných 73 občanov SR s afganskou národnosťou (Migračný úrad MV SR).

Adaptácia a akulturácia Afgancov na Slovensku

Prvé kontakty s hostiteľskou krajinou

Po príchode na Slovensko sú Afganci v závislosti od povahy ich pobytu (žiadatelia o azyl, študenti) nútení sa skôr alebo neskôr konfrontovať s cudzou kultúrou a jej normami. V prípade utečencov je ich začlenenie podmienené azylovým konaním. Žiadatelia sú po vstupe do azylovej procedúry umiestňovaní v záchytnom tábore. Počas karantény nesmú títo opúšťať zariadenie, to znamená, že ich kontakt s obyvateľmi Slovenska je obmedzený na minimum. Možnosť využívania priepustiek sa naskytuje až po premiestnení do pobytového tábora, čo im dáva možnosť účasti na živote lokálneho spoločenstva a zvyšuje možnosť nadväzovania stykov s domácim obyvateľstvom, ako aj priateľmi a príbuznými z krajiny pôvodu. Kontakty s obyvateľmi obce majú možnosť nadviazať predovšetkým žiadatelia, ktorí pobývajú v tábore dlhšie (niekoľko rokov). Tieto kontakty majú podobu náhodných stretnutí, priateľstiev, ale aj trvalých partnerských vzťahov. Počas mojich výskumov som zaznamenala aj jedno manželstvo, ktoré vzniklo na základe vzťahu s utečencom žijúcim v tábore. Je však potrebné poznamenať, že umiestnenie utečeneckých táborov je z hľadiska integrácie utečencov často krát nevhodné (napr. umiestnenie do maďarsky hovoriacich oblastí, na vzdialených okrajoch miest a obcí).

Situácia študentov je diametrálne odlišná, nakoľko tí sú konfrontovaní s novou kultúrou od začiatku ich pobytu v novej kultúre a rýchle zoznámenie sa s ňou a nadobudnutie praktických znalostí z reálií je cieľom prípravných jazykových kurzov.

Prvé kontakty so slovenskou kultúrou popisuje jeden z Afgancov nasledovne: „Prvé dojmy boli zaujímavé, úplne iný svet, architektúra, iní ľudia. Boli zvedaví na nás, na čo sme prišli, boli prístupní, priateľskejší, ako sme si predstavovali. My sme doma napríklad nemohli rozprávať s cudzincami, bol diktátorský štát a každý kontakt s cudzincami bol považovaný za protištátny.“ Z výpovedí Afgancov je zrejmé, že v období po príchode na naše územie považujú za najväčšie kultúrne odlišnosti medzi ich domovskou krajinou a Slovenskom nasledovné javy:

1. Odlišné vnímanie vzťahu medzi mužom a ženou, verejná prezentácia vzťahu.

„Bol pre mňa zaujímavé, vzťah medzi mužom a ženou. Bola som prekvapená, že tu chlapec a dievča, ak nie sú zosobášení, chodia spolu. Napríklad na ulicu sa pobozkávajú, u nás je to inak.”

2. Konzumácia alkoholu a bravčového jedla.

„Na prvý pohľad rovnaký život ako u nás, akorát tu sme videli krčmy, u nás sú čajovne.“

“Keď som prišiel do Československa lietadlom, dávali nám párky, chlieb s horčicou. Nám to nechutilo, pozerali sme na to a nejedli. Aj pivo nám priniesli, sme pozerali, či je to nejaký džús. Nechcel som piť ani jesť, mal som strach, že je to alkohol.”

3. Odlišné náboženstvo.

„My sme zvyknutí na inú kultúru. U nás je náboženská sila. Nemôžeme klamať, od malička sme zvyknutí, bojíme sa.“

