I. Umlčaná identita

Ak prejdeme hlavnou ulicou niektorého mesta na Slovensku, kde príslušníci národnostnej menšiny tvoria väčšinu obyvateľstva, vizuálne dojmy nám pravdepodobne nepomôžu uhádnuť naozajstné národnostné zloženie mesta. Bez ohľadu na národnostné zloženie obyvateľstva je drvivá väčšina verejných nápisov napísaná v jednom – štátnom – jazyku. Ak sa pozrieme na situáciu bližšie, zistíme, že absolútna väčšina podnikov, obchodov, reštaurácií, závodov a inštitúcií, používajúcich jednojazyčné nápisy, je v rukách majiteľov, ktorí sú príslušníkmi národnostnej menšiny. V mestách ako Šamorín, Dunajská Streda, Komárno, Veľký Meder, Kolárovo či Štúrovo tvoria Maďari ešte stále väčšinu obyvateľstva, ale tvár ulíc a verejných priestranstiev túto skutočnosť neodráža. Prečo? Neexistuje zákaz uvádzať nápisy v jazykoch národnostných menšín a bolo by preto prirodzené, keby obchodníci oslovovali svojich potenciálnych zákazníkov aj v ich materinskom jazyku. Lenže, ako zistíme, jazyková politika štátu, ktorá stojí v pozadí týchto skutočností, sa nezakladá výlučne na priamych zákazoch.

Ide o dlhý príbeh, ktorý má, samozrejme, viacero historických a politických súvislostí. Veľmi dôležité sú však aj súvislosti mentálne, keďže práve mentálny tlak jazykovej politiky štátu bol tým faktorom, ktorý nútil príslušníkov národnostných menšín k vzdaniu sa svojej identity a k pomalej, ale istej asimilácii.

Každodenný príbeh z mesta, kde väčšina obyvateľstva patrí k národnostnej menšine: jeden úradník (nazvime ho A) na jednom štátnom úrade vyvesil oznam na dvere svojho kolegu (nazvime ho B) o tom, že kolega B je mimo kancelárie do konca týždňa a stránky sa majú obracať na kolegu A v kancelárii č. X. Oznam vyvesil dvojjazyčne, na prvom mieste v štátnom jazyku a pod ním aj v jazyku príslušnej menšiny. Treba dodať, že podobné úrady často navštevujú ľudia z okolitých malých dedín, ktorí nie sú vždy vybavení mimoriadnym nadaním na jazyky - a ovládajú jediný jazyk, a to svoj materinský. Stalo sa ale, že šéf úradníka A (jeho meno bude C) dal úradníkovi A príkaz na odstránenie časti nápisu, ktorá bola v jazyku menšiny. Úradník A sa nesmelo opýtal, či sa tým neporuší zákon o používaní jazykov menšín? Ten totiž hovorí, že všetky dôležité nápisy, najmä upozorňujúce, výstražné a zdravotnícke, sa v obciach, kde najmenej 20 percent obyvateľstva tvoria príslušníci menšiny, uvádzajú aj v jazyku menšiny. Úradník C považoval tento argument v danej situácii za neopodstatnený a sám odstránil text v menšinovom jazyku.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o banálny prípad. Ak si však uvedomíme, že úradník C, takisto ako úradník A a rovnako aj 90 percent stránok tohto úradu boli príslušníkmi národnostnej menšiny a používali v ústnom styku v prvom rade jazyk tejto menšiny, môžeme v príbehu objaviť absurditu, ktorá charakterizuje celý tento problém. Nastupuje tu nepriamy tlak štátu, prejavujúci sa často vo vyjadreniach rôznych politikov, v ticho trpenom jazykovom „rasizme“ alebo jednoducho v ľahostajnej, či v iných prípadoch dokonca nepriateľskej rétorike predstaviteľov štátnej moci. Takto zvyčajne štát a väčšinová spoločnosť pristupuje k týmto otázkam. (Ná)tlak má v určitých prípadoch väčšiu silu ako priame príkazy a zákazy ustanovení právnych predpisov.

Tove Skutnabb-Kangas, vari najznámejšia teoretička v oblasti jazykových ľudských práv, žijúca v Dánsku, zaviedla v teórii pojem lingvicizmus. Ide v podstate o jazykovú genocídu, ktorej dôvodom je často jazykový rasizmus a cieľom likvidácia jazyka určitej skupiny ľudí ako časti ich identity. Príznaky dlhej praxe lingvicizmu zo strany štátu si môžeme všímať na príslušníkoch národnostných menšín niektorých štátov strednej a východnej Európy, medzi nimi aj na Slovensku. Do oči bijúcimi znakmi tohto javu, respektíve znakmi dôsledkov tohto javu, sú napríklad plagáty, billboardy a nápisy v dedinách južného Slovenska, na ktorých ani náhodou neobjavíme jedno slovo po maďarsky, ale výlučne iba slovenský text – neraz s množstvom pravopisných chýb. Pritom je možné, že v týchto v zapadnutých malých dedinách nikdy žiadny Slovák nebude chcieť tieto nápisy čítať. (Treba poznamenať, že problém nie je s prítomnosťou slovenského textu, ale s jeho výlučnosťou, jazykovým fundamentalizmom.) Strach je však silnejší a v strachu používajú títo ľudia štátny jazyk koktajúc, aj keď ho možno ovládajú na slušnej úrovni. Toto koktanie sa následne prenáša na celú ich identitu a destabilizuje ju.

