Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Nájdené v zrnku piesku

Zygmunt Bauman

Moc potrebuje novú legitimitu: bez cudzieho, neznámeho.


Na príklade príbehu z Francúzska by som sa rád pokúsil nájsť odpoveď na otázku, ako je možné, že hoci sme celé roky očakávali a dúfali, že teraz, keď je už Európa zjednotená, padol Berlínsky múr a svet už nie je rozdelený na dva bojujúce tábory a že budeme môcť nechať za sebou malicherné nepriateľstvá a šarvátky medzi susedmi a pokúsime sa získať vedomosti a zručnosti, ktoré nám pomôžu v každodennom živote žiť s odlišnosťou, sa namiesto toho v Európe stretávame s návratom kmeňových nálad a kmeňového nepriateľstva, k nenávisti voči cudzincom a obnovenou neznášanlivosťou.

Francúzska, podobne ako zbytku Európy, sa zmocnila na prahu nového tisícročia neistota. Zbytok Európy spomínam preto, že neverím, že je v tomto prípade veľký rozdiel medzi starou a novou Európou, čiže západnou Európou a strednou a východnou Európou, ktorá sa s ňou spojila. Jediný rozdiel vidím v tom, že určité úkazy, ktoré sa už predtým vyskytovali v starej Európe, sa na tejto strane železnej opony znásobili z jednoduchého dôvodu: tento región bol vystavený podmienkam neistoty a nepredvídateľnosti ľudského života v intenzívnejšej a časovo zhustenej podobe. Transformácia prebehla veľmi drasticky, tvrdo a nečakane a preto sa zdá, že podobné úkazy sa tu prejavujú oveľa výraznejšie. Je to však iba zdanie.


Otrasy


Vo Francúzsku sa začali po rokoch relatívneho blahobytu a veľkých nádejí bežné istoty otriasať v základoch, praskať vo švíkoch a rozpadávať sa. Perspektíva stáleho zamestnania a príjmu sa začala strácať a putá a zväzky, ktoré boli kedysi pevné, boli zrazu chorľavé a krehké. Spoľahlivý maják, ktorý nám ukazoval cestu, začal zlyhávať, zatriasol sa a zosypal sa pod ťarchou vlastnej prehnitosti. Vlády, od ktorých sa očakávalo, že premenia neistotu na istotu, že vnesú poriadok do neporiadku, reagovali zarytým a nudným heslom Margaret Thatcherovej: niet inej alternatívy.

A odrazu sa v roku 2002 objavil relatívne mladý francúzsky minister vnútra Nicolas Sarkozy a prišiel s posolstvom, ktoré sa vydávalo za riešenie. Bolo to nové posolstvo, aké Francúzi už roky nepočuli a zapôsobilo rovnako na obyčajných ľudí i na banky. Sarkozyho posolstvo pozostávalo z troch prvkov. Po prvé, konečne sme objavili liaheň neistôt, ktoré nás všetkých, obyčajných Francúzov, už roky trápia. Koreň týchto neistôt je v takzvaných banlieus, na predmestiach francúzskych miest, kde sa sústreďujú prisťahovalci a prišelci; podľa definície Georga Simmela sú prišelcami tí, čo dnes prišli, no zajtra neodídu, ale ostávajú tu. V prípade Francúzska sú to väčšinou mladí ľudia zo Severnej Afriky, mladí moslimovia. Tých Sarkozy označil za hlavný zdroj nepokojov, ktoré odrazu začali vybuchovať na uliciach celého Francúzska. Druhá časť posolstva znela, že sa konečne podarilo zmapovať najhlbšie korene strastí a neprávostí, ktoré Francúzov postihli, a že predstavitelia vlády ako Nicolas Sarkozy sa teraz dlhodobo vysporiadajú s týmto problémom a odstránia korene problémov a zla, ktoré sa rozplemenili na uliciach francúzskych miest. Že vláda sa úprimne snaží niečo s tým urobiť. Už sa do toho pustila a ak tomu neveríte, zapnite si televíziu. A skutočne, v televízii sme mohli vidieť, ako úderne zasahujú bezpečnostné zložky počas razií na pevnosti zločinu a chránia bezpečnosť občanov. Tretím prvkom posolstva bolo, že táto bitka bude úspešná. Keby Sarkozy o týchto veciach nehovoril roku 2003, ale o tri roky neskôr, asi by bol povedal, že sa skončia triumfálnym víťazstvom rovnako, ako sa určite skončí aj vojna v Afganistane a Iraku (mal šťastie, že to tak nedopadlo). Skrátka, sľuboval a ľudia ho počúvali.