Príchodom cudzincov do krajiny s odlišnou kultúrou dochádza k modifikáciám doterajšieho spôsobu života na strane cudzincov ako aj na strane prijímajúcej krajiny. Samozrejme, že v prípade Afgancov, ktorí v prostredí Slovenska existujú ako minoritná skupina, ide predovšetkým o zmenu a redukciu prvkov kultúry krajiny pôvodu v prospech slovenskej kultúry. K týmto zmenám sú najnáchylnejšie osoby, ktoré prichádzajú jednotlivo, bez sprievodu svojej rodiny a príbuzných a predovšetkým jej starších členov, ktorí sa v cudzom prostredí stávajú nositeľmi a zachovávateľmi kultúrnych tradícií. Počiatočné adaptačné a integračné problémy sú lepšie prekonávané Afgancami, ktorí prišli ako študenti. Ich pobyt v cudzej krajine je dlhodobý a odohráva sa v prirodzenom prostredí mladých ľudí v približne rovnakom veku. Títo respondenti majú možnosť zoznamovať sa s kultúrou novej krajiny dlhodobo, plynulo a nenásilne. Naopak u utečencov, ktorí prichádzajú priamo z krajiny, kde sú ohrozovaní na živote, vystavovaní psychickým stresom v domácom prostredí a neskôr z násilného odlúčenia od príbuzných, transportu a azylovej procedúry, je proces prispôsobovania komplikovanejší. U niektorých z nich sa počas pobytu v táboroch prejavia psychické poruchy, z ktorých najčastejšie sú stavy úzkosti, pesimizmus, uzavretosť, rezignácia, nezhody v partnerskom (intímnom) živote, poruchy spánku. Tieto psychické a somatické poruchy narastajú súčasne s predlžujúcim sa pobytom v táboroch (OPU, 2001). Problémy detí v počiatočných fázach adaptácie dokumentuje výpoveď učiteľky materskej škôlky v utečeneckom tábore v Brezovej pod Bradlom. “Prišla veľká skupina ľudí z Afganistanu. Deti sa nevedeli hrať, nevedeli používať hračky. Snažili sa len čo najviac si pobrať. Urobili si veľkú kôpku, nehrali sa s tým, len nad tým sedeli. Potom, keď dostali papiere a pastelky, kreslili samé hrôzy: zborené domy, lietadlá, bomby, samopaly. Napriek tomu deti veľmi intenzívne reagujú na nové prostredie a adaptujú sa rýchlejšie ako dospelí.

Osvojovanie si nového jazyka

Dôležitou podmienkou začlenenia sa do majoritného spoločenstva je postupné ovládanie jazyka prijímajúcej krajiny. Komunikácia medzi utečencami a štátnymi orgánmi je v počiatočnej fáze zabezpečovaná prostredníctvom iného tretieho jazyka (v prípade Afgancov ide hlavne o anglický a ruský jazyk) alebo rodného jazyka utečencov cez tlmočníkov mimo a niektorých prirodzených leadrov z radov afganskej komunity. Znamená to, že na komunikácii sa pomerne dlhú dobu zúčastňujú len určité osoby. Neskôr po vstupe do azylovej procedúry sa žiadatelia o azyl zúčastňujú jazykových kurzov slovenčiny. Prítomnosť a aktivita afganských utečencov na kurzoch je priamo úmerná ich úmyslom na Slovensku zotrvať alebo pokračovať smerom na západ. Čo sa týka detí žiadateľov o azyl a utečencov, ich situácia je jednoduchšia. V prostredí táborov sa deti osmeľujú ako prvé. Cez komunikáciu s odborným pedagógom v táborovej škôlke a osvojenie si základov slovenského jazyka postupne komunikujú aj s ostatnými dospelými osobami. Často sa práve deti stávajú sprostredkovateľmi žiadostí a potrieb rodičov sociálnym pracovníkom tábora. Ak je dieťa veľmi malé, učí sa slovenský jazyk paralelne s materinským jazykom, ktorým hovoria jeho rodičia. Deti sa medzi sebou dorozumievajú jazykom skupiny, ktorá má väčšinové zastúpenie, prípadne si vytvoria vlastný jazyk, zložený zo zmesi slov jazykov všetkých detí.

Afganským študentom systém intenzívnych prípravných jazykových kurzov v takzvaných nultých ročníkoch vysokoškolského štúdia, ubytovanie na internátoch spolu so slovenskými študentmi a prakticky neobmedzený priestor pre komunikáciu s domácim obyvateľstvom aj mimo školu poskytuje jednoduchšiu možnosť čoraz intenzívnejšieho začleňovania sa do spoločnosti. Okrem toho je takmer samozrejmosťou, že po ukončení vysokoškolského štúdia ovládajú minimálne jeden zo svetových jazykov, predovšetkým angličtinu alebo nemčinu.

