Rok 2011 sa v novodobých dejinách veľmi pravdepodobne zapíše ako rok takzvanej Arabskej jari. Vlnu idealizmu a nádejí na slobodnejšie a spravodlivejšie usporiadanie egyptskej, tuniskej, jemenskej či sýrskej spoločnosti však veľmi rýchlo zatienila vojenská intervencia NATO v Líbyi a vlna imigrantov smerujúcich z pobrežia Severnej Afriky do krajín Európskej únie. Kto sú títo ľudia, odkiaľ sa vzali a čo chcú v Európe? V našej Európe?
Veľká líbyjská arabská ľudová republika, známa aj pod názvom džamahírija, je domovom necelých šiestich miliónov Líbyjčanov, ale aj – ako sa na ropnú veľmoc patrí – podľa odhadov asi milióna cudzincov, ktorí prišli do krajiny za prácou a lepším životom.
Byť cudzincom nie je vždy jednoduché, ale byť cudzincom v čase ozbrojeného konfliktu môže byť životu nebezpečné. V spleti etnických, národnostných, jazykových a iných súvislostí cudzinec často „nepatrí nikam“ a tak ho každá z bojujúcich strán môže považovať za nepriateľa. Okrem toho, obyvateľov Sudánu, Somálska či Subsaharskej Afriky, ktorí práve nebojujú na strane vládnych vojsk, označili pro-kaddáfiovské sily paušálne za rebelských žoldnierov. Ako to už na svete chodí, väčšina európskych krajín vyzvala svojich občanov na návrat domov alebo ich evakuovala ešte pred začatím leteckých útokov. Cudzinci z rozvojových krajín v počte asi 180 000 skončili po vypuknutí krízy viac či menej svojpomocne v Tunisku alebo v Egypte. Väčšinou išlo o zahraničných pracovníkov etablovaných v Líbyi, z ktorých prevažná časť sa vďaka rozsiahlej humanitárnej akcii Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM), Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a pomoci svojich vlád vrátila alebo postupne vracia domov, do krajín svojej štátnej príslušnosti. Niektorí z nich sa však vrátiť nemajú kam. V Líbyi žili a pracovali celé roky, takže väzby s krajinou pôvodu zoslabli. Prípadne ide o nefunkčné štáty ako Somálsko, neschopné zabezpečiť fyzickú bezpečnosť a základné práva svojich občanov.
Kam ďalej z Líbye
Vďaka relatívnej stabilite, geografickej polohe a jazykovo-kultúrnemu charakteru krajiny, žila okrem zahraničných pracovníkov na území Líbye aj iná kategória cudzincov. Cudzincov, ktorí sa dnes tiež nemajú kam vrátiť. Ľudí, u ktorých ekonomické dôvody neboli prvoradé. Ľudí, ktorí museli opustiť svoju vlasť z dôvodu všeobecného bezprávia alebo prenasledovania - Somálčania, obyvatelia Eritrey, Sudánu, Čadu či iných afrických, prípadne blízkovýchodných krajín, Palestínčania, Iračania. Pre väčšinu z nich bola Líbya prvým bezpečným útočiskom. Pre niektorých len jedna zo zastávok na ceste ďalej, pre iných - vďaka jazykovému, kultúrnemu a náboženskému zázemiu - novým domovom. Osudy utečencov sú zložité. Útek pred prenasledovaním často nemá jasný smer, podrobný scenár ani cieľ. Je jednoducho útekom.
Do júna 2010 priznal Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na území Líbye štatút utečenca 8951 osobám. Išlo prevažne o Palestínčanov, Iračanov, Etiópčanov, Somálčanov a obyvateľov Eritrey a Sudánu. Ďalších 3689 osôb bolo v tom čase v procese azylového konania, pričom podľa odhadov UNHCR bolo na území krajiny ešte niekoľko tisíc ľudí, ktorí nemali prístup k zastupiteľskému úradu UNHCR v Tripolise, kde by mohli žiadosť podať.
Líbya totiž nikdy pojem „utečenec“ neuznala. Deklarujúc, že všetci cudzinci na jej územie prišli z ekonomických dôvodov, ako jediný štát Severnej Afriky neratifikovala Dohovor OSN o právnom postavení utečencov z roku 1951, v utečeneckom kontexte známy aj ako Ženevská konvencia. Štátne orgány Líbye teda osobám, ktoré majú v zmysle medzinárodného práva požívať na území cudzieho štátu ochranu, pretože boli nútené opustiť domovskú krajinu z dôvodu prenasledovania, nepriznávali žiadny právny status, neposkytovali žiadnu formu ochrany ani materiálnu alebo inú pomoc. Všetky uvedené funkcie vykonávalo medzinárodné spoločenstvo prostredníctvom spomínanej humanitárnej agentúry OSN. Takáto prax napokon nie je v takzvanom rozvojovom svete ničím výnimočným. Fungovanie UNHCR v Líbyi bolo však, na rozdiel od iných krajín, sťažené tým, že vláda Muammara al-Kaddáfiho nebola ochotná podpísať memorandum o spolupráci a v júni minulého roku dokonca UNHCR vypovedala zo svojho územia. V dôsledku tohto kroku zostalo najmenej 13 000 osôb na jej území bez medzinárodnej ochrany, podpory či materiálnej pomoci vrátane zdravotnej starostlivosti, odkázaných sami na seba. Je možné, že mnohí z nich sa stali obeťou ďalšieho prenasledovania, tentokrát zo strany pro-kaddáfiovských alebo naopak, proti-kaddáfiovských štruktúr alebo iných ozbrojených skupín.
Je preto pochopiteľné, že sa z územia Líbye snažia dostať ďalej. Niektorí do Egypta alebo Tuniska, kde sú napríklad v tábore Shousha spolu s Líbyjčanmi utekajúcimi pred náletmi ozbrojených síl NATO momentálne aj príslušníci Somálskej, Eritrejskej a Etiópskej komunity. Niektorí ďalej do Európy, unavení životom na úteku z krajiny do krajiny, z miesta na miesto, bez záruky trvalého mieru a fyzickej bezpečnosti pre seba a svoje deti.
Zmluvy Líbye s EÚ o spolupráci v boji s ilegálnou migráciou sú v dôsledku leteckých útokov, ktoré Líbya vníma ako agresiu, suspendované. Žiadať od hlavy štátu, ktorého územie je predmetom leteckých útokov plnenie medzinárodných záväzkov voči štátom, ktoré útoky podnikajú, by bolo smiešne. Africký „obranný val“ chrániaci vonkajšiu hranicu únie je teda otvorený. Spor medzi generálom Kaddáfim a európskymi mocnosťami paradoxne spustil padací most pre najslabších. Pre tých, ktorých Kaddáfiho režim za utečencov nikdy nepovažoval, hoci im, práve vďaka zmluvám s EÚ, umožnil na území Líbye ostať. Mnohí nemajú čo stratiť. A veria Európe...
Smer Európa
Tak nám na palubách líbyjských plavidiel pri európskych brehoch pristálo niekoľko tisíc utečencov z krajín Subsaharskej Afriky. Podľa odhadov sa len do konca marca minimálne 1200 z nich utopilo. Niekoľko desiatok zomrelo na palube v dôsledku stresu, smädu a hladu. Podľa slov Vysokého komisára OSN pre utečencov Antónia Guterresa boli utečencami dvakrát. Vďaka okolnostiam, ktoré ich prinútili k úteku z ich domovskej krajiny a vďaka súčasnej situácii všeobecného bezprávia, ktorá ich prinútila ujsť z Líbye. Do krajiny, v ktorej by mohli žiť dôstojný život v mieri sa nikdy nedostali. Aj taký je osud mnohých utečencov.
Tí, ktorým sa to podarilo, budú musieť splniť prísne podmienky azylového konania podľa platného práva EÚ a práva členského štátu, na územie ktorého vstúpili ako prvé. Určenie právneho štatútu imigranta, ktorého výsledkom môže byť priznanie štatútu utečenca alebo štatútu osoby s doplnkovou ochranou, je výsledkom individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu, ktoré spravidla trvá niekoľko mesiacov. Je pravdepodobné, že mnohé z týchto osôb uvedené kritériá splnia. Z celkového počtu asi 30 000 osôb, ktoré pristáli na európskych brehoch od začiatku roka, sa podľa posledných odhadov ich počet pohybuje medzi 4000 až 5000.
V prípade uplatnenia schémy tzv. prerozdelenia imigračného bremena (refugee burden-share), ktoré nápor utečencov môže predstavovať pre prijímajúce krajiny, by išlo o prerozdelenie tejto kategórie osôb, teda utečencov v zmysle Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov a s ním súvisiacich ustanovení medzinárodného práva.
Na lodiach smerujúcich k brehom Európy je však aj ďalšia, oveľa početnejšia skupina ľudí. Práve títo spochybňujú opodstatnenosť humanitárneho zaobchádzania, ktoré sa im tiež dostáva. Ide prevažne o mladých mužov z Tuniska, ktorí majú po udalostiach Arabskej jari prvýkrát v živote šancu vycestovať z krajiny. Predpokladá sa, že v zmysle medzinárodného práva nemajú nárok na ochranu, nakoľko dôvody, pre ktoré opustili Tunisko, nesúvisia s prenasledovaním ani so závažným porušovaním ľudských práv. Táto možnosť by však mala byť vylúčená v riadnom azylovom konaní. Kritika niektorých krajín EÚ na adresu Talianska, že nedostatočne chráni vonkajšie hranice a nerozlišuje rôzne kategórie migrantov, je zjavne kritikou od zeleného stola. Pri pohľade na plavidlo z brehu, z inej lode alebo z helikoptéry sa nedá zistiť, či sú na palube ekonomickí migranti, dobrodruhovia, utečenci, alebo osoby všetkých kategórií. Vrátenie plavidiel naložených civilistami, často bez vody, jedla či profesionálnej posádky, by bolo porušením zásad medzinárodného humanitárneho práva.
Hlavne si zarobiť
Pravdou je, že v prípade Tunisanov ide skôr o situáciu, kedy colné a policajné zložky v krajine stratili legitímne vedenie a preto nechávajú „veci plynúť“. Za plnenie dvojstranných a mnohostranných zmlúv s EÚ, vrátane tých, ktoré sa týkali migrácie, nenesie momentálne zodpovednosť nikto. Autoritatívny režim prezidenta Bin Aliho padol, individuálne rozhodnutia ľudí, hranice ani aktivity prevádzačov nikoho nezaujímajú. V čase oficiálneho bezvládia sa nemusia báť trestnej zodpovednosti za to, že za 800 až 1000 eur na osobu naložia akékoľvek plavidlo Európychtivými mladíkmi.
Podľa niektorých zdrojov zápasí v krajine o moc 25 až 30 politických frakcií či mocenských skupín. Najmä ľudia žijúci v chudobnejších oblastiach a na hraniciach s Líbyou sú zo situácie zmätení. Pre mladých mužov bez práce je zdanlivo najlepším riešením emigrácia. Mnohí z migrujúcich Tunisanov sa pritom netaja svojim zámerom nájsť si v Európe prácu a zarobiť si zopár tisíc eur, spravidla pre ľahší začiatok rodinného života. Niektorí majú v Európe príbuzných a veria, že sa ich ujmú. Túžia vidieť Paríž, Rím, precestovať miesta, ktoré poznajú len z fotografií. Máloktorí z nich sú rozhodnutí sa do Tuniska nevrátiť.
