Téma mesiaca

Kultúrna vojna?

Po roku sme späť a prinášame Vám novú sériu článkov, názorov, postojov a rozhovorov o tom, čo počas našej prestávky rezonovalo spoločnosťou najviac. Eticko-hodnotové spory o ľudské práva. Alebo inak, kultúrna vojna. Nová téma multikulti.sk.

Ad hominem alebo Je naša spoločnosť pripravená na dialóg o ľudských právach?

V nadácii po vyše roku opäť spúšťame náš webový portál multikulti.sk, v rámci ktorého sme pravidelne pripravovali série článkov o rôznych fenoménoch týkajúcich sa rozmanitosti v našej spoločnosti. V prvej téme znovuoživeného portálu sme sa rozhodli zamerať na udalosti, ktoré asi najviac hýbali Slovenskom v súvislosti s multikultúrnym spolužitím. Dajú sa nazvať trebárs kultúrnou vojnou.

Ľudskoprávna stratégia: aká mala byť a aká je

Bývalého veľvyslanca a ľudskoprávneho experta Kálmána Petőcza sme požiadali, aby nám priblížil zákulisie procesu prípravy a pripomienkovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. V článku píše o tom, aké boli prvotné ambície a predstavy o Stratégii a akú podobu ma dokument dnes. Čo mu v dokumente chýba a naopak, čo je navyše vzhľadom na kritériá, aké by mal takýto strešný dokument spĺňať.

Miroslav Lajčák: Ochrana a podpora ľudských práv bude taká ambiciózna, aká bude politická vôľa

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

Rudolf Chmel: Ľudské práva nemôžu byť otázkou sporu

Rozprávali sme sa s dvomi hlavnými tvorcami stratégie - podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavom Lajčákom a bývalým podpredsedom vlády a poslancom Rudolfom Chmelom. V dvoch rozhovoroch nám obaja odpovedali na rovnaké otázky. Môžete si prečítať ich názory na súčasný stav ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku, pôvodné ciele a zámery stratégie, jej súčasnú podobu, ale aj možné budúce scenáre. Takisto hovoria o tom, aká inštitúcia by bola najvhodnejšia a mala agendu ľudských práv zastrešovať alebo o tom, akú podobu by mali mať budúce verejné politiky v tejto oblasti.

O čo ide teplému aktivizmu na Slovensku

Aké sú najdôležitejšie úlohy LGBTI aktivizmu v najbližšej dobe? Aké sú východiská a argumenty pri obhajobe práv LGBTI ľudí? Na tieto otázky odpovedá vo svojom texte Martin Macko z iniciatívy Inakosť.

Stratégia ľudských práv z pohľadu hodnotovo-etických tém

Prečo je potrebné v našej spoločnosti udržať status tradičnej rodiny? Prečo je potrebné skôr regulovať sexuálnu výchovu detí než obhajovať práva LGBTI ľudí? O tom píše Renáta Ocilková, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

„Aby si mohla mať názor, musíš veľa vedieť“: Niekoľko autobiografických selfies

Sú veci verejné ešte stále aj záležitosťou spisovateľov? Ako sa s týmto fenoménom vysporiadala spisovateľka Zuska Kepplova si môžete prečítať v jej literárnej eseji. Zuska nám v nej otvára aj niekoľko svojich osobných momentov, ktoré formovali jej názory na hodnotovo-kultúrne otázky.

Stratégia – vlastný materiál

Oboznámte sa s prioritami a úlohami, tak ako sú formulované v 5. kapitole stratégie. Okrem toho prikladáme aj zoznam príloh, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ľudských práv a zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Pohľady na kultúrno-etický dialóg na Slovensku

Na širšie zmapovanie rozmanitosti názorov v spoločnosti, ktoré sa týkajú "kultúrnej vojny" a jej sprievodných javou a udalostí, sme oslovili niekoľko osobností kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. Požiadali sme ich o odpoveď na otázku: V posledných mesiacoch Slovensko „žije“ aj rôznymi kultúrno-etickými spormi. Dúhový pochod a Národný pochod za život. Sused Žubajík v šlabikári. Novela ústavy o ochrane rodiny. Referendum. A tak ďalej. V čom vidíte podstatu tohto hodnotového konfliktu? Čo je podľa Vás potrebné spraviť, aby ľudskoprávne témy viac spájali ako rozdeľovali našu spoločnosť?

Spravodaj

Najstrašnejšia kapitola

Arne B. Mann

Tragické osudy počas druhej svetovej vojny. Aby na ne väčšinové obyvateľstvo nezabudlo.


Roku 1935 boli vydané takzvané norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti. Vyhlášky, ktoré na ne nadväzovali, klasifikovali Cigánov a Židov ako „element zabraňujúci čistote rasy“. To znamenalo, že s nemeckými „Árijcami“ nesmú uzatvárať sobáše ani mať pohlavný styk.

Doktor Robert Ritter, riaditeľ Výskumného ústavu pre rasovú hygienu a populačnú biológiu pri Ríšskom úrade zdravia vypracoval „vedeckú teóriu o spôsobe zisťovania prítomnosti cigánskej krvi“. Podľa nej „Cigánov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť, a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný“. Jediné riešenie videl v „osobitnom zaobchádzaní“ (Sonderbehandlung), ktoré znamenalo hromadné vyvraždenie.

Na základe „Súpisu všetkých Cigánov, cigánskych miešancov a osôb žijúcich cigánskym spôsobom v Ríši“ boli všetci evidovaní povinní podrobiť sa rasovo-biologickému vyšetreniu - odberom krvi, skúmaniu farby očí a vlasov, antropometrickým meraniam. Sedemnásteho apríla 1940 boli nariadené prvé transporty Rómov do koncentračných táborov v Poľsku. Rómovia, ktorí boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu, boli násilne sterilizovaní.


Tábory


Tretia ríša zriadila zberné tábory pre asociálov, v ktorých boli internovaní aj rómski muži. Takéto tábory boli aj v Protektoráte Čechy a Morava: v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu. V roku 1942 ich premenovali na „cigánske tábory,“ v ktorých už boli internované aj ženy a deti. Za dva roky existencie týchto táborov v Letoch zomrelo 327 ľudí, čo bolo takmer 25 percent tam internovaných osôb, v Hodoníne zomrelo 207 Rómov. Odtiaľto potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu. Z vyše 6500 českých a moravských Rómov evidovaných v roku 1940 prežilo vojnu necelých osemsto.

V decembri 1942 vydal Himmler takzvaný Osvienčimský výnos, ktorým nariadil deportáciu „Cigánov a cigánskych miešancov“ z Ríše a pripojených území do koncentračných táborov: vznikol špeciálny Cigánsky koncentračný tábor v Osvienčime II.-Brzezinke (Auschwitz II.-Birkenau). Väzňom na odev našili čierne trojuholníky (označenie pre asociálov), na predlaktie im vytetovali číslo a písmeno Z (Zigeuner). Do tábora priviezli Rómov z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Za táborového lekára bol vymenovaný Josef Mengele, „anjel smrti,“ ktorý na väzňoch vykonával svoje neľudské „vedecké pokusy“. Zahynulo tu devätnásťtisíc Rómov.

Druhého augusta 1944 boli izolovaní mladí rómski väzni a počas jednej noci odviezli do plynových komôr 2897 obyvateľov cigánskeho tábora. Tento deň si dnes Rómovia pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holokaustu. Odhaduje sa, že počas Druhej svetovej vojny zahynulo asi tristotisíc európskych Rómov.


Oddelene


Slovenský štát nemecké rasové zákony v mnohom napodobnil. Boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru: pracovné strediská určené pre Židov a pracovné útvary určené predovšetkým pre asociálov, medzi ktorými boli zahrnutí aj „Cigáni bez pracovného pomeru“. Rómovia, ktorí tvorili v týchto útvaroch vždy minimálne polovicu zaradencov, boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce. Pracovali často až jedenásť hodín denne v zlých hygienických podmienkach a za minimálnu mzdu. V roku 1942 bol na východnom Slovensku zriadený komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci, kde Rómovia budovali železničnú trať Prešov-Strážske. Na strednom Slovensku bol takýto tábor v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu cez horský priechod Čertovica. Rómovia z pracovných útvarov v Dubnici nad Váhom a v Ilave boli nasadení na zemné práce pri regulácii Váhu. V roku 1943 bol zriadený takýto tábor v Revúcej, jeho zaradenci tu budovali železnicu Revúca-Tisovec. Rómovia, ktorí boli internovaní v pracovnom útvare v Ústí nad Oravou, sa podieľali na výstavbe Oravskej priehrady.

Pri plnení diskriminačných opatrení bola mimoriadne aktívna Hlinkova garda. Legislatíva umožňovala gardistom napríklad nočné razie v rómskych osadách a nedodržanie vymedzených hodín pre vstup do mesta či obce trestali fyzickým násilím. Pod zámienkou odvšivovania prepadávali rómskych mužov a najmä ženy, a potupne ich strihali. Pri zaisťovaní práceschopných mužov a ich násilnom transportovaní do pracovných útvarov aktívne spolupracovali so žandárskymi stanicami. Svoju agresivitu si vybíjali pri demoláciách rómskych osád a vyháňaní Rómov na odľahlejšie miesta mimo obcí.


