Fréderic sa narodil v Savigny-sur-Orge blízko Paríža otcovi z druhej generácie poľských prisťahovalcov a slovenskej matke. Svoje prázdniny teda delil medzi Poľsko a Slovensko. Jeho detský sen, zostať rok na Slovensku, aby si zlepšil jazyk, žil so Slovákmi a živil sa výučbou francúzštiny, sa splnil v druhom roku bakalárskeho štúdia. V septembri 1995 prišiel Miskiewicz s francúzskym pasom v ruke na Slovensko.
Prototyp prisťahovalca
Miskiewicz dokonale zodpovedá prototypu typického prisťahovalca na Slovensko: muž pochádzajúci z krajiny Európskej únie vo veku medzi 25 a 34 rokmi s pomerne vysokým vzdelaním. Podľa nedávneho prieskumu Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej republike je to najbežnejšia charakteristika typického prisťahovalca.
V porovnaní so štandardmi krajín EÚ prichádza na Slovensko málo prisťahovalcov. Podľa Štatistického úradu SR žilo v roku 2009 na Slovensku 62 882 cudzincov s povoleným pobytom. To je iba o trochu viac, ako jedno percento celej populácie. Navyše, dvaja z troch cudzincov žijúcich na Slovensku sú občanmi krajín Európskej únie, najčastejšie Česi, Rumuni a Poliaci.
Podľa výskumu IOM, ktorý vychádza z prieskumu na reprezentatívnej vzorke Slovákov, je polovica slovenskej verejnosti presvedčená, že cudzinci berú našim občanom prácu. Podľa poslednej štatistiky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny však v apríli 2011 legálne na Slovensku pracovalo iba 19 915 migrantov, teda zanedbateľné percento všetkých pracujúcich.
Začiatky v novej krajine
Podľa publikácie Inštitútu pre verejné otázky Ekonomické aspekty migrácie a integrácie migrantov z tretích krajín v prostredí Slovenska sú byrokracia a problémy s jazykom dvomi najväčšími prekážkami, ktorým prisťahovalci pri vstupe na slovenský pracovný trh čelia. Miskiewicz si však na žiadne nepríjemné skúsenosti pri zakladaní podnikania nespomína.
„Či už ste vo Francúzsku alebo na Slovensku, s nejakou byrokraciou sa stretnete vždy,“ hovorí Miskiewicz. Založenie firmy mu trvalo sedem alebo osem dní. Dodáva však, že vo Francúzsku by to trvalo podstatne dlhšie. „U mňa vždy zabral konštruktívny prístup a úsmev,“ dodáva.
Podobný pozitívnu skúsenosť mal aj keď sa po príchode na Slovensko prihlasoval na pobyt na bratislavskom oddelení hraničnej z cudzineckej polície. Ako poznamenáva IOM, občania Európskej únie, ktorí sa chcú na Slovensku zdržiavať dlhšie, ako tri mesiace, o tom musia do desiatich dní po príchode do krajiny informovať políciu v mieste svojho tunajšieho pobytu.
Tí, ktorí sú zamestnaní, podnikajú, študujú na vysokej škole, majú dostatočný obnos finančných prostriedkov a zdravotné poistenie, alebo si prácu budú hľadať, či sú príbuznými občanov EÚ alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, môžu žiadať vydanie povolenia na trvalý pobyt platného päť rokov.
Podľa Miskiewicza bol pre neho celý proces jednoduchší, pretože jeho mama je slovenskou občiankou. Prvý slovenský slovenský občiansky preukaz dostal v priebehu troch týždňov.
Francúz
Fred, ako ho volá väčšina priateľov, žije na Slovensku už takmer šestnásť rokov. Jeho slovenčina sa zlepšila takmer na úroveň ľudí, pre ktorých je rodným jazykom. Učil francúzštinu vo Francúzskom centre, takmer desať rokov pracoval ako prekladateľ a tlmočník. Pôsobil aj vo francúzskej redakcii verejnoprávneho Slovenského rozhlasu a ako technicko-obchodný zástupca vo francúzskej telekomunikačnej spoločnosti. Navyše sa mu podarilo založiť vlastnú francúzsku palacinkáreň a spolu s obchodným partnerom z Francúzska prevádzkuje hudobný klub Hlava 22.
Väčšina ľudí ho svojim známym predstavuje ako Francúza. On sám sa žartom označuje za bratislavského malomeštiaka so slovanskou krvou a francúzskou výchovou.
Nápad otvoriť si palacinkáreň vznikol už počas Fredových prekladateľských dní. Trvalo mu však takmer päť rokov, kým našiel v centre Bratislavy vhodné priestory.
„Reštaurácia je moje dieťa,“ hovorí. „Vytvoril som recepty, vybral vhodný nábytok, vyzdobil celý priestor, zaučil zamestnancov a tak ďalej.“ Inými slovami, Miskiewicz je človek pre všetko: marketingový riaditeľ, kuchár, údržbár, účtovník, čašník aj majiteľ podniku.
„Jednou z požiadaviek, pokiaľ sa chcete stať čašníčkou v Chez Amélie, je, aby ste vedeli po francúzsky,“ hovorí Michaela Šindlerová, ktorá pracuje v reštaurácii deväť mesiacov. Miskiewicz podľa nej so zamestnancami často komunikuje po francúzsky. Ich slovná zásoba sa teda rozširuje, čo sa veľmi hodí, keďže ich pravidelnými hosťami nie sú iba Slováci, ale aj množstvo cudzincov vrátane Francúzov žijúcich v Bratislave.
Miskiewicz momentálne zamestnáva približne dvadsať ľudí a jeho tím je v súčasnosti výhradne slovenský. Podľa vlastných slov by však privítal cudzincov, ktorí vedia po slovensky hovoriť, pretože nerozlišuje medzi ľuďmi narodenými tu a mimo Slovenska.
„Pokiaľ sa človek nebojí pracovať a hovorí dobre po slovensky aj po francúzsky, nad takým kandidátom by som určite rozmýšľal,“ hovorí. Ako zamestnanec a neskôr podnikateľ platí Slovensku daň z príjmu už pätnásť rokov a participuje na slovenskom hospodárstve, čím, podľa vlastných slov, robí bezpredmetnými obavy takmer 41 percent respondentov prieskumu Medzinárodnej organizácie pre migráciu, podľa ktorých predstavujú sociálne dávky vyplácané cudzincom veľkú záťaž štátneho rozpočtu.
Spolužitie
Podľa Miskiewicza sa jeho počiatočné rozhodnutie žiť na Slovensku medzi miestnymi namiesto zotrvania ako turista alebo spolčovania sa iba s Francúzmi ukázalo byť kľúčové pre jeho súkromný integračný proces. Napriek poľsko-slovenskému pôvodu jeho rodičov pochádza z domácnosti, kde sa rozprávalo iba po francúzsky. Bolo mu preto jasné, že bez slušnej znalosti slovenčiny sa mu bude na Slovensku žiť a pracovať ťažko.
„Nedostatočné ovládanie slovenského jazyka môže byť vážnou prekážkou a môže cudzincom zabrániť úspešne sa integrovať,“ hovorí Zuzana Vatráľová, vedúca Medzinárodnej organizácie pre migráciu na Slovensku.
Miskiewicz však priznáva, že po niekoľkých rokoch života na Slovensku a komunikovania prevažne v slovenčine ho pochytila clivosť za francúzštinou a tradíciami domoviny. Výsledkom bolo, že pred piatimi rokmi spolu so svojimi francúzskymi priateľmi založil združenie Žabužníci.
Jeho členovia sa pravidelne stretávajú a organizujú či zúčastňujú sa kultúrnych, gastronomických a športových aktivít. Ich Ples bláznov je populárnou každoročnou maškarnou akciou otvorenou nie len pre širokú frankofónnu verejnosť, ale aj každému, kto rád žúruje vo francúzskom štýle. V podobnom duchu ponúkajú diverzitu aj oba Miskiewiczove podniky: nie len v jedle a hudbe, ale aj v priestore, kde sa môžu rôzne kultúry stretávať s miestnymi zvedavcami.
„Hovorí plynule po slovensky, rešpektuje našu kultúru a zamestnáva Slovákov,“ hodnotí pravidelná návštevníčka reštaurácie Pamela Repková. Miskiewicza pozná už viac ako šesť rokov.
Podľa ďalšej pravidelnej návštevníčky Dárie Sládečkovej Miskiewicz nie len vytvára platformu, ktorá umožňuje v jeho reštaurácii a hudobnom klube rôznym druhom jedla, pitia, hudby a tradícií koexistovať, navyše je sám živým dôkazom toho, ako sa môžu cudzinci na Slovensku integrovať, prispievať k domácemu hospodárstvu, obohacovať Slovensko o sociálne aj kultúrne skúsenosti, ale aj byť osobne úspešný.
Autorka článok napísala pre The Slovak Spectator počas stáže v slovenskej pobočke Medzinárodnej organizácie pre migráciu. Vyšiel v The Slovak Spectator roč. 17, 2011, č. 26, 11.-18. júl 2011, s. 3 a 10.
Pôvodné znenie je prístupné online na stránke The Slovak Spectator .