Práve táto skupina severoafrických emigrantov spustila diskusiu o opatreniach smerujúcich k ochrane národných hraníc prostredníctvom obnovenia hraničných a colných kontrol medzi členskými štátmi, teda na vnútorných hraniciach EÚ. Vzhľadom na neistú, respektíve ťažko definovateľnú situáciu v krajine ich pôvodu, dostala väčšina tuniských migrantov v kolabujúcich záchytných centrách v Taliansku šesťmesačné Schengenské vízum a zamierila do Francúzska. Aký bude ich ďalší osud po uplynutí šiestich mesiacov, keď im povolenie na pobyt vyprší, bude do značnej miery závisieť na vývoji spoločensko-politickej a ekonomickej situácie v Tunisku. Migračný scenár ad hoc /ad interim (náhodne a možno dočasne) otvorených hraníc je otvorený. V istom zmysle situácia pripomína Československo v roku 1968, kedy od jari až do invázie vojsk Varšavskej zmluvy vycestovalo približne 80 000 občanov, z ktorých približne polovica zostala v zahraničí a požiadala o azyl. Je možné, že pokiaľ by vývoj udalostí Pražskej jari dopadol inak, bolo by tých, ktorí sa rozhodli navždy opustiť republiku, oveľa menej.
Pokiaľ sa situácia v Severnej Afrike nevyrieši v prospech obyvateľstva a ľudskoprávnych štandardov, v prospech demokratických vládnych štruktúr a fungujúcej spoločnosti, bude Európa riešiť otázku migrácie naďalej len reaktívnym spôsobom. Inak povedané, namiesto riešenia príčin sa budeme musieť vyrovnávať s dôsledkami. S dôsledkami, ktoré bude ťažké predvídať. Preto by sa Únia ako aj zvyšok takzvaného demokratického sveta mal sústrediť na podporu progresívnych síl a na skoré vyriešenie situácie v prospech čo najväčšieho počtu obyvateľov týchto krajín. Pokiaľ ide o zmiernenie imigračného tlaku na hranice Európskej únie, je to jediné dlhodobo efektívne riešenie.
Záleží tiež na prostriedkoch, akými chceme progresívny vývoj podporiť. Použitie sily, akokoľvek cielené, vedie vždy k humanitárnym krízam. Sme na ne pripravení? Medzinárodné intervencie v Iraku a Afganistane vyhnali z domovov približne dva milióny ľudí v každej z týchto krajín, pričom jeden a pol milióna Iračanov skončilo v susednej Sýrii a Jordánsku - krajinách počtom obyvateľov a rozlohou porovnateľnými s Českou a Slovenskou republikou. Počty utečencov na palube plavidiel, ktoré dnes smerujú do Európy, sú v tomto kontexte takmer symbolickým číslom. Pokiaľ sa však situácia v Líbyi nestabilizuje, je veľmi pravdepodobné, že sa dnešné počty rozšíria o ďalšie tisíce. Neoficiálne odhady o vysídlených, osobách, ktoré boli nútené opustiť svoj domov, ale zdržiavajú sa na území krajiny, hovoria o číslach blízkych 100 000. Väčšina z nich je prechodne ubytovaná u príbuzných na vidieku. Časť Líbyjčanov sa už v tomto štádiu rozhodla prekročiť hranice. Otvorenosť, s akou obyvateľov Líbye prijali susedia v Tunisku a Egypte, bola v prvých týždňoch vzorová. Pokiaľ ide o krízový scenár, sme však len na začiatku, kedy až 90 % utečencov hľadá prvé útočisko v susedných krajinách. Všetci (zatiaľ) dúfajú, že ide len o dočasný pobyt mimo nebezpečenstva, nie o dlhodobé opustenie vlasti. V prípade trvania alebo eskalácie konfliktu začnú utečenecké vlny postupovať ďalej. Tak k doposiaľ prevažne subsaharským utečencom na brehoch Lampedusy môžu začať pribúdať ďalší, „praví Líbyjčania,“ v niekoľkonásobných počtoch.
Zabúdame na minulosť?
