Učebná osnova ako aj metodológia k predmetu Kultúra, spoločnosť a abstraktná teória tolerancie bola vyvinutá s úmyslom pripraviť našich študentov na ich úlohu pedagóga, mentora v triede, či vodcu v komunite. Po chvíli však vyplynulo, že študenti nevideli veľa paralel medzi menšinami, o ktorých sme rozprávali v triede a tými v Českej republike. Táto práca popisuje, akým spôsobom som pomocou neustálej reflexie a experimentovania vyvíjal učebný plán ako aj spôsob výučby, ktorú by študenti považovali za zmysluplnú.

O predmete

Keď som pred šiestimi rokmi dostal príležitosť otvoriť nový nepovinný predmet, hneď som vedel, aký by mal byť jeho obsah. Dal som mu názov Kultúra, spoločnosť a tolerancia. Na začiatku to bol dvojhodinový obtýždenný voliteľný predmet. Teraz je z neho predmet s rozsahom výučby dvoch hodín týždenne. Na každú hodinu si študenti musia prečítať 2-6 strán vopred pripravených textov, ktoré som zozbieral z rôznych zdrojov a ktoré sa na danú tému pozerajú z rôznych uhlov pohľadu. O týchto textoch potom na nasledujúcej hodine diskutujeme za okrúhlym stolom (stoly a stoličky sú usporiadané do kruhu tak, aby na seba každý videl a počul). Zväčša túto diskusiu doplním o video záznam, či iné aktivity. Namiesto záverečnej výskumnej práce od študentov očakávam, že si za každým so sebou prinesú osobný príbeh, prípadne aktuálne správy, ktoré sa týkajú témy na danú hodinu. Mojim cieľom je, aby sa študenti čo najviac zapájali do práce na hodine a brali moje hodiny ako skúsenosti do života a nie ako akési akademické cvičenie.

Ciele predmetu

Keď som otváral tento predmet, bol som nadšený, pretože verím, že súčasťou vzdelávania našich absolventov musí byť aj zvyšovanie ich sociálneho uvedomovania. Toto však nie je len môj osobný názor, ale stotožňuje sa s ním aj naša katedra [Katedra anglického jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity, pozn. prekl.], keďže to uvádza aj na svojej internetovej stránke ako jeden zo svojich hlavných cieľov. Jeden z obľúbených aforizmov, ktorý sa prisudzuje velikánom akými sú Mahátma Gandhi, Winston Churchill, Václav Havel a iný, hovorí, že „veľkosť národa sa dá merať tým, ako zaobchádza s najslabšími členmi svojej spoločnosti.“ Pojem „najslabší členovia“ sa dá preložiť ako tí, ktorí nezdieľajú ekonomickú, sociálnu a politickú moc s ostatnými členmi spoločnosti, zväčša preto, lebo s nimi nezdieľajú rovnakú rasu, etnicitu, jazyk či náboženstvo (a v poslednom čase sa k týmto kategóriám pridala aj sexuálna orientácia a zdravotné postihnutie). Tí „najslabší“ sa nachádzajú na okraji skoro každej spoločnosti, nemajú prístup k moci a často krát nemajú žiadne alebo len veľmi malé slovo, keď sa diskutuje o smerovaní či hodnotách celkovej spoločnosti. Ako marginalizované skupiny sa môžu len dovolávať, aby s nimi bolo zaobchádzané férovo a s rešpektom. Ak sú ich prosby vyslyšané, nazývame to „tolerancia“.

Tolerantná spoločnosť je očividne žiadúca. Avšak ako má byť táto tolerantná spoločnosť docielená, ak je oveľa jednoduchšie udržiavať súčasný stav? História ukazuje, že podnet na sociálnu zmenu často prišiel práve od mladých. Avšak odkiaľ dostanú mladí tento popud? Tvrdím, že mladí musia túto inšpiráciu a usmerňovanie nájsť vo svojich učiteľoch na verejných školách. A preto my, univerzitní pedagógovia, ktorí budúcich učiteľov pripravujeme, máme povinnosť vyzbrojiť ich nástrojmi, ktorými môžu motivovať svojich vlastných študentov, aby budovali tolerantnejšiu spoločnosť. Tvrdím, že nie je dostatočné učiť študentov, ako byť schopnými učiteľmi anglického jazyka. Máme povinnosť ich viesť k tomu, aby si uvedomili ich zodpovednosť v širšom kontexte mentora v triede alebo vodcu v rámci spoločnosti. Ich žiaci k nim budú vzhliadať a budú ich počúvať. Navyše hlavne v menších mestách a na dedinách budú zastávať centrálne postavenie a ich názor na miestne záležitosti bude veľmi dôležitý a cenený. Schopnosť sociálneho uvedomovania bude pre nich ako vodcov komunity, tak isto dôležitá ako schopnosť vyučovať, či znalosť anglického jazyka. List, ktorý pedagóg, psychológ a detský terapeut Haim Ginnot cituje, tento princíp vysvetľuje veľmi jednoducho:

Drahý učiteľ,

Prežil som pobyt v koncentračnom tábore. Moje oči videli to, čo by nikto nemal vidieť:

Plynové komory, ktoré boli postavené vyučenými inžiniermi. Deti, ktoré boli otrávené vzdelanými doktormi. Bábätká, ktoré boli zabité vyškolenými sestrami. Ženy a deti zabité a spálené absolventmi stredných a vysokých škôl.

Takže teraz pozerám na vzdelanie s nedôverou.

Mám na Vás požiadavku: Naučte svojich študentov byť ľudskí. Vaše snaženie už nikdy nesmie vyprodukovať monštrá, vyškolených psychopatov a vzdelaných Eichmannov.

Schopnosť čítať, písať a počítať majú zmysel len vtedy, ak v našich deťoch posilňujú ľudskosť. [Ginnot, HAIM. Teacher and Child (New York: Macmillan, 1972), str . 317]

Intolerancia a diskriminácia nie sú žiadnou novinkou a všetci ich teoreticky zatracujeme. V tom lepšom prípade to znamená obmedzený prístup k príležitostiam a ohraničený rozvoj po všetkých stránkach života. V tom horšom prípade masaker či hromadné vyvražďovanie. Akokoľvek alarmujúca môže byť situácia „najslabších členov“ našej spoločnosti, altruizmus by nemal byť jedinou motiváciou nastolenia sociálnej spravodlivosti. Súcit a ochota nezištne pomáhať sú v skutku obdivuhodné vlastnosti, avšak ak sú našou jedinou motiváciou byť tolerantný voči „tým iným“, tak nám potom uniká celá podstata veci. A úprimne povedané, skôr či neskôr, by sme narazili na ich (nie vždy očarujúcu) „inakosť“. Dovoľujem si tvrdiť, že našu tolerantnosť voči ostatným by sme mali vnímať ako niečo, čo je v našom vlastnom záujme. A to nielen preto, že sa niekedy v našom živote môžeme ocitnúť v pozícii „tých iných“, ale preto, že tí ktorí marginalizujú ostatných (či už tým, že aktívne diskriminujú alebo pasívne prijímajú vlastnú nezaslúženú nadradenosť), sú obeťami vlastnej intolerancie.

Počas môjho pobytu na juhu Spojených štátov amerických v posledných rokoch segregácie som mal možnosť na vlastné oči pozorovať negatívne následky sociálnej nespravodlivosti na každodennom živote černošských spoluobčanov. Nebol som pripravený až na takú mieru všadeprítomnej dehonestácie a poníženia černošskej populácie. Avšak najviac ma prekvapilo to, aký dopad to malo na zvyšnú väčšinovú belošskú spoločnosť. Bežné vnímanie vlastnej nadradenosti preniklo do všetkých aspektov spoločnosti odhora až dolu. Išlo o prirodzený a jednoduchý predpoklad, že máme nárok na čokoľvek bez ohľadu na zásluhy a s tým automaticky prišlo aj pohodlné pohŕdanie černochmi. Bol to pocit „zaslúženia si“, ktorý sme si privlastnili narodením sa ako biely. Pocit, ktorému sa neubránil žiaden z belochov, ktorých som tam stretol. Vtedy ma zarazilo najmä to, že aj keď černosi museli znášať túto nespravodlivosť, často mali v sebe viac ľudskosti ako belosi. Jednoducho povedané, sociálna nespravodlivosť viac korodovala belošskú vačšinovú spoločnosť ako tú, ktorá bola utlačovaná.

Literatúra

Učebná osnova, ktorú som pre tento predmet vyvinul, je voľne prebratá od organizácie „Vyrovnávanie sa s históriou a nami samými“. Táto nezisková organizácia zameraná na vzdelávanie a školenie učiteľov, bola založená v roku 1976 v Brooklyne v štáte Massachusetts ako ďalšia odnož hnutia za občianske práva so zameraním na vzdelávanie.

...zapojiť študentov do skúmania rasizmu, predsudkov a diskriminácie, aby sme vychovávali ľudskejších a informovanejších občanov. Štúdiom historického vývoja a ponaučení z Holokaustu a iných genocíd, sa študenti naučia vidieť nevyhnutné prepojenia medzi históriou a morálnymi voľbami, ktoré sú nútení robiť vo svojom vlastnom živote. [ www.facinghistory.org ]

Teória za metódou „Vyrovnávania sa s históriou“ zakladá na tom, že predsudky a diskriminácia sú natoľko zakorenené, že si ich ani neuvedomujeme. Takže preto treba začať s otázkami, ktoré sú emočne viac vzdialené a ktoré môžeme študovať vďaka tomu, lebo nie sú zaťažené osobnými skúsenosťami. Ich učebná osnova sa najprv sústredí na nacistické a arménske genocídy. Čítaním oficiálnych dokumentov, vtedajších správ a osobných svedectiev sú študenti vedení k tomu, aby vnímali a analyzovali sociálne mechanizmy ako aj kroky jednotlivcov, ktoré tieto genocídy umožnili. Až po absolvovaní niekoľkých týždňov sa predmet zameriava na otázky, ktoré sú študentom bližšie, ktoré sa vyskytujú v ich vlastnom sociálnom svete. Cieľom je, aby vedeli zaujať ten istý analytický postoj, ktorý si osvojili predtým, keď sa venujú problémom okolo nich.

Táto metóda funguje veľmi dobre na amerických stredných školách, avšak má zásadné nedostatky, ak ju aplikujeme v Čechách. Najmarkantnejší nedostatok je práve fakt, že skúsenosť s nacizmom nie je pre českých študentov až taká dávna a emocionálne vzdialená ako pre tých amerických. Preto som počas tých niekoľkých rokov zamenil materiál o Holokauste za texty, aktivity a videá, ktoré popisujú príbehy intolerancie a diskriminácie v Spojených štátoch amerických (nielen tie, ktoré rozoberajú osudy Afroameričanov, ale aj Hispáncov, amerických Indiánov a ázijských Američanov) ako aj tie v Rwande, Bosne, Francúzku a Vietname. Dúfal som, že tieto osudy budú pre mojich študentov dostatočne emocionálne vzdialené na to, aby si osvojili potrebné analytické nástroje a postupy, ktorými budú neskôr vedieť analyzovať problémy z ich okolia.

Učebné osnovy

Základná osnova tohto predmetu, sa začína rozoberaním pojmu tolerancie. Prvých pár týždňov som sa snažil zamerať na správne používanie tohto pojmu. Snažil som sa vystihnúť podstatu tolerancie a spôsob ako žiť v zmiešanom svete, ktorý sa neustále zmenšuje a jeho hranice sa stávajú čím ďalej viac priepustné. Predmet sa na intoleranciu pozerá ako na prirodzenú obrannú reakciu a toleranciu stavia do pozície možnej alternatívy k tejto dogme. Na intoleranciu sa pozerá optikou multikulturalistu, ktorý ju považuje za neadekvátnu a pejoratívnu. Nakoniec sa v tejto časti zaoberám otázkou, do akej miery môže byť spoločnosť tolerantná, aby si zachovala svoju celistvosť. V skratke, tieto prvé dve-tri hodiny sa zameriavajú na to, aby si študenti sformulovali vlastnú definíciu a ich postoj k pojmu tolerancia.

Ďalšie hodiny sa zaoberajú „inakosťou“ a snažia sa študentov primäť k tomu, aby si uvedomili, že oni sami sú produktami ich kultúry. Sú bytosti, ktorých každodenné rozhodnutia sú podmienené hodnotami ich kultúry, ktorá je tak hlboko zakorenená, že si ju ani oni sami neuvedomujú. Nasledujúca hodina sa venuje podstate „inakosti“ (v tomto prípade pomocou dokumentárneho filmu o triede, ktorú rozdeľuje farba očí). Na ďalšej hodine sa sústredíme na stereotypizáciu – labelling (označovanie) celej skupiny na základe (skutočného alebo vnímaného) správania jednotlivcov.

V tomto štádiu sa dá pokračovať viacerými logickými smermi. Niekedy sa so študentami zameriam na škálu prejavov diskriminácie od stereotypizácie, cez šikanu, až po segregáciu a odstránenie, pričom sa sústredím na malé rozdiely, ktoré tieto štádiá definujú. Inokedy požiadam študentov, aby sa zamysleli nad tým, ku ktorej komunite by v prípade núdze vystreli pomocnú ruku a prečo. V tomto momente dúfam, že študenti pocítia potrebu pomáhať, nie pre pocit nezištnej potreby pomáhať, ale vo vlastnom záujme. Táto hodina väčšina končí množstvom nezodpovedaných otázok a preto sa na nasledujúcom stretnutí venujeme otázkam podriadenosti. Na tejto hodine si pomáham experimentom, ktorý bol urobený Stanleym Milgramom, psychológom Yaleskej univerzity. Vhodnou alternatívou ako viesť túto hodinu je poskytnúť iný pohľad na brutalitu, ktorú zobrazuje vyššie spomenutý experiment: zamerať sa na skúmanie tých, ktorí začali ako náhodní okoloidúci a rozhodli sa pripojiť. Na tých, ktorí sa rozhodli zobrať „nutnosť pomáhať“ v tom najširšom zmysle slova.

V snahe študentom predmet ešte viac priblížiť, pozývam si každý semester jedného hosťa, ktorý by sa s nimi podelil o ich bezprostredné zážitky intolerancie. Posledných pár rokov si pozývam Dr. Annu Hanusovú, ktorý prežila nacistický holokaust a je ochotná sa o týchto zážitkoch podeliť s mojimi študentami. Posledná hodina je vyhradená diskusii o úlohe učiteľa. Jediný článok, ktorý na túto hodinu musia prečítať je osobná spoveď rómskeho mladíka, ktorý popisuje ako mätúce bolo chodiť na mainstreamovú školu, kde všetko, vrátane jeho jazyka, bolo iné ako svet, ktorý poznal predtým. Tak ako každý týždeň, aj tento krát si musia študenti pripraviť niečo navyše. Ich posledná úloha je pripraviť si učebný plán na hodinu respektíve aktivitu, ktorá sa týka tolerancie.

Problém

Vo všeobecnosti som bol spokojný s tým, ako predmet napredoval a ako študenti reagovali na učebný plán a metódy výučby. Po tom ako odpadla počiatočná ostýchavosť, si študenti poväčšine zvykli na štýl tohto seminára a zapojili sa do diskusie. Prípravu na hodiny brali vážne. Často ma prekvapilo, koľko času a úsilia vložili do prípravy ich príspevkov na hodinu, čítaním článkov navyše a prinesením príbehov, hlavne keď ich téma zaujala. V rámci hodnotenia predmetu na záver semestra vyšlo najavo, že voľná diskusia sa im páčila najviac.

Niečo ma však stále znepokojovalo. Práve kvôli kultúrnym implikáciám som sa obával načať diskusiu o českých Rómoch a ak som tak urobil, tak to bolo až v pokročilom štádiu semestra. Stávalo sa, že niektorí študenti boli schopní vypichnúť podobnosti a rozdiely už na začiatku a ja som sa ich vždy snažil podnecovať, aby sa o svoje postrehy s ostatnými podelili. Často sa však stalo, že tieto diskusie viedli k odrapkávaniu fráz a skončili všeobecným súhlasom, že „tento príbeh je iný“ ako všetky príbehy (Židov, Afroameričanov, Tutsiov), ktoré sme na hodinách rozoberali. Snažil som sa vypichnúť, že to čo oni považujú za odlišné, je otázkou uhlu pohľadu. Taktiež som sa im snažil pripomenúť nástroje, ktoré si domnele osvojili, keď analyzovali cudzie a vzdialené prípady diskriminácie. Väčšinou sa mi to nepodarilo a preto som sa snažil priviesť diskusiu späť na tie (cudzie a vzdialené) prípady, predtým ako sa hodina zvrhla na totálny chaos. Ukazovalo sa, že najväčším problémom je práve slovo „správanie“. Typický rozhovor na túto tému prebiehal asi takto:

„Ja nemám predsudky. Ja nemám problém s ich farbou pleti, ale ich správaním. Sú hluční, špinaví a kradnú.“

„To ich správanie, koho je to problém?“, pýtal som sa.

„No nie môj, pokiaľ teda nemusím byť okolo nich.“

„Je možné sa im vyhnúť?“

Toto zväčša viedlo k tomu, že aj zvyšní študenti pridali svoj príbeh o hlasitých susedoch a ukradnutých peňaženkách. Príbeh, ktorý bol malou epizódou z ich vlastného života (avšak o to pravdivejší). A o tom to presne bolo: videli, počuli a boli svedkom takéhoto správania. Tieto príbehy boli pre nich úplne iné, ako tie cudzie a vzdialené príbehy, o ktorých sme sa učili. Boli odlišné od tých, v ktorých tí prenasledovaní jednotlivci neboli vinní za ich stereotypizované správanie, z ktorého boli obviňovaní. Jediné, čo pri analyzovaní situácie českých Rómov moji študenti videli bolo to, ako „strašne sa cigáni správali“.

