Človek si až v zahraničí uvedomí, ako veľmi miluje domovskú kuchyňu. „Chýba mi vôňa indickej kuchyne. Na Slovensku máte tendenciu variť jedlá s nevýraznou vôňou. Keď si varím doma, musím vetrať, pretože manželka to vníma ako smrad. Pre mňa je vôňa pri jedle normou,“ hovorí Bangladéšan Sawkat, ktorý sa o svoje skúsenosti podelil v brožúre Susedia: zvnútra zvonka. „Nakupovať suroviny na pakistanské jedlá chodievame tak raz za dva-tri mesiace do Viedne. Ako moslimka môžem jesť iba špeciálne pripravené mäso a žiadne bravčové. Navyše, naše jedlo je oveľa pálivejšie,“ popisuje Shafia, pakistanská študentka žijúca v Bratislave. Je známe, že migranti si v krajinách, kde začínajú nový život, varia jedlá z domova. Mnohí z nich sú spočiatku hladní, pretože im nová kuchyňa nechutí a netušia, ako sa dostať k správnym surovinám na prípravu svojich jedál. Po čase si však nájdu svoje cestičky. V časoch globalizácie nie je až taký problém zohnať v Európe indické koreniny alebo špeciálnu múku na prípravu iránskych placiek. Zdá sa, že je oveľa ťažšie prispôsobiť sa miestnej kuchyni. Stravovacie návyky sa viažu k prostrediu domácnosti a veľmi úzko súvisia s celkovou integráciou migrantov, a najmä migrantiek, do spoločnosti.

Migrantky na pomedzí

Primárnou úlohou ženy v Afganistane, najmä, pokiaľ pochádza z chudobnejšej rodiny na vidieku, je postarať sa o domácnosť a rodinu. Ku každodenným povinnostiam patrí aj príprava jedla pre manžela a deti. S odchodom z krajiny a s príchodom na Slovensko sa žena musí prispôsobiť miestnym podmienkam a možnostiam, ktoré poskytujú slovenské supermarkety. Pozmeňuje preto stravovacie návyky celej rodiny, aspoň do chvíle, kým sa zorientuje v ponuke. Stravovanie ale nie je jedinou výzvou, ktorej musia migrantky po príchode do novej krajiny čeliť . Často sa stretávajú so zmenou postavenia v rodine, so zmenou v deľbe domácich prác, ale aj postavenia v spoločnosti celkovo. Často lavírujú medzi domácou sférou a trhom práce, pretože ich k tomu núti finančná situácia. Zároveň majú snahu integrovať sa do spoločnosti, čo sa deje vďaka vytváraniu sociálnych kontaktov. Najprirodzenejšie v pracovnom prostredí. Z viacerých výskumov však vyplýva, že ženy migrantky sa integrujú do spoločnosti zložitejšie než muži. Súvisí to práve aj s ich zaradením na trhu práce.

Uzavretie v domácnosti

Ide o akýsi začarovaný kruh. Z výskumu Inštitútu pre verejné otázky Migrantky medzi nami vyplynulo, že migrantky v porovnaní s mužmi častejšie zostávajú mimo trhu práce – či už na rodičovskej dovolenke alebo ako ženy v domácnosti. Ženy majú iba dvadsaťpercentný podiel zo všetkých zamestnaných cudzincov. Na pracovnom trhu sú takmer neviditeľné. Často pomáhajú manželom v podnikaní alebo vykonávajú povolania, ktoré nevyžadujú žiadnu, alebo vyžadujú iba veľmi nízku kvalifikáciu. Ak sa však migrantky uzatvoria v domácnosti, ich integrácia sa stáva menej reálnou. Rovnako, ako zaradenie sa na pracovnom trhu. Niektoré z migrantiek sa cítia znevýhodnené uzavretím sa v domácej sfére. „Ženy – migrantky to majú ťažké. Viete, rodina vždy zostane na žene. Manžel ide za prácou, žena zostane sama doma. Keď nemá nikoho, stane sa z nej úplne zničený človek. Ja som sa tak rok trápila a potom som sa ešte rok dostávala z depresie, ktorú som si sama spôsobila tým, že som bola uzatvorená,“ uviedla pre účely výskumu žena, ktorá sa na Slovensko prisťahovala s manželom a dvomi deťmi.

Hamida – šikovná kuchárka

V takýchto prípadoch pomáhajú ženám v integrácii komunitné stretnutia, kde sa stretávajú s inými migrantkami. Hamida prišla do Českej republiky pred šestnástimi rokmi z Afganistanu. Spolu s rodinou utiekli pred Talibanom do krajiny, o ktorej nič nevedeli. Žili v utečeneckom tábore a prešli procedúrou udeľovania azylu, aby mohli zostať v Európe. Nasledovalo štúdium češtiny a hľadanie možností zaradenia sa na pracovný trh. Hamida navštevovala ženské skupiny komunitného centra InBáze Berkat v Prahe, kde si migrantky vymieňali skúsenosti a zdokonaľovali sa v jazyku. Pred piatimi rokmi sa stretnutia migrantiek rozvinuli do nového projektu – Ethnocateringu. Hamida sa stala jednou z jeho šikovných kuchárok. Fenomén ethnocateringu je pomerne nový, postupne sa však objavuje v mnohých európskych krajinách. Pri rôznych príležitostiach si firmy, štátne či neziskové organizácie alebo aj jednotlivci nechávajú servírovať jedlo z najrôznejších krajín sveta pripravené migrantkami.