V rodinnom prostredí afganskej domácnosti prebieha komunikácia v jazyku darí, prípadne v paštunčine. V zmiešaných afgansko-slovenských rodinách prevažuje komunikácia v slovenskom jazyku. Potreba dorozumievať sa aj s ostatnými členmi afganskej komunity alebo prirodzený záujem o kultúru svojho partnera spôsobujú, že niekoľko slovenských partneriek a manželiek Afgancov, ktoré s nimi žijú v dlhodobejšom vzťahu, už ovláda základy perzského jazyka, alebo ním dokonca hovoria plynulo. Významnou príležitosťou, kedy sa cudziemu jazyku učí druhý partner, je práve narodenie a výchova dieťaťa v zmiešanom manželstve. Manželia v týchto rodinách sa snažia, aby dieťa poznalo jazyk oboch rodičov. Dieťa sa učí oba jazyky simultánne tak, že sa obaja rodičia dieťaťu prihovárajú svojim rodným jazykom. Vzhľadom k vzdelaniu a ambíciám rodičov sú dieťaťu jednoducho podávané aj základy iných jazykov. „Malý vie perzsky, slovensky a učí sa anglicky. Keď vyrastie, budeme ho učiť aj po paštunsky.“

Rodinný život

V dôsledku odlúčenia od rodín a dlhodobého pobytu v neislamskej krajine, dochádza k porušeniu tradičných patriarchálnych pomerov a zmene vzťahov medzi pohlaviami v rodine a medzi partnermi. V prípade prítomnosti rodín v utečeneckom tábore je rodina na verejnosti zastupovaná mužským členom. Mladší členovia prejavujú starším mužským ako aj ženským členom rodiny veľkú úctu. Rozhodujúce slovo má najstarší muž, otec, starý otec, ktorý rozhoduje aj za svojho už ženatého syna, jeho ženu a deti. V tábore je však postavenie “hlavy” rodiny podmienené schopnosťou komunikovať v slovenčine. Preto sa v mnohých prípadoch stávajú rodičia závislí na deťoch (bez rozdielu pohlavia), ktoré zabezpečujú kontakt medzi rodinou a okolím. Za neúplnú rodinu bez otca alebo manžela, často krát preberá zodpovednosť alebo akýsi patronát iný starší Afganec z tábora.

Je známe, že Afganci majú silno rozvinutý zmysel pre rodinu, majú nesmiernu úctu k starším a k svojim matkám, sú odporcovia rozvodov a svoje deti vychovávajú s bezhraničnou láskou. Väčšina Afgancov na Slovensku žije v partnerstve alebo manželstve so ženou slovenskej štátnej príslušnosti. “Nemajú konkrétny cieľ, že to musí byť Slovenka, Maďarka alebo Arabka. Nie je problém s náboženstvom, práve naopak, Afganci sú dosť tolerantní, čo sa týka vierovyznania.” Niektorí z nich si však uvedomujú kultúrne rozdiely v prípade zmiešaného manželstva, a preto preferujú alebo sa v budúcnosti plánujú oženiť so ženou moslimského vierovyznania. Dokumentuje to aj nasledovná výpoveď: “To je taký problém, viacerí chalani na to nerátajú. Ja preto nebudem sa ženiť na Slovensku. Sú to dve náboženstvá. Chcem, aby boli deti moslimovia. Keď ona nie je moslimka, ona na svoje náboženstvo, ja na svoj. Keby som sa oženil, keď ona bude moslimka, aj deti.” V tejto súvislosti je potrebné sa zmieniť aj o tom, že slovenské manželky Afgancov si vo väčšine prípadov ponechávajú svoje náboženstvo. Ako sa vyjadril jeden z nich: “Afganci nikdy nevnucujú jazyk, náboženstvo ani kultúrne zvyky svojim manželkám. Nechávajú to na ich výber.”

V prípade Afgancov žijúcich v zmiešaných manželstvách je toto partnerstvo respondentmi deklarované ako rovnocenné. Tento stav ovplyvňuje aj fakt, že väčšina z respondentov, ktorí pôvodne študovali na vysokých školách, pochádza z vysokoškolsky vzdelaného prostredia, ktoré bolo pomerne otvorené „modernému“ spôsobu života.

Väčšina života Afgancov na Slovensku sa odohráva v rodinnom kruhu. Spolužitie partnerov z etnicky a nábožensky odlišných prostredí prináša nové spôsoby riešenia každodenných situácií, ale aj nový pohľad na výchovu detí. Najviditeľnejšie sú vnímané kultúrne rozdiely v oblasti formálnej, manifestovanej kultúry. Takouto príležitosťou je napríklad svadobný obrad. Starobylé afganské zvyky ako je tradičné pozerania sa do zrkadla, predčítanie z Koránu [3] a konzumácia sladkého jedla a nápoja, ktoré mali páru symbolicky zabezpečiť sladký život, sa prelína spolu s tunajšími zvykmi - rozbíjanie tanierov, prenášanie nevesty cez prah alebo inými, regionálne podmienenými zvyklosťami Slovenska. Praktizovanie a vnímanie týchto obyčajov je závislé na naviazanosti oboch partnerov na kultúrne tradície svojej krajiny.

Náboženstvo

Niektoré z pôvodných kultúrnych prvkov a noriem krajiny pôvodu Afgancov sa v slovenskom prostredí redukujú, stávajú sa len formálnymi a symbolickými, alebo sa presúvajú do súkromnej sféry. Príkladom toho je aj praktizovanie islámskej viery. Podľa mnohých oficiálnych štatistík vyznávajú takmer všetci obyvatelia Afganistanu (99%) islámske náboženstvo. [4] Praktizujúci Afganci považujú za základ svojho náboženského života modlitbu. Modlenie v prostredí utečeneckého tábora sa však stáva individuálnou a intímnou záležitosťou, a to hneď z niekoľkých dôvodov: mnohí utečenci sa v táboroch nezdržia dostatočne dlho na to, aby spoločné modlidby zorganizovali (získanie priestorov na modlenie, zabezpečenie osoby, ktorá by modlidbu viedla...); moslimovia pochádzajú z viacerých krajín a ich vzájomnú komunikáciu sťažuje jazyková ako aj kultúrna rôznorodosť; okrem toho mnohí z utečencov vnímajú prostredie tábora ako nové a cudzie, a preto sa uchyľujú predovšetkým k individuálnemu kontaktu s bohom vo lastných izbách, ktoré im poskytujú dostatok súkromia. Život mimo táborov oproti tomu poskytuje už väčší priestor na skupinovú realizáciu jednotlivých náboženských úkonov a tento spôsob náboženského vyžitia je závislý od vôle a možností samotných jednotlivcov. Príležitosťou k spoločnému stretávaniu sa sú piatkové modlitby. Nakoľko na Slovensko neexistuje oficiálna mešita, konajú sa vo vyhradených miestnostiach alebo modlitebniach. Keďže podmienky v nemoslimskej krajine nedovoľujú praktizovať ich vieru tak, ako by to bolo v domácej krajine, mnohé z náboženských úkonov a aktivít sú zjednodušované alebo improvizované. Príkladom toho je rozličné určovanie smeru Mekky, ku ktorej majú byť muslimovia počas modlitby obrátení. „Modlíme podľa satelity. Na jakej strane satelity, na tej strane je Mekka. Tak zistili.“„V Afganistane modlia ľudi takto, smerom k slnku, napoludnie otočíme k slnku. To je symbolicky.“ „Keď sme na Slovensku, keď náhodou niekto neuhádne, to vždy vedľa toho, jak slnko vychádza a kde zapadá, smerom k východu.“ „Na Slovensku je Mekka smerom na juhovýchod.“

Náboženské cítenie alebo spôsob a intenzita praktizovania náboženských úkonov sa u mnohých Afgancov na Slovensku mení. Demonštrácia náboženského cítenia v cudzom prostredí sa na jednej strane zmenšuje, u iných sa v dôsledku straty pôvodnej identity a oddelenia od vlastnej kultúry zintenzívňuje. Časť z nich sa prezentuje ako praktizujúci moslimovia, časť ako veriaci moslimovia, ktorí však realizáciu náboženských úkonov úplne vynechávajú alebo značne redukujú. „Keď cestuješ na iné krajiny, iba musíš mať srdce. Tu chalani neni sú na také veci. To je normálne, ešte je mladý, tak nechcú oni takto modliť.“ Naopak viditeľným prejavom ich religiozity je aj preukazovanie úcty posvätnej knihe Koránu, s ktorou sa zaobchádza s najvyšším rešpektom a úctou a pre ktorú je zvyčajne vydelené významné miesto v príbytku. Niektorí z nich, predovšetkým tí, ktorí pochádzajú z väčších miest a menej tradicionalistických rodín, sa prezentujú ako ateisti.

Strava a stolovanie

K najvýraznejším prejavom naviazanosti Afgancov na kultúrne tradície krajiny pôvodu patrí stravovanie. V prostredí táborov mala strava ako prejav národnej identity význam predovšetkým pri prezentácii národnej kultúry pri príležitostiach rôznych slávností. Podmienky života Afgancov mimo táborov však už dovoľujú, aby sa afganská strava stala prirodzenou súčasťou ich každodenného ako aj sviatočného života. Jedinou prekážkou v pripravovaní afganských jedál je absencia času na ich prípravu alebo nedostatok potrebných ingrediencií. Vnímanie afganského stravovania popisuje výpoveď učiteľky v táborovej škôlky v Brezovej pod Bradlom: „Majú zvláštne koreniny z Nemecka. Quorma na mäso, biriani na ryžu, murghi na kura. Vždy ponúkli niečo. Neponúkajú alkohol ale ponúknu ti vždy viacero druhov. Po jedle si dáš ovocie, pol hodiny pokoj, čaj a znovu jedlo.“ V rodinách Afgancov, ktorí si vzali slovenské manželky, ale aj u jednotlivcov, je afganská kuchyňa kombinovaná so slovenskou kuchyňou prípadne inými jedlami podľa obľuby. Afganské jedlá sa dostávajú na sviatočný stôl aj v prípade kresťanských sviatkov, akými sú hlavne Vianoce. V niektorých prípadoch sa stáva, že afganské jedlá a nápoje nielen obohacujú stravovací repertoár, ale dokonca nahradia niektoré dovtedy konzumované jedlá a nápoje. Podľa slov manželky jedného z Afgancov „u nás teraz pijú čierny aj zelený čaj. My sme moc čaj nie, a ak bol, tak bol bylinkový, ale moc sme ho nepili. Teraz strašne veľa.“ Tradičný spôsob stolovania na zemi sa v niektorých prípadoch zachoval v prostredí táborov ako aj u Afgancov, ktorí prišli ako študenti. Tento spôsob stolovania je vykonávaný hlavne pri slávnostných príležitostiach, akým je spoločné stretnutie krajanov, návšteva príbuzných zo zahraničia alebo oslava sviatkov a je často praktizovaný aj slovenskými príbuznými afganských respondentov a ich slovenskými priateľmi. Aj keď stolovanie za stolom a používanie príboru v Afganistane je úplne bežné, tradične je jedlo konzumované prostredníctvom pravej ruky, ktorou sú z jedla formované malé porcie v tvare guličky. Podstata afganského tradičného a moslimského stravovania však nie je v jeho forme ale vo filozofii. Tento zvyk, na prvý pohľad pre Európana zvláštny, má svoje praktické aj náboženské opodstatnenie. Priamy kontakt pravej ruky s jedlom, ktoré je považované za boží dar, zároveň znamená kontakt a priblíženie sa k bohu. Naopak ľavá ruka sa používa na hygienickú očistu tela a je preto považovaná za nečistú. Afganských špecialít nemožno nespomenúť vynikajúce jedlo palau (biela ryža dochucovaná hrozienkami a mrkvou), pre Slovákov trochu nezvyčajnú cukrovinku vysmážanú v oleji jelabi alebo osviežujúci nápoj dogh (zmes jogurtu, na drobno pokrájanej uhorky, mäty vody a ľadu), mantu (plnená cestovina) či kofta z mletého hovädzieho mäsa.