Upálení


Mnohí Rómovia sa zúčastnili Slovenského národného povstania. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou došlo na viacerých miestach hlavne stredného Slovenska k masovému vyvražďovaniu Rómov špeciálnymi jednotkami SS. Na represálie proti Rómom stačilo aj podozrenie zo spolupráce s partizánmi. Rómovia boli popravovaní na mieste. V Čiernom Balogu bolo 14. novembra 1944 zavraždených vyše šesťdesiat olašských Rómov. Mužov postrieľali, ženy a deti za živa upálili. Vo Svätom Kríži nad Hronom 17. októbra 1944 za živa upálili 23 Rómov. V Motyčkách - osade Štubňa v novembri 1944 takto usmrtili asi dvadsať osôb. Rómov často hromadne deportovali na masové popraviská v Kremničke a Nemeckej. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, odkiaľ 22. novembra 1944 odvliekli stojedenásť mužov, žien a detí, ktorých povraždili v Kremničke. Presný počet Rómov, ktorí zahynuli v dôsledku represálií, stále nepoznáme.

V Dubnici nad Váhom bol pôvodne pracovný útvar, v novembri 1944 premenený na takzvaný Zaisťovací tábor pre Cigánov, kam boli internované celé rodiny. Koncom roka 1944 tu žilo v mimoriadne ťažkých podmienkach vyše sedemsto väzňov. V decembri 1944 tam vypukla epidémia škvrnitého týfusu - nemeckí vojaci to vyriešili tak, že 23. februára 1945 naložili na dve nákladné autá 26 pacientov pod zámienkou prevozu do nemocnice. Priviezli ich do areálu miestnej zbrojovky pod Drienovú horu, kde ich povraždili. Exhumácia masového hrobu po skončení vojny dokázala, že výstrelom bolo zasiahnutých len 18 Rómov. Mnohí boli zavraždení údermi tupým predmetom, ďalší sa zadusili po zahrabaní hrobu. Z dubnického zaisťovacieho tábora napokon do vyhladzovacích táborov transport neodišiel. Avšak z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska vrátane Košíc, Rožňavy, Rimavskej Soboty, Lučenca, Komárna a Nových Zámkov, ktoré boli počas vojny pripojené k Maďarsku, boli Rómovia deportovaní, prevažne do koncentračných táborov. Najmä do Dachau. Ich počty však zatiaľ nepoznáme.


Strach


V niektorých lokalitách, kde boli vzájomné vzťahy tradične dobré, sa miestni obyvatelia „svojich“ Rómov zastali a nedovolili, aby boli odvlečení do pracovných útvarov. Stačilo, ak sa zaručili, že ich potrebujú na stavebné či poľnohospodárske práce. Podobne to bolo aj s dodržiavaním predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí. Tam, kde vzťahy medzi väčšinovým a rómskym obyvateľstvom neboli dobré už pred vojnou, sa ešte výrazne zhoršili. Politikou slovenského štátu sa Rómovia dostali do novej spoločenskej izolácie. Tá už existujúci pocit nedôvery táto skúsenosť s „gádžami“ veľmi prehĺbila. Nedôvera narástla na strach z budúcnosti a táto historická skúsenosť je dodnes súčasťou kolektívnej pamäti Rómov.

Väčšinové obyvateľstvo však na to už zrejme zabudlo. V rokoch 2005 až 2007 bolo na Slovensku odhalených sedem pamätných tabúľ a pamätníčkov pripomínajúcich rómsky holokaust. Česká republika si každoročne pripomína rómske obete na miestach bývalých internačných táborov. Na časti areálu bývalého „cigánskeho tábora“ v Letoch však dodnes stojí veľkovýkrmňa ošípaných.


Protektorát


Na južnej Morave žili Rómovia do vojny väčšinou usadeným spôsobom života, kočujúci žili v Čechách. Kočovní Rómovia, ktorí prechádzali krajinou, nemali spoločenské väzby na domáce obyvateľstvo a to preto ani nevnímalo ich diskrimináciu a internáciu do táborov. Inak to bolo na Morave, kde boli Rómovia tolerovaní majoritným obyvateľstvom. Aj keď dozorcami v oboch cigánskych táboroch boli českí žandári, o osudoch českých a moravských Rómov rozhodovali nemecké protektorátne orgány.

Na Slovensku bola legislatíva i vykonávanie protirómskych diskriminačných opatrení do augusta 1944 v rukách slovenských orgánov. Štátny záujem bol namierený predovšetkým proti židovskému obyvateľstvu, pretože arizácia ponúkala možnosť nemalého obohatenia. Protirómske opatrenia preto nedosiahli také rozmery, aj keď ďalšie plány boli rovnaké: minister vnútra Alexander Mach už v roku 1943 avizoval „zriadenie koncentračného tábora pre Cigánov“. Keby vojna trvala o niekoľko mesiacov dlhšie, osud slovenských Rómov by bol rovnako tragický ako osud Rómov z južného Slovenska, Protektorátu, či ďalších európskych krajín.




Arne B. Mann je vedecký pracovník Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, etnológ, romista, autor Rómskeho dejepisu.


Esej vznikla v rámci Stredoeurópskeho fóra 2010, na ktorom autor diskutoval v paneli Korene hnevu.


Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.