Téma mesiaca

Náboženská sloboda

Ako je to na Slovensku so slobodou vierovyznania (a jeho slobodným praktizovaním)? Môže naozaj každý veriť v to, v čo veriť chce, a podľa toho sa aj správať? Zaujíma vás, aké podmienky musí cirkev alebo náboženská spoločnosť splniť, aby sa stala oficiálne uznávanou? Prečo je registrácia pre cirkvi dôležitá? A ako sa na Slovensku „žije“ piatim menšinovým náboženským skupinám?

Ži a nechaj žiť

Multikulti má (už) dve editorky. Obe teda spája jedno: absolútne liberálny postoj k vnímaniu vlastnej, ale i cudzej viery.

Politika voči náboženským menšinám

Akú politiku uplatňuje Slovensko vo vzťahu k náboženským menšinám? Aké sú na Slovensku podmienky pre registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a aké úskalia z nich aktuálne vyplývajú? Štúdia CVEKU prináša všetky informácie prehľadne, takpovediac „v kocke“.

Ako slobodná je náboženská sloboda na Slovensku?

Odpoveď na túto otázku vo svojom článku hľadajú Elena Gallová Kriglerová a Alena Chudžíková.

Ako sa Slovensko stalo kresťanskou krajinou

Miroslav Tížik je sociológom náboženstva. Jedným z mála. Na spočítanie tých na Slovensku pôsobiacich by stačili prsty jednej ruky (aj s rezervou). A ak slúži publikačná činnosť ako meradlo pracovnej vyťaženosti, potom je vo svojom odbore rozhodne najaktívnejšou akademickou osobnosťou.

Uplatňovanie náboženskej slobody na Slovensku v praxi

Piatim predstaviteľom registrovaných i neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností sme položili dve otázky: Aké sú dnešné možnosti praktizovania Vášho vierovyznania na Slovensku? Ako vnímate úlohu štátu v súvislosti s podporou cirkvi, ktorej ste príslušníkom? Tu sú ich odpovede.

Vnímate Slovensko ako kresťanskú krajinu?

Vyjadrite svoj názor v ankete, prípadne ho rozšírte v komentároch.

Spravodaj

Škaredí, špinaví a zlí

Antonio Tabucchi

Čia je to chyba? Kto za to môže? Kto nás ochráni?


Vysťahovávanie Rómov, realizované takým neohrabaným spôsobom, v propagandistickom duchu, sa mi vidí spoločensky škodlivejšie než debata o národnej identite. A to nielen vo Francúzsku či v Taliansku, ale aj vo zvyšku Európy, je totiž nositeľom sociálneho sváru. Menej vzdelaným občanom naočkuje do hláv myšlienku, že za ťaživé pomery v súčasnej spoločnosti, za najvypuklejšie sociálno-ekonomické problémy - za nezamestnanosť, násilie v predmestských štvrtiach, beztrestnosť veľkých finančníckych a ekonomických zoskupení, vojenské výdavky, environmentálne pohromy, skrátka za obrovskú neistotu, ktorú občania pociťujú v tomto nešťastnom historickom období - môžu Rómovia.


Obetný baránok


Označiť obetného baránka je starý európsky reflex. Človek nemusí byť vzdelaný, aby chápal, že utiekanie sa k hľadaniu obetného baránka a rasizmus sa odjakživa spájajú s najťažšími obdobiami, ktorými Európa prechádzala: začína sa stigmatizáciou tých najúbohejších, potom prichádzajú na rad Židia, Arabi, homosexuáli, hendikepovaní, bezbranní, intelektuáli, politickí disidenti.

Taliansko Silvia Berlusconiho s tým začalo ešte pred Nicolasom Sarkozym. Minister vnútra Roberto Maroni, člen Ligy Severu, neblahej, ostentatívne xenofóbnej a rasistickej strany (jej predstavitelia verejne vyzývajú k streľbe na ilegálov ako na králiky v obore) , navrhol v roku 2008 registráciu odtlačkov rómskych detí v táboroch, registráciu, ktorá, žiaľ, vzbudila iba málo reakcií v ostatných európskych krajinách. Zároveň vládna kampaň, založená na „koncepte bezpečnosti“ nasmerovala nespokojnosť a zatrpknutosť talianskeho obyvateľstva proti Rómom.