Pokúšal som sa im ukázať, čo sa stane so spoločnosťou, keď takto rozdeľuje skupiny. Avšak málo kedy sa mi podarilo nájsť niekoho, kto by hlasu väčšiny oponoval. Snažil som sa im pripomenúť, že práve slovo „správanie“ bolo príslovečné pre rasistov po celé stáročia. Ale musím sa priznať, že aj ja som prestal túto tému forsírovať, aby som sa nestal tým šikanujúcim Američanom, čo nám ide rozprávať o českom rasizme. A preto mi napokon nezostávalo nič iné, len sa tejto téme vyhýbať. Ak s touto témou študenti prišli sami, snažil som sa ju nejako uchopiť, avšak už som s ňou nikdy nezačínal sám od seba. Téma českých Rómov sa pre mňa stala neprekonateľná. Bola témou, ktorú som nemohol nevidieť, avšak taktiež som ju nevedel správne uchopiť.

Na jar 2007 na mňa doľahlo, že v skutočnosti učím predmet, ktorý sa volá Kultúra, spoločnosť a abstraktná teória tolerancie a nie ten, ktorý som si vysníval. Musel som si priznať, že učím predmet, z ktorého si študenti neodnesú nič, čo by mohli použiť vo svojej triede alebo komunite. Nijakým spôsobom som neprispieval k vzdelávaniu mojich študentov alebo ich žiakov. A to ani nehovorím o tom, že som neprispieval k zlepšeniu budúcnosti našej spoločnosti. Považoval som teda tento predmet za prepadák.

Celé leto som intenzívne rozmýšľal nad slovom „správanie“. Stále viac a viac som si uvedomoval, že pokiaľ sa mi nepodarí nájsť spôsob, ako svojim študentom ukázať paralely medzi intoleranciou v oboch spoločnostiach, budem musieť predmet zrušiť. Ukazovalo sa, že moji študenti neboli schopní uplatniť znalosti teórií, o ktorých sme sa na hodinách učili, na ich vlastný svet. Badať to bolo najmä na krátkych príhodách zo života, ktoré prinášali do diskusie. Ak som sa vcítil do ich kože, bolo jednoznačne jasné, že vidia moju snahu prinútiť ich pozrieť sa poza ich vnímanie reality. Bohužiaľ to nedokázali a dokonca nevideli ani dôvod, prečo by mali.

Postupne som si uvedomoval, že problém spočíval v tom, že moji študenti boli schopní vnímať predsudky a vedeli vnímať problém z perspektívy menšiny, pokiaľ sme sa rozprávali o vzdialených príbehoch. V týchto prípadoch boli schopní vnímať a vidieť následky diskriminácie. Avšak v prípade Rómov na situáciu pozerali z ich prirodzenej pozície, z pohľadu väčšiny skoro úplne homogénnej spoločnosti. V takomto prípade sa nevedeli stotožniť a ani vcítiť do situácie Rómov tak, ako sa im to podarilo v prípade Židov, Afro-Američanov, Tutsiov a pod. Preto taktiež nedokázali rozoznať následky niekoľko storočí trvajúcej diskriminácie na Rómoch. Jediné čo vnímali, boli výsledky tejto diskriminácie. Videli marginalizovanú skupinu, ktorá sa nevedela prispôsobiť, resp. sa v niektorých prípadoch ani nechcela prispôsobiť normám väčšiny. Toto bolo to „správanie“ poza ktoré sa moji študenti neboli schopní pozrieť. Študenti sa neboli schopní vidieť problémy Rómov, ak ich vnímali z perspektívy väčšiny. Takže otázkou stále zostávalo, či bolo možné navodiť takú situáciu, v ktorej by sa člen českej väčšinovej populácie vedel vcítiť do situácie českých Rómov?

Keďže som si na túto otázku nevedel uspokojivo odpovedať, rozhodol som sa zvoliť úplne iný postup. Zamýšľal som sa nad tým, akú reakciu by vyvolalo to, keby som na hodinách sústredil na myšlienkové pochody otrokárov, rasistov, nacistov, atď. Hovoril som si, že čím vernejšie a presvedčivejšie pasáže použijem, tým jednoduchšie sa s tým budú môcť študenti stotožniť...a snáď by aj ľahšie pochopili a zavrhli platnosť takýchto postojov, potom ako by sa dozvedeli, z akých zdrojov úryvky pochádzajú. Toto sa však zdal vskutku radikálny prístup k výučbe o tolerancii, takže som sa rozhodol poradiť sa s kolegami, ktorí mali podobné skúsenosti ako ja. Vysvetlil som im môj problém a pýtal som si ich radu. Vysvetlil som im, že považujem za dôležité, aby si predmet zachoval svoj otvorený charakter, aby sa študenti spontánne zapájali do diskusií a utvárali si svoj vlastný názor. Na druhej strane však musel byť konštruktívny, musel k niečomu viesť. Moji kolegovia ma od mnou zvoleného postupu odrádzali. Tvrdili, že sa môže stať, že po absolvovaní môjho predmetu budú študenti ešte menej tolerantní ako pred ním a navyše budú mať pocit, že ich predsudky sú opodstatnené. Natoľko otvorený prístup ku spoznávaniu podstaty tak citlivého problému bol príliš riskantný. Ale ako mám potom prebúrať túto kultúrnu bariéru?

Pripomínalo mi to moje vlastné skúsenosti z čias, keď som žil na juhu Spojených štátov amerických, kde boli reštaurácie, bary a divadlá stále segregované. Kde boli verejné fontánky s vodou označené „biely“ a „farebný“ a kde mala každá pumpa tri toalety: „ženy“, „muži“ a „farební“. Počas jedného leta v Texase som mal dokonca možnosť vidieť Ku Klux Klan zapaľovať kríž. Všetky rozhovory, ktoré sa týkali rasovej tematiky končili tým, že mi miestni povedali: „Ty nie si odtiaľto, nemôžeš tomu rozumieť. Ak by si tu žil, pochopil by si, že nejde o prejavy rasizmu, ale o ich správanie.“ Inokedy sa ma tí istí Južania spýtali na to, ako sa mohli Yankeeovia tak hrozne správať k pôvodným obyvateľom Ameriky. Mali pocit, že bolo nesprávne ako pôvodní obyvatelia trpeli pod nadvládou „bielych“.

O niekoľko rokov neskor som mal možnosť cestovať po rezerváciách na Západe Spojených štátov a videl som ako niektoré podniky bránili pôvodným Američanom vstúpiť dnu. Raz ma dokonca varovali, aby som nekempoval príliš blízko rezervácie, lebo Indiáni zrovna dostali dávky od štátu a to znamenalo, že to pre belochov bude pár nocí nebezpečné“. Tí istí ľudia však boli pobúrení nad tým, ako sa na Juhu zaobchádzalo s černochmi.

V oboch prípadoch som si vypočul nespočetné množstvo historiek zo života. Obe skupiny, aj na Západe aj na Juhu, mali svoj názor utvorený na základe osobnej skúsenosti a nič, čo by inokrajec povedal, by ich názor nezmenilo. Tak isto to bolo aj s mojimi študentami. Prerozprávali mi príbehy o veciach, ktoré videli, o správaní, ktorého boli svedkom a aj keď toto správanie mali vnímať v správnom kontexte, neboli toho schopní.

Osvietenie

Jednu nedeľu toho istého leta som bol s priateľom v centre Brna a počul som hlasné buchoty z parku naproti. Hluk robili dvaja rómski chlapci, ktorým sa podarilo vytrhnúť značku zo zeme a s veľkým nadšením rozbíjali hliníkovú tyč tak, aby sa im vošla do vozíka. Prvé, čo mi prebehlo mysľou bolo, že suma, ktorú za ten kus dostanú predstavuje približne 1% z nákladov, ktoré budú musieť daňoví poplatníci vynaložiť na jej náhradu. Títo chlapci síce boli súčasťou spoločnej komunity, avšak tej časti, ktorá je totálne odcudzená od tej väčšinovej, od tej ktorá tam tú značku postavila.

Vtedy som si uvedomil, že s touto témou musím na prvej hodine môjho predmetu o tolerancií začať. Musím predpokladať, že všetci moji študenti boli svedkami zničenia tej značky a že spolu musíme prísť na to, prečo treba tolerovať ľudí, ktorí sa takto správajú.

Prispôsobenie

Napokon som sa rozhodol, že na prvej hodine budeme rozoberať, prečo by sme správanie, ktoré sa nám nepáči, nemali tolerovať. Na hodine som študentom rozdal štatistiky o správaní menšín v Spojených štátoch, napríklad o počte vrážd, alkoholizme, domácom násilí, detskej úmrtnosti, populačnom zložení vo väzniciach, sociálnych dávkach a pod. pre každú menšinu zvlášť. Tieto informácie som zozbieral z dôveryhodných stránok a štatistiky boli podľa môjho najlepšieho vedomia pravdivé. Podstatnú časť tvorili aj informácie z webovských stránok Davida Duka, ktorý je najväčším zástancom hnutia hlásajúceho dominanciu bielej rasy.

Keďže to bola prvá hodina, študenti si nemohli naštudovať také veľké množstvo informácií, a tak som ich rozdelil na tri skupiny. Každej skupine som rozdal odlišné zoznamy a tabuľky plné štatistík, ktoré mali za úlohu prečítať a rozdiskutovať v rámci ich skupiny. Potom som študentov opäť rozdelil tak, aby bol v každej skupine aspoň jeden zástupca z tých predošlých skupín. Študenti mali oboznámiť ostatných členov o poznatkoch a záveroch z ich diskusie. Toto sú poznatky, ku ktorým sme sa dopracovali:

Afro-Američania sú odsúdení za vraždu šesťkrát viac ako členovia bielej populácie; pôvodný Američania bojujú s dva a pol násobne vyššou cirhózou pečene (ukazovateľ alkoholizmu) a dvojnásobne vyššou úmrtnosťou detí ako členovia bielej populácie; v amerických väzniciach by ste našli 35,7% Afro-Američanov a 42% Hispáncov pritom v USA žije len 12% Afro-Američanov a 15% Hispáncov; jedna tretina Afro-Amerických mužov vo veku od 20 do 50 rokov sa nachádza v nejakej zo zložiek trestného súdneho systému; 39% všetkých Afro-Amerických detí žije v domácnostiach, ktoré poberajú sociálne dávky; tieto údaje sú len o čosi vyššie ako tie, ktoré platia o hispánskej menšine; skóre v testoch gramotnosti ukazujú, že afro-americkí študenti dosahujú len približne 40% výsledky v porovnaní s bielimi študentami; pravdepodobnosť, že afroamerická žena bude zavraždená svojim partnerom je sedemkrát vyššia ako tá, že sa to stane bielej žene; ženy pôvodných obyvateľov sú obeťami domáceho násilia trikrát viac ako biele ženy.

Potom som sa študentov spýtal na ich názor o správaní, ktoré tieto štatistiky popisujú. Spýtal som sa ich, ako by poradili mne, členovi spoločnosti, ktorej menšiny prejavujú také asociálne správanie. Vyjadrili nad touto situáciou poľutovanie, ale v zásade sa zhodli na tom, že neexistuje možnosť úniku a že sa mi nepodarí tomu vyhnúť.

„Ale ja hovorím o ich správaní“, povedal som. „Ja nie som voči nim predpojatý, ja len neznášam to ich správanie. Poraďte mi, čo mám robiť, aby som sa týmto ľuďom vyhol? Mali by sme vybudovať viac väzníc či rozšíriť rady policajtov?“

Na konci hodiny som síce nezískal žiadne konkrétne odpovede, ale potešilo ma, že zamietnutím zjednodušených a očividných vysvetlení, študenti pochopili zložitosť tejto dilemy. V rámci prípravy na ďalšiu hodinu som im dal za úlohu prečítať rôzne teórie, ktoré sa zaoberali úlohou tolerancie v spoločnosti. Tieto boli k dispozícií na stránkach Moodlinky [platforma na elektronické vyučovanie, tzv. e-learning, pozn prekl]. Navyše si mali so sebou priniesť štatistiky sociálneho správania menšín, ktoré sami nájdu. Zdôraznil som, že chcem, aby si pripravili len štatistiky a nie ich interpretácie.

Na nasledujúcu hodinu si jeden študent z Nemecka priniesol štatistiky o tureckej menšine a dvaja holandskí študenti sa zamerali na ich moslimskú menšinu. Zvyšní študenti boli všetci Česi. Jeden z nich si priniesol štatistiky o protestantoch a katolíkoch v Severnom Írsku. Ďalší sa zameral na vzorce správania detí, ktoré vychováva len jeden rodič. Všetci ostatní študenti sa zamerali na menšiny v rámci Českej republiky. Po prezentácii týchto faktov sa študenti zhodli, že menšiny preukazujú väčšiu mieru asociálneho správania ako členovia väčšinovej spoločnosti.

V zápätí som so študentami spravil cvičenie, ktoré sa volá ľadovec (autorstvo pripísané okrem iného aj Augustovi Boalovi). Toto cvičenie stavia na predpoklade, že problém (v tomto prípade správanie) ktorý vidíme, predstavuje len 10 % celého problému. Požiadal som ich, aby sa zamysleli nad tým, čo môže tvoriť tých zvyšných 90 %. Pozerajúc sa na potenciálne historické a kultúrne príčiny, prišli sme na to, že českí Rómovia majú veľa spoločného s ostatnými menšinami.

Na konci tejto hodiny som sa študentov spýtal, čo by chceli robiť na tej nasledujúcej. Väčšina sa chcela venovať skúmaniu situácie Rómov v Čechách pomocou techniky ľadovca. Bol som príjemne, ale aj úprimne prekvapený a tak som sa ich spýtal prečo sa tak rozhodli. Zopár študentov povedalo, že sa v minulosti stalo obeťami násilia a/alebo krádeže z ich strany a že cítia potrebu sa o nich dozvedieť viac.

Po zvyšok semestra som na konci každej hodiny predostrel moju predstavu nadchádzajúcej hodiny. Objasnil som im prečo by som to chcel rozoberať a spýtal sa na ich názor. Študenti sa potom kolektívne dohodli, čo chcú na nasledujúcej hodine preberať. Vo väčšine prípadov prijali mnou navrhnutú a pripravenú tému, avšak v dvoch prípadoch sa rozhodli pokračovať v tej istej téme a rozobrať ju do väčšej hĺbky. V týchto prípadoch sa študenti stali spoluautormi hodiny a zo mňa sa stal jeden zo spolužiakov. Na jednej strane sa mi práve kvôli takýmto a obdobným zmenám v osnove nepodarilo stihnúť celý plán, ako by som si želal. To je pre učiteľa vždy frustrujúce. Na druhej strane som však mal pocit, že daní študenti boli do hodín viac osobne zaangažovaní ako študenti v predošlých semestroch.

Úvahy a postrehy

Spätne si uvedomujem, že každý učiteľ, ktorý sa zaoberá výučbou o kultúre, musí očakávať, že narazí na otázku „správania“. Keďže sme produktom kultúry, je pre nás ťažké nevnímať všetko naše ako neutrálne a „normálne“. Preto čokoľvek, čo sa od našich štandardov odlišuje, je zo zásady iné a „abnormálne“. Ak však skúmame odlišné kultúry, naše štandardy sa na ne nevzťahujú a niekedy je ťažké vidieť paralely medzi našimi a inými kultúrami. V tomto konkrétnom prípade sa moji študenti nezaoberali len skúmaním menšín z pohľadu danej kultúry avšak aj z pohľadu väčšiny, ktorá sa na menšinu pozerá cez prsty. V ostatných prípadoch, ktoré sme rozoberali počas semestra, sa študenti zaoberali menšinami z iných spoločností a preto sa vedeli vcítiť do menšiny, ktorá vzhliada k dominujúcej kultúre.

Kľúčom k rozlúsknutiu tohto problému je buď študentov prinútiť vcítiť sa do členov väčšiny iných kultúr (ako som sa o to pokúsil ja so štatistikami zločinov z USA) alebo ich prinútiť vcítiť sa do členov menšiny v ich vlastnej kultúre (čo sa mi zatiaľ ešte nepodarilo).

Zdroje:

Bennett, Milton Better Together than A-P-A-R-T. 1996 (video)

Boal, Augusto. Theatre of the Oppressed. New York: Pluto Press, 1979.

Dollard,  John Caste and Class in a Southern Town. New Haven: Yale University Press, 1937.

www.facinghistory.org

Ginott, Haim. Teacher and Child. New York: MacMillan, 1972.

Glazer, Nathan.  We Are All Multiculturalists Now.  Harvard University

Press, Cambridge Massachusetts.  1997.

Myrdal, Gunnar An American Dilemma: The Negro Problem and Modern Democracy New York : Harper & Brothers, 1944

Smith, M. K. (1996; 2001, 2007) 'Action research', the encyclopedia of informal education, www.infed.org/research/b-actres.htm.

Kľúčové slová: tolerancia, výučba, akčný výzkum, Rómovia, predsudky

Mená: Boal, Augusto; Ginott, Haim