Ľudské pocity sú do veľkej miery ovplyvnené spomienkami. Mnoho situácií prežívame zložitejšie len na základe toho, že sa obnovila nejaká staršia spomienka s podobnou pointou. Reakcia „tak toto bola posledná kvapka v pohári“ je príkladom toho, že často konáme s ohľadom na minulosť. Nasledujúca časť je o tom, ako sa spomienky, a teda aj naša minulosť, neustále pretvárajú.

Pamäť nie je špajza na spomienky

O tom, „ako sa krúti svet“, majú ľudia všade na svete svoju vlastnú predstavu. Rovnako ako o fyzike a biológii, tak aj o ľudských schopnostiach jestvuje takzvaný ľudový výklad. Predstavy ľudí zriedka vypovedajú o veciach dostatočne presne. Proces rozpomínania je zložitejší ako lovenie spomienok, ktoré hľadáme „na polici v hrnci“. V špajze nájdeme to, čo sme do nej odložili, ale v pamäti sa proces zmien nedá zastaviť – najrôznejšími smermi pokračuje. Každé vyvolanie spomienok totiž mení pamäť: ak je úspešné, vedie k tomu, že sa pravdepodobne bude opakovať; no na druhej strane znamená ďalšie kódovanie a uskladnenie informácie. Ak pri tomto zložitom procese nastane chyba, táto chyba sa zopakuje aj v budúcnosti. Psychologické experimenty ukázali, že za určitých podmienok chybná informácia môže zmeniť aj spomienky na nedávne udalosti. Podobné procesy sa dávajú do súvislosti s javom takzvaných falošných spomienok, pri ktorých si človek spomenie na to, čo sa mu v skutočnosti vôbec nestalo. Falošné spomienky však neznamenajú len chybu pamäti. Sú vedľajším produktom rekonštrukcie ako základnej charakteristiky pamäte, ale aj prejavom tvorivosti, t. j. nového usporiadania známej informácie. Keď mozog funguje správnym spôsobom, spracováva neustály tok vnemovej informácie tak, že ho „zužuje“ na informáciu, ktorú môže zvládnuť. Pracuje efektívne práve preto, že uchováva v pamäti len podstatu danej epizódy a detaily sa „zapĺňajú“ neskôr, keď si na udalosť spomíname. To, čo si spomenieme, je teda určené našimi predchádzajúcimi vedomosťami, predstavami a očakávaniami. (Bužeková 2009, Salzmann 1997)

Študent aj po dlhšom učení sa dostane pri odpovedi „okno“, zodpovedný pracovník zrazu nevie odpovedať nervóznemu šéfovi, ale po uvoľnení im to „príde“. Ešte zložitejšie to je v prípadoch traumatizujúcich zážitkov: človek si nemusí z danej situácie pamätať nič po celý život, alebo sa mu v mysli vynárajú len malé útržky. Vypätý emocionálny stav, telesný stav a naše hodnotenie dôležitosti informácie vplývajú tak na zapamätanie, ako aj na rozpamätanie si. Rozpomínanie sa na emocionálne udalosti sa totiž odlišuje od spomienok na neutrálne udalosti. Spomienky sa v tomto prípade zoskupujú okolo príčin emócií: spomenieme si najskôr na naše myšlienky, pocity a reakcie na udalosť, až potom na udalosť samotnú. Preto udalosti, ktoré sa stali v emočne silnom stave, sa ťažko rozprávajú neutrálne.

Po dvoch rokoch čakania som stála pred súdom. Celé telo sa mi chvelo neistotou, triasla som sa a verila, že to na mne nie je vidieť. Vedela som, že mám zhlboka dýchať, ale môj žalúdok i tak ostal zovretý. Keď sa ma sudca opýtal, prečo som v prvom pohovore uviedla iný dátum odchodu z domu ako dnes, nevedela som odpovedať... Vo vašej krajine sú veľmi dôležité presné čísla... Kto si pamätá presne dátum, kedy prvýkrát opustil hranice tohto štátu?

Spomínanie na traumu vyvolá najprv emócie s ňou spojené: bolesť, strach, hnev. Tieto pocity môžu spôsobiť ďalšiu bolesť. Ak je nevyhnutné zistiť, čo sa vskutku stalo a rozprávajúci o tom chce hovoriť, vždy rešpektujeme jeho tempo. Je dôležité vedieť, že pri rekonštrukcii sú údaje o maličkostiach kľúčové. Spomienky na celkový priebeh udalostí sú o to presnejšie, o čo viac sa podnietia spomienky na osobné detaily a pocity. Každé ďalšie rozprávanie aj o tej istej veci je však zákonite iné. (Viac o technikách interview in Tužinská 2009).

Nenechali ma dohovoriť to, čo som im chcel povedať. Skákali mi do reči... aj na úrade, aj na súde. Keď mám hovoriť o mojich najhorších spomienkach, vždy mi pritom príde zvieravá bolesť v žalúdku aj v hlave a oblieva ma studený pot. V noci nespávam dobre. Často sa mi sníva, že do izby vtrhli vojaci, zmasakrovali spolubývajúcich a mňa odvliekli do pivnice. Zažil som bolesť, ktorú si ľudia neprajú ani v najhoršom sne. Opýtali sa ma na množstvo údajov, ale na strach, ktorý ma neopúšťa ani vo sne, sa nedostalo.

Pri opakovaných stretnutiach nie je nič nezvyčajné, ak sa stretneme s nepresne prerozprávanou informáciou: je to prirodzené. Počas rozprávania ľudia vždy vyberajú, čo povedia – podľa otázok, poslucháčov a celkovej situácie. Nie vždy sme si vedomí, ako príbehy o sebe aj o druhých meníme. Za normálnych okolností ten istý príbeh nikdy nezopakujeme úplne rovnako. Výnimku tvoria často opakované príbehy, ktoré nadobudnú ustálenejšiu, vycibrenú formu. To, čo hovoríme, vyberáme aj s pomocou tzv. „memorizačných pomôcok“. Týmito pomôckami alebo kľúčmi môžu byť práve emocionálne zážitky, ale aj často kladené podobné otázky. V pamäťovom procese – kódovania, uchovávania a vyvolania spomienky – naše pocity, postoje a hodnotenie zohrávajú zásadnú rolu. Inými slovami, s tým, čo si o spomienke myslíme, úzko súvisí aj to, ako si ju zapamätáme. (Bužeková 2009)

Nie v každom priestore je telo vo svojej koži

Vnímanie priestoru je mnohorakou skúsenosťou, ktorá v sebe spája všetko, čo sme doposiaľ prežili. Hoci si to väčšinou neuvedomujeme, naše telo nám signalizuje, či máme chuť v danom priestore ostať, alebo z neho odísť. Tieto pocity sú výsledkom nielen vlastností samotného miesta, ale aj našich predchádzajúcich zážitkov. Napríklad ľudia, ktorí vyrástli v priestoroch s vysokým stropom, majú problém adaptovať sa na nízke priestory. Tým, ktorí vyrastali v horách, planina nijako neposkytuje pocit útulného hniezda a naopak, ľudia z nížin sa pri presťahovaní do hornatého kraja cítia príliš zovieraní kopcami. Predstavu o priestore si tak tvoríme na základe skúseností: nosíme v sebe vzorec bytu, ulice, mesta, krajiny. Mimo týchto vzorcov sa ľudia môžu cítiť nesvoji, akoby nie vo svojej koži. (Hall 1990)

Napríklad ľudia s nedostatkom priestoru si vybudovali zvnútornené „barikády“ ako opatrenia pre súkromie. Experimentálne je dokázané, že v obytnom priestore počet ľudí na meter štvorcový by mal byť na jedného človeka pätnásť metrov štvorcových. Ak je hustota väčšia, agresivita stúpa na dvojnásobok. Ak si väčšia skupina ľudí môže zvoliť usporiadanie svojho obytného priestoru, nestane sa, aby vytvorila niečo ako ubytovňu s kójami. Uniformné priestory, ktoré pripomínajú väznice, tiež podnecujú agresívne správanie. Ľudia, podobne ako iné živočíšne druhy, regulujú agresiu dvoma základnými spôsobmi: osvojením si priestoru a hierarchickým postavením. (Hall 1990)

Podobne ako v rodinnom a spoločenskom postavení ľudia zaujímajú istú pozíciu, ktorá predstavuje ich miesto v hierarchiách vzťahov, tak tvoria aj svoje okolie. Priestor si ľudia zosobňujú a osvojujú si tak teritórium, v ktorom sa po takomto udomácnení cítia bezpečne. To, že majú miesto pod kontrolou sa prejavuje vlastným rozmiestnením nábytku, či rozhodovaním o tom, aké dekorácie sa umiestnia v izbe. Zabraňovať ľuďom v takomto zútulnení je prejavom mocenskej nadradenosti alebo neosobného postoja ako v hoteli, kde sa predpokladá, že hosť i tak veľmi skoro odíde.

Na príklade au pair je jasne vidieť, ako sa len v priestoroch prejavuje nadradenosť domácich: na presunutie nábytku potrebujú povolenie domácich, lepenie plagátov je často zakázané. Niekedy je obmedzovaný aj ich pohyb po dome. Sú au pair, ktoré nesmú byť v obývačke, mimo času, v ktorom ju upravujú.

Na západe ľudia zvyknú rozmiestňovať neposuvný nábytok pri stenách miestností, ktorým je určený ich stabilnejší účel. Vo viacerých ázijských krajinách je posuvný nábytok v strede, prípadne aj steny sú posuvné, a účel miestností sa mení podľa potreby. (Hall 1966) V niektorých krajinách je neprípustné, aby si ľudia nárokovali „vlastniť“ akýkoľvek priestor. Dokonca v niektorých jazykoch nejestvujú ani privlastňovacie zámená moje, tvoje, jej, jeho, naše, vaše, ich . Podľa tejto filozofie si človek nemôže osvojiť vôbec nič. Človek je súčasťou prírody a tento celok jestvuje v ňom ako v jeho súčasti. V súčasnej západnej kultúre je naopak časté privlastňovanie, ako aj predpisy ohľadom očakávaného správania sa.

Pokyny, ktoré druhým predpisujú, ako sa smú a nesmú pohybovať, alebo čo sa smie a nesmie robiť, ústia v bezmocnosť a vyvolávajú odpor. Dospelí ľudia majú vo všeobecnosti sklon cudzie pokyny dodržiavať len čiastočne, ak sa majú cítiť „vo svojej koži“. Ľuďom nechutí jesť, ak nemajú možnosť si jedlo pripraviť sami, alebo vybrať z aspoň dvoch možností. Takisto je to s bývaním: ľudia sa necítia doma v priestore, v ktorom nesmú nič zmeniť. Niekedy sa cudzinci na Slovensku stretávajú viac s obmedzeniami a prekážkami, ktoré sú nadbytočné. Nemôžeme hovoriť o integrácii migrantov, ak nevytvárame priestor pre integráciu. (Viac o kultúrnej integrácii migrantov v SR in Kriglerová, Kadlečíková a Lajčáková 2009). Podať pomocnú ruku má zmysel, ak poznáme potreby druhých. (Viac o potrebách migrantov v SR in Popper, Bianchi, Lukšík a Szeghy, 2006 a tiež Bargerová a Divinský, 2008).

Dotyk ľavou rukou nie je ten istý čo pravou

Temer vo všetkom ľudia zvyknú posudzovať príťažlivosť a odpor k rôznym oblastiam života vrátane častí ľudského tela. Či v politike, alebo v náboženstve platí, že ak sa niečo povyšuje, iné sa tým ponižuje. Ak sa niečo označuje za čisté, iné sa stáva akoby nečisté. Nálepkovanie „nečistého“ a udržiavanie rituálnej čistoty sa zďaleka netýka len náboženských úkonov. (Douglas 1966) Napríklad v Indii sa stačí predstaviť menom na to, aby bolo vopred zrejmé, aký typ komunikácie bude pokračovať a či je vôbec patričné sa navzájom dotknúť. Každá skupina s jedným typom obživy totiž používa určité priezviská, ktoré jasne označujú výšku stupienka na spoločenskom rebríčku.

Pri akejkoľvek príležitosti – a to bez rozdielu kasty – platí, že predmety sa zvyknú prijímať, ako aj podávať zásadne pravou rukou. V ázijských krajinách vo všeobecnosti platí, že dotyk nohou je veľmi pokorujúci. Dotyk druhého rukou na hlave, hoci aj hladkanie detí, sa nepraktizuje. Dotyk rúk je pri pozdravoch zriedkavý, častý a zdvorilý je úklon hlavy.

Na ulici sa ruky sediacich žobrákov vystierali tak často, že som nevydržala ten tlak. Nemala som peňazí nazvyš, ale mala som jablko. Zastala som, vybrala ho z tašky a podávala do malej prázdnej dlane, ktorá sa okamžite zavrela. Začudovala som sa, lebo to neveľké dieťa nevyzeralo najedené. Položila som teda jablko na deku pred dieťa. Keď som sa neskôr nepozorovane otočila, videla som, ako jablko odhodili. Podala som im ho ľavou rukou.

V Indii, ale aj v Kórei, Číne a moslimských krajinách sa rozlišovanie pravej a ľavej strany prísne dodržuje: ľavou rukou sa umýva nečistota, pravou sa posväcuje. Podať niečo ľavou rukou je nielen pokorujúce, ale aj nehygienické. Podobne ako sa rozlišuje medzi stranami tela, tak aj časti tela nesú symbolický význam. Nohami by sa vôbec nemalo dotýkať osôb ani posvätných predmetov. Podobne prijať dotyk je aj v neutrálnych sociálnych situáciách na viacerých miestach tela nežiaduci.

Narodila som sa s veľkými lícami. Pokiaľ mi pamäť siaha, neznášala som, keď mi štipkali do líc starší páni a panie spolu s buchtičkovými rečičkami. Voči tomuto uždibkávaniu som sa nemala ako brániť. Ak sa mi niekto dotkol vlasov „proti srsti“, alebo pripučil temeno hlavy, myslela som, že ujdem. Keby som sa narodila v Ázii, nik by sa ma na hlave nesmel dotknúť. Dotyk dieťaťa a aj dospelého na hlave je ponižujúci. Možno aj preto, že veria, že na najvyššom bode tela sídli korunná čakra ako rozkvitnutý lotos.

Tieto a podobné skúsenosti s dotykmi v iných kultúrach sú dôkazom, že na to, aby nám niečo bolo nepríjemné, nestačí len vonkajší podnet. Naše telo sa automaticky chráni voči nadmernému hluku, prenikavému svetlu, ostrému zápachu, horkej chuti či extrémnemu chladu. V menej vyhrotených podnetoch, ktoré sú oveľa častejšie, je však pre určenie našej tolerancie rozhodujúce, čo sme sa naučili. Napríklad to, čo vnímame ako odporné, vôbec nemusí mať negatívne vnemové vlastnosti. Keď jeme jablko a do úst sa nám dostane červík, nepociťujeme odpor preto, že červík chutí „zle“; nechutí totiž nijako, a predsa ho s odporom vypľujeme a možno pocítime aj náznaky zvracania. Ľudia totiž postoje nadobúdajú v rámci kultúrneho prostredia: naučia sa, čo a za akých podmienok je odporné, aj to, ako sa proti tomu chrániť. (Bužeková 2009) V každej kultúre sa totiž ľudia cítia dotknutí niečím iným.

Hranice tela sa menia podľa situácie

Nie náhodou je ľudská reč presýtená metaforami prvého zo zmyslov: hmatu. Vieme zavrieť ústa a oči, zapchať si uši a nos, len hmat sa nedá vypnúť, je vždy na príjme. Niečo sa nás dotýka , cítime sa pohnutí , opisujeme tlak okolia či nadmernú záťaž , nevieme obsedieť , je nám horúco , obleje nás studený pot, vyskočili by sme z kože , dostaneme na niečo priestor , vieme vyhmatať pointu, cítime sa ako pierko, opíšeme zážitok ako drsný , aj keď nemal povrch, a povieme, že je niečo povrchné , ak je to bez hĺbky .V týchto zaužívaných slovných spojeniach je premietnutý fakt, že hmat je kombináciou viacerých vnemov: teploty, tlaku, dotyku, pohybu, polohy, priestoru a textúry. Okrem mnohorakosti vnímania dotyku je zaujímavý fakt, že hmat je vnímaný hlavne cez kožu, ktorá je na celom tele.

Slová s priestorovým významom tvoria zhruba pätinu našej slovnej zásoby. Pojmy ako spolu, blízko, ďaleko, mať miesto – znamenajú v každej kultúre niečo odlišné. (Hall 1990) Vzdialenosť medzi osobami, ktorá sa javí na bratislavskej ulici ako osobný priestor, je na kalkatskej ulici tak často prelínaná okoloidúcimi, že je nemysliteľné, aby si ľudia nárokovali na odstup. Odstup je vyjadrený inými prostriedkami, napríklad aj odevom.

Dievčatá mali cez plecia prehodený splývavý šál ako súčasť kurta pyjama, voľných šiat s nohavicami. Ženám bohato nariasená časť sárí prekrývala prsia. Ich vzdušný odev bol k tričku v nohaviciach v ostrom kontraste. Aj bez výraznejšieho dívania sa do očí som zacítila opovržlivé až karhavé pohľady. Pohľad na mňa bol obrysmi príliš presný. To pevné bavlnené tričko nemalo ako poskytnúť eleganciu povievajúceho hodvábu. Totiž pozorovať kráčajúce ženy v Kalkate bolo ako sledovať pohyb pestrofarebných motýlích krídel.

Nosenie tesného odevu je v mnohých krajinách chápané ako výzva k telesnému zblíženiu. O čo je „sexy“ odev v krajine pôvodu migranta zriedkavejší, o to častejšie upútava zrak napríklad v Európe. Okrem oblečenia, uprenejšie pohľady môžu vyvolať aj hojdavé pohyby tela, dlhšie úsmevy či žmurknutie oka. Aj malé náznaky sympatie sa nechápu ako nezáväzné, ba naopak, môžu prispieť k „ponuke na sobáš“. V neverbálnej komunikácii totiž signalizujeme celým telom.

Na letisku som si vybral miesto, odkiaľ som mal dobrý výhľad na príchody aj na výťahy. V hale bolo dosť málo ľudí. O to viac ma prekvapilo, keď sa vedľa mňa postavil cudzinec tak blízko, že keby som vystrel ruku, dotknem sa ho. Hnevalo ma, že mi priam dýchal na krk. S hlasitým odkašľaním som okato odstúpil dva kroky. A on, akoby len na to čakal, prišiel ku mne ešte bližšie. Nedíval sa na mňa, ba správal sa akoby som tam ani nebol. Prišiel mi odporne nevšímavý a dotieravý. Rozhodol som sa viac mu neustúpiť, veď to je nateraz moje miesto... Počas mojich ciest na Blízkom východe sa mi však opakovane stalo, že ma z mojej pozície niekto dostal. Vždy ma to nasrdilo, vždy. Ešte aj vo verejnom kine sa napríklad pre prichádzajúcich sprava posunul celý rad doľava. Stačilo, že dotyčný jemne drgol bokom, akoby povedal „pomknite sa“ a sadol si. Smolu mal len ten, kto bol na opačnom konci - jednoducho vypadol. (Hall 1990)

Verejný priestor sa v niektorých krajinách nedá osvojovať či osobovať. Verejné priestranstvo je k dispozícii pre všetkých. Bod, ktorý si na monitorovanie prichádzajúcich na letisku vyberie Európan, bude s veľkou pravdepodobnosťou rovnako výborným pozorovacím stanovišťom aj pre Araba. Je bežné, že ak niekto potrebuje použiť isté miesto, môže vyslať signály, ktoré človeka posunú a miesto uvoľnia. Na západe si ľudia nárokujú na priestor, keď stoja, akoby mali okolo seba bublinu. Držia si ľudí „od tela“. „Bublina“ je zvyčajne na vzdialenosť vystretej natiahnutej ruky. Na východe naopak predpokladajú, že sa im ľudia ustúpia, keď sú v pohybe. Miesto statickej bubliny svoj priestor človek hľadá ako „prúd pohyblivej rieky“.

Vzdialenosť medzi osobami je určovaná situačným a kultúrnym kontextom. Prekročiť tridsaťcentimetrovú hranicu intímnej zóny nemusí znamenať nerešpektovanie osobného priestoru či prejav agresie. Rovnako, udržiavať odstup na pol metra nemusí signalizovať chlad či nedostatok záujmu. S polmetrovou „bublinou“ by sme sa v Južnej Amerike označeniu čudáckeho samotára zrejme nevyhli.

Vzdialenosť medzi ľuďmi, ktorú ľudia pociťujú ako príjemnú, je v každej krajine iná. Ak máme pocit, že je niekto príliš blízko, nestačí odstúpiť. Je potrebné povedať, že príliš malá vzdialenosť je nám nepríjemná a ukázať, aká je pre nás „v poriadku“. Prijateľné hranice zón nie sú všeobecne platné a sú premenlivé. Definície intímneho (0 – 0,7 m), osobného (0,3 – 1,5 m), spoločenského (1,2 – 3,6 m) a verejného priestoru (3 a viac metrov) sú na celom svete tak kultúrne, ako aj individuálne odlišné. (Hall 1990) Vzdialenostné tance však môžeme pozorovať: dejú sa nevedome v každom stretnutí ľudí, keď sa odlišné intímne, osobné či spoločenské zóny zosúlaďujú.

Orientácia v priestore závisí od činností na danom mieste

Pre každého je predstava miesta, v ktorom žije, iná: závisí od toho, čo na daných miestach prežil a či boli hodné zapamätania si. Naša myseľ je totiž veľmi energeticky úsporná. V prípade, že náklady na uchovanie informácie sú privysoké, nevynaloží potrebnú námahu a informáciu „pustí jedným uchom dnu a druhým von“. Zisk z informácie musí prevyšovať energiu zo spracovania, preto je potrebné informácie urobiť pre myseľ príťažlivými. (Sperber, Hirschfeld 2004)

„Mapy v hlave“ sú nemenej podrobné než tie kartografické, obsahujú však iný typ údajov. S úradnice miesta sú určené informáciami o minulosti miesta, vlastnými zážitkami spolu s vôňou miesta, vizuálnou aj zvukovou stopou miesta, textúrou povrchu, ba niekedy i chuťou na jazyku. Orientačné body sa odvíjajú od nami prežitých situácií, resp. od aktivít, ktoré sme na danom mieste vykonávali. Nielen osobná, ale aj opakovaná činnosť komunity prispieva k tomu, ako sa miesto označí. Pre každého člena bude jasná miestna prezývka, ktorá je len zriedka pochopiteľná pre cudzích ľudí a vyžaduje si kultúrny „preklad“. Napríklad v mnohých menších mestečkách sa nepoužíva označovanie domov podľa čísiel a názvov ulíc. Pohyb v mieste je určovaný podľa štvrtí a lokálnej histórie, prezývky podľa „pôvodných“ obyvateľov, pamätnej skaly, stromu, rieky, ba aj už nejestvujúcej historickej budovy či udalosti. Pri navigácii na neznáme miesto obvykle nestačí poštová adresa, ale dodatočné opisné vysvetlenie. (Tužinská 2009)

Myslel som si, že nebudem mať problém nájsť miesto stretnutia: mám napísané presné číslo domu aj názov štvrte. Ulice boli na moje počudovanie bez mena. Blúdil som po tej štvrti snáď hodinu. Číslo dvanásť nebolo ani pri čísle desať, ani pri čísle jedenásť, ba ani najbližších tristo metrov každým smerom. Nakoniec som mal šťastie a poštár ma navigoval – od jedenástky to bol ďalší kilometer... vysvetlil mi, že v Japonsku sú domy číslované podľa toho, kedy boli postavené. Ulice nemajú názvy a domy nemajú číselné poradie ako v Európe. Dôležitý údaj pre zaznamenanie adresy je ten, kto sa v akom poradí prisťahoval. (Hall 1966)

Formát poštovej adresy je v každom štáte odlišný. Sú krajiny, kde sa nezaznamenávajú čísla domov alebo ulice, či štvrte. Spôsob zaznamenania orientačných údajov nijako nesúvisí s úrovňou civilizovanosti danej oblasti. Ak sa zdá, že migrant uvedie príliš stručnú adresu, najprv si necháme vysvetliť, ako sa štandardne adresa zapisuje, ak by sme napríklad chceli poslať do jeho krajiny pôvodu list. Ak adresu opisuje neochotne, môžeme sa ho opýtať, či máme správny dojem, ale rešpektujeme jeho dôvody.

Čas mení priestor a priestor mení čas

Podobne ako je priestor určený v každej kultúre inak, aj čas hodnotíme podľa toho, v akej sme životnej situácii, období roka, fáze mesiaca a hodiny dňa. „Je neskoro“ znamená niečo iné pre cestujúceho, iné pre dieťa, iné pre starenku. „Prídem o chvíľu“ na úrade, ako vždy, keď čas počítame, trvá „večnosť“ . V kultúrach, ktoré trvajú tisíce rokov, je v rozprávaní časté vysvetľovanie „od Adama“. V kultúrach, kde je čas tovarom, sa odvolávanie na dejiny pokladá za zbytočné mrhanie časom. Hrdosť na minulosť sa napríklad v Iráne prejavuje aj tak, že sa v rozprávaní nadväzuje na staré tradície, v afrických štátoch spomenutím spôsobu života predkov.

Čas sa v mnohých kultúrach vníma cyklicky . Pojem nadväzovanie aj v slovenčine súvisí s tkaním, s vretenom času, kolesom osudu. Striedanie a návrat dňa a noci, mesiaca a ročného obdobia je kruhové. Opakovane prichádza čas siatia, čas vína, čas malín, čas orgovánov, čas úrody.

V Európe je historický čas chápaný ako priamka, presne ohraničený výsek od dátumu x po dátum y. Detailné časové údaje si pamätáme len vďaka opakovanému kontaktu s kalendárom, textom, papiermi a s plánovaním práce, pre ktoré sú podstatné. V pocitovej sfére, pre naše telo, sú dátumy nepodstatné čísla. Telo nevie merať, stratiť, získať, mrhať časom. Telo si pamätá kvalitu času, nie dátum. Pre každého človeka je preto dôležité, aby sa mohol rozhodovať o tom, ako bude tráviť čas.

Aby som unikla tej nenávidenej azylovej procedúre, kde si ma donekonečna pohadzovali na úradoch, nežiadala som ďalej o azyl, ale vzala som doplnkovú ochranu na jeden rok. Už druhý rok som nevládala každé tri mesiace predlžovať si život potvrdenkami. Trávenie väčšiny voľného času po úradoch však pokračovalo ďalšie štyri mesiace...o pol roka ma to čaká znova...O svoj život som bojovala päť rokov, z toho na Slovensku dva...

Potrebu plánovať, ako aj predstavy o budúcnosti majú ľudia bez rozdielu štátnej príslušnosti. V niektorých národoch však o budúcnosti nie je zvykom rozprávať. Čas nevnímajú ako tovar; veria totiž, že podobne ako priestor, sa nedá vlastniť. Neznamená to, že nevedia pomocou iných slov vyjadriť minulý alebo budúci dej, no len prítomnosť a minulosť je to, čo sa dá vierohodne zdieľať. Napríklad v niektorých afrických štátoch sa o tehotnej žene nesmie hovoriť, pokiaľ neporodí, aby sa nezariekla. Viaceré národy majú úplný zákaz hovoriť o mŕtvych, nesmú vysloviť ich mená, ba ani ich použiť pre novorodencov. Podobne by sa malo hovoriť nielen o prírastkoch v osobnom živote, ale aj v pracovnom: nehovorí sa o nepodpísaných projektoch, ba niekde sa nesmie spomenúť ani očakávaný výnos.

Na pracovných cestách v Arábii som bol prekvapený, ako ťažko sa mi diskutovalo o možnom budúcom zisku. Je samozrejmé, že nikto nemôže vedieť, čo sa presne stane, ale zdalo sa mi, že niekedy to platilo doslovne. Hovoriť o budúcnosti je podľa nich niečo podobné ako miešať sa do kuchyne bohov... Veria, že len hlupák vraví o budúcnosti, či sa jedná o úrodu, alebo očakávaný prírastok vo firme. Vyzeral som teda ako blázon, ktorý nevie, že hovoriť o budúcnosti je nielen číry nezmysel, ale že sa dá aj zarieknuť! (Hall 1966)

V iných kultúrach sa môžu používať iné typy kalendárov a číslovania, ktoré sa veľmi náročne prepočítavajú do gregoriánskeho kalendára. Dokonca aj dátum narodenia môže byť zaznamenaný opisne: „narodil sa v čase dozretých granátových jabĺk“ či „v období dažďov“ . Menej „presné“ časové údaje, ktoré sa viažu na inú udalosť, sú totiž viac zapamätateľné. Voľnejší postoj k chápaniu času sa môže prejaviť aj v stretávaní sa. Príchod na schôdzku o dve hodiny neskôr sa tak nemusí považovať za urážku, nakoľko to inde môže byť priam zvykom. Dokonca ani keď niekto na dohodnuté stretnutie vôbec nepríde, keď sa dotyční stretnú opäť, niekedy ani nespomenú, prečo jeden z nich neprišiel. Jednoducho sa predpokladá, že sa zmenili okolnosti. Neznamená to však, že iní ľudia čas nevnímajú, ak sa nesprávajú a nevyjadrujú „presne.“ (Tužinská 2009)

Hľadieť z očí do očí sa smie len niekedy a len niekde

Je známe, že v komunikácii slová hrajú „druhé husle“ – aspoň 90% informácií získavame z rôznych zmyslových vnemov. Napriek tomu, že ľudia sa riadia najmä podľa neverbálnych prejavov, dochádza k tomu, že si ich nesprávne vyložia. Konkrétne pohľady, mimika, gestá či rozostavenie osôb v priestore je výsledkom sociálneho učenia sa od raného detstva.

Napríklad v Ázii je zvykom emócie nekomunikovať cez tvár. Aj pri dopravnej nehode či úmrtí blízkej osoby možno vidieť úsmev na tvárach zúčastnených. Prejavy hnevu či smútku na verejnosti sa považujú za neakceptovateľné. Znamenalo by to stratu tváre a poníženie pre všetkých zúčastnených. Ten, ktorý sa hnevá a aj ten, na koho sa hnevá, má svoju dôstojnosť. Ľudia v Ázii veria, že osobná dôstojnosť ľudí má prednosť pred emóciou, ktorá je len dočasná.

Pohľadom človek vymedzuje svoj priestor. V prípade, že je zvonka zúžený, ako napríklad vo výťahu s cudzími osobami, uprie strnulý pohľad do jedného bodu. V arabských a indických kultúrach, kde sú ľudia zvyknutí na častú telesnú blízkosť, na verejnosti neuhýbajú pohľadom. Môže sa nám javiť, že „zízajú“, im sa však pohľad nejaví ako vstup do súkromia. Naopak, vo Vietname a niektorých afrických štátoch v komunikácii s hierarchicky vyššie postavenými je zas zvykom hľadieť do zeme. Pohľadom akoby ohraničili svoj priestor, ktorý nezasahuje do teritória druhého.

Vo firme vypadla linka a výroba sa na úseku zastavila na dva dni. Môj nadriadený bol presvedčený, že linka sa pokazila mojou vinou. Neovládol sa a kričal na mňa. O čo viac som sa usmieval, o to viac zvyšoval hlas. Nástojil na tom, aby som sa mu díval do očí. Hľadel som však pokorne do zeme, pretože u nás doma, vo Vietname, je nemysliteľné hľadieť vyššie postavenému človeku priamo do očí. Možno si myslel, že mi na práci nezáleží. Nemal som mu to ako vysvetliť, nevyzval ma k reči a nemal som mu prečo odvrávať. Navyše, vo svojom hneve by ma aj tak nepočul.

Neverbálne prejavy sú v každej spoločnosti odlišné: zväčša závisia od sociálneho postavenia. Ak sa niekto usmieva v situácii, kedy to neočakávame, nemusí to znamenať výsmech. Ak niekto prikývne, neznamená to vždy súhlas alebo porozumenie. Ak sa niekto nedíva priamo do očí, nemusí to znamenať, že nechce komunikovať.

Pohľad je tiež jeden z komunikačných nástrojov moci: podobne ako inde v živočíšnej ríši signalizuje postavenie svojho nositeľa. Oko ako okno do duše sprostredkúva širokú škálu emócií, ale aj postoj k činnosti okolia. Pohľadom sa signalizuje povzbudenie, pokarhanie, vďačnosť, trest, záujem, odpor, hnev, láska. Často tak ľudia robia aj bez uvedomenia si toho, čo je signalizované. Prostredníctvom vizuálnych podnetov ľudia odovzdávajú o sebe dôležitú informáciu: aké je ich miesto v spoločnosti.

Viem tancovať na melódie svojich otcov a moje deti chcem naučiť tancovať tak, ako to bolo odovzdávané z generácie na generáciu. Keď som videl na dielni o slovenskej kultúre vaše výšivky, tak by som rád ukázal , že aj v našej krajine vieme vyrobiť také pekné veci.

Vidíme viac to, na čo opakovane zaostrujeme

Hoci je zrak je u človeka vývinovo najmladší, často sa neprávom uprednostňuje pred inými zmyslami. Vnímanie očami sa mení v čase, a v našej pripravenosti vidieť vybrané objekty. Stačí si spomenúť na rozličné opisy svedkov tej istej udalosti: každý si všíma iné detaily. Opisovaný vizuálny priestor nie je „objektívny“, ale je výsledkom spolupráce prostredia a človeka. Napríklad centrálne videnie niekedy „vynechá“, čo sa prejaví tým, že sa pozeráme na veci a nevidíme ich. Periférne videnie vníma okolie neostro, ale napriek tomu dokáže sprostredkovať dôležitý signál. To, čo v danom momente vidíme ako dôležité, je rozdielne medzi ženami, mužmi, v prírode, v interiéri, v mladosti, v starobe, doma, v cudzine. Aj to, čo vnímame zrakom ako dôležité, je závislé od kultúry, v ktorej sme vyrastali. Napríklad ľudia žijúci v prírode sú schopní voľným okom a uchom rozlíšiť oveľa jemnejšie podnety, ktoré netrénované oko a ucho nie je v stave zaregistrovať. Naopak, ľudia vyrastajúci v meste sa budú orientovať skôr podľa budov, než podľa hviezd.

Jednoducho platí, že nik nemôže opísať prostredie nestranne. V novom kultúrnom prostredí je preto potrebné zdôrazniť detaily, ktoré sa nám javia ako samozrejmé, ale pre cudzinca môžu byť nové. Či sa jedná o navigáciu v meste, orientáciu v inštitúcii, alebo o opis udalosti v úradnej veci, odporúča sa čo najviac používať schematické mapy a obrazový materiál.

Pri opisoch udalostí zo života migrantov, ktoré môžu zohrávať zásadnú úlohu v procese dokazovania, je dôležité dbať na základné rozdiely v jazykovom prejave. (Tužinská 2009) Napríklad predstavy o farebnosti veci či pokožky sa môžu zásadne líšiť podľa toho, v akom prostredí sa človek dlhodobo pohyboval. Je známe, že nijaký jazyk nemá pomenovanie pre farby celého spektra. (Salzmann 1997) Ľudia danej kultúry síce vidia rozdiel medzi jednotlivými farbami, ale ak pre nich nemajú použitie, nemajú ani pojmy (ako napr. lilavá, broskyňová, tyrkysová či holubia). Podobne aj odtiene ľudskej pokožky myseľ zvykne rozlišovať skôr ako svetlé a tmavé. Objektívna hranica medzi najtmavšou svetlou a najsvetlejšou tmavou jednoducho nejestvuje. Aj z týchto dôvodov všetky pseudovedecké pokusy rasových klasifikácií zlyhali. Niet totiž takého znaku, ktorý by bol spoločný pre všetkých členov označenej skupiny. Indka z najvyššej kasty môže mať pokožku svetlejšiu než Európanka po dovolenke, sedliak Jano môže mať nos širší než roľník z Ugandy.

Musia pochopiť, že sme ľudia. Farba nič neznamená. Máme tie isté myšlienky, nádeje, sny. Máme tie isté srdcia. Vieme byť veselí aj smutní ako každý. Mali by nás akceptovať do komunity. Aká škoda, že veľa ľudí si myslí, že černosi sú agresívni. Keď ideme po ulici, otáčajú za nami hlavy. Ak poviem ahoj, ako sa máš, deti sa ma neboja. Jedno dieťa ma v autobuse chytilo za ruku, a skúšalo, či tá farba nezlezie. Je to normálne, nepoznajú nás, možno nikdy také nevideli. Ale musia sa naučiť, že iná farba pokožky neznamená, že nie sme ľudia. Myslím, že je to aj televíziou, ktorá podporuje takéto predstavy. Ak dokumenty z afrického kontinentu ukazujú prevažne džungľu a levy, ľudia si myslia, že to je všetko. Vieme však robiť tie isté veci, vieme sa učiť, vieme sa o poznanie deliť, vieme sa porozprávať, vieme spolupracovať a pomáhať si.

Stereotypné predstavy o etnikách a rasách jestvujú na celom svete, a sú viac zamerané na druhých než na seba. Hoci sa stereotypy používajú najmä počas klebetenia, vo veľkej väčšine prípadov danej skupine osôb priamo alebo nepriamo ubližujú tým, že obmedzujú ich prístup k zdrojom a napĺňaniu základných potrieb. Je vedecky dokázané, že ak opakovane zaostrujeme na chybovosť nejakej osoby či skupiny, máme sklon pre svoj predpoklad hľadať dôkazy. Odporúča sa preto opakovane zisťovať, aký názor na vec má skupina osôb, o ktorej sa šíria stereotypy.

Ľudia radi vyhľadávajú informácie, ktoré potvrdzujú ich minulé úsudky. Podobne hľadajú aj od okolia dôkazy, ktoré potvrdzujú ich vlastné postoje. Aj preto si o druhých pamätáme hlavne tie údaje, ktoré sme o nich vopred predpokladali. Ak to nesedí, radšej sa poznamená, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Zmeniť úsudok je totiž pre myseľ energeticky náročnejšie, než použiť stereotyp či schému. Automatické prepájanie informácií môže dokonca spôsobiť, že si jednotlivec môže „pamätať“ niečo, čo sa nestalo, pretože to nesedí do jeho schémy. Ako príklad poslúži výskumný experiment sledovania scény, keď dobre oblečený beloch vytiahne nôž na černocha. Veľké percento dívajúcich „si spomenulo“ presný opak: že nôž vytiahol černoch. Sme teda náchylnejší zapamätať si svoj úsudok o druhom človeku, než spomenúť si na konkrétny dôkaz, napr. na správanie, ktoré ho podnietilo. (Fiske, Taylor 1984)

Spôsoby komunikácie menia správanie

Pre prácu s ľuďmi je dôležité poznať aj to, ako môžeme ovplyvňovať správanie druhých v komunikácii (usporiadaním priestoru, zvukmi, osvetlením, obrazmi, vôňami). Priestory čakární a ubytovní sa dajú upraviť podľa toho, aký je zámer danej inštitúcie. Tesnosť, nepríjemný zvuk, prítmie, mdlé steny, či stojatý vzduch môžu vytvárať podmienky pre podobne pôsobiace myšlienky a činy. Prázdny priestor, ticho či hluk, príliš jasné osvetlenie a prievan vytvárajú medzi ľuďmi rozstup. Stačí, aby boli v priestore kvety a miesto na sedenie, hrala hudba v pozadí, priestor mal primerané osvetlenie a vetranie, a ľudia sa rozhovoria vďaka zvukovej kulise. Zvukovú kulisu obvykle tvoria aj činnosti za dverami pracovní či izieb. Ovplyvňujú tým každé ďalšie správanie čakajúcich.

Keď sa porovnávala politika otvorených a zavretých dverí na kanceláriách v rôznych krajinách, zistilo sa, že zavreté a otvorené dvere majú veľmi rôzne významy. Zavreté dvere na úradoch nemuseli znamenať, že je niečo zatajované. Otvorené dvere nemuseli znamenať, že je niekto len práve na odchode, alebo že vždy víta hostí. Pre Američanov zavreté dvere znamenajú „nevstupovať“ a otvorené dvere, že sú pripravení reagovať na požiadavky druhých. Pre Európanov zavreté dvere znamenajú „pracujem“, otvorené, naopak, „už nepracujem“. Výnimkou sa stávajú úrady, ktorých prvoradým poslaním je služba „otvorených dverí.“ (Hall 1990)

Zo strany úradov jednanie so skupinou miesto jednotlivcov môže paradoxne vybavovanie urýchliť. Napríklad keď sa Američania pokúsili o použitie osobnostných a inteligenčných testov na africkom vidieku, neuspeli. Očakávali, že testy budú vyplnené jednotlivo. Zažili presný opak – ľudia sa zoskupili, a tak sa radili sa o správnych odpovediach, pretože pre nich platí „viac hláv, viac rozumu“.

V kultúrach, kde je zvykom dospieť k výsledkom spoločnými silami je zriedkavé, aby ľudia stáli na úradoch v rade. Státie v rade podľa poradia príchodu na niektorých pôsobí ako poslúchanie slepej autority. Iným zas státie v hlúčikoch pripadá ako neschopnosť zorganizovať sa. Neustále tlačenie sa dopredu a predbiehanie môže byť aj prejavom schopnosti pretlačiť sa za svojim napriek záujmu iných. Samotná prítomnosť klientov na inštitúciách totiž znamená, že ide o dôležité záležitosti.

Civeli na mňa ako stádo teliec. Ani čihi, ani hota, ako prikovaní zízali. Stratila som nervy a vyhodila ich všetkých von. Musela som si zatvárať kanceláriu. Kričala som na nich, aby sa postavili do radu. No ale to neexistuje, aby oni po jednom klepkali na dvere. Nevedia čítať?! ...Neznášam, keď je nad mojím stolom hrča zízajúcich ľudí! Jeden niečo konečne pochopí, a potom nad tým päť minút špekulujú. Ja by som zatiaľ mohla vybaviť ďalších troch. Keby som im to tristo ráz nepovedala! Ako keby boli hluchí...

Na rad som sa dostal asi po dvoch hodinách čakania na neútulnej chodbe. Kričala na mňa spoza svojho pultu ako zmyslov zbavená. Zdalo sa, že má svojej práce po krk. Niečo som neurobil dobre, netušil som však čo. Po slovensky som rozumel málo. Nápisom na dverách som nerozumel. Prekladateľ ďalej drmolil dlhé vety o právnych úkonoch, ktoré boli pre mňa španielskou dedinou. Jediné, čo som si z prejavu na úrade zapamätal, bolo to, že som tu neželaná osoba.

V kontaktných povolaniach nestačí, že na kancelárii sú napísané pravidlá úradného postupu. Ľudia si zriedka čítajú návody, navyše, ak pochádzajú z inej krajiny, nemusia im ani rozumieť. Piktogramy alebo premietanie krátkych filmov o očakávaných postupoch v čakárňach pripravujú čakajúcich a tým urýchľujú administráciu. Možné je tiež upraviť kancelárske priestory tak, aby vyhovovali na úspešnú komunikáciu obom stranám. Odporúča sa tiež rozšíriť úradné hodiny a zjednodušiť celkový administratívny postup.

Pri jednaní s klientami je potrebné získavať spätnú väzbu: k celkového administratívnemu postupu ako aj ku konkrétnej situácii. Prikyvovanie hlavou zhora dole, hoci aj sprevádzané „yes, yes sir, yes, yes ma' am“, zriedka znamená súhlas. Američan so zdvorilostným úsmevom „it's interesting“ zas môže dávať najavo, že ho téma vôbec nezaujala, ba že sa mu javí nudná. Naopak, kývanie hlavou z boka na bok nemusí znamenať nesúhlas – v niektorých indických krajoch tak dokonca ľudia prejavujú spokojnosť. Prikyvovanie je často len zdvorilostným prejavom rešpektu voči nadriadeným osobám. Mlčanie zas nemusí znamenať vážne pohrozenie, že niečo nie je v poriadku. Mnohé národnosti mlčia, keď usúdia, že nie je potrebné hovoriť, alebo ak chcú byť sami, a nič iné z toho nemusí plynúť. Ak teda pri komunikácii nemáme istotu, či sme boli pochopení, viac ako slovné inštrukcie poslúžia príklady žiadanej činnosti alebo obrazové ukážky.

Uši viac počujú zvuky, ktorým rozumejú

Vnemové vzory, ktoré sa utvoria v detstve, zostávajú počas života viac-menej stabilné. Napríklad dieťa, ktoré vyrastalo v prostredí tenkých stien a tenkých dverí, je aj počas života zvyknuté na viac hluku než dovolí hrubostenné a zvukovo izolované prostredie. Prvé zvuky, ktoré človek vníma, je pulzácia a tok tekutín v tele matky. Každý pocit matky sa odrazí na tóne hlasu, na zrýchlení tlkotu srdca, na zmene šumov. Farbu hlasu ľudské telo pozná oveľa skôr než slová a ich význam. Pre dieťa je zvuk z rodičovských úst ako signál, ktorý znamená jednoduché odkazy: tu ma niečo čaká, to nesmiem, teraz sa môžem uvoľniť... Preto rovnako ako v prvých rokoch, aj v dospelosti človek neuverí slovám, ak sú v nesúlade s farbou hlasu.

Nerozumela som ani slovo. Jediné, čo som mohla počúvať, bola melódia reči a pohyby tiel. Reč bola monotónna, úsečná a rozkazovačná, pohyby strnulé, tváre znudené a bez úsmevov. Prekladateľ nám medzi rečou vynadal, že načo sme prišli, že ho stále otravujeme, a že nech čo najskôr zmizneme. Cítila som sa ako vrece zemiakov, ktoré si pohadzujú od dverí k dverám, až označkované skončilo v sklade, kde vravia, že najskôr zhnije. Súrne som potrebovala ísť na toaletu. Ukázali na chodbu s viacerými dverami. Bola som rada, že ma odprevadila iná prísediaca, lebo označenie WC mi nehovorilo vôbec nič. Toalety vysoké ako stoličky som videla po druhýkrát. Privysoké na to, aby sa na ne dalo stúpiť. Dávalo zmysel, že sú na sedenie, no ani v lietadle, ani na polícii som si zo známych dôvodov nechcela na ne sadnúť. Len mi ostávalo obdivovať ženy západu, že ony vedia trafiť postojačky. Hľadala som naľavo: po ruke žiaden bidet, ani točka s tečúcou vodou. Len napravo bol akýsi držiak s otáčavým valcom, na konci ktorého bol zámoček.

V prípade poskytovania akýchkoľvek služieb sú ľudia citliví na to, ako dávajú aj prijímajú pomoc. Mimo vlastnej skupiny, v cudzine ľudia čítajú gestá a farbu hlasu o to viac, že slovám nerozumejú. Jeden z mála výrazov tváre, ktorým ľudia rozumejú bez ohľadu na etnickú príslušnosť, je vyjadrenie odporu, ako aj úsmev. Malý pohyb svalov na tvári spôsobuje oveľa väčší pohyb celého tela: odporný výraz tváre automaticky odpudzuje, úsmev a smiech priťahuje.

Posudzovanie hlasitosti je nielen otázkou kultúrneho zvyku, ale aj konkrétnej potreby daného prostredia. Napríklad na relatívne malých husto osídlených ostrovoch považujú Angličania hlasnú vravu za presah do súkromia iných. Za to, čo oni považujú za neslušné, bývajú neprávom obvinení z tajnostkárstva. Američania naopak pri hlasnom prejave zároveň signalizujú, že nemajú čo skrývať a že sú otvorení. Nedívajú sa však priamo do očí a kĺžu pohľadom. Angličania sa pri tichšej vrave sústredia a do očí obvykle pozerajú. Tieto neverbálne rozdiely sú natoľko opačné, že Angličania si nie sú istí, či Američania počúvajú a Američania sú v pomykove, či Angličania rozumeli, lebo hľadia a pritom neprikyvujú hlavou. (Hall 1966)

Ak pozorujeme komunikáciu v skupine, obvykle sa javí zložitejšia pre vonkajšieho pozorovateľa, než pre samotných účastníkov. Navyše, ak daná skupina rozpráva inou rečou, než ktorej rozumieme, vnímame len intonáciu zvukov. Takisto cudzinci vnímajú našu reč: v nezrozumiteľnom toku slov je viditeľná len reč tela. Dokonca aj reč, ktorej rozumieme, ak je hlasnejšia ako sme zvyknutí, reagujeme na ňu už len ako na signál. Napríklad ak niekto kričí, oveľa viac než na význam slov reagujeme na krik. Krik signalizuje nebezpečenstvo a potrebu úniku či boja. Nie je krik ako krik: decibelová hranica toho, čo sa už považuje za krik, je podmienená zvykmi v krajine pôvodu.

Stála som s mapou v ruke na križovatke dvoch štvorprúdoviek. Na rožných budovách neboli názvy ulíc, tak som sa opýtala okoloidúceho, kde sa asi nachádzam. V priebehu minúty som bola obklopená asi dvadsiatimi ľuďmi, pričom sme sa všetci húfne dívali do mapy. Každý z nich povedal svoj nápad, niektorý až tak hlasito, že zaujal miestneho policajta, ba až dvoch, ktorí sa začali pre miesto môjho smerovania škriepiť. Mala som pocit, že som v strede kríka a na mne kŕdeľ hlasne poskakujúcich vrabcov. Temer bez povšimnutia som sa z klbka predrala von a kráčala preč. Náhodní navigátori ochotní pomôcť stále pokračovali v dišputách.

Čuch je ako dotyk: vyhmatá priestor

Na rôznych miestach sveta ľudia kladú dôraz na iné zmyslové podnety. Je zaujímavé, že vnímanie priestoru sa mení podľa toho, či ľudia v komunikácii dlhodobo uprednostňovali podnecovanie zraku, sluchu, chuti, čuchu alebo hmatu. Čuchové centrá v mozgu sú vývojovo staršie a teda jednoduchšie ako zrakové centrá. Zrak totiž poskytuje človeku široké spektrum obrazov, tým podnecuje abstraktné myslenie a množenie myšlienok. Naopak, čuch podnecuje predovšetkým naše pocity a vťahuje človeka viac do sféry jeho vlastného tela. (Hall 1990)

Priblížil sa ku mne, trikrát ma bozkal a v tesnej blízkosti zotrval troška dlhšie, než ako som zvyknutý z domu. Znervóznel som, lebo v ten deň som parfum nepoužil, a vôbec nie som zvyknutý na takú blízkosť. Dýchol na mňa tak, akoby ma chcel ovanúť a sám sa priklonil k mojej tvári, akoby si ma ovoniaval. Miatlo ma, že pôsobil veľmi prirodzene. Aj tak som mal pocit, akoby mi vliezol pod kožu, prečítal si môj genetický kód, stlačil Enter, a spracoval si ma vo svojej databáze. Po dlhšom pobyte v Arábii som poznal, koľko veľa si cudzí ľudia vymenia bez slov. Cez vône si povedali o sebe viac než dosť. Parfum, ktorý používam, moje hranice tela pravidelne posúval aspoň o meter ďalej. Na to, aby som rozpoznal iné značky parfumov, som sa nikdy nemusel tak tesne k nikomu priblížiť. Takto nemiešanú, neprekrytú, číru vôňu kože som naposledy cítil pri vlastných deťoch.

Tým, že čuch je v prazákladoch zmyslov hlboko, vplýva viac aj na emócie. Už len spomenutie zápachu môže byť použité voči iným; ovplyvňuje ľudí cez pocity, ktoré sa nedajú argumentovať. Napríklad neľudské zaobchádzanie a vyhladzovanie sa ospravedlňuje ľahšie, ak sú iné bytosti označované za smrdiacich skupáňov, necivilizovaných pohanov alebo aj opice, svine a tchory. Ak nám druhí ľudia smrdia, nech sú z ktorejkoľvek krajiny, nie je to ich vlastnosť, ale naša klasifikácia pachov. Výrazný zápach však môže prameniť aj zo zvýšeného stresu, zmeny stravy a trávenia, ako aj odporu používať „cudzie“ hygienické zariadenia. Vône všeobecne, no najmä zmesi kuchynských a kúpeľňových prísad sú návykové, nakoľko sú telu dlhodobo najbližšie a sprevádzajú naše osobné zážitky. Z toho vyplýva, že nám vonia viac to, čo viac poznáme.

Nie nadarmo fráza „vôňa domova“ poukazuje na jednu z najutkvelejších vôní. Niektorí si pamätajú zvlášť vône z detstva, napríklad vôňu u starých rodičov či starosvetské prostredie dediny. Nezriedka sa tiež hovorí o kuchyniach, ktoré by neprešli jedinou hygienickou normou, ale nikde inde a nikdy inokedy tak dobre nechutilo, ako práve v nich. Čuchová pamäť tiež oživuje spomienky na emočne nabité udalosti. Pre navrátivších zvlášť kontrastne vystupuje tento zmysel na povrch pri návrate z ciest. Mnohí cestovatelia po pobyte v Arábii a Indii uvádzajú, že sa im Európa javila ako šedá, mdlá, tichá a riedko osídlená krajina. Intenzita pachov, prenikavých pohľadov, farebne sýtych odevov, flóry a fauny, tlačenice a hluk na uliciach veľkomiest s počtom obyvateľov väčším ako obyvateľstvo Slovenska je nepomerne vyššia. Rovnako ako môžu byť nám „ich vône“ cudzie, cudzincom môžu byť cudzie „naše domáce vône“. Zapáchajú im podľa toho, aké pocity ich počas pobytu na Slovensku sprevádzajú.

Každá chuť má vlastnú históriu: chute nie sú vrodené

Chuťové poháriky na ľudskom jazyku sú denne napĺňané rozličným pomerom sladkej, slanej, kyslej a horkej chuti. Chuť, ktorú vnímame, máme problém opísať inak ako obrazne a zväčša sa nám to lepšie podarí vysvetliť človeku, ktorý už jedol podobné potraviny. Za konkrétnu chuť na jazyku môžu genetické predispozície v kombinácii s našimi predchádzajúcimi chuťovými zážitkami. Chutí nám podľa toho, ako nám to vonia, ako to vyzerá, aké je to na dotyk, aj ako to môžeme stráviť. Na celkovú chuť pôsobí aj náš celkový telesný pocit i to, kde a s kým jeme.

Ten vatový chlieb som už nemohla ani vidieť. Nedalo sa naň natrieť maslo, nedalo sa doň zahryznúť a voňal ako sladký našušorený chumáč. Jediná možná úprava ho robila znesiteľným: hriankovač. Bol tak natenko nakrájaný, že plocha obvyklého krajca nemohla stačiť, musela som ich zjesť aspoň päť, a teda päťkrát viac masla, čo expresne nadúvalo opasok. Normálnu múku bez vmiešanej sódy bikarbóny v obchode nemali, a tak spraviť si kysnuté cesto sa tiež nedalo. O šuňavskej slanine a slatinskej bryndzi ani nehovorím. Predstava, že by som mala prehltnúť ten vatový chlieb natretý citrónovou huspeninou, mi zdvíhala žalúdok. Britský štandard som vedela prežiť akurát v čínskej reštaurácii... Až cez túto skúsenosť som pochopila, prečo si viacerí migranti sťažujú na „slovenskú kuchyňu“, keď si nemajú ako uvariť tak stráviteľné jedlo, na aké boli zvyknutí.

Chuť je spojená aj s činnosťou čuchového senzoru a s dráždením dotykových a tepelných receptorov. O vplyve chutí na našu kvalitu života svedčí aj fakt, že sme schopní zapamätať si vôňu jedál z detstva. Skôr ako jedlo vložíme do úst, zavoniame ho. Ak máme upchaný nos, chutí nám menej. Starším ľuďom, ktorí majú problémy s čuchom, prestáva chutiť. Vôňu morských rias majú v „čuchovej“ pamäti ľudia prímorských kultúr, vôňu páleného ľudia ovocinárskych krajov. Je zaujímavé, že žiadna z vôní nie je univerzálne „voňavá“; každá vôňa je podmienená históriou kuchyne tej ktorej kultúry.

V niektorých kultúrach ľudia veria, že ľudia dokonca voňajú podľa toho, čo jedia a na čo myslia. Nie náhodou sa hovorí, že zákazy a príkazy v rámci inej kultúry „nám nevoňajú“, ale majú svoj vlastný zmysel. Napríklad je známe, že moslimovia a židia považujú za nečisté bravčové mäso, hinduisti nekonzumujú hovädzie mäso. Zákaz jesť niektoré jedlá je podložený nielen náboženskými textami, ale aj bežnými praktikami. Svine sa váľajú v blate a živia odpadkami, a to akoby „prechádza“ do mäsa. Navyše, ich chov v teplejších pásmach je menej hygienický. Úcta k dobytku v Indii zas podporuje zachovanie ťažných zvierat pre roľníkov. V oblastiach, kde je úroda vzácna, je prebytočným luxusom mrhať ju ako krmivo pre zvieratá. Úžitok z nezabitého dobytka je dlhodobý a rozmanitý: dáva mlieko, ťahá pluh, trus so slamou slúži ako kurivo. Krava je lacnejšia a čistejšia ako traktor, na niekoľko rokov dá obživu celej rodine. Uctievanie posvätnej kravy tak dáva zmysel aj z ekologického hľadiska. Emisie metánu, ktoré sa v súvislosti s chovom dobytka spomínajú, pochádzajú z veľkochovov na produkciu hovädzieho mäsa vo vyspelých ekonomikách. (Kottak 1991)

Uprednostnenie istých jedál je tvorené sériou opakovaných chuťových vnemov. Bezprostredné zjedenie sladkého ovocia potom, čo sme jedli cukrovú vatu, môže vyvolať dojem, že ovocie bolo málo sladké. Po silne korenenom jedle ľuďom zas konzumácia výrazne sladkého zákusku uľaví. Pravidelná konzumácia tzv. ťažkých a ostrých jedál otupuje vnímanie širokej škály jemnejších chutí. O čo viac sa zvýši intenzita jednej chute, o to viac sa nám žiada pocítiť silno aj inú, kontrastnú. Naopak, po striedmo osolenom jedle alebo po pôste ovocie pôsobí veľmi sladko. V dlhodobom meradle opakované jedenie tých istých jedál tvorí chuťové návyky, ktoré vedú k uspokojivým pocitom, ako napríklad mastný chlieb s cibuľou alebo vyprážaný rezeň.

Nešla som na obed, aj keď som si vybrala lístok. Keď mi povedali, že podávajú mastný maďarský guláš, spomenula som si na predchádzajúce nevoľnosti a radšej som zostala hladná. Do večera si urobím fazuľovú polievku so štipkou korenia od priateľov z afrického obchodu. Ešte chvíľu a bude miesto v kuchynke. Vyvetrám v nej po susedoch a pôjdem variť. Som rada, že aspoň niečo si tu v tábore môžem urobiť po svojom – takú polievku, akú varievala moja mama.

Chuťovým návykom alebo kultúre chutí sa ľudské telo prispôsobuje natoľko, že pri opakovanom nedostatku známych chutí môže dôjsť k strate chuti do života vôbec. Ľudia v chuťovo inom prostredí štandardne preto na celom svete vynakladajú veľké úsilie na zadováženie si im známeho jedla. Dokonca aj ľudia pracujúci v medzinárodnom obchode vyhľadávajú čo najpodobnejšie podmienky stolovania, na aké boli zvyknutí z domu.

Príprava jedla je obrad, jedenie je zdieľanie

V mnohých kultúrach sa príprava jedla zverovala výlučne osobám, ktoré požívali dôveru a úctu. V Indii má do kuchyne dovolený vstup len ten, čo pripravuje jedlo. Pred prípravou sa okúpe a pomodlí. Je nezdvorilé kuchára počas prípravy vyrušovať, aby sa mohol venovať výlučne vareniu, inak verí, že do pokrmu prechádza to, čím sa zapodieva. V jeho rukách je zdravie tých, ktorým varí.

Do kuchyne vstúpila bosými nohami. Chrbát držala vzpriamený, časť sárí prehodená cez rameno sa jej nezošmykla. Na zem položila umytú zeleninu. Sadla si do lotosového sedu, pomodlila sa a začala pripravovať obed. Na ostrí noža, ktorého čepeľ bola na drevenom podstavci namierená ku nej, nakrájala mrkvu, cibuľu, baklažán, zemiaky, uhorky, paradajky. Na obed bola ryža, ryba na zelenine, šalát, čatní a čapati. Pripravované jedlo neochutnala skôr, ako ho ponúkla bohom, hosťom a deťom. Jedla až to, čo zvýšilo.

V Indii sa počas varenia jedlo neochutnáva, napriek tomu je ľuďom lahodné. Je tiež nemysliteľné, aby sa ponúklo jedlo, ktoré už prišlo do styku so slinami (obliznutím varešky), alebo aby sa po niekom dojedalo. Nie každá rodina je vegetariánska a nie každá jedáva štipľavé jedlá. Rôzne potraviny sú delené podľa prevahy jednej z „vesmírnych kvalít“: sattva – čisté (napr.: čerstvé jedlo), rajas – ohnivé (napr.: čili papričky) a tamas – nečisté (napr.: prezreté ovocie, jedlo staršie ako dve hodiny po uvarení). Brahmanské rodiny sa jedlám typu rajas a tamas vyhýbajú, pretože veria, že nepriaznivo ovplyvňujú ich celkový stav.

Súvis medzi požívaním striedmych jedál a schopnosťou rozlišovať chute sa potvrdila aj výskumami. Vedci popisujú tzv. „superochutnávačov“, ktorí sú mimoriadne citliví na vnímanie chutí, za to sa však zďaleka vyhýbajú káve, silnému pivu, citrónom, feferónom či čiernemu chlebu a iným príliš agresívnym chutiam. Častá konzumácia príliš silných chutí sa vo viacerých kultúrach považuje za jeden z podnetov pre hnevlivé alebo inak neočakávané správanie. Naopak, tiež sa verí, že „s láskou“ pripravené a prijaté jedlo podnecuje spokojnosť.

Celková chuť, ktorú človek pociťuje, je teda len čiastočne výsledkom impulzu našich chuťových detektorov a ich spracovaním v mozgu. Chuť je výsledkom vône, vzhľadu, konzistencie, ale aj spôsobu konzumácie. Múku s vodou a droždím naše telo vníma inak ako vôňu čerstvo napečeného chleba, na vyšívanom obrúsku, s chrumkavou kôrkou, ochutnaného na tráve, a inak ako vôňu spareného vatového chleba z igelitového obalu. Rozdielne pociťujeme narýchlo zjedené jedlo v staničnom bufete či viachodinové hodovanie v kruhu priateľov, hoci by sa mohlo jednať o totožný rezeň.

Sú krajiny, v ktorých sa pri jedle považuje za najúctivejšie mlčať a sú i také, kde je jedenie len ozdobou obšírne vykladaných príbehov. Niekde je zvykom po jedle bozkať kuchárke ruku, inde je jediným vierohodným signálom nasýtenia odgrgnutie. Sú štáty, kde jedávajú ľudia osamote a sú spoločenstvá, kde ak pristihnú človeka, že jedol sám, zožne zhnusenie a verejný výsmech za to, že podľahol vlastnej pažravosti a že sa nepodelil.

Ku kláštornej jedálni viedla úzka cestička, na konci ktorej bola točka na umytie rúk so stojanom na umytie nôh. Všetky sandále ostali vyzuté, podobne ako pred chrámami. Spolu s mníchmi sme sedeli v lotosovom sede v dvoch radoch. Rozniesli pred nás jednorazový tanier ušitý z listov, vysušený a vylisovaný s vyhrnutým okrajom. Pätoro chodov nakladali mnísi veľkými naberačkami každému ako kráčali radom. Nasledovalo spoločné poďakovanie za jedlo. Na zemi, na zelenom liste bola kôpka ryže, prevažne tekuté prílohy, a žiadne príbory. Tanier sa nedal zdvihnúť k ústam, lebo bol pružný. Nevedela som, ako mám použiť vlastné ruky na to, aby som sa najedla. Prísediaci sa potmehúdsky usmievali a mne bolo jasné, že sa riadne pokvackám. Prsty na pravej ruke sa zohli do tvaru malej naberačky a palec z nej zhrnul do úst sústo tak, že sa prsty ledva dotkli pier. Po pár hltoch som sa cítila ako malé dieťa, ktoré sa teší, že môže jesť holými rukami. Chuť naberala na sile. Ruka akoby sa stala predĺžením jazyka a vďaka maznaniu sa s jedlom sa ono stalo rozkošnejšie. Rozdiel bol asi taký, ako medzi pohybovaním obutej nohy v piesku a zabáraním nahých prstov do piesku...

V mnohých kultúrach sveta frázy ako „zjem ťa“, „si tak chutné/á/ý“, „to je ale mäsko“, „ulovím ju“, rozhodne neznamenajú kanibalizmus. Vyjadrenie priazne medzi milencami či voči deťom má korene v ľudskej prehistórii. V čase lovu a následného hodovania ľudia zdieľali všetky možné druhy radostí. Nie náhodou sú slovné korene pre vyjadrenia lásky medzi ľuďmi a lásky k jedlu nezriedka totožné. Predpokladá sa, že schopnosť ovládnuť chamtivosť a pažravosť vo všetkých oblastiach je jedným z prvých prejavov ľudskej kultúry. Aj preto je jedenie v každej kultúre ritualizované. (Dunbar, Knight, Power 1999)

Či už počuť pri jedle smiech, praskanie dreva, zvuk televízora, šušťanie novinového papiera, Mozartovu Malú nočnú hudbu, hip-hop alebo šumenie mora, jedlo chutí so zvykmi a malými rituálmi. Ak je ľuďom možnosť prípravy jedla a jeho osobité užitie odopreté, strácajú nielen chuť do jedla, ale aj chuť do života.

Cítili sme sa ako ovce. Vo dverách stál ochrankár a pozeral na nás, či si neodnášame jedlo von. V jedálni sme sa stretali mechanicky, len pre výdaj jedla. Stojíš, čakáš, vezmeš, zješ, vrátiš tácku. Obed sa vydával pol hodinu. Nejaký čas sme stáli v rade, a potom aby sme to stihli, prehĺtali narýchlo. Väčšina sa mĺkvo dívala do taniera, lebo sme si boli cudzí. Takémuto automatickému stolovaniu som sa radšej vyhýbal. Varím totiž rád, a myslím, že aj dobre. Jedlo si túžim vychutnať, užiť, a byť pri stolovaní aspoň s priateľmi, keď už nemôžem byť s rodinou.

Nechuť jesť súvisí s nechuťou žiť, s nedostatkom zmyslu činnosti, ktorú robíme, s nechuťou pracovať. Keď toho má človek „po krk“, „chce sa mu vracať“, neprijímať nielen jedlo, ale čokoľvek ho živí. Jedno slovo je použité naprieč kultúrami voči vzťahu k jedlu, životu, práci: chuť. Možnosť vybrať si, čo budeme jesť, ako si to pripravíme a ako to zjeme, je tak doma, ako aj mimo svojej vlasti vzácne.

Rozdiel medzi inými primátmi a ľuďmi nie je v nutričnej hodnote toho, čo skonzumujú. Rozdiel medzi požitím a rituálnym požitím je v schopnosti človeka obdariť symbolickým významom „obyčajné“ veci. Až potom sa cíti človek človekom, keď môže tvoriť kultúru. Podpora kultúrnych aktivít ľudí má teda hlbší význam, ako sa na prvý pohľad zdá.

Ženské môže byť mužské, mužské môže byť ženské

Tento text prináša informácie predovšetkým o ľudských pocitoch, pamäti a zmysloch. Ľudské zmysly sú však neraz spájané práve s rodovými očakávaniami. Preto opisuje aj kultúrne špecifiká spájané s vnímaním „mužského“ a „ženského“ správania sa.

Pri stretávaní sa s cudzími kultúrami je podstatné byť si vedomý rôznorodosti predpokladaného správania od žien a od mužov. Predstavy o správnom mužovi a správnej žene sú na svete natoľko rozdielne, že sa dokonca dajú nájsť kultúry, kde budú platiť pre obe pohlavia presne opačné pravidlá správania sa, na aké sme zvyknutí.

Jestvujú tie „najnepravdepodobnejšie“ kombinácie spolužitia, rôzne deľby prác, starostlivosti o deti, domácnosť i o zabezpečenie potravy. Rod, alebo bytie ženou či mužom je premenlivé podľa veku, triedy, etnicity, náboženskej či ideologickej príslušnosti, geografického priestoru, ako aj ekonomického priestoru a politického zázemia. Hranica medzi najženskejším chlapcom a najmužskejším dievčaťom zvykne byť pod kontrolou inštitúcií, ktoré uvádzajú mladých do dospelosti a to bez akéhokoľvek ohľadu na objem svalovej hmoty či erotického vzhľadu. (Murphy 1999, Kottak 1991, Eriksen 2001)

„Chlapci neplačú!“ „Si predsa chlap.“ „Nebuď baba“. Tieto vety som počul v detstve veľakrát. V škole sa mi smiali, keď zistili, že rád vyšívam. Nepridával som sa k rockovým ani metalovým skupinkám a nehral som futbal. Prekvapilo ma, keď som sa v Iráne stretol s neočakávanou „výmenou rolí“. Muži boli emotívni, intuitívni, čítali a recitovali poéziu, objímali sa kus srdečnejšie ako u nás, dokonca sa držali za ruky alebo pod pazuchy tak nenútene ako naše dievčatá a ženy. Od žien sa naopak očakávala triezvosť a praktickosť. Keby som bol mužom v Iráne, vôbec by ma nikto neoznačoval za divného. Možno aj v neskutočných výkonoch, ktoré sa od nás očakávajú, je skrytý dôvod, prečo muži na Slovensku umierajú častejšie na infarkt. Nestíhajú si omyť slzami vlastné srdce.

Pre západné kultúry je príznačné, že z verejných priestorov sa úzky telesný kontakt medzi ľuďmi vytráca a sťahuje sa do súkromia, pričom sa predpokladá, že jeho cieľom je intímne zblíženie. Vo väčšine sveta je však telesný kontakt bez sexuálneho podtónu v rámci jednej sociálnej vrstvy medzi mužmi navzájom a ženami navzájom relatívne častý. Naopak, medzi mužom a ženou už len samotný pohľad na verejnosti môže signalizovať vzťahovú dostupnosť, ale nemusí. Na Trinidade je napríklad pri tanci bežné, že sa muži aj ženy, dokonca aj neznámi trú o seba pohlaviami a nič to nemusí znamenať. Pre Európanov je to veľmi odvážne až poburujúce a výrazne sexuálne. Naproti tomu bozkávanie sa na ústa na verejnosti je tam vyslovene neslušné a nežiaduce.

Dívala som sa ako obyčajne. Priamo do očí, mužom aj ženám bez rozdielu. Začali sa však na mňa lepiť pohľady, stále viac a ďalej, až som videla, že mužom sa v očiach premieta iný scenár. Zdá sa, že o pár sekúnd dlhší pohľad môže byť zámienkou. Všimla som si, že miestne ženy, ktoré navyše chráni šatka, väčšinou klopia zrak a na mužov sa zásadne neusmievajú. Pohľad a úsmev totiž znamená jasné áno. Strnula som a mierila som do obchodu po šatku, aby mi poskytla aspoň nejakú ochranu. Až neskôr som sa dozvedela, že moslimská žena má byť odetá tak, aby nevzbudzovala vášeň mužov a závisť žien. Prílišná pestrosť a obnaženie je signálom radodajky: podobne ako u nás červená niekedy neznamená stáť, ale ísť.

Sú kultúry, kde je sex ako taký považovaný za znečisťujúci a vhodný len ako prostriedok na splodenie dieťaťa. Sex môže byť tiež nežiaduci v určitý čas: pre moslimov počas pôstu alebo menštruácie. Kresťania dokonca ešte pred necelými sto rokmi na území Slovenska verili, že stačí len dotyk stromu alebo poľa menštruujúcou alebo tehotnou ženou a úroda nebude zdarná. V Indii sa po menštruujúcich dodnes v niektorých domácnostiach rituálne očisťujú priestory. Vyššie uvedené príklady sú však zo spoločností, kde prevládajú hodnoty „mužského sveta“. Naopak, hoci je to zriedkavosťou, aj v súčasnosti jestvujú spoločnosti, v ktorých ženy rovnakou mierou rozhodujú o živote ako muži. Napríklad v matrilineárnych spoločnostiach sexualita nie je označovaná ako nečistá. Navyše, sexuálna nedostupnosť žien v istej obci poslúžila ako vtipný spôsob ako konečne prinútiť mužov, aby sfunkčnili miestny vodovod. „Nie“ žien však v takom prípade muselo byť bez výnimky kolektívne. Z histórie sú známe aj prípady, keď tento typ spolupatričnosti dokonca prispel k ukončeniam vojnových konfliktov.

„Mužské“ a „ženské“ sa v prepája príbuzenstvom, no opäť platí, že predstava o vlastnom či našom sa vo svete veľmi rôzni. (Murphy 1999) V Južnej Amerike žijú kultúry, kde sa členom najbližšej rodiny stáva ten, kto spí pod jednou strechou a jedáva spoločne v domácej kuchyni. Pôvodní obyvatelia Austrálie majú natoľko flexibilný príbuzenský systém, že do kmeňa včlenia podľa presných pravidiel akéhokoľvek cudzinca bez ohľadu na jeho pohlavie a vek. Viaceré juhoamerické indiánske kmene zas praktizujú viacnásobné otcovstvo. Niekedy sa členovia spoločenstva rozlišujú len na dve skupiny: „oženiteľní/na vydaj“ a „zákaz spájania sa“. Sobáš totiž neznamená len zlúčenie dvoch jednotlivcov, ale hlavne alianciu medzi skupinami.

Príbuzenské pomenovania sa netýkajú len jednotlivcov, ale celých tried. Niektoré kultúrne spoločenstvá používajú oslovenie matka pre všetky sestry matky, a deti súrodencov sa volajú navzájom nie bratranec a sesternica, ale brat a sestra . Bolo by pre nich vzájomnou urážkou nazvať sa vzdialenejším priezviskom. Podobne mnohé deti na celom svete oslovujú cudzích ľudí teta, ujo , miesto pán a pani , pričom ostáva jasné, že sú si nie príbuzní. Uvedené príklady ukazujú, ako v ľudskom rode členstvo v rodine nebolo nikdy len záležitosťou krvi. Pravidlá príbuzenstva sú v spoločnosti obyčajne prispôsobené miestnym podmienkam tak, aby čo najviac podporovali prežitie všetkých jej členov.

Hodnoty, ktoré rôzne kultúry uznávajú, sú navzájom prepojené ako spojené nádoby. Princípy nadvlády, ktorá sa prejavuje napríklad v predstavách o ženách, sa dajú aplikovať na viaceré oblasti. O čo väčší dôraz je v kultúre na nečistotu kontaktu so ženou, o to viac je vyzdvihované panenstvo. O čo viac je znečistené prírodné prostredie, o to viac pozornosti dostáva „panenská“ príroda. O čo je väčší odpor k „nečistému“ jedlu, o to viac sa dbá na jedlo „kóšer“. O čo sa viac oceňuje spoločensky vysokopostavený muž, o to viac úžasu získava mnohodetná „žienka domáca“. O čo viac je vyzdvihovaná pravá ruka, o to viac sa „díva zhora“ na ľavú. Takáto polarizácia podporuje vyzdvihovanie „nášho“ a popieranie „cudzieho“, a to napriek tomu, že muž nie je opakom ženy, že príroda nie je opakom kultúry a ani my nie sme opakom cudzincov.

Pestovaním čistoty „našej“ kultúry sa podnecuje strach pred cudzincami. Z histórie je však známe, že prísne udržovanie rovnorodosti geneticky vedie k tomu, že nemiešané skupiny časom degenerujú. Degenerácia nastáva pre ľpenie na jedinom vzore, pre strnulosť. Naopak, rôznorodosť pre svoju prispôsobivosť prispieva k stabilite . Rôznorodosť vždy bola prínosná: rovnako pre prežitie kultúry.

Záver: rozmanitosť podnecuje ľudské zmysly

Tento text ponúkol čitateľom súvislosti medzi kultúrnymi špecifikami, rôznorodosťou a ľudskými zmyslami. Vnímanie pomocou zmyslov sa vždy prispôsobuje situácii, v ktorej sa nachádzame. Všetci sa správame podľa svojej kultúry – nevedome, samozrejme, bez vysvetľovania, bez rečí. Ľudia zriedka venujú čas uvažovaniu nad tým, prečo konali tak ako konali. Kultúra je ako spustený automatický program v počítači. Máme rovnaké „strojové vybavenie“: odlišné sú len „programy“.

Pri pozorovaní rozdielneho správania ani nemusíme zachádzať do cudziny: aj v rámci jednej rodiny jestvujú priepastné odlišnosti. Je štatisticky dokázané, že rozdiely v správaní jednej etnickej skupiny sú väčšie než rozdiely v správaní skupín v rôznych kútoch sveta. Podobne je to aj geneticky: ak porovnáme genofondy v rámci jedného národa a hlavné črty genofondov kontinentov medzi sebou, rozdiely v rámci jedného národa sú väčšie. Ak porovnáme hocijakých dvoch ľudí z najvzdialenejších kútov zeme, ich genómy si budú oveľa podobnejšie, než genómy hocijakých dvoch opíc z rôznych divoko žijúcich skupín. Naopak, rôznorodosť ľudských kultúr je obrovská. Ľudské správanie je vecou nepísaných pravidiel: kultúrne dohody sú pre členov danej spoločnosti samozrejmosťou, no nie pre „inostrancov“ – teda tých, ktorí sú na „inej strane“ alebo v „inom klube“. Osvojenie si kultúrnych návykov je pre človeka natoľko silné, že sa stávajú súčasťou osobnosti. Učenie je totiž výberové: podobne ako sa rádio nastaví na určitú frekvenciu, tak aj človek má široké spektrum možností. Naladí sa však len na to, čo potrebuje pre život vo svojom okolí. „Preladenie“ na život v inom kultúrnom vzorci však nie je vždy možné. Tento jav zvlášť vo vyššom veku dôverne poznajú aj ľudia v rámci jedinej kultúry – o to viac sa to týka života v cudzine.

V kontakte ľudí z rôznych kultúr pri vysvetľovaní udalostí takmer vo všetkom, čo človek robí, naše biologické danosti a výchova spolupôsobia. Hľadať jednoznačné tvrdenia, že niečo je buď vrodené, alebo naučené, znamená trvať na tom, že voda je buď vodík, alebo kyslík. Každý z našich zmyslov pozostáva z detektorov, ktoré odhadujú vonkajší svet, a z obvodov, ktoré odvedú signál do centra. Naša myseľ však nespracuje tieto signály nestranne, ale v súčinnosti všetkých predchádzajúcich vnemov. (Brown 1991) Osobný vkus našu skúsenosť urobí ešte špecifickejšou. Všeobecne objektívna skutočnosť nejestvuje aj preto, že okolie ovplyvňujeme vlastným vnímaním, ktoré má každý iné. Hoci všetci máme tie isté biologické východiská, tvarujeme ich rozličným kultúrnym zázemím. Keď u nás „leje ako z krhly“, za Lamanšským prielivom „pršia mačky a psy“. Naopak, známe tvrdenie, že „tráva je vždy zelenšia u susedov“, je rozšírené bez rozdielu rovnobežky i vrstevnice.

Pre ľudí z iných kultúr používame výraz cudzinci aj preto, lebo sa nám môžu javiť cudzo a čudne. Cieľom tohto textu bolo ponúknuť spôsoby, ktorými môžeme pochopiť aj to, čo obvykle označujeme ako čudné. Ak by sme chceli iných pochopiť len rozumom, nestačili by nám ani encyklopedické vedomosti. Cez zmysly však aj kultúrne odlišnosti dávajú zmysel. Precítenie cez zmysly vedie k otázkam, na ktoré nemusíme hľadať odpoveď. Aj počas rutinnej práce sú potrebné chvíle, kedy nevypĺňame formuláre, neprodukujeme štatistiky, netriedime položky. Pri práci s ľuďmi sú zvlášť dôležité okamihy, kedy cítime, že ani my, ani ľudia na druhej strane priehradky nie sú iba čísla. Citlivosť voči iným kultúram sa získava kladením otvorených otázok a počúvaním. (Viac k technikám interview in Tužinská 2009) Problémy, ktoré nastávajú v medzikultúrnej komunikácii nevyrieši žiadna informácia o kultúrnej odlišnosti. Kľúčom k úspechu v styku s „inými“ je otvorený postoj pozorovateľa : všetko, čo si myslíme, čo cítime a vnímame, môže byť aj inak .

O autorke

Helena Tužinská prednáša na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a v Lige za ľudské práva pôsobí ako výskumníčka. Zaoberá sa uplatňovaním antropologických poznatkov v praxi a sociálnou komunikáciou. Uskutočnila etnologický výskum vo viacerých prostrediach imigrantov na Slovensku, ako aj s rôznymi profesijnými skupinami, ktoré prichádzajú s imigrantmi do kontaktu.

Bibliografia

Bargerová, Z., Divinský, B. 2008. Integrácia migrantov v Slovenskej republike. Bratislava: Medzinárodná organizácia pre migráciu.

Brown, D. E. 1991. Human Universals. New York : McGraw-Hill.

Bužeková, T. 2009. Nepriateľ zvnútra. Bratislava : Veda.

Douglas, M. 1966. Purity and Danger. London : Routledge&Kegan Paul.

Dunbar, R., Knight, C., Power, C. 1999. The Evolution of Culture. Edinburgh : Edinburgh University Press.

Eriksen, T. H. 2001. Small Places, Large Issues. London : Pluto Press.

Fiske, S., Taylor, S.E. 1984. Social Cognition. New York : Random House.

Hall, T. E. 1990. The Hidden Dimension. New York : Anchor Books.

Hall, T. E. 1966. The Silent Language. New York : A Fawcett Premier Book.

Murphy, R. F. 1999. Úvod do kulturní a sociální antropologie . Praha : Slon.

Kottak, C. P. 1991. Cultural Anthropology. New York : McGraw-Hill.

Kriglerová Gallová, E., Kadlečíková, J., Lajčáková, J. 2009. Migranti - nový pohľad na staré problémy. Multikulturalizmus a kultúrna integrácia migrantov na Slovensku. Bratislava : Centrum pre výskum etnicity a kultúry.

Popper, M., Bianchi, G., Lukšík, I., Szeghy, P. 2006. Potreby migrantov na Slovensku. Bratislava: Veda.

Salzmann, Z. 1997. Jazyk, kultura a společnost. Praha : Academia.

Sperber, D., Hirschfeld, L. 2004. The cognitive foundations of cultural stability and diversity. Trends in Cognitive Science 8, 40 – 46.

Tužinská, H. 2009. Otázky opisu a prekladu. Využitie poznatkov antropológie a etnografie vo vedení a tlmočení interview s imigrantmi. Bratislava: Stimul.

Wardhaugh, R. 2000. An Introduction to Sociolinguistics . Oxford : Blackwell.

Text bol publikovaný v Mittelmannová, M., Volanská, M. a Tužinská, H. 2009. Vybrané práva cudzincov na území SR a kultúrna rozmanitosť. Princíp nenavrátenia, zlúčenie rodiny a kultúrna citlivosť. Bratislava: Stimul.