Netreba však zabúdať, že ani počty utečencov smerujúcich z Európy do iných častí sveta v relatívne nedávnej minulosti neboli zanedbateľné. Príkladom je vyše 50 000 osôb smerujúcich zo Španielska a Portugalska do krajín Latinskej Ameriky počas Francovej a Salazárovej diktatúry, alebo udalosti roku 1956, ktoré viedli k invázii 200 000 maďarských utečencov najprv do susedných krajín - Rakúska a bývalej Juhoslávie a neskôr systémom organizovaného presídlenia do 37 krajín sveta. Aj bývalé Československo od svojho vzniku až do roku 1990 vyprodukovalo okolo 100 000 emigrantov, ktorí v rôznych krajinách, rôznych obdobiach a v rôznom rozsahu boli aspoň nejaký čas prijímateľmi pomoci z verejných zdrojov krajín, v ktorých sa usadili. Mnohí tento neoficiálny dlh splatili niekoľkonásobne svojou prácou, angažovanosťou, talentom.
Solidarita v priestore a čase je jedným z atribútov medzinárodného azylového práva a mala by byť atribútom každého azylového systému. Samozrejme, aj toho európskeho. Jeho inštitucionálnym vyjadrením je princíp refugee-burden share (spravodlivého prerozdelenie bremena), buď vo forme finančnej pomoci alebo vo forme fyzickej, respektíve humanitárnej, kedy štáty pristúpia ku koordinovanému presídleniu dohodnutého počtu utečencov z územia iného štátu alebo regiónu na vlastné územie. Príkladom finančnej solidarity medzi členskými krajinami EÚ je od roku 1997 Európsky utečenecký fond, do ktorého krajiny prispievajú podľa svojich ekonomických možností. Čerpajú ho v rozsahu, ktorý je potrebný pre zabezpečenie priznaných práv utečencom na ich území. Fyzický presun osôb podľa dohodnutých kvót sa realizoval v roku 2000 v rámci Evakuačného programu pre utečencov z Kosova. Celosvetovo sa realizuje prostredníctvom programov presídlenia osôb so štatútom utečenca z veľkých zberných táborov v rozvojových krajinách do rozvinutých štátov sveta, ktoré im umožnia sa trvalo usídliť. Slovensko sa zatiaľ týchto schém zúčastňuje ako krajina zabezpečujúca tranzit utečencov z krajín takzvaného tretieho sveta do inej prijímajúcej krajiny, spravidla USA.
Úspech medzinárodných a európskych systémov založených na princípe solidarity závisí od pozitívneho nastavenia a zodpovedného postoja všetkých zúčastnených. Bolo by prerozdelenie štyroch až päťtisíc utečencov, skutočných utečencov z Afriky, pre jednotlivé členské štáty EÚ nezvládnuteľnou humanitárnou záťažou? Bolo by udelenie pracovných povolení aspoň pre tých mladých ľudí z Tuniska, ktorí by boli schopní nájsť si vo Francúzsku či iných členských štátoch EÚ prácu, reálnym ohrozením pracovného trhu? Ako chce EÚ postupovať v Líbyi, ako plánuje chrániť utečencov a civilné obyvateľstvo, ktoré tam ostalo? Ako plánuje podporiť občiansku spoločnosť v Tunisku a Egypte, nadviazať dialóg a spoluprácu so silami, ktoré by mohli byť zárukou demokratického a progresívneho vývoja? Otázky tohto typu akoby nás už nezaujímali. Zostala len jedna - otázka zavedenia hraničných a colných kontrol na vnútorných hraniciach EÚ, otázka oslabenia Schengenu. Praktická otázka týkajúca sa pohodlia, na ktoré sme si rýchlo zvykli, ale tiež principiálna otázka o tom, čo bude s našou úniou. Všetko je vecou pohľadu.
Politici chcú riešenia - rýchle a jednoduché. V Schengenskej zmluvnej schéme je však 26 štátov so 400 miliónmi obyvateľov a na prijatie čakajú ďalší adepti - Bulharsko, Rumunsko a Cyprus. Navyše ide o prienik dvadsiatich dvoch členských štátov EÚ, pretože Británia a Írsko k systému jednotného európskeho priestoru nepristúpili, a štyroch štátov EFTA - Európskeho združenia voľného obchodu, ktorými sú Island, Nórsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. V tomto zložení aj zdanlivo jednoduché riešenia vyžadujú vzájomný konsenzus. Pre zmenu doterajšej praxe bude potrebné stanoviť spoločné pravidlá. Tie zatiaľ umožňujú zaviesť kontroly len dočasne, na obdobie 30 dní, pokiaľ ide o situáciu ohrozujúcu verejný poriadok. Doposiaľ boli preventívneho charakteru a boli použité vo viac než päťdesiatich prípadoch v súvislosti so športovými podujatiami, kde sa očakávala účasť veľkého počtu problematických fanúšikov, v súvislosti so stretnutiami skupiny G8 alebo iných politických špičiek, v snahe zabrániť protestom oponentov globalizácie, či dokonca v prípadoch spoločenských akcií európskych elít, akou bola napríklad svadba španielskeho korunného princa Filipa.
Opatrenia iného, najmä dlhodobého charakteru, si vyžiadajú revíziu respektíve doplnenie Schengenskej zmluvy napríklad o ustanovenia týkajúce sa „krízovej situácie“ alebo „dlhodobého ohrozenia verejného poriadku“. Definícia takýchto pojmov nebude jednoduchou záležitosťou a právna istota pokiaľ ide o jednotnú interpretáciu a aplikáciu v členských štátoch, teda zavedenie nových pravidiel do praxe, bude potrebovať čas. Leitmotívom v kontexte vzťahov zjednotenej Európy a národných štátov zostáva otázka kompetencií, čiže kto bude mať pri výklade zmluvy či pri praktickej realizácii prípadných opatrení rozhodujúce slovo. Členské štáty, predovšetkým Česká Republika, Rakúsko, Francúzsko a podľa vyjadrení ministra Lipšica aj Slovensko, by mali radšej väčšiu autonómiu, zatiaľ čo Európska komisia je jednoznačne za koordinovaný, nie individuálny postup. Okrem toho je Komisia, ako prirodzený ochranca európskej celistvosti, zástancom toho, aby zavedenie kontrol bolo skutočne poslednou možnosťou. Napokon, v doterajšej diskusii o revízii Schengenského systému sa za reštriktívny postup vyslovili len zástupcovia štyroch krajín Únie, zatiaľ čo zástupcovia pätnástich krajín systém explicitne podporujú v jeho súčasnej podobe a varujú pred cestou späť. Je tiež veľmi pravdepodobné, že hoci len formálne obmedzenie voľného pohybu osôb ako priamy dôsledok oslabenia Schengenu narazí na prirodzenú oponentúru na pôde Európskeho parlamentu. Ide napokon o ochranu jedného z hlavných výdobytkov a atribútov Únie.
Nášľapné míny
Viac odpovedí by mal priniesť summit zástupcov členských štátov Európskej únie v Bruseli, naplánovaný na 24. júna. Koľko budú stáť potencionálne aj ďalšie summity na túto tému, postupné precizovanie pravidiel, nekonečné rokovania a v prípade víťazstva konzervatívnych síl aj samotná logistika zavedenia hraničných a colných kontrol, sa ako občania demokratickej EÚ veľmi pravdepodobne nedozvieme. Nebolo by napríklad financovanie inkluzívneho alebo bilinguálneho vzdelávania pre deti cudzincov zmysluplnejšou investíciou? Navyše ľudia pracujúci v oblasti migrácie dobre vedia, že ruka v ruke s prijatím reštriktívnych opatrení ožijú ilegálne štruktúry prevádzačov špecializovaných na prechod vnútorných hraníc, čo si následne vyžiada čas, energiu a nemalé prostriedky na boj s touto organizovanou činnosťou. Kde uvedená špirála začne a kde skončí, je dnes ťažké predvídať. Je pochopiteľné, že utečenci sú pre prijímajúcu spoločnosť dočasnou ekonomickou záťažou. Niekedy by však nebolo zlé sa opýtať, či väčšou, než sú politici, mocenské a iné štruktúry s antiimigračnou rétorikou. To je rovina pragmatická.
V rovine principiálnej sa občianske spoločnosti členských krajín EÚ môžu dostať na tenký ľad, ktorý predstavuje inštitút ohrozenia verejného poriadku, pokiaľ sa pre zavedenie kontrol na vnútorných hraniciach použije ako hlavný dôvod. Prvou otázkou je, prečo by osoby, ktoré potencionálne utekajú pred prenasledovaním a závažným porušovaním ľudských práv vrátane ohrozenia svojho života, ale aj pred zlou ekonomickou situáciou, mali automaticky predstavovať ohrozenie verejného poriadku. Chudoba nie je trestným činom ani infekčnou chorobou, hoci sa tak k chudobným spoločnosť často správa. Ak je zvýšená koncentrácia nezamestnaných alebo chudobných ľudí hrozbou, sú dve tretiny ľudstva žijúce v rozvojovom svete permanentne v stave ohrozenia verejného poriadku. Mali by teda ich vlády posilniť represívne zložky namiesto investícií do škôl, bývania alebo zdravotnej starostlivosti? Neboli v minulosti práve za takýto postup kritizované predstaviteľmi rozvinutých krajín vrátane EÚ?
Ďalšou, zatiaľ hypotetickou, ale principiálnou otázkou je, že ak je verejný poriadok naozaj ohrozený, v zmysle väčšiny národných ústav ako aj medzinárodných dohovorov je možné suspendovať alebo obmedziť celý rad ľudských práv. Typicky napríklad slobodu zhromažďovania a združovania. Aké záruky ako občania máme, že sa ustanovenie o ohrození verejného poriadku v prípade neželanej migračnej vlny nebude aplikovať aj na nás? Napokon, prečo by sa nemalo? Medzinárodné dohovory o ochrane ľudských práv, ktorých sú európske štáty zmluvnými stranami, rovnako ako aj ustanovenia európskeho práva, zakazujú diskrimináciu na základe rasového, etnického alebo sociálneho pôvodu. Čo nám dnes vlády ustarostené o ochranu našej bezpečnosti a európskeho blahobytu nepovedia, je, že na lodi obmedzovania ľudských práv sa raz obyvatelia Európy môžu ocitnúť spolu s migrujúcimi Afričanmi a s ideálmi Arabskej jari sa môžu potopiť aj európske ľudskoprávne a integračné výdobytky posledných desaťročí.
Európa starne a akoby priamo úmerne tomu aj zabúdala - zabúdala, že stigmatizácia a obmedzovanie práv jednej skupiny ľudí má tendenciu šíriť sa aj na iné skupiny a nakaziť celú spoločnosť atmosférou strachu a nedôvery.
Všetci predsa vieme, že zabezpečiť slobodu, sociálnu spravodlivosť a dôstojný život pre všetkých, vrátane prisťahovalcov, nie je ľahká úloha. Možno bude potrebné niečo prehodnotiť, niečo obetovať, niečo nové vymyslieť, niečo urobiť. Možno je to len ideál, ku ktorému sa konkrétna spoločnosť a ľudstvo ako také môže snažiť čo najviac priblížiť. Systém homo homini lupus (človek človeku vlkom), kategorizácia ľudských bytostí na chcené a nechcené, stavanie múrov a zatváranie hraníc k naplneniu tohto ideálu nikdy neprispeli. Európa by si to mala pamätať lepšie než iné kontinenty.
Autorka pôsobí v úrade Vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov, venuje sa azylovému a humanitárnemu právu v oblasti migrácie. V minulosti vyučovala medzinárodné právo na univerzitách na Slovensku aj vo svete, viedla Kliniku azylového práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity.