Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Karpatskonemecký spolok na Slovensku

Dr. Ondrej Pöss, CSc.

Cesty k jeho založeniu a rozvoju po Novembri 1989.


Úvod


Nemci boli od čias Štefana, prvého kráľa Uhorska (1000-1038), povolávaní do krajiny ako odborníci, predovšetkým baníci, remeselníci, kupci, ale aj rytieri a duchovní. Vlna nemeckých „hostí“ dosiahla svoj vrchol v 13. a 14. st. Realistické hodnotenie podielu Nemcov v 14. - 15. storočí činí 1/4 až 1/5 z celkového obyvateľstva Slovenska. Neskôr sa podiel Nemcov v dôsledku viacerých vplyvov značne znížil. V 20. storočí žilo na Slovensku okolo 150.000 Nemcov (približne 5-percentný podiel). Karpatskí Nemci žili v troch väčších sídelných oblastiach: Bratislava a okolie, Hauerland na strednom Slovensku a Spiš na východnom Slovensku.

Popri miliónoch Nemcov zo stredu a východu Európy patrili aj karpatskí Nemci k tým, ktorí znášali následky Nemeckom vyvolanej vojny a mocenskej politiky Stalina a Beneša. Od novembra 1944 sa začala evakuácia, do ktorej bolo zahrnutých viac ako 80 % karpatských Nemcov. Mnohí sa pokúsili po skončení vojny vrátiť do svojich domovov, avšak boli – rovnako ako tí, ktorí doma zostali – umiestnení do táborov a v rokoch 1945/46 boli vysídlení z ČSR. Z rozličných dôvodov zostalo na Slovensku približne 10-15 % karpatských Nemcov.

Pri sčítaní ľudu k 1. marca.1950 sa k nemeckej národnosti na Slovensku hlásilo 5179 osôb. Nesčítavalo sa však podľa objektívnych znakov, ako je pôvod, jazyk, návšteva škôl a pod., ale na základe subjektívneho vyhlásenia jednotlivých osôb. Je pochopiteľné, že veľká časť Nemcov v ich vtedajšej situácii nemeckú národnosť neuviedla. Podľa hlásenia Krajského veliteľstva štátnej bezpečnosti z 29. marca 1949 žilo na Slovensku 27 324 osôb nemeckej národnosti. V roku 1980 to bolo oficiálne už len 2819 ľudí. Cielená asimilácia a úplne chýbajúce nemecké školstvo viedli k situácii, že existencia karpatských Nemcov bola na konci 80-tych rokov úplne ohrozená. Nová nádej im svitla v roku 1989. Pri sčítaní ľudu v roku 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5629 osôb, v roku 2001 bolo oficiálne 5405 slovenských občanov nemeckej národnosti. Predpokladáme však, že toto číslo je asi dvojnásobné.


Situácia v rokoch 1945-1968


Postavenie Nemcov bolo na Slovensku po roku 1945 ovplyvňované viacerými faktormi. Zvlášť to boli dôsledky kolektívneho odsunu, presťahovania a ďalších opatrení z rokov 1945-47, vďaka ktorým boli zničené rodinné a sociálne štruktúry, ďalej to bola strata štátneho občianstva a z toho vyplývajúca diskriminácia a v neposlednom rade aj strata ekonomickej a materiálnej základne v dôsledku niektorých dekrétov prezidenta Edvarda Beneša. Dá sa skonštatovať, že právny, sociálny, kultúrny, školský a náboženský vývoj viedol k silnej asimilácii nemeckého etnika na Slovensku.

V rokoch 1949-53 sa životné pomery Nemcov začali postupne upravovať, ale v dôsledku nezmeneného nepriateľského postoja vládnucej ideológie nemali vcelku žiadnu možnosť na uplatnenie svojich osobitných potrieb, záujmov a spoločenského života. Žili roztrúsení po celej krajine, mali nepriaznivé zloženie ohľadne veku a pohlavia, ich sociálna štruktúra bola neúplná a oslabená. To so sebou prinášalo asimilačné tendencie, stratu národného povedomia a nakoniec rapídny pokles počtu Nemcov na Slovensku. Pretože nemali iné možnosti, prispôsobili sa spôsobu života a normám správania väčšiny. Túžby po organizácii pre nemeckú menšinu vo vtedajšom Československu po ukončení vojny bolo treba – povedané mierne – považovať za surrealistické. Až po vyše desiatich rokoch boli takéto želania skromne nastolené, a to vlastne len v Česku.

V roku 1960 došlo s novou ústavou k silnejšej nútenej asimilácii: doslova tam stálo, že problém nemeckej menšiny sa raz a navždy vyriešil Postupimskou dohodou, to znamená – v krajine niet žiadnych Nemcov.


Nenaplnená nádej: po uvoľnení prišla normalizácia (1968-1990)


Skromné želanie mnohých Nemcov sa naplnilo až v období politického uvoľnenia počas Pražskej jari v roku 1968. Podľa zákona č. 144 z 27. októbra 1969 o národnostných menšinách bola aj Nemcom zaručená rovnoprávnosť so všetkými občanmi a mohli sa organizovať. V tomto období bol založený Kultúrny spolok občanov nemeckej národnosti ČSSR, na ministerstve vnútra bol zaregistrovaný 25. apríla 1969 (ďalej len Kultúrny spolok). Za predsedu bol zvolený Heribert Panster. V priebehu normalizácie však bol Kultúrny spolok „očistený“ od takzvaných nepriateľov ľudu, pričom prenikli do jeho štruktúr komunisti verní línii strany, alebo spolupracovníci, ktorí s nimi kolaborovali. Kultúrny spolok mal v 70-tych a 80-tych rokoch v celom Československu okolo 65 miestnych skupín, veľká časť z nich bola v severných Čechách. Kultúrny spolok pracuje v Českej republike dodnes a má okolo 1.300 aktívnych členov.

Na Slovensku pracovala za celé toto obdobie len jedna miestna skupina Kultúrneho spolku – na východnom Slovensku v Medzeve. Iniciátormi tejto miestnej skupiny boli Hermine Jalč a Mathias Sedlak a k samotnému založeniu došlo 23. apríla 1970. V priebehu niekoľkých dní bolo v Kultúrnom spolku viac ako 100 členov. Činnosť spolku sa rozvíjala rýchlo, na základnej škole sa náhle začala intenzívne vyučovať nemčina, nacvičovali sa nemecké ľudové piesne, v rodinách a na uliciach Medzeva sa zase hovorilo po nemecky. Tlak normalizácie a štátnej bezpečnosti však nenechal na seba dlho čakať: Učitelia a zamestnanci dostali strach, ľudia ustupovali. Medzevská miestna skupina Kultúrneho spolku ukončila svoju činnosť v rokoch 1974/75.


Mesiace po nežnej revolúcii – iniciatívy z Prahy (január 1990 – august 1990)


Krátko po nežnej revolúcii v roku 1989 vznikla pri Občianskom fóre aj národnostná komisia s nemeckou sekciou. Po tom, ako sa v januári 1990 podarilo v televízii odvysielať výzvu v nemčine a v češtine pre Nemcov ktorí zostali v krajine a po tom, čo sa vedenie Kultúrneho spolku – bez ohľadu na svojich členov – nechcelo demokratizovať bolo rozhodnuté, že sa vybuduje nový spolok, Spolok Nemcov v Československu (ďalej len Verband). V tých dňoch sa predstaviteľ Verbandu Walter Piverka stretol s predsedom Kultúrneho spolku Heribertom Pansterom s návrhom nových volieb vedenia Kultúrneho spolku s cieľom zlepšenia jeho práce. H. Panster a jeho sekretár Bienert však odmietali akékoľvek zmeny. V dôsledku toho sa v Prahe vytvoril prípravný výbor Verbandu. Vedúcimi osobnosťami boli poslanec Českej národnej rady Walter Piverka, Arnold Keilberth, Paul Heinisch a Christa Štrosová.

Dňa 12. marca 1990 české ministerstvo vnútra udelilo Verbandu súhlas s výkonom jeho činnosti. Oblasťou pôsobnosti bolo celé územie Československa a bolo odporúčané, aby sa tvorili prípravné výbory miestnych skupín, ktoré o tom mali na Slovensku oboznámiť aj miestne organizácie VPN (Verejnosť proti násiliu). Verband začal od marca 1990 vydávať noviny Nachrichten (Správy), od júna 1990 vydával Deutsche Zeitung (Nemecké noviny).

Dňa 27. apríla 1990 bol Verband v Prahe zaregistrovaný pod názvom Spolok Nemcov v Československu. V nasledujúcich týždňoch však došlo k nezhodám medzi niektorými členmi prípravného výboru Verbandu, ktoré viedli k nedorozumeniam medzi verejnosťou a jeho členmi. Paul Heinisch a Walter Piverka zastávali rôzne stanoviská. P. Heinischovi a jeho sympatizantom sa vytýkalo, že bránia šíreniu novín Deutsche Zeitung, že nadviazali kontakt s vedením Kultúrneho spolku a že „rozvíjaním nacionalistických tendencií, ktoré sú v rozpore so snahami o porozumenie medzi Nemcami, Čechmi a Slovákmi, idú do konfrontácie.“

Na zakladajúcom kongrese 9. augusta 1990 sa jednoznačne presadila pozícia Waltera Piwerku. Za predsedu Verbandu bol zvolený W. Piverka, za jeho zástupcov Erich Kříž, poslanec Federálnej snemovne ČSFR, a Arnold Keilberth. Za člena predsedníctva a zároveň za regionálnu organizáciu karpatských Nemcov bol zvolený aj Mathias Schmögner z Medzeva.


Kontakty Verbandu s karpatskými Nemcami


Prípravný výbor Verbandu chcel od začiatku vybudovať štruktúry aj na Slovensku- najprv na Spiši. Krátko na to sa s ním niektorí karpatskí Nemci zo Slovenska z vlastnej iniciatívy osobne spojili.

V apríli 1990 bolo v novinách Nachrichten uverejnené, že sa v Žiline buduje prvá miestna skupina. V tom istom čísle Nachrichten Josef Roob zo Žiliny napísal: “Návrh stanov som rozoslal aj do susedných obcí. Radi budeme spolupracovať a pomáhať na Spiši získavať krajanov pre vstup do Verbandu. Pri vašej krásnej práci vám želám veľa vytrvalosti, šťastia a úspechov.“ V regionálnych novinách Popradské noviny sa 26. apríla 1990 na základe iniciatívy Juliusa Kissa objavil inzerát o Verbande. Toho istého dňa Gabriela Kintzlerová napísala list Christe Štrosovej, v ktorom ju informovala o stretnutí niekoľkých Nemcov v Poprade a o ich stanovisku: „Ak sa nám podarí založiť väčšiu skupinu aktívnych členov, potom sa v Prahe prihlásime ako miestna skupina Verbandu”. Spomenula tiež, že jej brat Aurel Roth, ktorý žil v Bratislave, taktiež nadviazal kontakt s Verbandom v Prahe.

V novozaložených novinách Deutsche Zeitung Josef Roob v júni 1990 svoju výzvu na pripojenie sa k Verbandu začal nasledujúcimi slovami: “Milí krajania na Slovensku! Od začiatku januára bol pre celé štátne územie založený Verband. My, spišskí, hauerlandskí a bratislavskí Nemci by sme nemali stáť bokom... Samostatná sekcia je v Medzeve na Dolnom Spiši. Kto by chcel prípadne bližšie informácie, prosím, napíšte autorovi týchto riadkov.” Pán Roob sa očividne odvoláva na miestnu skupinu Verbandu, ktorá bola v Medzeve založená 4. júna 1990 na zhromaždení asi 200 Nemcov.

Dňa 15. júna 1990 sa na pozvanie prípravného výboru Verbandu konalo zasadanie v Mníšku nad Hnilcom, na ktorom sa malo hovoriť o zakladaní miestnych skupín na Slovensku. Prítomní boli dvaja významní predstavitelia Verbandu: Walter Piverka a Arnold Keilbert, Karpatskonemecký krajanský spolok z Nemecka bol zastúpený Ernstom Hochbergerom a Adalbertom Haasom (+ 2010), na slovenskej strane to boli Nemci z Dolného Spiša a Medzeva, pod vedením Josefa Rooba a Mathiasa Schmögnera (obaja z Medzeva) a Eriky König (Mníšek). Tam sa síce ešte len hovorilo o zriadení kancelárie spolku Nemcov v Medzeve pre celý Spiš, pretože „ v Medzeve už je prvá miestna skupina a zodpovedajúco okolnostiam je tam najvyšší počet členov, ako prvá bola a je v dobrom kontakte s centrálou v Prahe“. Na zhromaždení Nemcov v Mníšku 22. júna 1990 bolo odsúhlasené pričlenenie tamojšieho miestneho spolku k Verbandu. Podľa spomienok Stefana Kozaka v Chmeľnici pracovala miestna skupina Spolku od mája 1990.

V mesiacoch júl a august bol presadený názor, že by sa na Slovensku mal vytvoriť samostatný spolok karpatských Nemcov. V stanovách, ktoré v júli 1990 pripravil Josef Roob, sa síce už nehovorilo o tom, že Karpatskonemecký spolok má byť sekciou Verbandu, v novinách Sudetendeutsche Zeitung zo 17. augusta 1990 novo zvolený predseda Verbandu, Walter Piverka, ešte napísal: „Ohľadne pridruženia karpatských Nemcov do nového Verbandu sa na prípravných rozhovoroch, na ktorých sa zúčastnil aj spolkový predseda Karpatskonemeckého krajanského spolku, Isidor Lasslob, a Horst Löffler za spolkové predsedníctvo Sudetsko-nemeckého krajinského spolku, síce dosiahla jednota, aby si karpatskí Nemci pre územie Slovenska založili vlastný spolok, ale mali sa nechať zastrešovať Verbandom .“ W. Piverka vývoj na Slovensku v posledných týždňoch očividne nesledoval správne. Na tento článok zareagoval aj Isidor Lasslob vo svojom liste Walterovi Piverkovi. Teší ho, „... že je snaha o spoluprácu so samostatnou organizáciou karpatských Nemcov na Slovensku... Voľbou pána Mathiasa Schmögnera do vášho predstavenstva ste už získali aktívne spojenie ku krajanom na Slovensku. Toto vítame.“ I. Lasslob v tomto dosť formálnom liste nikde nespomenul, že Karpatskonemecký spolok má byť sekciou Verbandu, ako jednému z hlavných iniciátorov samostatného Karpatskonemeckého spolku mu muselo byť už vtedy jasné, že snahy o zastrešenie spolku karpatských Nemcov Verbandom zlyhali už pred niekoľkými týždňami.

Ešte vždy existujúci starý Kultúrny spolok v Českej republike bol v tom čase už v silnej defenzíve, karpatskí Nemci nemali záujem zapojiť sa do jeho štruktúry.


Čas prebúdzania a hľadanie vlastných ciest (január- júl 1990)


Za prvé verejné vystúpenie karpatských Nemcov na Slovensku možno považovať článok Juliusa Kissa „Bol aj ’odsun’ na východ “ v týždenníku Podtatranské noviny z 11. januára 1990. J. Kiss reagoval vtedy na diskusie vo verejnosti o vine Nemcov odsunutých z Československa. Tento článok vyvolal reakcie, ktoré boli v tých istých novinách uverejnené 15. februára 1990 pod titulkom „Načim napraviť krivdy“. Nasledoval jeho článok v košických novinách „Východ “ z 2. marca 1990 s nadpisom „Povedať pravdu o krivdách“. J Kiss v krátkosti načrtol dejiny spišských Nemcov, možno v ňom však čítať aj jasné stanovisko: „Ide o ľudí, ktorým sa udiala krivda. Je načase, aby sme o tom hovorili, ale aj premýšľali... Určite nie je možný návrat k takému pulzujúcemu kultúrnemu, spoločenskému a politickému životu, aký bol za čias prvej republiky. Nemožno uvažovať ani o obnove nemeckého školstva, ktoré tu malo bohatú tradíciu.“ Ďalej Kiss uviedol celkom konkrétne návrhy na posilnenie identity tunajších spišských Nemcov. Vyslovil aj názor, že by bolo treba založiť kultúrny spolok alebo Spoločnosť občanov nemeckej národnosti - vtedy však myslel len na Spiš. Dokonca oznámil, že sa v Kežmarku už našli iniciátori, ktorí začali s prípravnými prácami.

Julius Kiss s niekoľkými Nemcami z Popradu v nasledujúcich týždňoch túto výzvu skutočne uviedol do života. V máji 1990 bol v Poprade pri tamojšom Dome priateľstva národov založený Klub nemeckých občanov v Poprade. Prvé stretnutie sa konalo 26. mája 1990, ďalšie už o tri dni neskôr. V júni 1990 Klub vydal dvojjazyčné informačné noviny – Nachrichten. Na 3. júla 1990 bolo zvolané ďalšie stretnutie „Nemcov a nemecky zmýšľajúcich občanov “. V programe bol uvedený aj nasledujúci bod: „Karpatskonemecký spolok na Slovensku?“. K tomuto bodu informoval Mathias Schmögner z Medzeva. V protokole z tohto zhromaždenia je uvedené, že pán Schmögner hovoril o „...nutnosti založenia samostatného spolku na Slovensku, ktorý by však spolupracoval s Prahou. Takto zastupoval názor Karpatskonemeckého krajanského spolku zo Štutgartu. V rámci spolku by mohli pracovať samostatné pobočky v bývalých nemeckých oblastiach.“ Na tomto rokovaní bol za predsedu klubu zvolený Ludwig Fassinger z Huncoviec. Aj keď sa o myšlienke Karpatskonemeckého spolku na Slovensku už hovorilo, miestna skupina v Poprade sa ešte 7. júla 1990 deklarovala za organizáciu Verbandu.


Mŕtvo narodené dieťa


V jarných týždňoch roku 1990 bola v Bratislave založená Spoločnosť slovensko-nemeckého priateľstva s predsedom Friedrichom Hlavom. Spoločnosť chcela „dodať viac odvahy a sebadôvery aj nemecky hovoriacim občanom na Slovensku alebo dôstojnosť a postavenie Nemcov má byť v budúcnosti také vysoké, aké už bolo“ atď. ,atď. F. Hlava oslovil písomne bývalé nemecké mestá a obce, odozva však nebola veľká. Známe je založenie miestneho spolku tejto spoločnosti 8. mája 1990 v Mníšku nad Hnilcom, kde sa hneď prihlásilo 159 členov (73 z Mníšku, ostatní z Dolného Spiša a z Košíc). Činnosť Spoločnosti slovensko-nemeckého priateľstva sa na Slovensku nerozvinula, aj miestna skupina z Mníška sa zakrátko transformovala cez Verband na Karpatskonemecký spolok na Slovensku. Aj v tejto ceste Nemcov z Dolného Spiša bola viditeľná silná potreba komunikácie a založenia vlastnej organizácie.

Dňa 24. augusta 1990 sa spolkový predseda Karpatskonemeckého krajanského spolku Isidor Lasslob k spoločnosti vyjadril písomne, že „... ani podľa jej programu, ani podľa stanov to nie je spolok Nemcov, prípadne pre Nemcov... Preto našim krajanom nemôžeme a ani nechceme dať odporúčania, že majú ako členovia vstúpiť do tohto a do žiadneho iného spolku na Slovensku...“


Nadviazanie kontaktu Karpatskonemeckého krajanského spolku v Štuttgarte so Slovenskom a s karpatskými Nemcami


Revolúciu v jeseni 1989 pozorne sledovali aj spolky vyhnaných karpatských Nemcov. V januári 1990 v mesačníku Karpatenpost, orgáne Karpatskonemeckého krajanského spolku v Štuttgarte, možno v úvodníku pod titulom „Nádeje do budúcnosti“ čítať: „Keď sme pred rokom na tomto istom mieste upozorňovali na to, že rok 1989 bude rokom spomienok a uviedli sme k tomu niekoľko príkladov, nikto z nás nemohol tušiť, že sa aj tento rok do dejín zapíše ako rok pamätný. Mesiace október, november, december si my – a dúfajme, že aj naši potomkovia – zapamätáme ako historické dni. V týchto dňoch obyvateľstvo v tej časti Európy ktorá nám je zvlášť blízka, sa v nezvyčajnej svornosti a vytrvalosti mierovými prostriedkami postarali o to, že nesloboda v Maďarsku, Poľsku, Československu a v neposlednom rade v ostatnej časti Nemecka musela ustúpiť.“ Karpatskonemecké organizácie v roku 1989 existovali len v západnom Nemecku, Rakúsku a USA. Kontakty medzi karpatskými Nemcami žijúcimi v NDR a Československu existovali len na osobnej úrovni, zväčša spojené s rôznymi ťažkosťami a rizikami. Je úplne pochopiteľné, že Karpatskonemecký krajanský spolok v Nemecku v prvých týždňoch alebo mesiacoch venoval väčšiu pozornosť krajanom z bývalej NDR. Trvalo to až do začiatku apríla 1990, kým sa v Sasku- Anhaltsku založila nová organizácia celonemeckého Karpatskonemeckého krajanského spolku. Došlo k tomu v dňoch od 6. do 8. apríla v Halle. V najbližšom období sa na území bývalej NDR organizovali aj ďalšie krajanské spolky.

Paralelne sa sledovala aj situácia v Československu. Prejavy prezidenta Václava Havla a ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera zo začiatku roku 1990 boli interpretované tak, že problém „vysídľovania“ Nemcov treba nanovo prehodnotiť a zarezonoval aj názor kardinála Tomáška o ľútosti nad zločinom vyhnania. Komentované boli aj búrlivé reakcie na tieto vyjadrenia v Českej republike. V Karpatenpost sa sledovali aj iniciatívy Nemcov v Českej republike na založenie Spolku Nemcov v Československu. Od jari 1990 sa na Slovensku značne rozšírili príbuzenské a osobné návštevy z Nemecka a aj karpatskí Nemci cestovali častejšie do Nemecka alebo Rakúska. V Karpatenpost sa v máji 1990 uverejnil príspevok L. Krompaského: „Prečo tam nejdeme“, v ktorom písal: „Prečo tam nejdeme a neposkytneme tým ľuďom tam podporu našou prítomnosťou a prečo im osobne nepovieme: Ešte sme tu aj my!... 45 rokov nemohli ísť na západ. Teraz majú možnosť stretnúť sa na našich krajanských stretnutiach v Karlsruhe alebo na našich miestnych stretnutiach... Budú nám za to veľmi vďační... Sme tu ešte aj my a vy ešte vždy k nám patríte.“

Okrem prvých individuálnych stretnutí sa rozvinuli aj prvé oficiálne kontakty Karpatskonemeckého krajanského spolku so slovenskými inštitúciami. Na kultúrnom podujatí Karpatskonemeckého krajanského spolku v Štutgarte 4. a 5. mája 1990 sa zúčastnili Pavel Pollák a Anton Snahničan. Obidvoch na snem oficiálne vyslal slovenský ministerský predseda Milan Čič. Stretnutie prekročilo pôsobnosť krajanského spolku, pretože ovplyvnilo aj vzťahy medzi Bádensko- Württemberskom a Slovenskou republikou, nakoľko došlo k rozhovorom medzi hosťami a štátnym sekretárom Wabrom.

Tejto návšteve pripísal spolkový predseda Karpatskonemeckého krajanského spolku v Nemecku Isidor Lasslob veľký význam: správu v Karpatenpost nadpísal titulkom „Historická hodina karpatských Nemcov zo Slovenska“, ďalej hovoril o stretnutí historického významu „na ktorom sa otvoril nový list dejín vzťahov medzi Slovákmi a Nemcami“. Skutočnosťou je, že v prejave Pavla Poláka, ktorý predniesol z poverenia ministerského predsedu Milana Čiča, Pollák označil odsun karpatských Nemcov ako tragédiu, ktorej rany sa ešte nezahojili. Doslova povedal: „Pre ľudí neexistuje väčšej tragédie, ako je strata vlasti v ktorej zapúšťali svoje korene celé stáročia. Našou prvoradou úlohou je, aby sme sa pred karpatskými Nemcami ospravedlnili za všetko to utrpenie a nešťastie rokov 1944-46. Týmto chceme uvoľniť cestu pre to, aby sme mohli pokračovať v bratstve, slobode, kresťanskej úcte a láske.“

Ako karpatskonemecký hosť zo Slovenska bol na toto podujatie pozvaný Franz Keppel (narodený v Kežmarku, žije v Martine). Informoval o živote karpatských Nemcov na Slovensku v rokoch 1945-1989. Zároveň povedal: „Ak sa chceme vrátiť do Európy, musíme mnohé dobiehať. Aby sme si zachovali karpatskonemeckú identitu, predovšetkým tam, kde ešte existuje, musí byť uvedená do života nejaká kultúrna organizácia Nemcov... Som pevne presvedčený o tom, že aj slovenská vláda bude mať záujem na tom, aby nám umožnila organizovať sa.“


Rozhodujúce impulzy pre založenie samostatného Karpatskonemeckého spolku


Na základe výsledkov stretnutia v Štutgarte sa spolkový predseda Karpatskonemeckého krajanského spolku Isidor Lasslob rozhodol získať prehľad o potrebách a možnostiach organizovania sa karpatských Nemcov žijúcich na Slovensku. Dňa 4. júna 1990 navštívil v Bratislave predsedu vlády Milana Čiča, kde diskutoval o situácii Nemcov žijúcich na Slovensku. Nadniesol aj prosbu o pomoc pri zachovaní nemeckého jazyka a kultúry, hovoril aj o niektorých bodoch spoločných dejín. Od predsedu vlády dostal prísľub, že ak si Nemci žijúci na Slovensku pre seba založia organizáciu, táto bude zaregistrovaná a vláda uzná zvolených zástupcov tejto organizácie ako hovorcov tu žijúcich karpatských Nemcov. Lasslob mohol tiež uviesť, že v niektorých obciach sa už vytvorili prvé organizácie, nazval ich nemeckými klubmi.

Tento pobyt pána Isidora Lassloba v Bratislave, Hauerlande a na Spiši, bol rozhodujúci pre ďalší vývoj založenia organizácie karpatských Nemcov. I. Lasslob zastával názor, že postavenie karpatských Nemcov na Slovensku sa podstatne líši od postavenia Nemcov v Českej republike, a preto treba nájsť riešenie, ktoré by zodpovedalo historickému vývoju osobitostiam karpatských Nemcov na Slovensku. Podľa jeho predstáv bolo potrebné založiť samostatný spolok Nemcov na Slovensku, pretože „...tento by najúspešnejšie pôsobil na ich ďalší rozvoj a pozitívne by ovplyvnil styk so slovenskými úradmi a vládou Slovenskej republiky. K tomu patrí spolužitie s inými národnosťami Slovenskej republiky.“

Počas tejto návštevy na Slovensku sa I. Lasslob 5. júna 1990 stretol s viacerými Nemcami v Bratislave. Dňa 7. júna sa I. Lasslob, narodený v Novej Lehote pri Handlovej, stretol v Handlovej s niektorými ľuďmi z Hauerlandu, potom mal 10. júna prednášku v Kežmarku.

Po svojom návrate I. Lasslob zostavil adresár prípravného výboru s kontaktnými 18 osobami zo štyroch regiónov (Bratislava, Hauerland, Horný Spiš, Dolný Spiš) na založenie Karpatskonemeckého spolku na Slovensku. Dňa 9. júla 1990 Isidor Lasslob ako 1. spolkový predseda a Oskar Marczy ako 2. spolkový predseda v mene Spolkového predsedníctva zaslali prípravnému výboru list, v ktorom píšu: „...s radosťou a zadosťučinením berieme na vedomie, že po zmenených politických pomeroch ... sa tam ešte žijúci Nemci chcú spájať aj organizačne.“ Na základe poznatkov, ktoré získali I. Lasslob, B. Haas a E. Hochberger a po porade „si spolkové predstavenstvo dovoľuje dať nasledujúce podnety“. Heslovito potom nasledovalo sedem bodov, z ktorých bol pre založenie Karpatskonemeckého spolku rozhodujúci ten prvý: „S ohľadom na federatívnu štruktúru štátu a pretože sú pre kultúrne otázky očividne kompetentné vlády krajín, mali by sa Nemci na Slovensku združiť v samostatnom spolku a toto vyjadriť aj názvom spolku“. V ďalších bodoch sa odporúča spolupráca so Spolkom Nemcov v Československu, nadstraníckosť a náboženská nezávislosť nového spolku, hovorí sa o členoch, štruktúre, stanovách a aj o materiálnej podpore. Tento list bol jedným z najdôležitejších impulzov pre prípravné práce pri zakladaní samostatného Karpatskonemeckého spolku na Slovensku.

Iniciatívy sa potom chytili Medzevčania Josef Roob s Mathiasom Schmögnerom a Augustin Josef Lang z Prievidze. Dňa 16. júla 1990 formulovali stanovy Karpatskonemeckého spolku na Slovensku a zaslali ich na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na registráciu. J. Roob zaslal 22. Júla 1990 viacerým aktívnym karpatským Nemcom list s návrhom stanov nového Karpatskonemeckého spolku na Slovensku. V tomto liste písal, že s ohľadom na udalosti v Spolku Nemcov v Československu a s názorom našich krajanov v Nemecku by mal v rámci Slovenska vzniknúť samostatný Karpatskonemecký spolok na Slovensku.

Na zhromaždení miestnej skupiny v Poprade sa 27. júla 1990 hovorilo o spomínaných listoch Karpatskonemeckého krajanského spolku a Josefa Rooba, v ktorých sa písalo o založení a stanovách samostatného spolku. Prítomní samostatný spolok privítali a na adresu pražského spolku bolo povedané: „...spolupráca s Prahou musí počkať“. Na nasledujúcom zasadaní Miestnej skupiny 7. augusta 1990 sa v Poprade založila sekcia Karpatskonemeckého spolku na Slovensku. K tejto sekcii sa pripojila aj miestna skupina z Chmeľnice. Horný Spiš bol na začlenenie sa do nového celoslovenského Karpatskonemeckého spolku na Slovensku dobre pripravený.

List J. Rooba a priložené stanovy dňa 25. júla 1990 dôkladne predebatovali aj Nemci z Dolného Spiša. Dospeli k rozhodnutiu, že „vychádzajúc z týchto materiálov a s ohľadom na udalosti v Spolku Nemcov v Československu v Prahe a s názorom našich krajanov v Spolkovej republike Nemecko by v rámci Slovenska mal vzniknúť samostatný spolok Nemcov, Karpatskonemecký spolok na Slovensku“. Na plánované valné zhromaždenie Karpatskonemeckého spolku na Slovensku bolo hneď navrhnutých 8 delegátov.

Hlavným iniciátorom založenia nemeckého spolku v Bratislave bol Aurel Roth, rodák z Popradu. V lete 1990 hovoril o karpatských Nemcoch v médiách. On bol aj kontaktnou osobou pre Karpatskonemecký krajanský spolok vo fáze príprav na založenie Karpatskonemeckého spolku.


Založenie Karpatskonemeckého spolku


Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky 29. augusta 1990 stanovy Karpatskonemeckého spolku na Slovensku zaregistrovalo. Miesto zakladajúceho zhromaždenia začiatkom septembra ešte nebolo určené. Josef Roob 3. septembra 1990 Gabriele Kintzlerovej napísal, že po rozhovoroch s Mathiasom Schmögnerom v Medzeve prišli k záveru „...usporiadať naše ustanovujúce zhromaždenie trošku reprezentatívnejšie vo Vysokých Tatrách alebo v Poprade.“ Na zakladajúcom zhromaždení sa počítalo s účasťou asi 50 osôb a malo sa konať v období od 22. do 30. septembra“. O osem dní neskôr, teda 11. 09.1990, J. Roob v obežníku už napísal, že ustanovujúce zhromaždenie sa uskutoční 30. septembra 1990 v Medzeve. Pozvanie s príslušnými podkladmi zasielal J. Roob delegátom v nasledujúcich dňoch.

Zakladajúce zhromaždenie Karpatskonemeckého spolku na Slovensku sa konalo 30. septembra 1990 o 13.30 v Medzeve v časti Dombachtal v rekreačnom stredisku ZŤS Košice. Prítomných bolo 125 delegátov z každého karpatskonemeckého regiónu, ale prítomných záujemcov o nový spolok Nemcov bolo podstatne viac – v sále s tanečnou a speváckou skupinou z Chmeľnice sa zhromaždilo okolo 300 osôb. Hosťami boli zástupcovia Karpatskonemeckého krajanského spolku zo Štuttgartu: predseda Isidor Lasslob a člen predsedníctva Adalbert Haas, zúčastnil sa aj starosta Medzeva Josef Pačaj a prítomný bol aj Paul Tischler z Mníchova, pôvodom z Medzeva.

Zhromaždenie viedol Josef Roob, ktorý predniesol aj prednášku o dejinách karpatských Nemcov a o ich úlohách do budúcnosti. Po živej diskusii bol za prvého predsedu Karpatskonemeckého spolku na Slovensku zvolený Mathias Schmögner z Medzeva. Karpatskonemecký spolok sa rozdelil na štyri sekcie s nasledujúcimi zvolenými funkcionármi:


1. Sekcia (Bratislava, mesto a okolie):

- Aurel Roth, zástupca predsedu,

- Otto Sobek


2. Sekcia (Hauerland):

- Augustin Josef Lang, zástupca predsedu,

- Erwin Schlenker,

- Elena Šimková


3. Sekcia (Horný Spiš):

- Franz Keppl, zástupca predsedu,

- Paul Wawrek,

- Viliam Šuranovský,

- Karl Leškovský,

Náhradník: Gustav Roth


4. Sekcia (Dolný Spiš so Štósom a Medzevom):

- Mathias Schmögner, predseda Karpatskonemeckého spolku

- Erika König,

- Hermine Jalč,

- Ján Vilčko,

Náhradník: Josef Quallich.


Za kooptujúcich členov boli zvolení Josef Roob a Wilhelm Gedeon.


Budovanie KNS


Dňa 14. novembra 1990 predseda Karpatskonemeckého spolku Mathias Schmögner ohlásil svoje odstúpenie. Odôvodnenie zhrnul do 5 bodov: 1. finančné problémy, 2. akceptácia zo strany štátnych úradov, 3. špicľovanie, 4. nedostatočné znalosti slovenskej legislatívy, 5. prepracovanosť vďaka pribúdajúcej práci. Vzniknutá situácia bola intenzívne prediskutovaná v predsedníctve s niekoľkými ľuďmi

z Karpatskonemeckého krajanského spolku (Adalbert Haas). Josef Roob ako “senior” oslovil predsedníctvo a Adalberta Haasa obežníkom, v ktorom uviedol predpoklady vzniku akcieschopného vedenia spolku. Za nového predsedu navrhol niekoho z nasledujúcich členov: Franz Keppl, Erika König, Gustav Roth, Aurel Roth, Erwin Schlenker.

Druhé valné zhromaždenie sa konalo 16. februára1991 v Martine. Ako hostia boli prítomní Isidor Lasslob, Oskar Marczy a Adalbert Haas z Karpatskonemeckého krajanského spolku a niektorí poslanci slovenského parlamentu. Každý región bol zastúpený delegátmi, celkove bolo prítomných okolo 60 osôb. Hovorilo o konkrétnych otázkach budovania Karpatskonemeckého spolku na Slovensku, ako aj o najaktuálnejších problémoch nemeckej menšiny na Slovensku: zachovanie nemeckého jazyka, kultúry, práca s mládežou, majetkové otázky, sociálna problematika. Za nového predsedu Karpatskonemeckého spolku na Slovensku bol po živej diskusii verejne aklamáciou zvolený Wilhelm Gedeon z Košíc. Jeho zvolením sa ukončila konsolidačná fáza nového spolku. Počet členov neustále stúpal: v roku 1991 bol počet členov 1700, v roku 1993 to bolo 2048, v roku 1994 už 3200 členov.

Uvádzame ďalej jednotlivé valné zhromaždenia Karpatskonemeckého spolku so zvoleným predsedníctvom:

14.03.1994, Kežmarok. Predsedníčka Gertud Greser, zástupcovia predsedníčky Otto Sobek a Ondrej Pöss, Wally Králik, pokladníčka. Predsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Anton Oswald, Horný Spiš – Ludwig Fassinger, Dolný Spiš – Erika Köng, Bodwatal – Helene Progner.

22.02.1997, Košice. Predsedníčka Gertrud Greser, zástupcovia predsedníčky Otto Sobek a Ondrej Pöss, predsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Anton Oswald, Horný Spiš – Vojtech Wagner Fassinger, Dolný Spiš – Erika Köng, Bodwatal – Bartolomej Eiben.

26.02.2000 Košice. Predseda Bartolomej Eiben, zástupcovia predsedu Otto Sobek a Ondrej Pöss, redsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Anton Oswald, Horný Spiš – Vojtech Wagner, Dolný Spiš – Erika Köng, Bodwatal – Peter Sorger.

22.02.2003 Košice. Predseda Ondrej Pöss, zástupcovia predsedu Erika König a Anton Oswald, predsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Anton Oswald, Horný Spiš – Vojtech Wagner, Dolný Spiš – Erika Köng, Bodwatal – Peter Sorger.

18.02.2006 Košice. Predseda Ondrej Pöss, zástupcovia predsedu Bartolomej Eiben a Viliam Elischer, predsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Anton Oswald, Horný Spiš – Vojtech Wagner, Dolný Spiš – Erika König, Bodwatal – Peter Sorger.

29.11.2008 Košice. Predseda Anton Oswald, zástupcovia predsedu Ondrej Pöss a Vojtech Wagner ml., predsedovia regiónov: Bratislava – Otto Sobek, Hauerland – Hilda Steinhüblová, Horný Spiš – Maria Recktenwald, Dolný Spiš – Erika König, Bodwatal – Peter Sorger.


Podľa stanov z roku 2006 sú členmi Karpatskonemeckej rady aj predseda mládežníckej organizácie IkeJA-KDJ, riaditeľ Múzea kultúry karpatských Nemcov, predseda Karpatskonemeckej nadácie a šéfredaktor novín Karpatenblatt.

Ako kultúrni referenti KNS pracovali J. Pelionis, Eduard Buraš, Ingrid Čurneková, Lenka Dugasová, Andrea Tomaschová, Oľga Jeňová, sekretárkami KNS boli Nelly Vašková, Lucia Urbančoková, ekonomickú agendu viedli Valéria Králiková, Jozef Hadvabnik, Heidi Rusnaková a Monika Bröstlová. Redaktormi nášho časopisu Karpatenblatt boli Julius Kiss, Ludmila Netíková, Gabriela Kintzlerová, Vlado Májovský a Anrzej Mikolajczyk.

V nasledujúcich mesiacoch sa zintenzívnili stretnutia karpatských Nemcov so slovenskou reprezentáciou s cieľom nového formovania vzťahov. K tomu prispievala účasť zástupcov Karpatskonemeckého krajinského spolku a Karpatskonemeckého spolku na mnohých rozhovoroch, návštevách a oficiálnych rokovaniach. Na súčinnosti krajinského spolku s novo založeným Karpatskonemeckým spolkom sa ako aktívny pomocník podieľal práve A. Haas. To potvrdzuje aj viacero rozsiahlych listov na vedenie spolku z posledných troch mesiacov roku 1990, v ktorých vyslovil cenné odporúčania pre činnosť novo založeného spolku.

Jedným z najdôležitejších výsledkov mnohých stretnutí karpatskonemeckej reprezentácie so slovenskými politikmi bolo vyhlásenie Slovenskej národnej rady z 12. februára 1991 č. 272/1991. V oficiálnom stanovisku sa hovorí o “...významnej historickej udalosti – pre slovenský národ a pre karpatskonemeckú národnostnú skupinu“. Hneď sa však povedalo, že „niektoré historické skutkové stavy a ich vývoj sú uvedené nepresne“. Bolo tiež odporučené, vytvoriť slovensko-nemeckú komisiu, ktorá by spracovala spoločnú minulosť. Aj keď boli niektoré formulácie prijaté kriticky, napriek tomu citujem „...karpatskonemecká národnostná menšina zadosťučinenie cíti s týmto rozhodnutím a rada prijíma ponúkanú ruku“.

Dňa 13. mája 1991 predseda slovenského parlamentu František Mikloško navštívil predsedu krajinského parlamentu Bádensko-Würtemberska Ericha Schneidera a patronátne mesto karpatských Nemcov Karlsruhe. Súčasťou tejto návštevy bolo aj stretnutie so zástupcami Karpatskonemeckého krajanského spolku..Podľa vyjadrenia spolkového predsedu Karpatskonemeckého krajinského spolku Isidora Lassloba táto návšteva „len potvrdila, že – ako to my stále vyhlasujeme – medzi Slovákmi a karpatskými Nemcami bol vždy dobrý, priateľský vzťah“.

Vyvrcholením nového formovania vzťahov medzi karpatskými Nemcami a Slovenskom, ale aj medzi Karpatskonemeckým krajanským spolkom a Karpatskonemeckým spolkom na Slovensku, možno považovať Spolkové stretnutie karpatských Nemcov v Karlsruhe 31. mája až 2. júna 1991. Zúčastnilo sa ho okolo 10.000 karpatských Nemcov, z toho niekoľko stoviek zo Slovenska, spolkoví ministri, predseda vlády, poslanci spolkového snemu a krajinských snemov na nemeckej strane; zo Slovenska boli prítomný predseda vlády Ján Čarnogurský, podpredseda slovenského parlamentu Milan Zemko, kardinál Ján Chryzostom Korec a ďalší významní hostia. Toto stretnutie pod mottom „Spoločne do Európy“ možno označiť aj ako stretnutie spolupatričnosti a zmierenia a našlo pozitívnu odozvu v slovenských médiách. Organizačná fáza budovania a formovania vzťahov Karpatskonemeckého spolku na Slovensku ku karpatskonemeckým organizáciám a k slovenským inštitúciám bola v podstate tomto čase už ukončená.



Dr. Ondrej Pöss, CSc.je riaditeľom Múzea kultúry karpatských Nemcov. E-mail: poss@snm.sk

Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.