Odev

Na rozdiel od Afgancov, žijúcich v utečeneckých táboroch, vlastní väčšina Afgancov, ktorí žijú na Slovensku už dlhšiu dobu, tradičný afganský odev, minimálne sa ho snažia zabezpečiť pre svoje deti. Odev tvorí zvyčajne dlhá biela plátená košeľa tesne nad kolená (perahan), široké nohavice (tunban) a tmavá vesta bez rukávov (voskat). Ženský odev je obdobou mužského odevu, no je dekoratívnejší a pestrejší. Tento odev je využívaný predovšetkým pri slávnostných príležitostiach, ako je nový rok, ukončenie Ramadánu, spoločné neformálne stretnutia Afgancov alebo Vianoce, Nový rok, promócie alebo návšteva priateľov a príbuzných zo zahraničia. „Bol som na promócii v národnom odeve. Strašne boli radi, aj rektor aj dekan. Bol som hrdý, že som Afganec.“ „Na Vianoce sa všetci oblečieme a budeme to točiť na kameru. Ja mám taký obyčajný odev ale malý [syn] mal hneď, keď sa narodil. Priniesla mu to manželova sestra.“ Jeho jednoduchšie a menej zdobené formy sa používajú ako domáce alebo nočné oblečenie. Tradičný odev si Afganci privážajú priamo z Afganistanu, Pakistanu, či Iránu. Iní ho získavajú sprostredkovane od priateľov a príbuzných zo západnej Európy.

Spoločenský život

Každodenný život Afgancov na Slovensku spestrujú slávnostné udalosti a spoločné aktivity. Rovnako je tomu aj v prípade utečencov v utečeneckých táborov, kde im tieto udalosti spestrujú a obohacujú pomerne jednotvárny život. Veľký význam zohrávajú sviatočné príležitosti, pri ktorých majú utečenci možnosť verejne prezentovať kultúrne tradície vlastnej krajiny. Ich manifestácia je prirodzeným prejavom akulturácie v novom prostredí. Táborový poriadok a nedostatok materiálnych potrieb však nedovoľujú praktizovanie týchto sviatkov v rovnakej miere a kvalite ako v krajine pôvodu. Napríklad jeden z najväčších moslimských sviatkov ide-feter (arabsky íd al-fitr), trojdňový sviatok, ktorým je zakončený mesiac Ramadán, bol v prostredí tábora redukovaný na jednodňovú oslavu, na ktorú boli pozvaní aj ostatní utečenci a vedenie tábora. Počas sviatočných príležitostí sa Afganci (najčastejšie deti) objavovali v tradičných odevoch a ozdobách. Popri tradičných sviatkoch vznikajú výnimočne počas pobytu v tábore aj celkom nové príležitosti na oslavu, ktorých dôvody sú späté s azylovým konaním alebo vyplývajú z individuálnej utečeneckej situácie, ako je napríklad zlúčenie rodiny alebo udelenie štatútu utečenca. Napriek cudziemu prostrediu majú aj tieto príležitosti ráz oslavy s tradičným afganským pohostením. “Keď jedna afganská rodina dostala azyl, zabila dvoch baranov a pohostila celý tábor.”

Pocit odlúčenosti od vlastnej krajiny a kultúry a spoločné povedomie vyvoláva u minoritných etnických spoločenstiev snahu stretávať sa a združovať. Rodinná súdržnosť a spolupatričnosť, ktorá je hlboko zakorenená v afganskej spoločnosti, sa v cudzom prostredí zintenzívňuje. Neexistujúce alebo nedostačujúce rodinné zväzky sú v tomto prípade nahrádzané priateľskými vzťahmi s krajanmi. Afganci udržiavajú medzi sebou neustály kontakt, stretávajú sa na neformálnych víkendových alebo príležitostných stretnutiach. Ďalším dôvodom k stretnutiu sú výnimočné situácie, ako je vycestovanie jednotlivcov do zahraničia, sobáš, narodenie dieťaťa alebo oznámenie o úmrtí člena rodiny v Afganistane, zmena situácie v krajine pôvodu, či príchod nových Afgancov a afganských utečencov na územie Slovenska. Afganci na Slovensku prejavujú svojim krajanom veľkú solidárnosť a spolupatričnosť. Z rovnakého dôvodu si aj Afganci na Slovensku vytvorili v roku 1997 kultúrno-spoločenské združenie pod názvom „Zväz Afgancov na Slovensku“ (ZAS), ktoré združuje občanov SR afganskej národnosti alebo štátnych príslušníkov Afganistanu s trvalým pobytom na Slovensku. Napriek tomu, že v porovnaní s okolitými krajinami sú ich počty na Slovensku podstatne nižšie, aktivita zväzu je veľmi výrazná. Cieľom tejto organizácie je predovšetkým vzájomné informovanie sa a pomoc pri riešení rôznych problémov. Nemenej dôležitá je jej kultúrna činnosť, ktorá sa najmarkantnejšie prejavuje v organizovaní podujatí za účelom zachovania afganských národných tradícií a materinského jazyka a v upozorňovaní slovenskej a svetovej verejnosti na afganskú katastrofu v posledných desaťročiach. Príležitosťou k návratu k tradičným afganským hodnotám je spoločná oslava nového roka – Nawroz, ktorý sa koná v čase jarnej rovnodennosti (21.3.). Tento sviatok je v Afganistane rodinným aj spoločenským sviatkom, na Slovensku sa pri tejto príležitosti stretávajú Afganci z celého Slovenska ako aj z okolitých krajín. Cieľom akcie je nielen obnovenie starých zväzkov medzi Afgancami ale hlavne prezentácia afganskej národnej kultúry - gastronomických špecialít, amatérskeho hudobného a tanečného programu príbuzným Afgancov, ľuďom, ktorí sa zaujímajú o afganskú kultúru, alebo sa profesionálne zaoberajú problematikou migrácií a životom minoritných spoločenstiev.

Plány do budúcnosti

Pobyt väčšiny Afgancov na Slovensku už nadobúda trvalý charakter. Tí, ktorí sa tak rozhodli, uvádzajú nasledovné dôvody:

• neveria vo vyriešenie situácie a ukončenie konfliktov v Afganistane

• strata príbuzných alebo ich usídlenie sa v niektorej z európskych krajín

• vytvorenie vzťahov alebo založenie rodiny na našom území

• vybudovanie pracovného a osobného zázemia

Platí to predovšetkým pre Afgancov, ktorých pobyt na Slovensku je možné považovať za dlhodobejší. „Do Afganistanu sa nevrátime, tam nič nie je, rodinu už mám v Európe.“ „Tu by som chcel bývať, chcem pokračovať vo svojej profesii. Teraz som tu rok. Nechcem bývať ako cigánski ľudia, chcem normálny život.“ Iní, prevažne z radov utečencov, považujú svoj pobyt na Slovensku len za dočasný. Plánujú odísť za svojimi príbuznými do iných krajín, alebo sa vrátiť do Afganistanu, ktorý stále chápu ako svoj domov. „Čakám, keď v Afganistane nebude vojna. Neožením sa tu, mám plán, vrátim sa do Afganistanu.“

Vnímanie Afgancov majoritným obyvateľstvom

Dôležitú rolu v tomto procese zohráva akceptácia migrantov majoritným obyvateľstvom. Vnímanie a prijatie utečencov a migrantov vo všeobecnosti je do značnej miery závislé od nasledovných faktorov:

1. strach z ohrozenia materiálnej istoty (strach zo zhoršovania ekonomickej situácie, zvyšovania nezamestnanosti a poklesu životnej úrovne v dôsledku prílivu cudzincov)

2. strach z neznámeho, hodnotenie cudzej kultúry cez prizmu vlastnej kultúry

(Letavajová, 2001a)

Povedomie a informovanosť obyvateľstva Slovenska o Afganistane a Afgancoch je veľmi nízke. Mierne sa zvýšilo až v posledných rokoch v spojení s hromadným príchodom afganských utečencov na naše územie a v súvislosti s útokmi v septembri 2001 a udalosťami, ktoré po nich nasledovali. V nazeraní na nich prevláda často povrchnosť zaužívaných stereotypov voči cudzincom vo všeobecnosti a moslimom zvlášť, ako aj povrchnosť, mylnosť a tendenčnosť zdrojov informácií o tejto kultúre. Negatívne postoje zo strany slovenského obyvateľstva sa však redukujú nárastom objektívnej informovanosti a možnosti priameho a osobného kontaktu s cudzincami (Letavajová, 2001b).

Záver

Výsledky výskumu mi dovoľujú konštatovať, že naviazanosť Afgancov na kultúrne vzory krajiny pôvodu a miera preferencie pôvodného, v niektorých prípadoch tradičného spôsobu života aj v cudzom prostredí, je závislá aj na nasledovných faktoroch:

• spôsob a dôvod príchodu (utečenci, študenti)

• dĺžka pobytu v novej krajine

• život s partnerom z rovnakého kultúrneho prostredia alebo život v zmiešanom partnerstve

• kontakty s domovskou krajinou alebo príbuznými v iných krajinách

• kontakty s rodákmi alebo príbuznými v krajine azylu (prenos tradícií je vo väčšej miere

zabezpečený rodinným prostredím, staršími členmi rodiny a ženami)

• spoločenské, rodinné a sociálne prostredie, z ktorého migrant pochádza (pôvod

z rurálneho alebo mestského prostredia, vzdelanie, politické a náboženské cítenie a iné)

• individuálne mentálne dispozície a schopnosť prispôsobiť sa cudzej kultúre.

O autorke

Silvia Letavajová pracuje ako odborná asistentka na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave. Venuje sa hlavne otázke akulturácie migrantov na Slovensku, problematike vnímania tejto témy zo strany majoritného obyvateľstva, národnostným menšinám na Slovensku, tradičnej duchovnej kultúre a etnickým teóriám.

Poznámky

[1] Vo Francúzsku sa nachádza približne 5000 Afgancov, a to predovšetkým v parížskom regióne, v Rennes, Lyone, Strasbourgu a Dijone.

[2] Z hľadiska počtu udelených azylov v tomto roku sú však Afganci počtom 154 vedúcou národnosťou. Vysoký počet afganských azylantov korešponduje s hromadnými príchodmi Afgancov v predchádzajúcom období.

[3] Snúbenci boli podľa tejto tradície pred sobášom prikrytí šatkou, pod ktorou sa mali na seba pozrieť v zrkadle (Zvyk je pozostatkom starobylého zvyku, podľa ktorého muž videl svoju nastávajúcu po prvý krát až v tomto momente a aj to len v zrkadle.) a muž mal žene predčítať z Koránu. Tento zvyk sa objavil aj na jednej afgansko-moslimskej svadbe.

[4] Napr. Marek, J. (2006). Dějiny Afghanistánu. Praha: NLN, s. 345.

Bibliografia

Bečková, H. (2005). 15 let jsou uprchlíci u nás. Sborník prací vychádzejících z dat za období 1990 – 2004. Správa uprchlických zařízení MV ČR.

Borza, M. (2007). Ročenka UHCP P PZ, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Bratislava.

Divinský, B. (2004). Migration Trends in Selected EU Applicant Countries. Vienna: IOM.

Letavajová, S. (2001a). Fenomén „utečenca“ z hľadiska etno-kultúrnych zmien na Slovensku. Dizertačná práca. Bratislava: Katedra etnológie FF UK.

Letavajová, S. (2001b). Predstavy a skutočnosť o utečencoch na Slovensku, Etnologické rozpravy, č. 2, Bratislava: Národopisný ústav SAV, s. 40 – 62.

Marek, J. (2006). Dějiny Afghanistánu. Praha: NLN.

Migračný úrad MV SR, Štatistická správa za roky 2002-2009, zdroj: www.minv.sk/?statistiky/-20.

Správa o realizácii projektu UNHCR SVK/400. Podpora integrácia, sociálne poradenstvo, podpora jednotlivých rodín, pomoc pri hľadaní zamestnania. (2001). Bratislava: OPU.

Pokorný, B. (2001). Legálna a nelegálna migrácia v Slovenskej republike za rok 2001. Úrad hraničnej a cudzineckej polície.

Sherzad, A. J. - Jalili, N. A. - Letavajová, S. - Pietruchovská, O. - Juma, M. (2002). Afganistan známy – neznámy. Bratislava: ZAS. 2002.

Štatistická ročenka, 1989 - 1999, Štatistický úrad Slovenskej republiky, Bratislava.

UNHCR. (2006). Uprchlíci v číslech,

UNHCR. (2005). Afghan refugees statistics.

UNHCR. (2004, 2003). Global Refugee Trends, Úrad vysokého komisára pre utečencov, Geneva.

UNHCR. (2001). Afghan migration.

UNHCR. Žiadatelia o postavenie utečenca z Afganistanu v Európe.