Kultúra, kultúrnosť a kultúrna identita

V odbornom aj laickom používaní má pojem kultúra niekoľko stoviek významov a definícií, ktoré ju rôznorodo vymedzujú, občas širšie, inokedy užšie a mnoho ráz si pri tom aj protirečia. To spôsobuje, že ak jeden autor považuje za súčasť kultúry napríklad veľkonočné zvyky rímskych katolíkov, iná autorka za jej súčasť považuje výlučne umeleckú produkciu všetkých foriem, ďalšia sem zaradí aj štýl úradnej korešpondencie a iný autor zas prípustné a neprípustné gestá pri medziľudskej komunikácii. Občas sa pod kultúrou rozumie iba súbor rôznych prejavov a artefaktov, teda produktov symbolickej a materiálnej kultúry. Inokedy sa kultúra chápe v normatívnom význame – pomenúvame ňou niečo, čo považujeme za „kultúrne“ (vhodné, pekné, slušné) a čo je podľa nás „nekultúrne“ (neslušné, opovrhnutiahodné, škaredé).

Dôležité je uvedomiť si, že všetky spomínané javy a prejavy môžu byť vnímané ako súčasť kultúry a je v podstate na každom z nás, ako si kultúru zadefinuje a ako s ňou bude narábať. Rovnako je vecou individuálneho výberu aj to, ako “hlboko” vo svojom vymedzení zájdeme, a teda či sa budeme zameriavať predovšetkým na vonkajšie, hmatateľné prejavy kultúry, alebo či do nej zahrnieme aj naoko neviditeľné javy, ktoré však kultúru vo významnej miere dotvárajú a ovplyvňujú, napríklad vyznávané hodnoty či normy správania.

Klasickým sa v tomto ohľade stal tzv. ľadovcový model kultúry, ktorý všetko, čo možno pod kultúru zahrnúť, zobrazuje vo forme ľadovca. (Pozri napr. Mistrík 2006: 41) Na jeho vrchole sú tie javy a artefakty, ktoré si uvedomujeme, vnímame, „vidíme“ ich, napríklad literárna produkcia, diela dramatického či výtvarného umenia, móda, tradičné jedlá a podobne. Ako to však pri ľadovcoch býva, nad hladinou sa nachádza iba približne jedna desatina ich objemu, zatiaľ čo pod hladinou sa nachádza celý zvyšok. Podobne je tomu aj pri ľadovcovom modeli kultúry – až deväť desatín obsahu kultúry nevidíme alebo si ich neuvedomujeme. Medzi kultúrne ovplyvnené javy totiž patria aj také veci, ako nepísané normy správania, predstavy o kráse či slušnosti, prístupy k riešeniu problémov, spôsoby členenia času, vzory spoločenskej konverzácie, vymedzenie súkromného a verejného priestoru, chápanie priateľstva, rôzne roly a očakávania pripisované ľuďom podľa veku, pohlavia, sociálneho zaradenia, povolania a mnohé ďalšie javy.

Dôležité je pritom uvedomiť si, že všetky tieto „neviditeľné“ alebo neuvedomované súčasti kultúry sú v jednotlivých kultúrach definované rôzne. A dokonca aj v rámci jednej dominantnej kultúry vznikajú rôzne alternatívne kultúry a subkultúry, ktoré sa voči niektorým prvkom dominantnej kultúry vedome a cielene vyhraňujú. Príkladmi môže byť povedzme subkultúra hippies v 60. rokoch, punkeri v 70. a 80. rokoch 20. storočia či mnohé súčasne mládežnícke subkultúry. Práve z týchto rozdielov a ich vnímania či ignorovania často pramení neporozumenie prejavom iných kultúr. Interkultúrne učenie je potom jedným z nástrojov na prekonávanie nevedomosti aj apriórneho odsudzovania toho, čo nie je „naše“, „normálne“, „vhodné“ či „správne“. Uvedomenie si kultúrnej podmienenosti zmýšľania, správania a konania rôznych ľudí je preto predpokladom úspešného interkultúrneho učenia.

