Téma mesiaca

Kultúrna vojna?

Po roku sme späť a prinášame Vám novú sériu článkov, názorov, postojov a rozhovorov o tom, čo počas našej prestávky rezonovalo spoločnosťou najviac. Eticko-hodnotové spory o ľudské práva. Alebo inak, kultúrna vojna. Nová téma multikulti.sk.

Ad hominem alebo Je naša spoločnosť pripravená na dialóg o ľudských právach?

V nadácii po vyše roku opäť spúšťame náš webový portál multikulti.sk, v rámci ktorého sme pravidelne pripravovali série článkov o rôznych fenoménoch týkajúcich sa rozmanitosti v našej spoločnosti. V prvej téme znovuoživeného portálu sme sa rozhodli zamerať na udalosti, ktoré asi najviac hýbali Slovenskom v súvislosti s multikultúrnym spolužitím. Dajú sa nazvať trebárs kultúrnou vojnou.

Ľudskoprávna stratégia: aká mala byť a aká je

Bývalého veľvyslanca a ľudskoprávneho experta Kálmána Petőcza sme požiadali, aby nám priblížil zákulisie procesu prípravy a pripomienkovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. V článku píše o tom, aké boli prvotné ambície a predstavy o Stratégii a akú podobu ma dokument dnes. Čo mu v dokumente chýba a naopak, čo je navyše vzhľadom na kritériá, aké by mal takýto strešný dokument spĺňať.

Miroslav Lajčák: Ochrana a podpora ľudských práv bude taká ambiciózna, aká bude politická vôľa

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

Rudolf Chmel: Ľudské práva nemôžu byť otázkou sporu

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Stratégia ľudských práv z pohľadu hodnotovo-etických tém

Prečo je potrebné v našej spoločnosti udržať status tradičnej rodiny? Prečo je potrebné skôr regulovať sexuálnu výchovu detí než obhajovať práva LGBTI ľudí? O tom píše Renáta Ocilková, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

„Aby si mohla mať názor, musíš veľa vedieť“: Niekoľko autobiografických selfies

Sú veci verejné ešte stále aj záležitosťou spisovateľov? Ako sa s týmto fenoménom vysporiadala spisovateľka Zuska Kepplova si môžete prečítať v jej literárnej eseji. Zuska nám v nej otvára aj niekoľko svojich osobných momentov, ktoré formovali jej názory na hodnotovo-kultúrne otázky.

Stratégia – vlastný materiál

Oboznámte sa s prioritami a úlohami, tak ako sú formulované v 5. kapitole stratégie. Okrem toho prikladáme aj zoznam príloh, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ľudských práv a zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Pohľady na kultúrno-etický dialóg na Slovensku

Na širšie zmapovanie rozmanitosti názorov v spoločnosti, ktoré sa týkajú "kultúrnej vojny" a jej sprievodných javou a udalostí, sme oslovili niekoľko osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Požiadali sme ich o odpoveď na otázku: V posledných mesiacoch Slovensko „žije“ aj rôznymi kultúrno-etickými spormi. Dúhový pochod a Národný pochod za život. Sused Žubajík v šlabikári. Novela ústavy o ochrane rodiny. Referendum. A tak ďalej. V čom vidíte podstatu tohto hodnotového konfliktu? Čo je podľa Vás potrebné spraviť, aby ľudskoprávne témy viac spájali ako rozdeľovali našu spoločnosť?

Spravodaj

Nájdené v zrnku piesku

Zygmunt Bauman

Moc potrebuje novú legitimitu: bez cudzieho, neznámeho.


Na príklade príbehu z Francúzska by som sa rád pokúsil nájsť odpoveď na otázku, ako je možné, že hoci sme celé roky očakávali a dúfali, že teraz, keď je už Európa zjednotená, padol Berlínsky múr a svet už nie je rozdelený na dva bojujúce tábory a že budeme môcť nechať za sebou malicherné nepriateľstvá a šarvátky medzi susedmi a pokúsime sa získať vedomosti a zručnosti, ktoré nám pomôžu v každodennom živote žiť s odlišnosťou, sa namiesto toho v Európe stretávame s návratom kmeňových nálad a kmeňového nepriateľstva, k nenávisti voči cudzincom a obnovenou neznášanlivosťou.

Francúzska, podobne ako zbytku Európy, sa zmocnila na prahu nového tisícročia neistota. Zbytok Európy spomínam preto, že neverím, že je v tomto prípade veľký rozdiel medzi starou a novou Európou, čiže západnou Európou a strednou a východnou Európou, ktorá sa s ňou spojila. Jediný rozdiel vidím v tom, že určité úkazy, ktoré sa už predtým vyskytovali v starej Európe, sa na tejto strane železnej opony znásobili z jednoduchého dôvodu: tento región bol vystavený podmienkam neistoty a nepredvídateľnosti ľudského života v intenzívnejšej a časovo zhustenej podobe. Transformácia prebehla veľmi drasticky, tvrdo a nečakane a preto sa zdá, že podobné úkazy sa tu prejavujú oveľa výraznejšie. Je to však iba zdanie.


Otrasy


Vo Francúzsku sa začali po rokoch relatívneho blahobytu a veľkých nádejí bežné istoty otriasať v základoch, praskať vo švíkoch a rozpadávať sa. Perspektíva stáleho zamestnania a príjmu sa začala strácať a putá a zväzky, ktoré boli kedysi pevné, boli zrazu chorľavé a krehké. Spoľahlivý maják, ktorý nám ukazoval cestu, začal zlyhávať, zatriasol sa a zosypal sa pod ťarchou vlastnej prehnitosti. Vlády, od ktorých sa očakávalo, že premenia neistotu na istotu, že vnesú poriadok do neporiadku, reagovali zarytým a nudným heslom Margaret Thatcherovej: niet inej alternatívy.

A odrazu sa v roku 2002 objavil relatívne mladý francúzsky minister vnútra Nicolas Sarkozy a prišiel s posolstvom, ktoré sa vydávalo za riešenie. Bolo to nové posolstvo, aké Francúzi už roky nepočuli a zapôsobilo rovnako na obyčajných ľudí i na banky. Sarkozyho posolstvo pozostávalo z troch prvkov. Po prvé, konečne sme objavili liaheň neistôt, ktoré nás všetkých, obyčajných Francúzov, už roky trápia. Koreň týchto neistôt je v takzvaných banlieus, na predmestiach francúzskych miest, kde sa sústreďujú prisťahovalci a prišelci; podľa definície Georga Simmela sú prišelcami tí, čo dnes prišli, no zajtra neodídu, ale ostávajú tu. V prípade Francúzska sú to väčšinou mladí ľudia zo Severnej Afriky, mladí moslimovia. Tých Sarkozy označil za hlavný zdroj nepokojov, ktoré odrazu začali vybuchovať na uliciach celého Francúzska. Druhá časť posolstva znela, že sa konečne podarilo zmapovať najhlbšie korene strastí a neprávostí, ktoré Francúzov postihli, a že predstavitelia vlády ako Nicolas Sarkozy sa teraz dlhodobo vysporiadajú s týmto problémom a odstránia korene problémov a zla, ktoré sa rozplemenili na uliciach francúzskych miest. Že vláda sa úprimne snaží niečo s tým urobiť. Už sa do toho pustila a ak tomu neveríte, zapnite si televíziu. A skutočne, v televízii sme mohli vidieť, ako úderne zasahujú bezpečnostné zložky počas razií na pevnosti zločinu a chránia bezpečnosť občanov. Tretím prvkom posolstva bolo, že táto bitka bude úspešná. Keby Sarkozy o týchto veciach nehovoril roku 2003, ale o tri roky neskôr, asi by bol povedal, že sa skončia triumfálnym víťazstvom rovnako, ako sa určite skončí aj vojna v Afganistane a Iraku (mal šťastie, že to tak nedopadlo). Skrátka, sľuboval a ľudia ho počúvali.

Teraz sa píše rok 2010, nie 2002, a vďaka sľubom, že skoncuje s neistotou, ministra vnútra zvolili za prezidenta Francúzska. Z o niečo skromnejších miestností na Place Beauveau sa presťahoval do oslňujúcej nádhery Elyzejského paláca. Osem rokov od chvíle, keď Francúzi po po prvý raz začuli jeho posolstvo, sa rovnaké posolstvo, pozostávajúce z troch častí ozýva znovu, s nadšenou podporou a požehnaním terajšieho prezidenta. Novú verziu trojitého posolstva hlása Brice Hortefeux, nový minister vnútra, Sarkozyho nástupca na Place Beauveau. Drží sa vzorca, ktorý sa osvedčil pred ôsmimi rokmi. Predĺžil si pracovný deň na 20 hodín a tento mimoriadny pracovný čas pôsobivo využil na to, aby bol viditeľný na mieste diania: v televízii ukazovali, ako osobne dohliada na likvidáciu rómskych táborov, pomáha ich zatýkať a posiela ich späť, odkiaľ prišli, teda do ich starej mizérie; ako si pozýva miestnych prefektov a prijíma ich správy o tom, ako akcia pokračuje v rôznych častiach krajiny, ba ako ich občas naháňa v teréne, nadáva im a pobáda k vyššiemu výkonu. Bolo jasné, že vláda to myslí vážne, že sa chce vysporiadať s neistotou, ktorá kvári obyčajných občanov.


Nové zdroje legitimity


No francúzski bojovníci proti zástupnému riešeniu neistoty nie sú jediní, kto sa jej chce zbaviť prostredníctvom rómskych utečencov. Sarkozyho blízkym spojencom je Il Cavalliere, premiér susedného Talianska. V Ríme už r. 2007 vydali nariadenie, na základe ktorého môžu vyhostiť občanov EÚ po troch mesiacoch pobytu, ak nemajú prostriedky na živobytie. V roku 2008 nasledovalo ďalšie nariadenie, ktoré dalo štátnym úradom novú právomoc vyhostiť občanov EÚ z dôvodu zachovania verejnej bezpečnosti. V žiadnom z týchto nariadení sa nehovorí o Rómoch, ale každému bolo jasné, že ide o protirómske nariadenia, pretože oni sú tí európski občania, ktorí nemajú prostriedky na živobytie a ohrozujú verejnú bezpečnosť. Vláda najprv tieto nariadenia prijala a potom skutočnosť prispôsobila obrazu, ktorý vytvorila. Rómov verejne pranierovali, obviňovali ich, že majú sklon kočovnému životu, že sa odmietajú usadiť a správať sa ako normálni slušní ľudia, že sú dotieraví žobráci, no súčasne robili všetko, aby im znemožnili alebo všemožne sťažili usadenie sa a integrovanie sa s ostatným obyvateľstvom. Vláda spravila všetko, aby ich prinútila kočovať a neumožnila im žiť v takých materiálnych podmienkach, aby sa mohli integrovať alebo si slušne zarábať na živobytie. Po tom, ako trojročný rómsky chlapček zahynul pri požiari, ktorý vypukol v nelegálnom tábore blízko letiska Fiumicino, zareagoval starosta Ríma Gianni Alemanno na tragédiu verejným vyhlásením, že zlikviduje 200 nelegálnych rómskych táborov v okolí Ríma.

Pripomína mi to záznam v denníku mladej Victorie z dvadsiateho decembra 1836, tesne predtým, než sa stala anglickou kráľovnou: „Všade, kde si chudáci Cigáni rozložia tábor a dôjde k zločinom či prepadnutiam, zakaždým z toho obviňujú ich. Je to šokujúce, lebo keď ich všetci pokladajú za vagabundov, ako sa z nich môžu stať slušní ľudia?“ Písal sa rok 1836, dnes je rok 2010 a keby si Victoria ešte denník písala, asi by sa o súčasnom dianí vyjadrila rovnako.

William Blake kedysi povedal, že v zrnku pieska sa skrýva celý vesmír. Prejdem teraz k hlavnej otázke: čím je vesmír za týmto konkrétnym zrnkom piesku? Účinok Sarkozyovskej politiky sa dá merať množstvom očí, ktoré sa, hoci aj dočasne, odvrátia od toho, čo je skutočne dôležité pre život ľudí a pre ich životné perspektívy. Dá sa merať tým, koľko ľudí prestane hodnotiť, ako si vláda plní svoje povinnosti, na ktorých sa zakladá jej legitimita. Nazdávam sa, že vesmírom za týmto zrnkom piesku je kríza legitimity súčasnej vlády. Tá tradične vychádzala z toho, že má právo vyžadovať od občanov disciplínu, poslušnosť či vernosť a za to im prisľúbila istotu. Išlo však o istotu chápanú nie v tom zmysle, že sa na uliciach vyskytujú dotieraví žobráci, alebo že sa tu potulujú akísi cudzinci, ale o existenciálnu istotu, o istotu, že človek má potrebné, užitočné, dôstojné a rešpektované miesto v spoločnosti. Tento sľub už dnes vlády nedokážu plniť. Preto potrebujú inú legitimitu. A tak sa všeobecná myšlienka existenciálnej istoty zredukovala na ten najfotogenickejší, najviditeľnejší, najhmatateľnejší aspekt. Je ním osobná bezpečnosť, osobné pohodlie, absencia neznámeho, čiže cudzinca. Michail Bachtin, veľký ruský filozof, vysvetľoval, že oficiálny strach, ktorý vyžaruje moc, je obdobou prírodného úkazu, ktorým je kozmický strach. Kozmický strach ľudia pociťovali pri pohľade na obrovské hory, na nekonečné, bezhraničné oceány, ktoré sa pred nimi rozkladali a ktoré v nich vyvolávali hrôzu. Pozemská moc sa podľa Bachtina riadi touto schémou kozmického strachu. Rozdiel je však v tom, že zatiaľ, čo kozmický strach vzniká prirodzenou cestou, oficiálny strach, o ktorý sa opiera vláda, je treba umelo vyvolať tým, že sa vytvára obraz nepriateľa. Musí to byť nepriateľ, na ktorého možno ukázať prstom, ktorý je viditeľný a s ktorým má každý svoju skúsenosť. Ak ju nemá, sú tam samozrejme hneď televízne kamery a tie to napravia. Musí to však byť nepriateľ, ktorého možno prezentovať ako mocného, no súčasne dostatočne slabého na to, aby ho bezpečnostné sily štátu dokázali poraziť a odstrániť.

V dnešných časoch majú vlády nesmiernu potrebu nájsť si novú legitimitu a veľmi šikovnú a vítanú výhovorku im poskytujú otázky neistoty, nedostatku bezpečnosti, nepredvídateľnej budúcnosti, ktoré spôsobujú vonkajšie prvky, rozdielnosti – cudzinci, prisťahovalci, všetci neznámi a nevypočitateľní. Otázka však je, ako dlho táto výhovorka vydrží a ako dlho bude táto stratégia účinná.


Stále rovnaké sľuby


Spomenul som, čo sa odohralo vo Francúzsku v roku 2002 a čo sa deje teraz, v roku 2010. Opakuje sa to isté, len s inou obeťou. Uplatňuje sa tu však rovnaká stratégia a rovnaký plán činnosti. V roku 2002 Sarkozy ako minister vnútra pôsobil veľmi presvedčivo, svoj sľub však nesplnil. Kriminalita mladých na predmestiach síce klesla a Francúzi už z nich nemajú taký strach, ako kedysi, no neistota sociálneho postavenia, strach z neistej, nepredvídateľnej budúcnosti, je rovnaký ako predtým.

V tejto chvíli ešte nie je jasné, či Francúzi po druhý raz uveria rovnakému sľubu, hoci sa už mali možnosť presvedčiť, že jednoducho nefunguje. Francúzska vláda počíta s tým, že žijeme v tekutej modernite a tá sa okrem iného vyznačuje tým, že nie je kultúrou pamäti a pamätania, ale kultúrou zabúdania. Situácia sa môže vyvinúť jedným i druhým smerom a je veľmi ťažké odhadnúť, ktorým smerom sa vyvinie. Nesmieme však zabúdať, že ak chceme propagovať znášanlivosť a mierové spolunažívanie, ak máme záujem o dialóg medzi rozličnými typmi ľudí a chceme, aby sa podieľali na spoločnom živote bez toho, aby sa vzdali svojej identity, staviame sa proti veľmi mocnému protivníkovi – proti politickým silám, ktoré sa snažia legitimizovať svoju moc.


Zygmunt Bauman je britsko-poľský sociológ a filozof. V českom a slovenskom preklade okrem iných vyšli jeho knihy Globalizácia, modernosť a holokaust, Humanitní vědec v postmoderním světě, Individualizovaná společnost, Myslet sociologicky, Svoboda, Tekutá modernita, Tekuté časy, Život ve věku nejistoty, Úvahy o postmoderní době.


Z vystúpenia Zygmunta Baumana v Bratislave na Stredoeurópskom fóre 2010. Napriek staršiemu dátu sú spomenuté problémy stále rovnako aktuálne.



Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.