Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Najstrašnejšia kapitola

Arne B. Mann

Tragické osudy počas druhej svetovej vojny. Aby na ne väčšinové obyvateľstvo nezabudlo.


Roku 1935 boli vydané takzvané norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti. Vyhlášky, ktoré na ne nadväzovali, klasifikovali Cigánov a Židov ako „element zabraňujúci čistote rasy“. To znamenalo, že s nemeckými „Árijcami“ nesmú uzatvárať sobáše ani mať pohlavný styk.

Doktor Robert Ritter, riaditeľ Výskumného ústavu pre rasovú hygienu a populačnú biológiu pri Ríšskom úrade zdravia vypracoval „vedeckú teóriu o spôsobe zisťovania prítomnosti cigánskej krvi“. Podľa nej „Cigánov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť, a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný“. Jediné riešenie videl v „osobitnom zaobchádzaní“ (Sonderbehandlung), ktoré znamenalo hromadné vyvraždenie.

Na základe „Súpisu všetkých Cigánov, cigánskych miešancov a osôb žijúcich cigánskym spôsobom v Ríši“ boli všetci evidovaní povinní podrobiť sa rasovo-biologickému vyšetreniu - odberom krvi, skúmaniu farby očí a vlasov, antropometrickým meraniam. Sedemnásteho apríla 1940 boli nariadené prvé transporty Rómov do koncentračných táborov v Poľsku. Rómovia, ktorí boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu, boli násilne sterilizovaní.


Tábory


Tretia ríša zriadila zberné tábory pre asociálov, v ktorých boli internovaní aj rómski muži. Takéto tábory boli aj v Protektoráte Čechy a Morava: v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu. V roku 1942 ich premenovali na „cigánske tábory,“ v ktorých už boli internované aj ženy a deti. Za dva roky existencie týchto táborov v Letoch zomrelo 327 ľudí, čo bolo takmer 25 percent tam internovaných osôb, v Hodoníne zomrelo 207 Rómov. Odtiaľto potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu. Z vyše 6500 českých a moravských Rómov evidovaných v roku 1940 prežilo vojnu necelých osemsto.

V decembri 1942 vydal Himmler takzvaný Osvienčimský výnos, ktorým nariadil deportáciu „Cigánov a cigánskych miešancov“ z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov: vznikol špeciálny Cigánsky koncentračný tábor v Osvienčime II.-Brzezinke (Auschwitz II.-Birkenau). Väzňom na odev našili čierne trojuholníky (označenie pre asociálov), na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (Zigeuner). Do tábora priviezli Rómov z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Za táborového lekára bol vymenovaný Josef Mengele, „anjel smrti,“ ktorý na väzňoch vykonával svoje neľudské „vedecké pokusy“. Zahynulo tu devätnásťtisíc Rómov.

Druhého augusta 1944 boli izolovaní mladí rómski väzni a počas jednej noci odviezli do plynových komôr 2897 obyvateľov cigánskeho tábora. Tento deň si dnes Rómovia pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holokaustu. Odhaduje sa, že počas Druhej svetovej vojny zahynulo asi tristotisíc európskych Rómov.


Oddelene


Slovenský štát nemecké rasové zákony v mnohom napodobnil. Boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru: pracovné strediská určené pre Židov a pracovné útvary určené predovšetkým pre asociálov, medzi ktorými boli zahrnutí aj „Cigáni bez pracovného pomeru“. Rómovia, ktorí tvorili v týchto útvaroch vždy minimálne polovicu zaradencov, boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce. Pracovali často až jedenásť hodín denne v zlých hygienických podmienkach a za minimálnu mzdu. V roku 1942 bol na východnom Slovensku zriadený komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci, kde Rómovia budovali železničnú trať Prešov-Strážske. Na strednom Slovensku bol takýto tábor v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu cez horský priechod Čertovica. Rómovia z pracovných útvarov v Dubnici nad Váhom a v Ilave boli nasadení na zemné práce pri regulácii Váhu. V roku 1943 bol zriadený takýto tábor v Revúcej, jeho zaradenci tu budovali železnicu Revúca-Tisovec. Rómovia, ktorí boli internovaní v pracovnom útvare v Ústí nad Oravou, sa podieľali na výstavbe Oravskej priehrady.

Pri plnení diskriminačných opatrení bola mimoriadne aktívna Hlinkova garda. Legislatíva umožňovala gardistom napríklad nočné razie v rómskych osadách a nedodržanie vymedzených hodín pre vstup do mesta či obce trestali fyzickým násilím. Pod zámienkou odvšivovania prepadávali rómskych mužov a najmä ženy, a potupne ich strihali. Pri zaisťovaní práceschopných mužov a ich násilnom transportovaní do pracovných útvarov aktívne spolupracovali so žandárskymi stanicami. Svoju agresivitu si vybíjali pri demoláciách rómskych osád a vyháňaní Rómov na odľahlejšie miesta mimo obcí.


Upálení


Mnohí Rómovia sa zúčastnili Slovenského národného povstania. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou došlo na viacerých miestach hlavne stredného Slovenska k masovému vyvražďovaniu Rómov špeciálnymi jednotkami SS. Na represálie proti Rómom stačilo aj podozrenie zo spolupráce s partizánmi. Rómovia boli popravovaní na mieste. V Čiernom Balogu bolo 14. novembra 1944 zavraždených vyše šesťdesiat olašských Rómov. Mužov postrieľali, ženy a deti za živa upálili. Vo Svätom Kríži nad Hronom 17. októbra 1944 za živa upálili 23 Rómov. V Motyčkách - osade Štubňa v novembri 1944 takto usmrtili asi dvadsať osôb. Rómov často hromadne deportovali na masové popraviská v Kremničke a Nemeckej. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, odkiaľ 22. novembra 1944 odvliekli stojedenásť mužov, žien a detí, ktorých povraždili v Kremničke. Presný počet Rómov, ktorí zahynuli v dôsledku represálií, stále nepoznáme.

V Dubnici nad Váhom bol pôvodne pracovný útvar, v novembri 1944 premenený na takzvaný Zaisťovací tábor pre Cigánov, kam boli internované celé rodiny. Koncom roka 1944 tu žilo v mimoriadne ťažkých podmienkach vyše sedemsto väzňov. V decembri 1944 tam vypukla epidémia škvrnitého týfusu - nemeckí vojaci to vyriešili tak, že 23. februára 1945 naložili na dve nákladné autá 26 pacientov pod zámienkou prevozu do nemocnice. Priviezli ich do areálu miestnej zbrojovky pod Drienovú horu, kde ich povraždili. Exhumácia masového hrobu po skončení vojny dokázala, že výstrelom bolo zasiahnutých len 18 Rómov. Mnohí boli zavraždení údermi tupým predmetom, ďalší sa zadusili po zahrabaní hrobu. Z dubnického zaisťovacieho tábora napokon do vyhladzovacích táborov transport neodišiel. Avšak z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska vrátane Košíc, Rožňavy, Rimavskej Soboty, Lučenca, Komárna a Nových Zámkov, ktoré boli počas vojny pripojené k Maďarsku, boli Rómovia deportovaní, prevažne do koncentračných táborov. Najmä do Dachau. Ich počty však zatiaľ nepoznáme.


Strach


V niektorých lokalitách, kde boli vzájomné vzťahy tradične dobré, sa miestni obyvatelia „svojich“ Rómov zastali a nedovolili, aby boli odvlečení do pracovných útvarov. Stačilo, ak sa zaručili, že ich potrebujú na stavebné či poľnohospodárske práce. Podobne to bolo aj s dodržiavaním predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí. Tam, kde vzťahy medzi väčšinovým a rómskym obyvateľstvom neboli dobré už pred vojnou, sa ešte výrazne zhoršili. Politikou slovenského štátu sa Rómovia dostali do novej spoločenskej izolácie. Tá už existujúci pocit nedôvery táto skúsenosť s „gádžami“ veľmi prehĺbila. Nedôvera narástla na strach z budúcnosti a táto historická skúsenosť je dodnes súčasťou kolektívnej pamäti Rómov.

Väčšinové obyvateľstvo však na to už zrejme zabudlo. V rokoch 2005 až 2007 bolo na Slovensku odhalených sedem pamätných tabúľ a pamätníčkov pripomínajúcich rómsky holokaust. Česká republika si každoročne pripomína rómske obete na miestach bývalých internačných táborov. Na časti areálu bývalého „cigánskeho tábora“ v Letoch však dodnes stojí veľkovýkrmňa ošípaných.


Protektorát


Na južnej Morave žili Rómovia do vojny väčšinou usadeným spôsobom života, kočujúci žili v Čechách. Kočovní Rómovia, ktorí prechádzali krajinou, nemali spoločenské väzby na domáce obyvateľstvo a to preto ani nevnímalo ich diskrimináciu a internáciu do táborov. Inak to bolo na Morave, kde boli Rómovia tolerovaní majoritným obyvateľstvom. Aj keď dozorcami v oboch cigánskych táboroch boli českí žandári, o osudoch českých a moravských Rómov rozhodovali nemecké protektorátne orgány.

Na Slovensku bola legislatíva i vykonávanie protirómskych diskriminačných opatrení do augusta 1944 v rukách slovenských orgánov. Štátny záujem bol namierený predovšetkým proti židovskému obyvateľstvu, pretože arizácia ponúkala možnosť nemalého obohatenia. Protirómske opatrenia preto nedosiahli také rozmery, aj keď ďalšie plány boli rovnaké: minister vnútra Alexander Mach už v roku 1943 avizoval „zriadenie koncentračného tábora pre Cigánov“. Keby vojna trvala o niekoľko mesiacov dlhšie, osud slovenských Rómov by bol rovnako tragický ako osud Rómov z južného Slovenska, Protektorátu, či ďalších európskych krajín.




Arne B. Mann je vedecký pracovník Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, etnológ, romista, autor Rómskeho dejepisu.


Esej vznikla v rámci Stredoeurópskeho fóra 2010, na ktorom autor diskutoval v paneli Korene hnevu.


Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.