Taliansko reagovalo ľahostajne. Rovnako ľahostajne, ako na rasové zákony, ktoré podpísal Viktor Emanuel III. Savojský roku 1938. Zákony, ktoré umožňovali polícii zaregistrovať všetky priezviská talianskych Židov, čo nacistickým okupantom výrazne uľahčilo deportácie.

Nuž teda, v Európe viac registrácie nechceme. Nech si tí ustaraní ministri zakladajú spisy o členoch vlastnej rodiny.


Banalita rasizmu


Silnou stránkou rasizmu je jeho banalita. Rasista, xenofób nie je monštrum, čo vystúpilo zo sveta fantázie. Ako povedala Hanna Arendtová o nacizme, keď upozorňovala na „banalitu zla,“ rasista je väčšinou úctyhodný otec rodiny, plný dobrých úmyslov, čo si želá prevychovať alebo izolovať tieto „neštandardné“ skupiny na okraji v spoločnosti, ktoré sú „škaredé, špinavé a zlé,“ aby sme parafrázovali názov známeho filmu. Jeden z najväčších súčasných historikov rasizmu, George Mosse, podotýka, že rasizmus má tendenciu stať sa stanoviskom väčšiny. A že väčšina má sklon prirodzene eliminovať menšinu, lebo (a tu je ten logický kotrmelec, ktorý dnes nájdeme vo Francúzsku aj v Taliansku) rasizmus vedie k viere, že zločincom sa človek nestáva, ale narodí: kriminálnikom je ten, kto patrí k určitému etniku bez ohľadu na to, akého prečinu sa mohol dopustiť. Prečinom je už patriť do tejto kategórie. A v skutočnosti príšerný zákon Bossi-Fini o prisťahovalectve, ktorý vypracovala Berlusconiho vláda, považuje za kriminálnika každého, kto žije v Taliansku bez dokladov. Do väzenia sa človek nedostane pre zločin, ktorého sa dopustil, ale pre meta-zločin : pretože nie je taký, ako ostatní.

Fakt, že Rada Európy akceptovala tento zákon, ktorý porušuje najzákladnejšie ľudské práva a protirečí zámerom sformulovaným Spojenými národmi, je symptómom právnej prázdnoty, čo zodpovedá, žiaľ, dlhej ceste, ktorou musí Európa prejsť, ak chce vytvoriť kvalitný koncept spoločného občianstva. Problémom je zvrátený kolobeh medzi štátom a politikou: politici sú štát, ale nad štát povyšujú voličský konsenzus, honbu za hlasmi, obchody. Kríza demokracie, ktorá je aj krízou štátu, spočíva práve v tomto.


Hrubý populizmus


Rozhovor s francúzskym ministrom vnútra Briceom Hortefeuxom, ktorý vyšiel v denníku Le Monde v lete minulého roku, bol alarmujúci: nájdeme v ňom neprehliadnuteľný populizmus najhrubšieho zrna, voluntarizmus, uprednostňujúci konanie pred úvahou ako aj pohŕdanie kultúrou a intelektuálmi, teda tými, čo rozmýšľajú.

Pretože tí, čo rozmýšľajú (filozofi, sociológovia, antropológovia, právnici, skrátka intelektuáli) si kladú otázky a pochybujú. A práve z pochybností sa rodí veda, z pochybností vychádza hľadanie pravdy. Také hľadanie je často ťažké, občas nemožné, ale v tomto prípade nejde o existenciu Boha či o pôvod druhov.

Je to čudný pocit, počuť odpoveď ministra dnešného Francúzska na otázku, či kritika tohto tvrdého kroku vlády nie je nepríjemná: „Nemiešajte, prosím, úzke parížske politicko-mediálne prostredie s realitou francúzskej spoločnosti! Bezpečnosť patrí k prvoradým právam. Tí, čo to popierajú, väčšinou nepatria k menej privilegovaným. Ste zaslepení prevládajúcim pocitom takzvaných moralistov , ktorí sa opájajú svojím myslením a odmietajú konať. [...] Čo sa týka otázok bezpečnosti a prisťahovalectva, francúzske posolstvo na jar bolo transparentné. Nie sme hluchí ani slepí. Iba Saint-Germain-des-Prés to nechápe.“ Možno si pán Hortefeux myslí, že francúzska cirkev, Európska únia a OSN sídlia všetci spolu na Saint-Germain-des-Prés?

A čo znamená toto vyhlásenie: „V skutočnosti akcia, ktorú spustil prezident republiky, Francúzov zjednocuje“? Výraz „zjednocovať“ evokuje zjednocovanie neblahej pamäti, predpokladám však, že v tomto prípade ide o nešťastný lapsus: minister nechtiac priznáva volebno-stranícke motivácie, ktoré sú za týmto projektom skryté. Problémom je, že ľud sa môže zjednotiť pod neveľmi ušľachtilými ideami, lebo to najhoršie často priťahuje dav viac, než to najlepšie. To najlepšie totiž vyžaduje kultúru, výchovu, toleranciu a slušnosť. Je možné, že európsky minister ešte nepochopil význam slova občianstvo v jeho úplnosti? Rómovia (rumunskí, bulharskí, talianski či francúzski) sú rovnakí občania, ako my všetci. A pretože Európa existuje a občianstvo je základným konceptom samotnej jej podstaty, pán Hortefeux, ale aj minister Maroni a jeho Liga, ako aj všetci, čo zdieľajú túto mentalitu, budú musieť tento elementárny koncept pochopiť, pokiaľ nechcú riskovať, že európskych občanov dôkladne rozdelia namiesto toho, aby ich zjednotili .

Je možné, že Európa už zabudla na svoju hanbu? Treba pripomínať, že predvčerom v Osvienčime spálili päťsto až sedemstotisíc Rómov (odhad je neurčitý, lebo mnohí z nich nemali preukaz totožnosti)? Treba pripomínať tie najtemnejšie časy, čo Francúzsko pripravilo ľuďom na cestách? Treba pripomínať, že podľa zákona z roku 1912 Rómovia museli mať antropometrickú knižku, ktorú si museli dať potvrdiť v každej obci pri príchode aj odchode? Treba pripomínať, že v októbri 1940 vichystická vláda na žiadosť nacistického okupanta internovala Rómov v „monitorovacích táboroch“? Treba pripomínať vlak, čo odišiel do Osvienčimu (lístky venoval Rómom Pétain)? Je možné, aby niektorí politici nevedeli, že Himmlerov príkaz na deportáciu z apríla 1940 sa nazýval príkaz na presídlenie ? Predstavujú Rómovia problém? Samozrejme!

Francúzsko, Taliansko aj Európa majú prostriedky a kapacity na to, aby čelili slušným a serióznym spôsobom skutočnému problému. Nech mu teda čelia a nech ho vyriešia. Navyše, snaha ospravedlňovať z právneho hľadiska šokujúci skutok poukazovaním na krajinu, ktorá sa ho už dopustila, je naozaj neprijateľné: „Francúzska politika vo vzťahu k Rómom sa už realizuje v iných európskych krajinách. Prečo by u nás malo byť odsúdeniahodné niečo, čo je inde akceptovateľné?“. Elyzejský palác sa obrátil písomne na Irán s protestom proti ukameňovaniu jednej ženy (francúzska vláda si zrejme robí starosti s dodržiavaním ľudských práv vo vzdialených krajinách). Predstavujem si zhrozenie francúzskej vlády, keby Ahmadínedžád odpovedal, že iránska politika kameňovania cudzoložných žien sa praktizuje vo viacerých arabských krajinách, a pýtal by sa, prečo to, čo je prijateľné inde, malo byť odsúdeniahodné v Iráne.

A pán Hortefeux uzatvára: „Naša krajina je jednou z najbezpečnejších na svete.“ Podtón: vďaka lovu na Rómov. A všetci tí, čo obhajujú ľudskú dôstojnosť a ľudské práva sú takzvaní moralisti alebo miliardárska ľavica .

Tak sa teda poďme pozrieť, kto v skutočnosti manipuluje s miliardami. Mimochodom, počuli ste niekedy nejakého Róma, že by sa prihlásil k bombovému atentátu v lietadle?


Darebácke štáty


Jedenásteho decembra 2007 sa Francúzsko stalo prvou západnou krajinou, ktorá prijala plukovníka Muammara Kaddáfího, líbyjského diktátora, čo bol pri moci od roku 1969. Líbya bola považovaná za darebácky štát, až kým jej Condoleeza Rice zo záhadných dôvodov nevrátila nevinnosť, ktorú administratíva Baracka Obamu neuznáva. Pre Nicolasa Sarkozyho však očividne nie sú nomádi ako nomádi: niektorí si dokonca môžu postaviť stan v parku Elyzejského paláca. Lebo pod beduínskym stanom plukovníka Kaddáfího neboli nijaké biedne haraburdy ako v rómskych stanoch. Boli tam miliardy.

Pohostinnosť Elyzejského paláca priniesla Francúzsku (oficiálne) desať miliárd eur. Okrem dodávky jadrových reaktorov, určených (oficiálne) na výrobu energie pre odsoľovacie zariadenia, Francúzsko vďaka „exkluzívnym rokovaniam o kúpe vojenského vybavenia“ predalo tomuto gentlemanovi štrnásť stíhačiek Rafale a tridsaťpäť bojových helikoptér. Možno na to mala francúzska vláda ušľachtilé dôvody, keďže president Nicolas Sarkozy pri tejto príležitosti vyhlásil: „Požiadal som líbyjského vodcu, aby v otázke ľudských práv došlo k pokroku“.

„Pokrok“ líbyjského vodcu nedal na seba dlho čakať. V roku 2008 podpísal Berlusconi s Kaddáfím zmluvu z Bengházi, resp. zmluvu o taliansko-líbyjskom priateľstve. V hre boli miliardy a prístup do talianskych bánk. Teroristu, ktorý dal v roku 1988 bombu do lietadla linky PanAm, a ktorého odsúdili na doživotie, britská vláda oslobodila z „humanitárnych dôvodov“ a v Líbyi ho prijali ako národného hrdinu. Diplomatické úspechy plukovníka Kaddáfího sú očividné.

Minister Hortefeux bude musieť pripustiť, že medzi „takzvanými moralistami“ či „dobre zmýšľajúcimi“ sa nachádzajú, úprimne povedané, aj zle zmýšľajúci, takí ako ja. Ale nemyslím si, že by som bol jediný v tejto Európe, kde je Francúzsko jednou z najbezpečnejších krajín sveta . Je pravdou, že v niektorých európskych krajinách sa môžu líbyjské bezpečnostné služby naďalej voľne pohybovať bez toho, že by ich niekto vyrušoval? Možno preto, aby nás ochránili pred Rómami.



Antonio Tabucchi je taliansky spisovateľ a esejista. 0d roku 1999 poukazuje na situáciu Rómov vo Florencii v knihe Gli Zingari e il Rinascimento. Vivere da Rom a Firenze , ako aj v dokumentárnom filme Silvia Soldiniho Rom Tour. V slovenskom a českom preklade vyšli jeho knihy Pereira sa domnieva, Indické nokturno a Pohled z druhé strany.


Esej vznikla v rámci Stredoeurópskeho fóra 2010, na ktorom autor diskutoval v paneli Korene hnevu. Napriek staršiemu dátu sú predmetné témy stále aktuálne.




Napíšte nám sem svoj komentár, či príspevok do diskusie, a my ho zverejníme okamžite po prečítaní administrátormi stránky na tomto mieste.