Kultúra a multikulturalizmus

Snaha o vytvorenie jednotnej, všezahrňujúcej definície kultúry by bola veľmi nevďačnou úlohou. Zavedenie takejto definície by navyše, už zo svojej podstaty, odporovalo požiadavke rešpektovať rozmanitosť kultúr a hrozilo by presadením jednej kultúrne dominantnej definície nad inými.

Načo je nám však vymedzenie kultúry ako takej, ak žijeme v prostredí mnohých kultúr, teda v multikultúrnom prostredí?

V konečnom dôsledku si kultúru potrebujeme zadefinovať na to, aby sme boli schopní prejavy rôznych kultúr vo svojom okolí identifikovať, pomenovať a vytvoriť si k nim vzťah – akceptácie, odmietania, rešpektovania či ignorovania. Nie všetko, čo je prezentované za prejav kultúry totiž musíme nevyhnutne prijať alebo podporovať. Takto môžeme svoj vzťah zadefinovať ku konkrétnym prejavom jednej a tej istej kultúry – môžeme byť povedzme ľahostajní ku kultúrnym tradíciam vo svojom regióne, zároveň môžeme odmietať verbálne násilie nejakej mládežníckej subkultúry a aktívne podporovať rovnocenné uznávanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Odmietnutím jedného prejavu, ktorý je považovaný za súčasť nejakej kultúry, ešte automaticky nemusíme odmietnuť všetky ostatné prejavy.

Pre výchovnovzdelávacie potreby v akomkoľvek prostredí, v ktorom prebieha interkultúrne učenie, je vhodné a potrebné vytvoriť si vlastnú pracovnú definíciu pojmu kultúra, aby bolo jasné, o čom vlastne hovoríme a čo všetko pod kultúru zahŕňame. Ciele nášho pôsobenia budú omnoho efektívnejšie napĺňané, ak budeme schopní uvedomiť si a pomenovať kontext, v ktorom rozmýšľame, prostredie, v ktorom pôsobíme a potreby, ktoré máme. Vlastné vymedzenie kultúry nám pomôže zorientovať sa v kultúrnej rozmanitosti svojho prostredia. Najprv totiž musíme toto prostredie poznať, aby sme doň mohli vedome a cielene intervenovať, napríklad výchovným či vzdelávacím pôsobením.

Vymedzenie toho, čo považujeme za prejav určitej kultúry hodný našej pozornosti, je začiatkom interkultúrneho učenia. Takáto pracovná definícia nie je samozrejme nemenná, môžeme ju prispôsobovať novým poznatkom a skúsenostiam, ktoré získame. Dôležité je však uvedomiť si mnohorakosť významových rovín pojmu kultúra už hneď na začiatku a nepovažovať svoju ani inú definíciu za jedinú správnu.

Nehovorme o kultúre, hovorme o ľuďoch

Doteraz sa mohlo zdať, že hovoríme najmä o javoch, artefaktoch, produktoch, ktoré súhrnne nazývame kultúrou. Keď však hovoríme o kultúre, v prvom rade hovoríme o ľuďoch, presnejšie o jednotlivcoch, ktorí žijú v určitých kultúrnych prostrediach. Hovoríme o nich často ako o „nositeľoch“ určitej kultúry. Niekedy na vyjadrenie súboru určitých spôsobov myslenia, správania a konania používame pojem identita. Identitou je to, za čo sa jednotlivec považuje. Kultúrnou identitou je to, čím sa jednotlivec charakterizuje vďaka svojmu pôvodu, výzoru, správaniu, povolaniu, hodnotám a názorom, zvykom či životnému štýlu. Všetky tieto charakteristiky však jednotlivca zároveň spájajú s inými jednotlivcami, ktorí podobné charakteristiky zdieľajú. Kultúrna identita má teda nadindividuálny rozmer a jednotlivec môže jej jednotlivé prvky prijímať, prispôsobovať, akceptovať aj odmietať.

V interkultúrnom učení je dôraz na jednotlivca kľúčový. V kultúrne rozmanitom prostredí by mal mať každý jednotlivec slobodu v definovaní svojej vlastnej identity a v prejavovaní svojej kultúry, a to za podmienky, že vyznávaním či praktizovaním prejavov svojej kultúry neobmedzuje slobodu iných. Zároveň, nikto by nemal byť do akejkoľvek kultúry automaticky „zaraďovaný“ na základe toho, kde sa narodil, vyrastal alebo pôsobí, akú má farbu pleti, či akým jazykom rozpráva. Kultúrna identita jednotlivca je v slobodnej spoločnosti vecou voľby a ako taká by mala byť rešpektovaná. Interkultúrne učenie má viesť k akceptácii a rešpektovaniu jednotlivca a jeho kultúrnej identity. Akékoľvek porušenie tejto slobody, ktoré sa vydáva za kultúrnu tradíciu či normu, je zároveň porušením základného princípu interkultúrneho spolunažívania a učenia. Multikulturalizmus či interkulturalizmus neprotirečí, ale priamo stojí na ľudskoprávnom základe a podpora rozmanitosti kultúr nekončí, ale začína slobodou jednotlivca.

Multikulturalizmus a kultúrna identita jednotlivca

Ak si potrebujeme vymedziť kultúru pre naše výchovnovzdelávacie pôsobenie, najlepšie urobíme, ak vyjdeme zo svojej vlastnej kultúry a zo svojej vlastnej kultúrnej identity. Sami za seba totiž najlepšie vieme zodpovedať, čo je pre nás dôležité, čo nás ovplyvňuje a formuje. Ak teda chceme vnímať rozmanitosť, hľadať rozdiely a nachádzať spoločné znaky medzi ľuďmi rôznych kultúr, najlepšie je začať od seba.

Kladením otázok o tom, ktoré kultúrne javy a prejavy nás formujú, si zodpovieme, či a do akej miery naše vlastné ukotvenie formuje etnický alebo regionálny pôvod, vierovyznanie, pohlavie, profesia, zdravotný stav, sexuálna orientácia a podobne. Zodpovedaním týchto otázok dospejeme k poznaniu, že niektoré vrstvy našej identity ovplyvňujú život v prostredí, v ktorom žijeme, iba málo, iné sú pre náš život zásadné. A zároveň si uvedomíme, že iba v niektorých situáciách je pre nás dôležité to, či sme mužom alebo ženou, inokedy zas to, či sme Maďarom alebo Rómom, beloškou si či Jehovovým svedkom.

Zadefinovaním vlastnej kultúrnej identity sa zároveň zaraďujeme k tým jednotlivcom, ktorý s nami určité charakteristiky zdieľajú a odlišujeme sa od tých, ktorí ich zdieľajú inak alebo ich jednoducho nezdieľajú. Poznávaním seba a svojich podobností a rozdielov s inými ľuďmi vlastne mapujeme svoje okolie a vytvárame vlastnú definíciu kultúry a kultúrnej rozmanitosti. Na vymedzenie kultúry teda nevyhnutne nepotrebujeme odbornú štúdiu, stačí si položiť otázky o sebe a iných ľuďoch – a zodpovedať ich. Takto cez skúmanie vlastnej kultúrnej identity dospejeme k definovaniu kontextov interkultúrneho učenia, ktoré okolo seba máme, a z ktorých môžeme pri svojom pôsobení čerpať. A takto môžeme ako základné oblasti nami definovanej kultúry zadefinovať spolunažívanie rôznych etnických skupín a/alebo náboženských komunít a/alebo subkultúr, ľudí zo zdravotným postihnutím, ľudí s rôznou sexuálnou orientáciou a podobne. To, aký typ rozmanitosti do svojho interkultúrneho učenia zapojíme, záleží len na nás a našom vlastnom definovaní kultúry a kultúrnych rozdielov.

multi- verzus inter-

Intelektuálnym cvičením o vlastnej identite pomerne rýchlo dospejeme k uvedomeniu si podobností a rozdielov v kultúrnej identite rôznych ľudí okolo nás. Uvedomíme si, že svet navôkol je multikultúrny a to na mnoho spôsobov. Tým však iba konštatujeme mnohosť kultúr vôkol seba a nič viac. Definície multikulturalizmu sa líšia práve v tom, či o rozmanitosti kultúr hovoria iba ako o reálnom stave, teda o situácii, keď kultúrne rozmanité skupiny a jednotlivci spolu žijú na určitom území alebo ako o cieli, teda vízii či ideále, podľa ktorého by na určitom území mali spolu ľudia rôznych kultúr žiť podľa nejakých pravidiel. Takýto cieľ môže byť sformulovaný a presadzovaný aj ako súbor politických ideí a na jeho základe môžu byž prijímané aj konkrétne politiky. Multikulturalizmus napokon môže odkazovať aj na proces, vďaka ktorému by sa od reálneho stavu spolunažívania ľudí rôznych kultúr dalo a malo dospieť k vytýčenému ideálnemu cieľu. (Buryánek 2002: 11-12)

Multikulturalizmus je podľa Mistríka procesom vzájomného kontaktu, prieniku, konfliktov a vzájomného ovplyvňovania odlišných kultúr. Je to situácia, keď vedľa seba žijú príslušníci rozličných kultúr s rozličnými hodnotovými orientáciami, postojmi, systémami poznatkov, tradíciami a zvykmi. Konštatuje sa tu teda mnohosť a mnohorakosť. Jedným z hlavných cieľov multikulturalizmu je potom zachovanie a podporovanie tejto mnohorakosti kultúrnych identít a vzájomné rešpektovanie ich nositeľov.

Jedným z nástrojov, ktorým sa dá k takémuto cieľu dospieť je prostredníctvom komplexného výchovného a vzdelávacieho pôsobenia, ktorý sa súhrnne nazýva multikultúrna výchova, resp. multikultúrne vzdelávanie. Český pedagóg Průcha pod multikultúrnou výchovou rozumie „proces, v ktorom sa jednotlivci učia osvojovať si spôsoby pozitívneho vnímania a hodnotenia kultúrnych systémov odlišných od ich vlastnej kultúry a osvojujú si adekvátne metódy regulácie svojho správania vo vzťahu k príslušníkom iných kultúr“. (Průcha 2001: 43) Mistrík ju definuje podobne ako výchovu k medzikultúrnemu porozumeniu, ktoré podporuje kultúrnu pluralitu a mierové spolunažívanie v tejto pluralite. (Mistrík 2000: 1)

Práve dôraz na interakcie, ovplyvňovanie či konflikty viedol k navrhnutiu alternatívneho termínu interkulturalizmus a interkultúrna výchova, aby sa namiesto obyčajného konštatovania mnohosti (multi-) zdôraznilo vzájomné pôsobenie medzi kultúrami (inter-). V súčasnosti sa v slovenskom kontexte viac využíva pojem multikultúrny a multikultúrna výchova bola zaradená aj ako prierezová téma obsahu vzdelávania na základných a stredných školách. Napriek tomu je pri konkrétnom špecifikovaní ich významu legitímne používať oba pojmy. V tomto texte preferujem pojem interkultúrny.

Ciele interkultúrneho učenia

Ak si zadefinujeme pojmy kultúra, kultúrna identita, multikulturalizmus a multikultúrna výchova, je vhodné zodpovedať otázku, čo možno vlastným pôsobením v prostredí kultúrnej rozmanitosti dosiahnuť? Inými slovami, aké môžu byť ciele interkultúrneho učenia? Ešte predtým je však vhodné ozrejmiť si, čo myslíme pod učením, výchovou a vzdelávaním.

Učenie je v tomto kontexte pôsobenie zamerané na seba (učenie sa) a na iných (učenie). Ak hovoríme o interkultúrnom učení, je vhodné pred učením iných učiť sám alebo sama seba. Učenie je tak najvšeobecnejším termínom, ktorý v sebe zahŕňa výchovné aj vzdelávacie pôsobenie voči sebe aj iným. Zadefinovanie cieľov interkultúrneho učenia potom znamená, že si vedome vytýčime stav, ku ktorému sa výchovnovzdelávacím pôsobením chceme dopracovať. Takéto ciele si stanovujeme najmä vtedy, ak chceme pôsobiť na iných, avšak môžeme si ich stanoviť aj pre vlastné učenie sa.

Interkultúrne učenie by malo nevyhnutne obsahovať výchovnú aj vzdelávaciu zložku, aby mohlo byť efektívne. V bežnom chápaní je pojem vzdelávanie spájaný predovšetkým so získavaním informácií, poznatkov, vedomostí, a je teda zacielené predovšetkým na kognitívnu či poznávaciu funkciu. Výchova je naproti tomu najčastejšie spájaná s cieľmi, ktoré majú ambíciu podnecovať emocionálne prežívanie, rozvíjať postoje a hodnoty. Obe oblasti je však pri učení, a tobôž pri interkultúrnom učení, potrebné spojiť, keďže výlučné získavanie poznatkov ešte nemusí nevyhnutne viesť k formovaniu postojov a hodnôt a na druhej strane výchova bez základných poznatkov o okolitom svete taktiež nie je možná. Napríklad intenzívne memorovanie faktov o židovských tradíciách či o holokauste ešte vôbec nemusí viesť k zníženiu miery antisemitizmu. Zároveň, ak chceme výchovným pôsobením napríklad poukázať na to, aké dôsledky môžu mať stereotypy a predsudky, stigmatizácia a vylučovanie ľudí na základe ich etnického či náboženského pôvodu, a chceme to ilustrovať na tragickom osude Židov počas druhej svetovej vojny, nezaobídeme sa bez poznania aspoň základných faktov a historických súvislostí.

Uvedomením si nevyhnutnosti spájania vzdelávacích a výchovných častí vedomého procesu učenia môžeme dospieť k formulovaniu všeobecných cieľov interkultúrneho učenia. Tieto majú viesť k všestrannému rozvoju spôsobilostí, aby boli učiaci sa schopní konať na základe

1. poznatkov/informácií o rôznych kultúrach;

2. schopnosti/zručnosti orientovať sa v kultúrne rozmanitom svete a využívať konštruktívny dialóg na obohatenie seba aj iných;

3. postojov/hodnôt tolerancie, rešpektu a otvorenosti k odlišným kultúram a jednotlivcom.

Tieto všeobecné ciele teda berú ohľad na poznávacie, emocionálne aj postojové dimenzie rozvoja osobnosti a zároveň všetky tri majú viesť k schopnosti konať, rozumieť aj vžiť sa do rôznych interkultúrnych situácií. Majúc na pamäti všetky tri dimenzie je však v každom interkultúrnom kontexte potrebné tieto všeobecné ciele špecifikovať, podobne ako sme to urobili s pojmom kultúra a s mapovaním kultúrnej rozmanitosti okolo seba. Inými slovami, pri formulovaní cieľov vlastného výchovnovzdelávacieho pôsobenia je potrebné myslieť na poznatky, ktoré potrebujeme sprostredkovať, emócie, ktoré chceme vyvolať, zručnosti, ktoré chceme rozvíjať a hodnoty, ktoré chceme budovať.

Takto konkrétne zadefinované ciele sa potom môžu týkať ktoréhokoľvek aspektu nami identifikovanej kultúrnej rozmanitosti: môžeme sa teda povedzme zamerať na učenie o kultúrne odlišných migrantoch z Vietnamu, ktorí sa v našom okolí nachádzajú. Ak napríklad identifikujeme, že o tejto skupine ľudí skoro nič nevieme, zároveň vo svojom okolí voči nim vnímame nevraživosť či strach (dané do veľkej miery nepoznaním ich kultúry), a zároveň v tom vidíme širší problém pôsobenia stereotypov a predsudkov voči kultúrnej inakosti, konkrétne ciele zadefinujeme pomerne ľahko. Vzdelávacím a výchovným pôsobením vtedy môžeme mať ambíciu docieliť to, aby učiaci sa:

1. získali poznatky o vietnamskej kultúre, životných podmienkach v domovskej krajine, zvykoch, tradíciách, spôsoboch komunikácie, životnom štýle, motiváciách na odchod z krajiny a podobne;

2. rozvíjali komunikačné zručnosti pri styku s Vietnamcami, naučili sa načúvať a vciťovať do životných situácií iných, spolupracovali pri konkrétnych aktivitách a podobne;

3. rozvíjali postoje, ktoré nie sú založené na stereotypoch a predsudkoch, ale na poznaní a kritickom myslení.

Podobné ciele, a zaiste aj omnoho špecifickejšie, možno naformulovať pre akúkoľvek oblasť vlastného interkultúrneho kontextu a s napojením na potreby a výzvy, ktoré vo svojom prostredí vnímame ako hodné výchovnovzdelávacieho pôsobenia. A tak po zmapovaní prostredia, identifikovaní potrieb a naformulovaní cieľov môžeme pristúpiť k poslednému dôležitému kroku – realizácii interkultúrneho učenia.

Prostredia interkultúrneho učenia

Interkultúrne učenie je neustále prebiehajúcim procesom a ako také je prítomné vo všetkých troch prostrediach: formálnom, neformálnom aj informálnom. Ak v albánskej Tirane na ulici uvidíme dvoch mladých mužov, ktorí sa pri stretnutí zvítajú tak, že sa chytia za pravú ruku a zároveň sa jemne dotknú bokom svojich čiel, práve sme sa stal účastníkmi interkultúrneho učenia v informálnom kontexte. To je vymedzené ako učenie, ktoré nie je zámerné a cieľavedomé, ale náhodné. Jednoducho sa takáto situácia stane bez toho, aby ju učiaci sa predvídal alebo vedome vyhľadal. Pre dvoch zdraviacich sa priateľov tá istá situácia nebola učením, ani interkultúrnym učením, pretože to bol bežný spôsob pozdravenia na verejnom mieste. Pre človeka z iného kultúrneho prostredia to učením bolo, pretože tento zážitok skonfrontoval spôsoby zdravenia vlastné jeho kultúrnemu zázemiu s kultúrou, ktorú nepoznal. Aby však učenie bolo učením, musel si túto zvláštnosť najprv všimnúť a potom ju pomenovať. Až človek znalý albánskych pomerov mu pritom mohol vysvetliť, či je takýto spôsob zdravenia v spoločnosti bežný, alebo či je špecifický len pre istú subkultúru, alebo možno len pre týchto dvoch mladých ľudí.

Interkultúrne učenie v informálnom prostredí, teda v bežných situáciách, ktoré nie sú cielene nastavené na výchovu a vzdelávanie, však samozrejme môže viesť k identifikovaniu kultúrneho rozdielu a následne k jeho odmietnutiu. To sa stane povedzme vtedy, ak vidíme, ako muž a žena na verejnom priestranstve kráčajú dôsledne päť krokov za sebou. Keď sa dozvieme, že to nie je náhoda, ale kultúrna zvyklosť, môžeme to akceptovať. Zároveň sa s tým ale nemusíme stotožniť, pretože to odporuje nášmu vnímaniu rovnosti mužov a žien aj v takom „banálnom“ prípade, akým je spoločný presun po ulici. Z toho automaticky nevyplýva, že by sme danú kultúru okamžite a v úplnosti zatratili. Voči takémuto zvyku sa však môžeme ohradiť a dokonca aj vyvinúť aktivity, ktoré by si za cieľ kládli odstránenie takéhoto správania ako odporujúcemu rovnosti všetkých ľudí. Argumentovať by sme pritom mohli tak, že daný prejav nie je vlastný kultúre ako takej, ale je iba prejavom nerovnosti mužov a žien v danej spoločnosti.

Kvôli interkultúrnemu učeniu však nemusíme nevyhnutne cestovať do krajín, ktoré sú pre nás exotické. Bežné interakcie medzi ľuďmi rôzneho etnického pôvodu, náboženského vierovyznania či subkultúr sú všade naokolo a otázkou je len to, či si ich všímame, ako k nim pristupujeme, ako sa z nich dokážeme učiť, prípadne ako o nich dokážeme učiť iných.

Nenáhodné, ale cieľavedomé interkultúrne učenie by malo mať svoju štruktúru, ciele a prostriedky. Tie môžu byť zamerané na spoznávanie iných kultúr (kognitívne alebo poznávacie ciele), na vytvorenie vzťahu k ich nositeľom (afektívne alebo emocionálne ciele) a na formovanie názorov, postojov, hodnôt pri interakcii s inými kultúrami. Zámerné výchovnovzdelávacie pôsobenie môže byť realizované vo formálnych aj neformálnych prostrediach.

Vo formálnych prostrediach interkultúrne učenie prebieha ako klasická „výučba“ vo vzdelávacej inštitúcii na ktoromkoľvek stupni. Môže byť teda samostatným predmetom na základnej alebo strednej škole, prierezovou témou obsahu vzdelávania, ktorá sa prelína všetkými vyučovanými predmetmi alebo povedzme kurzom na vysokej škole. V takom prípade interkultúrne učenie má svoj poznatkový základ, na základe ktorého možno rozvíjať rôzne interkultúrne zručnosti alebo kompetencie, napríklad uvedomovanie a pomenovanie kultúrnych rozdielov, schopnosť kritického myslenia, komunikačné zručnosti pri interakcii s inými kultúrami, formulovanie argumentov, formovanie vlastných postojov a podobne.

V neformálnych prostrediach môže interkultúrne učenie využívať všetky metódy, ktoré toto prostredie využíva: zážitkovú pedagogiku, skúsenostné učenie, aktívne sociálne učenie a podobne. Výhodou neformálnych prostredí je ľahšie vytvorenie atmosféry dôvery, ktorá je na mnoho tém interkultúrneho učenia priaznivejšia, než poskytujú formálne prostredia. Dôležité je však podotknúť, že formálne, neformálne aj informálne spôsoby učenia sa vzájomne prestupujú a ovplyvňujú. Inými slovami, formálne interkultúrne vzdelávanie nemusí byť založené iba na memorovaní poznatkov, ale môže využívať aj učenie zážitkom. Podobne neformálne interkultúrne vzdelávanie by nemalo byť redukované iba na „hranie sa“, ale nevyhnutne by v ňom mali byť obsiahnuté aj poznatky a zručnosti, ktoré možno získať počas reflexie zážitku.

Interkultúrne učenie by v každej oblasti malo vychádzať z kontextu, v ktorom učiaci sa žijú, reflektovať ich každodennú skúsenosť s kultúrnou rozmanitosťou, v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Môže byť zbytočné hovoriť o kultúrnej rozmanitosti a potrebe akceptovania Eskimákov, ak žiadni široko-ďaleko nežijú. Niekedy však simulovaný alebo vzdialený príklad môže byť vhodnejší ako ilustrovanie na dobre známom probléme interkultúrneho spolunažívania, ktorý je zaťažený vysokou mierou predpojatosti, diskriminácie či rasizmu. V takých prípadoch by priamočiary výchovnovzdelávací postup mohol viesť k odporu a nezdaru, zatiaľ čo modelovanie na inom príklade by cieľ učenia mohlo dosiahnuť ľahšie.

Na záver: čo interkultúrne nie je

Interkultúrne učenie začína rešpektovaním jednotlivca, a preto kategorizovanie ľudí na základe pôvodu či vierovyznania bez ich súhlasu či vedomia nie je interkultúrne citlivé, ale naopak stigmatizujúce. Interkultúrne učenie sa nemôže zameriavať iba na poznatky, ale aj na metódy a štýly učenia. Nemôže byť preto obmedzované na encyklopedické memorovanie, ale má taktiež zaručiť používanie rôznych štýlov a metód, ktoré vyhovujú jednotlivým účastníkom procesu učenia. Interkultúrne učenie teda má prihliadať na talent a schopnosti učiaceho sa. Interkultúrne učenie zároveň nemôže byť obmedzované iba na prezentáciu tancov či prípravu tradičných jedál, nemalo by teda folklorizovať určitú kultúru a pritom prehliadať vážne témy, ktoré môžu súvisieť s diskrimináciou alebo rasizmom voči určitým kultúrnym skupinám. Napokon, interkultúrny „učiteľ“ by mal byť učiacim sa vzorom a neustále sa sám učiť.

Literatúra

Buryánek, J.: Interkulturní vzdělávání I. Praha: Člověk v tísni, 2002.

Mistrík, E.: Multikultúrna výchova v príprave učiteľov. Rámec kurikula pre univerzity. Bratislava: Iris, 2000.

Mistrík, E.: Pojmy. In: MULTI – KULTI na školách. Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 2006.

Mistrík E. et al.: Multikultúrna výchova v škole. Ako reagovať na kultúru rôznorodosti. Bratislava: OSF, 2008.

Průcha, J.: Multikulturní výchova. Teorie – praxe – výzkum. Praha: ISV, 2001.