Teraz sa píše rok 2010, nie 2002, a vďaka sľubom, že skoncuje s neistotou, ministra vnútra zvolili za prezidenta Francúzska. Z o niečo skromnejších miestností na Place Beauveau sa presťahoval do oslňujúcej nádhery Elyzejského paláca. Osem rokov od chvíle, keď Francúzi po po prvý raz začuli jeho posolstvo, sa rovnaké posolstvo, pozostávajúce z troch častí ozýva znovu, s nadšenou podporou a požehnaním terajšieho prezidenta. Novú verziu trojitého posolstva hlása Brice Hortefeux, nový minister vnútra, Sarkozyho nástupca na Place Beauveau. Drží sa vzorca, ktorý sa osvedčil pred ôsmimi rokmi. Predĺžil si pracovný deň na 20 hodín a tento mimoriadny pracovný čas pôsobivo využil na to, aby bol viditeľný na mieste diania: v televízii ukazovali, ako osobne dohliada na likvidáciu rómskych táborov, pomáha ich zatýkať a posiela ich späť, odkiaľ prišli, teda do ich starej mizérie; ako si pozýva miestnych prefektov a prijíma ich správy o tom, ako akcia pokračuje v rôznych častiach krajiny, ba ako ich občas naháňa v teréne, nadáva im a pobáda k vyššiemu výkonu. Bolo jasné, že vláda to myslí vážne, že sa chce vysporiadať s neistotou, ktorá kvári obyčajných občanov.


Nové zdroje legitimity


No francúzski bojovníci proti zástupnému riešeniu neistoty nie sú jediní, kto sa jej chce zbaviť prostredníctvom rómskych utečencov. Sarkozyho blízkym spojencom je Il Cavalliere, premiér susedného Talianska. V Ríme už r. 2007 vydali nariadenie, na základe ktorého môžu vyhostiť občanov EÚ po troch mesiacoch pobytu, ak nemajú prostriedky na živobytie. V roku 2008 nasledovalo ďalšie nariadenie, ktoré dalo štátnym úradom novú právomoc vyhostiť občanov EÚ z dôvodu zachovania verejnej bezpečnosti. V žiadnom z týchto nariadení sa nehovorí o Rómoch, ale každému bolo jasné, že ide o protirómske nariadenia, pretože oni sú tí európski občania, ktorí nemajú prostriedky na živobytie a ohrozujú verejnú bezpečnosť. Vláda najprv tieto nariadenia prijala a potom skutočnosť prispôsobila obrazu, ktorý vytvorila. Rómov verejne pranierovali, obviňovali ich, že majú sklon kočovnému životu, že sa odmietajú usadiť a správať sa ako normálni slušní ľudia, že sú dotieraví žobráci, no súčasne robili všetko, aby im znemožnili alebo všemožne sťažili usadenie sa a integrovanie sa s ostatným obyvateľstvom. Vláda spravila všetko, aby ich prinútila kočovať a neumožnila im žiť v takých materiálnych podmienkach, aby sa mohli integrovať alebo si slušne zarábať na živobytie. Po tom, ako trojročný rómsky chlapček zahynul pri požiari, ktorý vypukol v nelegálnom tábore blízko letiska Fiumicino, zareagoval starosta Ríma Gianni Alemanno na tragédiu verejným vyhlásením, že zlikviduje 200 nelegálnych rómskych táborov v okolí Ríma.

Pripomína mi to záznam v denníku mladej Victorie z dvadsiateho decembra 1836, tesne predtým, než sa stala anglickou kráľovnou: „Všade, kde si chudáci Cigáni rozložia tábor a dôjde k zločinom či prepadnutiam, zakaždým z toho obviňujú ich. Je to šokujúce, lebo keď ich všetci pokladajú za vagabundov, ako sa z nich môžu stať slušní ľudia?“ Písal sa rok 1836, dnes je rok 2010 a keby si Victoria ešte denník písala, asi by sa o súčasnom dianí vyjadrila rovnako.

William Blake kedysi povedal, že v zrnku pieska sa skrýva celý vesmír. Prejdem teraz k hlavnej otázke: čím je vesmír za týmto konkrétnym zrnkom piesku? Účinok Sarkozyovskej politiky sa dá merať množstvom očí, ktoré sa, hoci aj dočasne, odvrátia od toho, čo je skutočne dôležité pre život ľudí a pre ich životné perspektívy. Dá sa merať tým, koľko ľudí prestane hodnotiť, ako si vláda plní svoje povinnosti, na ktorých sa zakladá jej legitimita. Nazdávam sa, že vesmírom za týmto zrnkom piesku je kríza legitimity súčasnej vlády. Tá tradične vychádzala z toho, že má právo vyžadovať od občanov disciplínu, poslušnosť či vernosť a za to im prisľúbila istotu. Išlo však o istotu chápanú nie v tom zmysle, že sa na uliciach vyskytujú dotieraví žobráci, alebo že sa tu potulujú akísi cudzinci, ale o existenciálnu istotu, o istotu, že človek má potrebné, užitočné, dôstojné a rešpektované miesto v spoločnosti. Tento sľub už dnes vlády nedokážu plniť. Preto potrebujú inú legitimitu. A tak sa všeobecná myšlienka existenciálnej istoty zredukovala na ten najfotogenickejší, najviditeľnejší, najhmatateľnejší aspekt. Je ním osobná bezpečnosť, osobné pohodlie, absencia neznámeho, čiže cudzinca. Michail Bachtin, veľký ruský filozof, vysvetľoval, že oficiálny strach, ktorý vyžaruje moc, je obdobou prírodného úkazu, ktorým je kozmický strach. Kozmický strach ľudia pociťovali pri pohľade na obrovské hory, na nekonečné, bezhraničné oceány, ktoré sa pred nimi rozkladali a ktoré v nich vyvolávali hrôzu. Pozemská moc sa podľa Bachtina riadi touto schémou kozmického strachu. Rozdiel je však v tom, že zatiaľ, čo kozmický strach vzniká prirodzenou cestou, oficiálny strach, o ktorý sa opiera vláda, je treba umelo vyvolať tým, že sa vytvára obraz nepriateľa. Musí to byť nepriateľ, na ktorého možno ukázať prstom, ktorý je viditeľný a s ktorým má každý svoju skúsenosť. Ak ju nemá, sú tam samozrejme hneď televízne kamery a tie to napravia. Musí to však byť nepriateľ, ktorého možno prezentovať ako mocného, no súčasne dostatočne slabého na to, aby ho bezpečnostné sily štátu dokázali poraziť a odstrániť.

V dnešných časoch majú vlády nesmiernu potrebu nájsť si novú legitimitu a veľmi šikovnú a vítanú výhovorku im poskytujú otázky neistoty, nedostatku bezpečnosti, nepredvídateľnej budúcnosti, ktoré spôsobujú vonkajšie prvky, rozdielnosti – cudzinci, prisťahovalci, všetci neznámi a nevypočitateľní. Otázka však je, ako dlho táto výhovorka vydrží a ako dlho bude táto stratégia účinná.


Stále rovnaké sľuby


Spomenul som, čo sa odohralo vo Francúzsku v roku 2002 a čo sa deje teraz, v roku 2010. Opakuje sa to isté, len s inou obeťou. Uplatňuje sa tu však rovnaká stratégia a rovnaký plán činnosti. V roku 2002 Sarkozy ako minister vnútra pôsobil veľmi presvedčivo, svoj sľub však nesplnil. Kriminalita mladých na predmestiach síce klesla a Francúzi už z nich nemajú taký strach, ako kedysi, no neistota sociálneho postavenia, strach z neistej, nepredvídateľnej budúcnosti, je rovnaký ako predtým.

V tejto chvíli ešte nie je jasné, či Francúzi po druhý raz uveria rovnakému sľubu, hoci sa už mali možnosť presvedčiť, že jednoducho nefunguje. Francúzska vláda počíta s tým, že žijeme v tekutej modernite a tá sa okrem iného vyznačuje tým, že nie je kultúrou pamäti a pamätania, ale kultúrou zabúdania. Situácia sa môže vyvinúť jedným i druhým smerom a je veľmi ťažké odhadnúť, ktorým smerom sa vyvinie. Nesmieme však zabúdať, že ak chceme propagovať znášanlivosť a mierové spolunažívanie, ak máme záujem o dialóg medzi rozličnými typmi ľudí a chceme, aby sa podieľali na spoločnom živote bez toho, aby sa vzdali svojej identity, staviame sa proti veľmi mocnému protivníkovi – proti politickým silám, ktoré sa snažia legitimizovať svoju moc.


Zygmunt Bauman je britsko-poľský sociológ a filozof. V českom a slovenskom preklade okrem iných vyšli jeho knihy Globalizácia, modernosť a holokaust, Humanitní vědec v postmoderním světě, Individualizovaná společnost, Myslet sociologicky, Svoboda, Tekutá modernita, Tekuté časy, Život ve věku nejistoty, Úvahy o postmoderní době.


Z vystúpenia Zygmunta Baumana v Bratislave na Stredoeurópskom fóre 2010. Napriek staršiemu dátu sú spomenuté problémy stále rovnako aktuálne.



Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.