Viacerí autori už poukázali na to, že hlavnou príčinou umlčania časti identity príslušníkov národnostných menšín je neprehľadnosť právnych predpisov upravujúcich túto oblasť života. Jeden z najbizarnejších zákonov moderného Slovenska, zákon o štátnom jazyku z roku 1995, prešiel v poslednej dobe mnohými zmenami. A zákon o používaní jazykov národnostných menšín z roku 1999, ako sme to mohli vidieť v prípade úradníka A a C, bol dlho považovaný za kus papiera. Niekoľko maďarských inštitúcií pod vedením šamorínskej organizácie Fórum inštitút na výskum menšín uskutočnilo v roku 2010 rozsiahly výskum, v rámci ktorého mladí aktivisti navštívili všetky obce a mestá južného Slovenska, kde príslušníci národnostných menšín tvoria najmenej 10 percent obyvateľstva. Výskum podrobne zdokumentovali, vyhotovili tisíce záberov, najmä zachytávajúce verejné nápisy v týchto obciach. Výsledky ukázali, že vyššie citované ustanovenie zákona o používaní jazykov národnostných menšín, podľa ktorého všetky dôležité nápisy, najmä upozorňujúce, výstražné a zdravotnícke, sa v obciach, kde najmenej 20 percent obyvateľstva tvoria príslušníci menšiny, uvádzajú aj v jazyku menšiny, je zo strany štátnych orgánov, ako aj právnických osôb absolútne ignorované. Dvojjazyčne sa neuvádzali ani nápisy, ktoré sa týkajú ohrozenia života ľudí! Táto pomýlená jazyková politika štátu dosiahla svoj cieľ, zlikvidovala všetky základné pravidlá vzájomného rešpektovania jazyka a tým aj identity druhých.

II. Priestor na voľbu

Po posledných novelizáciách zákona o štátnom jazyku sa na jazykovo zmiešaných územiach Slovenska vytvorila absolútna jazyková neistota. Tvrdá medzinárodná aj domáca kritika novely zákona z roku 2009 ukázala, že tento stav je už naozaj neudržateľný. Čoraz viac hlasov žiadalo zmenu zákona o používaní jazykov národnostných menšín a aspoň čiastočné zrovnoprávnenie jazykov národnostných menšín so štátnym jazykom. Nová vláda Slovenskej republiky si už pri svojom nástupe v roku 2010 uvedomila potrebu takéhoto opatrenia. Úloha novelizovať zákon o používaní jazykov národnostných menšín sa dostala do Programového vyhlásenia vlády. Tým sa začal zdĺhavý proces, ktorý vyvrcholil 28. júna 2011 schválením novely zákona na druhý pokus, prelomením veta prezidenta Slovenskej republiky, ktorý v novele zákona videl ,,diskriminačné prvky“ a preto s ňou nesúhlasil. Počas procesu prípravy a schvaľovania novely sa dostali na povrch všetky stereotypy slovenskej politiky a spoločnosti voči národnostným menšinám, spočívajúce najmä v nepoznaní postavenia príslušníkov národnostných menšín a v nedostatku empatie v otázkach ich identity. Tieto stereotypy viedli k tomu, že zákon bol interpretovaný predovšetkým z pohľadu dopadu na príslušníkov väčšinového národa, potreba jeho existencie z pohľadu príslušníkov národnostných menšín bola často bagatelizovaná.

V čom teda spočíva podstata zmeny z hľadiska dlhodobého vývoja menšinových práv na Slovensku?

Doterajšia jazyková politika štátu bola založená na myšlienke, že príslušníci národnostných menšín si musia uvedomiť, že žijú v národnom štáte, kde musí byť jeden integrujúci jazyk, ktorý má prednosť vo všetkých oblastiach života. A že sa musia tento jazyk dokonale naučiť a používať ho. Pritom ak chcú, môžu používať aj svoj materinský jazyk, ale na jeho používanie určí štát striktné podmienky a úzky priestor. Štát sa však staral výlučne o naplnenie prvej časti tejto jazykovej politiky, v prípade používania jazykov menšín prejavoval len ľahostajnosť a pasivitu. Pochopiteľne, pri hľadaní menšieho odporu dochádzalo k vytrácaniu jazykov národnostných menšín z každodenného používania. Samotní príslušníci národnostných menšín začali svoj jazyk považovať za druhoradý, menejcenný, za niečo, čo mohli používať v detstve alebo doma, medzi štyrmi stenami, ale ako dospelí ľudia, zodpovední členovia spoločnosti na verejnosti, v písomnom styku s úradmi či so štátom už nie – tam iba štátny jazyk.

Jazyková politika štátu vychádzala z prístupu, že (národný) štát vie lepšie, ako majú žiť príslušníci národnostných menšín – štát vie správnejšie rozhodovať o ich životoch. Štát ich chcel zachrániť pred tým, aby sa uzavreli do „jazykového geta“ a pritom si vôbec nechcel uvedomiť možnosť cesty k pluralizmu, k súbežnej existencii jazykov, k zachovaniu jednoty obyvateľstva bez straty identity jeho významnej časti. Štát neponúkol možnosť voľby, možnosť slobodnej formulácie požiadaviek, životných podmienok a pomerov občanov. Doterajšia jazyková politika štátu bola politikou príkazov, nie politikou slobodnej voľby.

Novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín je krokom k tomu, aby sa hodnoty liberálnej demokracie v oblasti starostlivosti o kultúrne potreby obyvateľov štátu neignorovali. Zahŕňa v sebe aj výraznú sociálnu a humanitárnu dimenziu, keďže poskytuje pomoc tým občanom, ktorí sa bez svojho zavinenia nedokážu prispôsobiť požiadavkám štátu a väčšinovej spoločnosti v oblasti používania jazyka. Novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín predstavuje návrat k základom liberálnej demokracie aj v oblasti menšinovej politiky, pretože rešpektuje možnosť slobodnej voľby človeka na formulovanie svojej identity, v duchu dokumentov, ktoré zakladali moderné liberálne demokracie, predovšetkým Deklarácia nezávislosti Spojených štátov amerických a Deklarácia práv človeka a občana. Môžme spomenúť aj Chartu základných práv Európskej únie, ktorá sa vo svojej prvej hlave prednostne venuje dôstojnosti ako hlavnej hodnote európskych demokracií.

III. Krok vpred alebo vzad?

Obrovské rozdiely medzi príslušníkmi väčšiny a menšiny vo vnímaní tejto problematiky sme mohli pozorovať v reakciách po schválení novely zákona. Rozhodujúca časť slovenskej spoločnosti ho považovala buď za zbytočný, alebo priamo za škodlivý. Časť príslušníkov maďarskej a rusínskej národnostnej menšiny považovala dosiahnuté výsledky za nedostatočné, ba za krok vzad. Pravda je, že najmä po pozmeňujúcich návrhoch niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa výrazne zmenil obsah zákona. Jeho charakter, základná myšlienka, zostala nedotknutá. Programové vyhlásenie vlády predpokladalo novelizáciu zákona z roku 1999, nie prijatie nového zákona. Táto skutočnosť determinovala veľmi úzky manévrovací priestor pri príprave novely. Úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny sa snažil do novely dostať maximum reálnych položiek. Niektoré, napríklad odstránenie povinného titulkovania televízneho vysielania v jazykoch menšín, boli na konci legislatívneho procesu vypustené. Došlo aj k zakotveniu niektorých protirečivých ustanovení, napríklad toho, podľa ktorého si úrad môže určiť časový priestor na vybavovanie vecí v jazyku národnostnej menšiny. Ťažisko celej novely, teda vymožiteľnosť a stabilita práva používať jazyk národnostnej menšiny v úradnom styku a zakotvenie možností používať jazyk národnostnej menšiny v rôznych oblastiach života, napríklad v prípade geografických označení, sa stali súčasťou schváleného znenia novely zákona. Vznikol väčší priestor na používanie jazykov menšín, otvorila sa možnosť začiatku novej, pozitívnej politiky štátu voči menšinám.

Rozvinula sa širšia spoločenská debata o právach príslušníkov národnostných menšín na používanie materinského jazyka. V niektorých mestách na južnom Slovensku sa na budovách podnikov a obchodov, kde boli jednojazyčné nápisy, začali objavovať nálepky aktivistov požadujúce dôslednú aplikáciu dvojjazyčnosti. Reakciou na tieto udalosti mestské zastupiteľstvá v Šamoríne, v Dunajskej Strede a v Komárne schválili uznesenia, v ktorých vyzývajú príslušné subjekty v meste na rešpektovanie dvojjazyčnosti vo verejnom živote.

Schválením novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa vytvoril priestor na lingvistické debaty, na začiatok vecnej, odbornej diskusie o ďalšom vývoji maďarského, rómskeho alebo rusínskeho jazyka na Slovensku. Štát má teraz možnosť spustiť pozitívnu politiku voči menšinovým jazykom, môže aktívne participovať na procese zapojenia doteraz druhoradých jazykov do verejného života. Pred úradom podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny stojí veľká úloha – zabezpečiť vykonanie schváleného zákona v praxi a dosiahnuť tak potvrdenie jeho potrebnosti a životaschopnosti. Bude to ďalšia skúška životaschopnosti liberálnych hodnôt v stredoeurópskych pomeroch.

Autor je právnik a prozaik, v súčasnosti pôsobí ako hlavný radca na úrade podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny.