Oral history je kvalitatívna metóda používaná historikmi, etnológmi, sociálnymi antropológmi, sociológmi a ďalšími predstaviteľmi sociálnych, resp. humanitných vied. Vo svojej etnologickej praxi s touto metódou pracujem od 90. rokov minulého storočia pri skúmaní viacerých tém (rôzne sociálne skupiny a ich význam v prostredí miest Slovenska v 20. storočí, svedectvá preživších holokaustu a pod.) Primárnym cieľom bádateľov, ktorí pracujú touto metódou, je získať o určitom historickom období, jave či udalosti výpovede tých, ktorí ho prežili ako aktéri alebo svedkovia.

Z historickej perspektívy možno hovoriť aj o prehistórii tejto metódy, siahajúcej do dôb, keď sa vedomosti o minulosti uchovávali a ďalej odovzdávali v podobe príbehov, ústnym podaním. Rozhodujúci vplyv na takýto prenos vedomostí a informácií mali danosti ľudskej pamäti.

Rozvoj oral history ako vedeckej metódy je spojený:

- so spochybnením výsadného postavenia písomných prameňov ako výlučného zdroja objektívneho poznania minulosti;

- so záujmom o nedávnu minulosť, ktorej účastníci – svedkovia ešte žijú a môžu nám poskytnúť svoj pohľad, interpretáciu prežitého;

- s vypracovaním teoretických a metodologických postupov, ako rozhovory so svedkami minulosti pripraviť, zrealizovať a spracovať;

- s technickým zázemím a vybavením bádateľa;

- so spoločenským dopytom po získavaní takýchto údajov o minulosti.

Druhá polovica 20. storočia sa všeobecne pokladá za obdobie, kedy v demokratických krajinách začali odborníci (predovšetkým historici, aj keď nielen) cielene pracovať metódou oral history pri získavaní poznatkov o vojnových konliktoch, politických prevratoch a zlomoch. Respondentmi boli ľudia žijúci počas 2. svetovej vojny – vojaci aj civilisti, či napríklad preživší holokaustu. Avšak už v medzivojnovom období bola táto metóda použitá na zber materiálu týkajúceho sa obdobia Veľkej hospodárskej krízy v Spojených štátoch amerických.

Metóda oral history má aj ďalšie označenia – ústne dejiny či ústne histórie, malé dejiny, dejiny každodennosti a podobne, ktoré naznačujú, že charakteristickou črtou získaných informácií je pohľad „zdola“, subjektívne podanie individuálneho prežitia konkrétnej udalosti či historického obdobia. Pozornosť bádateľov sa pritom sústreďovala a sústreďuje často na také sociálne skupiny, ktoré stáli mimo hlavný záber historiografie, teda na marginalizované skupiny žijúce na okraji spoločnosti. Práve táto skutočnosť robí z bádateľov do istej miery aj aktivistov, vnášajúcich demokratický tón do akademického bádania.

Metóda oral history sa využíva nielen v základnom výskume historikov a spoločenských vedcov, ale aj v aplikovaných výskumoch zameraných na špeciálne skupiny respondentov. Takéto výskumy sú orientované na vzdelávacie, osvetové, sociálne, a teda aj na politické otázky aktuálne rezonujúce v spoločnosti. Výskumy realizované metódou oral history prinášajú poznatky, ktoré predstavujú často veľmi subjektívne výpovede, interpretácie svedkov doby cez prizmu ich vlastného života. Ukazujú nám, ako veľké dejiny zasiahli do života jedného človeka, či skupiny ľudí. Dozvedáme sa z nich, ako ľudia určité historické obdobie prežili, ako si ho zapamätali a ako spomínajú na udalosti nedávnej minulosti, ako sa s nimi vyrovnávajú, ako o nich hovoria, akým spôsobom sa stali súčasťou ich osobného životného príbehu. Tieto informácie získava bádateľ počas osobného stretnutia s pamätníkom a počas rozhovoru, ktorý so svedkom udalostí vedie.

Hlavné techniky, či formy práce bádateľa sú rozhovor (interview) a životopisné rozprávanie (biografický naratív). Je vhodné, ak sa bádateľ s respondentom môže na rozhovor vopred pripraviť. V rámci prípravných stretnutí by sa mal respondent dozvedieť zámery a ciele výskumu, spôsob, akým bude realizovaný a ako bude s jeho výpoveďou ďalej zachádzané, ako sa spracuje a na čo bude slúžiť. Respondent musí vedieť, akými odbornými aj etickými zásadami sa bádateľ riadi, že hlavnou zásadou bádateľa je ochrana respondenta. Ich vzťah by mal byť založený (aj) na dôvere. Až potom je možné pristúpiť k samotnému nahrávaniu rozhovoru resp. životopisného rozprávania svedka.

Pri interview je vopred vymedzené časové obdobie, ktoré bádateľa zaujíma, prípadne aj vyšpecifikovaná téma. Pri životopisnom rozprávaní sa bádateľ snaží získať od respondenta príbeh jeho života, pričom nezdôrazňuje žiadnu tému, resp. to, čo ho najviac zaujíma a priviedlo k výberu spomínajúceho (človek, ktorý prežil holokaust, slobodná matka, imigrant a pod.). Rozhovor alebo životopisné rozprávanie bádateľ nahráva (zvukový alebo aj obrazový záznam) a následne prepisuje. Prepis dáva autorizovať respondentovi, a s ohľadom na legislatívu Slovenskej republiky o ochrane osobných údajov je potrebné mať aj písomný súhlas podpísaný respondentom, ktorý presne vymedzuje spôsoby, akým môžu byť výpovede ďalej používané.

Odborníci venujúci sa metóde oral history, a teda aj špecifickému vzťahu bádateľov a respondentov ho často označujú za asymetrický kvôli rozdielnemu prístupu zúčastnených strán k rozhovoru. (Vaněk 2004:58-59) Bádateľ oslovuje budúceho respondenta so zámerom rozšíriť poznatky o určitom historickom období či fakte. Je vybavený vedomosťamim ktoré získal z dostupných písomných či iných dokumentov, zručnosťami, praktickými skúsenosťami. Podobne respondent (pamätník, svedok) vstupuje do vzťahu pri interview s istou skúsenostnou a vedomostnou výbavou. Tento fakt sa pochopiteľne zrkadlí v celom priebehu rozhovoru.

Výslednú podobu rozhovoru však vymedzujú tri vrcholy trojuholníka. Okrem oboch aktérov rozhovoru: spomínajúceho (respondenta) a počúvajúceho (bádateľa) vstupuje do rozhovoru aj dobový (historický aj súčasný) spoločenský a politický kontext. Celý ho prestupuje a rovnako významným spôsobom ako dvaja aktéri aj spoluvytvára. Preto je vždy pri analýzach a interpretáciách rozhovorov (získaných metódou oral history, ale aj iným postupmi) dôležitý záznam bádateľa o kontexte celého rozhovoru, resp. aspoň zverejnenie presného času, kedy k nemu došlo. Rovnako dôležitý je aj poznámka o historickom kontexte, ku ktorému sa rozhovor vzťahuje. Len tak je možné skutočne mu porozumieť.

Pri realizácii rozhovoru sa bádateľ i respondent stávajú účastníkmi procesu spomínania – vyvolávania spomienok, interpretácie, resp. reinterpretácie životného príbehu respondenta. Pamäť jednotlivca predstavuje veľmi špecifickú databázu zážitkov, informácií, ale aj pocitov, často nekriticky osvojených hodnotení a súdov (stereotypy a predsudky), ktoré získal nielen vlastnou skúsenosťou, ale aj sprostredkovane. Tieto spomínajúci v procese spomínania opätovne vyvoláva, pričom k nim pristupuje selektívne.

Pri zachytávaní biografických naratívov musíme mať na pamäti aj selektívnosť pamäti z hľadiska dnešných záujmov, selekciu súkromného ako historicky nepodstatného, výber spomienok pod vplyvom prevládajúcej kolektívnej pamäti či ako odraz miery sebaúcty, výber vytesňujúci životné sklamania, neúspechy, ako aj posudzovanie minulosti cez optiku súčasnosti. Psychológovia v tejto súvislosti hovoria o selektívnom vnímaní: v každej situácii s jej takmer nekonečným počtom faktov si vyberáme len tie, ktoré sú dôležité pre naše ciele a ostatné ignorujeme (Berger 1991:55) Spomínanie tak predstavuje aktuálne sprítomňovanie minulosti, pod ktoré sa podpisuje celý rad vplyvov: momentálny fyzický a psychický stav spomínajúceho, jeho/jej dispozície, ambície, vzdelanie, životné skúsenosti, ako aj spomínaný spoločenský a politický kontext.

Kým schopnosť zapamätať si isté udalosti či fakty je považovaná za individuálnu danosť človeka, spôsob, akým si človek spomína, na čo sa rozpamätáva a na čo nie, čo prehliada či zámerne zamlčuje, je považovaný za proces podmienený (aj) sociálnym prostredím: rodinou, priateľmi, vekovou, profesijnou, lokálnou či inou sociálnou skupinou. Preto každá individuálna pamäť, resp. spomínanie je sociálne podmienené.

Do výberu spomienok zasahuje aj sám bádateľ, minimálne nepriamo svojou prítomnosťou pri rozhovore. Pre spomínajúceho predstavuje poslucháča – partnera zastupujúceho istú vekovú, vzdelanostnú, rodovú, etnickú skupinu a spomínajúci tejto skutočnosti prispôsobuje svoje rozprávanie. Pre jednotlivé spomínanie je teda dôležité, kedy, kde, komu a prečo hovorí človek svoje spomienky zo života. Preto vznikajú v procese spomínania rozličné interpretácie tých istých historických udalostí, vyberajú sa odlišné spomienky na prežívanie rovnakej historickej doby.

Prostredníctvom spomínania, ktoré je základom rozprávania životného príbehu, si respondent zabezpečuje kontinuitu v čase. Jednotlivci i skupiny ľudí si týmto spôsobom potvrdzujú svoju identitu a integritu. Identita jedinca je tvorená sumou jeho jednotlivých rolí, ktoré sú na seba navrstvené a v každodennom živote sa flexibilne menia, resp. striedajú či prestupujú. Je to nepretržitý proces konštruovania a rekonštruovania vzťahov k iným ľuďom, k skupinám ľudí, ktoré navzájom tvoria poprepájané siete. (Bačová 1997: 12-22)

Jednotlivec, ktorý sa definuje ako člen určitej skupiny, si osvojuje hodnoty, normy a spôsoby správania tejto skupiny a chápe ich ako svoje vlastné atribúty. Čím silnejšie sa stotožňuje s danou sociálnou skupinou, tým intenzívnejšie si pripisuje tieto normy, hodnoty a spôsoby správania. (Berger 1991: 56) Zaznamenané životné príbehy či ich výseky predstavujú vzorku, na ktorej možno sledovať proces interpretácie vlastnej životnej dráhy. Zároveň sa v nich tak, ako pri každom procese spomínania, uplatňujú rôzne stratégie spomínajúceho vykresliť vlastný život v určitom žiaducom kontexte, význame a zmysle. Ako konštatuje Pierre Bourdieu, ten, kto rozpráva biografický či autobiografický príbeh, má snahu skladať ho do logických sekvencií podľa zrozumiteľných vzťahov. Spomínajúceho aj bádateľa spája „neverbálne prijatý postulát“, že život (ten práve rozprávaný) má či mal zmysel (Bourdieu 1998: 56-63). Peter L. Berger pri tomto procese upozorňuje na podmienenosť aktuálnou optikou respondenta: „...my sami pokračujeme v interpretácii a reinterpretácii svojho vlastného života...ak spomíname na minulosť, rekonštruujeme ju v súlade so svojimi terajšími ideami, a tak určujeme, čo je dôležité a čo nie.“ (Berger 1991: 55)

Je vhodné, aby sa bádateľ mohol s respondentom stretnúť viackrát, aby jeho prvú výpoveď spresnil dodatočnými alebo rozširujúcimi otázkami, aby si overil, či vypovedanej spomienke rozumel tak, ako ju spomínajúci myslel. Tieto doplnenia sú potrebné pre následnú analýzu a interpretáciu záznamu spomienky či životného príbehu, pričom rovnako dôležité je zachytenie mimoverbálnych prejavov aj v písomnom prepise (mlčanie, smiech, dojatie, zmena tempa reči, gestá a mimika spomínajúceho, a pod.).

Nesprávnou interpretáciou zo strany bádateľa môže vzniknúť skreslenie významu výpovede, keď bádateľ iné „počuje“, ako spomínajúci „hovorí“. Toto nebezpečenstvo hrozí vždy, aj pri výskume súčasnosti, hoci pri historických rekonštrukciách pravdepodobne v ešte väčšej miere. Historik Ľubomír Lipták upozorňoval na špecifiká historickej skúsenosti, a teda aj pamäti jednej generácie, skupiny či jednotlivca. Práve uvedomenie si dejinných súradníc v ľudskom živote (napr. v akom veku zažil spomínajúci epizódu, ktorú rozprával) pomáha bádateľovi jasnejšie porozumieť konkrétnej reflexii určitej historickej udalosti či sekvencie zo života respondenta (Lipták 1992).

Oral history predstavuje historiografiu zážitku a skúsenosti, približuje nám akoby pod mikroskopom subjektívnu historickú perspektívu jedného človeka, jeho osud v širších súvislostiach veľkých dejín prerozprávaný ním samotným. Preto je táto metóda veľmi vhodná aj v rámci vzdelávacích programov, kde sa bádateľmi stávajú samotní študenti. Samozrejme, skôr ako sa zo študentov takíto bádatelia stanú, je nevyhnutné poučiť ich o základných postupoch a pravidlách pre prípravu, vedenie a spracovanie nahratého rozhovoru. V súčasnosti je už na Slovensku dostupná literatúra, ktorá im poskytne dostatočnú výbavu na prvé vykročenie k vlastnému poznávaniu odlišných životných skúseností ako sú ich vlastné.

Literatúra

BAČOVÁ, V. (1997): O veľkých a malých konštrukciách identity. In: V. Bačová – Z. Kusá (zost.): Identity meniacej sa spoločnosti. Košice, s.12-22.

BERGER, P. L. (1991): Pozvání do sociologie. Praha. 157 s.

BOURDIEU, P. (1998): Teorie jednání. Praha: Karolinum 179 s.

LIPTÁK, Ľ. (1992): Generáciomer alebo dejiny a jeden ľudský život. Historická revue 3, č.1, s. 34-36.

VANĚK, M. (2008): O orální historii s jejími zakladateli a protagonisty. Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR,v.v.i., Hlasy minulosti 4. 112 s.

VANĚK, M. – MÜCKE, P. – PELIKÁNOVÁ, H. (2007): Naslouchat hlasům paměti. Ústav pro soudobé dějiny AV ČR. 224 s.

VANĚK, M. (2004): Orální historie ve výzkumu soudobých dějin., Praha: Centrum orální historie Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. 175 s.

VANĚK, M. a kol.: Orální historie. Metodické a „technické“ postupy. Olomouc 2003. 78 s.

VRZGULOVÁ, M. (ed.) (2002): Videli sme holokaust. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku. 128 s.

VRZGULOVÁ, M. (2005): Biografická metóda a výskum živnostníkov v mestskom prostredí. In: K. Koštialová (ed.) Subkultúry v meste. Etnologické štúdie socioprofesných skupín.. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici: 37–50.

VRZGULOVÁ, M. (2008): Collective Memory and Urban Identities. In Urban people/ Lidé města 10 (2) : 41-54.

VRZGULOVÁ, M. (2007): Deti holokaustu. Bratislava: Dokumentačné stredisko holokaustu. 154 s.