Od rozhovorov k vareniu

Hoci sa ženy často ocitajú na nekvalifikovaných pozíciách, je isté, že takmer všetky migrantky, ktoré prichádzajú do Európy z rozvojových krajín, sú dostatočne kvalifikované vo varení. Predovšetkým vo varení jedál zo svojich krajín. „Migrantky v hlavnom meste Českej republiky si pravidelne na stretnutiach varili jedlá z jednotlivých krajín, až sa z tejto aktivity vyzvinul nápad na založenie skupiny žien, ktorá bude jedlá variť pre českú verejnosť,“ spomína na začiatky projektu Ethnocatering jeho súčasná manažérka Lea Kukava. Lea je imigrantka z Gruzínska a v období, keď projekt vznikal, bola jednou zo žien, ktoré sa stretávali v rámci komunitných stretnutí. „Keď sme začínali, varili sme v malej kuchynke, ktorú malo združenie vo svojich priestoroch. Až postupne sa projekt rozrástol. Dnes máme kuchyňu len pre Ethnocatering, do ktorej postupne kupujeme, čo je potrebné,“ hovorí Lea. Kým v začiatkoch bola služba poskytovaná migrantkami závislá na dopyte po nepravidelných dodávkach jedla od migrantiek, v súčasnosti spolupracuje Ethnocatering v Prahe s kaviarňami, do ktorých dodáva ethnosandwiche z Afganistanu, Arménska či Gruzínska.

Recept - ethnocatering

Čínske, japonské, indické či africké kuchyne sa aj na Slovensku v posledných rokoch s úspechom usídlili v každom väčšom meste. Potenciál jedlá z ostatných častí sveta rozhodne majú. Chceme ochutnávať to, čo nepoznáme a niekedy ani nie sme schopní sami uvariť. Nie vždy však máme chuť zájsť si do indickej reštaurácie. A nie v prípade každej reštaurácie máme istotu, že servírované jedlo varili Indovia. Ethnocatering využíva potenciál zahraničného jedla, ale najmä potenciál samotných cudziniek: ich schopnosť pripraviť jedlá svojich kuchýň tak, aby oslovili chuťové bunky Európanov. Migrantky majú možnosť legálne a zmysluplne pracovať. V prípade pražského Ethnocateringu majú tiež možnosť vzdelávať sa v odbore. Sú v kontakte so svojou kultúrou a pridanou hodnotou je, že túto kultúru predstavujú aj nám. Rieši sa tak ich situácia na trhu práce a uspokojuje sa náš záujem po poznávaní neznámeho jedla a neznámych kultúr zároveň. Napríklad v prípade talianskeho ethnocateringu Mescolando k jedlu z Afriky či južnej Ameriky servírujú aj tradičnú hudbu vybraných regiónov. Vďaka tomu nezostávajú migranti v utajení ako tí, o ktorých sa hovorí, že pripravili skvelé jedlo. Dostávajú sa medzi ľudí, ktorí si výsledky ich práce vychutnávajú.

Aj na Slovensku?

Na Slovensku vám zatiaľ jedlá z Gruzínska či Afganistanu domov na oslavu neprinesú. Podobný projekt u nás neexistuje. Časté sú však stretnutia migrantov a migrantiek, na ktoré sú v záujme podpory integrácie pozvaní aj Slováci. Komunitné stretnutia pravidelne organizuje Migračné informačné centrum Medzinárodnej organizácie pre migrantov. Snahou týchto stretnutí je vylepšiť organizáciu komunitného života migrantov a umožniť intenzívnejšiu interkultúrnu výmenu medzi komunitami a Slovákmi. Migračnému centru v aktivitách pomáhajú kultúrni mediátori, ktorí spolupracujú s cudzincami a migrantmi v rôznych častiach Slovenska. Pomáhajú organizovať diskusie, workshopy, kultúrne podujatia a informačné stretnutia. Práve tieto príležitosti sú často sprevádzané dobrým jedlom, ktoré pripravujú členovia komunít. Napríklad tohtoročný Deň žien oslávili migrantky gruzínskymi orieškami, indickým karí a tureckými sladkosťami. Možno z týchto komunitných stretnutí aj na Slovensku vznikne iniciatíva podobná českému Ethnocateringu. A možno si budeme môcť v kaviarňach objednať ku čaju ethnosendvič pripravený Afgankou.

Recept na gruzínske chačapuri

„Ako to myslíte, či varím doma gruzínske jedlá? Ja varím iba tie,“ zasmiala sa Lea Kukava, projektová manažérka Ethnocateringu. Po rozhovore s ňou som mala namierené do gruzínskej reštaurácie. „Dajte si chačapuri,“ odporučila mi. Kým som do reštaurácie prišla, zabudla som názov odporúčaného jedla. Nakoniec som sa musela uspokojiť s tým, čo ponúkal švédsky stôl. Až keď som prišla domov a hľadala zaujímavý ethnorecept, zistila som, že som chačapuri vyskúšala. Chutilo. Veľmi. Skúste si ho pripraviť doma podľa odporúčaní Slovensko-gruzínskeho spolku.

Na prípravu cesta potrebujeme: 1kg hladkej múky, 1 l mlieka, 1/2 Hery, 1 vajce, 1 kocku droždia, soľ.

Na prípravu plnky potrebujeme: 1kg balkánskeho syra, 250 g mäkkého tvarohu, 20 dkg eidamu, 1 vajce.

Najprv pripravíme cesto, necháme ľahko nakysnúť a približne jednu hodinu odležať. Z nakysnutého cesta urobíme päť bochníčkov, náplň rozdelíme na päť častí. Bochníčky rozváľame na placku s priemerom asi 20 cm. Do stredu dáme primerané množstvo plnky, okraje zavinieme tak, aby vytvorili vrchný diel plnenej placky. Vrchný diel potrieme žĺtkom a dáme do rúry predhriatej na približne 250˚C. Pečieme 20-30 minút.

Magda Vaculčiaková pôsobí ako novinárka na voľnej nohe, venuje sa rozvojovým a humanitárnym témam.