Hlavným cieľom mojej štúdie je oboznámiť čitateľa s výsledkami terénneho výskumu, ktorý som uskutočnila v Trnave [1] . Objektom môjho výskumu bola komunita reemigrantov - Slovákov z Bulharska [2] , pričom som sa zamerala na proces ich reemigrácie na Slovensko a následnú adaptáciu na život na Slovensku. Slováci z Bulharska tvoria veľmi zaujímavú skupinu, keďže napriek tomu, že od ich spätnej migrácie na Slovensko ubehlo už viac ako päťdesiat rokov, stále sa identifikujú ako Slováci z Bulharska a cítia svoju „inakosť“, odlišnosť od majoritnej populácie. A práve aspekty ich identifikácie by som rada čitateľovi predstavila v tomto príspevku.

Slováci v zahraničí

Masové sťahovanie obyvateľov Horného Uhorska [3] do jeho južnejších oblastí umožnili predovšetkým vojenské víťazstvá Rakúska nad Osmanskou ríšou v poslednej štvrtine 17. storočia [4]. Najintenzívnejšia migrácia ľudí na Dolnú zem nastala za panovania Márie Terézie a Jozefa II. Osídľované boli Komárňanská, Novohradská, Peštianska, Hevešská, Boršódska stolica, neskôr z týchto oblastí migrovali ešte do južnejšie položených stolíc, predovšetkým do Békešskej a Čanádskej stolice (dnešné juhovýchodné Maďarsko), do Báčky, Banátu a Sriemu (dnešná Vojvodina v Srbsku), Bohárska, Aradská a Temešská stolica (dnešné Rumunsko).

Najjužnejšou krajinou, do ktorej obyvatelia vtedajšieho Horného Uhorska imigrovali, bolo Bulharsko. Osídľovanie Bulharska bolo podnietené vznikom samostatného bulharského štátu po oslobodení Bulharska spod nadvlády Osmanskej ríše (1878) a vydaním „Zákona o zaľudňovaní riedko obývaných oblastí Bulharska “ [5] bulharským kniežaťom Alexandrom Batenbergom (1880). Noví migranti do Bulharska neprichádzali priamo z terajšieho územia Slovenska, ale z viacerých, už dávnejšie existujúcich enkláv v oblasti Dolnej zeme (t. j. z južných oblastí niekdajšieho Uhorska). V tomto prípade teda môžeme hovoriť o tzv. druhotnej migrácii, keďže migranti prešli už jednou etapou presídlenia, a to cez dnešné Maďarsko, Juhosláviu alebo Rumunsko.

Prvé slovenské rodiny sa začali v Bulharsku usadzovať od roku 1884 a postupne sa vytvorilo relatívne kompaktné slovenské osídlenie v dedinách v blízkosti mesta Pleven – Mrtvica (v súčasnosti Podem), Gorna Mitrapolija, Brašljanica a Vojvodovo. Koncom roku 1935 tu žilo okolo 1600 Slovákov.

Vznikom Československej republiky v roku 1918 [6] sa zmenila situácia Slovákov žijúcich v zahraničí. Československo začalo oficiálne a organizovane podporovať Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Postupne tak aj v Bulharsku vznikli slovenské školy so slovenskými učiteľmi a prichádzali sem slovenskí evanjelickí kňazi. Jazyk je jedným z najvplyvnejších faktorov utvárajúcich tak predstavu národa ako spoločenstva ako aj pocit spolupatričnosti a vlastenectva (Anderson 2008: 151), preto vyučovanie a náboženské obrady v slovenskom jazyku vo veľkej miere prispeli k permanentnému identifikovaniu sa so Slovenskom.

Reemigrácia

Po ukončení 2. svetovej vojny sa v celej Európe uskutočňovali prenikavé zmeny a veľké presuny obyvateľstva, ktoré mali zjednodušiť národnostnú štruktúru európskych štátov v duchu nacionalistickej doktríny. Podľa boli národy totožné so štátmi a v jednom štáte teda mala byť zastúpená majoritná etnická skupina. Československá vláda sa 31. júla 1945 dohodla vyzvať krajanov žijúcich v zahraničí k návratu na Slovensko a vydala výzvu „Mať volá“. Táto výzva bola založená na princípe etnickej príbuznosti (ethnic affinity) a bola to privilegovaná imigráciu s možnosťou získania občianstva pre tých, ktorí mali slovenskú alebo českú národnosť (Brubaker 1998). Oficiálna etnicita tak hrala rozhodujúcu úlohu pri reemigrácii [7] , pričom žitá etnicita [8] bola v tomto prípade irelevantná. Možnosť vrátiť sa (reemigrovať) späť na Slovensko tak mali aj Slováci žijúci v Bulharsku, teda tí, ktorí sa naďalej identifikovali ako Slováci, alebo jednoducho oficiálne deklarovali slovenskú národnosť. V tomto prípade teda nebolo dôležité, ako sa jednotlivec sám identifikoval, ale to, akú národnosť deklaroval oficiálne.

Na ponuku reemigrovať – teda vrátiť sa na Slovensko - reagovala väčšina a Bulharsko postupne vo viacerých vlnách opustilo približne tisíc Slovákov (Penčev 2007: 8). Reemigranti boli zväčša umiestnení do česko-nemeckého pohraničia a na južné Slovensko. V týchto oblastiach bolo úplne alebo čiastočne vysídlené obyvateľstvo nemeckej alebo maďarskej národnosti. Z pôvodných troch dedín, ktoré v Bulharsku obývali, boli po príchode do Československa rozptýlení až do deväťdesiatich-štyroch rôznych lokalít.

Adaptácia reemigrantov na nové sociálne prostredie

Po reemigrácii na Slovensko presídlenci znovu vstupovali do procesu adaptácie na okolité prostredie a opakovane boli nútení aktivizovať prejavy vlastnej identity. Počiatočné obdobie prvých kontaktov reemigrantov a starousadlého obyvateľstva sprevádzala skôr separácia a vzájomne vytvorené predsudky (Paríková 2001: 182). Napriek dobrovoľnému rozhodnutiu o presídlení znamenalo usadenie sa v novom, neznámom prostredí pre väčšinu reemigrantov, najmä u dospelej populácie, stresovú situáciu, sprevádzanú pocitom strachu a neistoty.

Dalo by sa predpokladať, že sa Slováci z Bulharska na Slovensku asimilovali. Avšak opak je pravdou. Aj po vyše polstoročí nemôžeme u Slovákov z Bulharska (vynímajúc generáciu narodenú na Slovensku) konštatovať úplnú asimiláciu. Dôležitú úlohu tu zohráva sebadefinovanie skupiny, ako aj jej definovanie z pohľadu majoritnej spoločnosti. Najsilnejším putom spájajúcim reemigrantov prichádzajúcich do Československa bol ich spoločný osud, vyplývajúci z ich presídlenia a z ich spoločnej minulosti. To pôsobilo ako stmeľujúci činiteľ v komunite Slovákov z Bulharska a vzbudzovalo u nich pocit spolupatričnosti. To je aj jeden z dôvodov, prečo si reemigranti v tejto, pre nich novej situácii, uchovali svoju identitu a aj naďalej sa identifikovali a „samodefinovali“ ako Slováci z Bulharska - ako krajania. Na Slovensku už nebola podstatná ich vzájomná identifikácia na základe ich lokálnej príslušnosti, dôležitý bol najmä spoločný bulharský pôvod reemigrantov.

Napriek tomu, že štát oficiálne uznal ich slovenskú národnosť, a na Slovensku boli reemigranti prijatí ako Slováci, pričom získali aj slovenské občianstvo, mnoho z nich bolo v každodennom živote považovaných majoritným obyvateľstvom za cudzincov – Bulharov. Teda spočiatku pociťovali skôr svoju odlišnosť od majoritnej populácie spojenú so „žitou etnicitou“ (odlišný jazyk, oblečenie, správanie, zvyky...) [9] . V tomto prípade sa stotožňujem s tvrdením F. Bartha, ktorý hovorí, že hranice medzi jednotlivými etnickými skupinami nie sú objektívne, ale sú konštruované v mysliach jednotlivých ľudí [10] . Identifikácia sa deje len na základe porovnávania sa s inými, teda buď na základe podobnosti s niekým (identifikovanie sa s niekým) alebo na základe odlišnosti (teda prostredníctvom etablovania rozdielov voči niekomu) (Eriksen 2007: 68). Aj preto si títo etnickí migranti mohli byť oveľa viac vedomí svojej odlišnosti na Slovensku ako v krajine ich pôvodu, Bulharsku (Brubaker 1998: 1053).

To dokazuje aj väčšina rozprávaní vzťahujúcich sa k obdobiu krátko po reemigrácii. Sú zväčša určené dichotómiou „my“ a „oni“ (Nosková 2007: 124). „My – Slováci z Bulharska“ a „oni – Slováci“. Pre ich ďalšiu existenciu a sociálnu adaptáciu bolo nevyhnutné postupné nadväzovanie kontaktov s obklopujúcim prostredím a jeho obyvateľmi, ktoré prirodzene v mnohých situáciách každodenného života, ale aj s ním súvisiacich prejavoch kultúry vnímali – najmä v počiatočnom období – ako odlišné, cudzie. „Proces adaptácie závisí nielen na skupine, ktorá sa má adaptovať, ale aj na skupine, ktorá je v pozícii majority – dôležitú rolu hrá teda postoj prijímajúceho prostredia.“ (Nosková 2007: 124).

Okolie reemigrantov často definovalo ako Bulharov [11] , mylne spájaných s bulharskými zeleninármi [12] . Tento jav je častým v reemigrantských komunitách, ktoré sa od domáceho obyvateľstva síce nelíšia národnou príslušnosťou, napriek tomu ich starousadlé obyvateľstvo zvyčajne nazýva etnonymom krajiny, z ktorej prišli (Heroldová 1984: 135-136).

Tam nás nikto nenazval Bulharmi, ale keď sme prišli do Trnavy, tak áno. Hoci to už boli roky, čo sme z Bulharska odišli. Väčšinou nás volali Bulharmi. Tam sme boli Slováci a tu Bulhari. Pamätám si zo začiatku, keď sme prišli do Trnavy, teda ja keď som zo školy prišla, a keď voľačo takto na ulici, tak no tí Bulhari, hentam čo bývajú... My s Bulharmi sme mali akurát to, že sme sa tam narodili a že sme tam bývali. Aj dodnes sa to užíva. (1938, Ž)

Nó, tam sme boli Slavončatá a tu sme Bulhari. Zaujímavé nie? Tu veľa ráz povedali: Á, tam je Bulhar. (1938, M)

Bulharskí Slováci sa v prostredí svojho nového bydliska od pôvodných obyvateľov odlišovali okrem svojho bulharského pôvodu najmä špecifickým nárečím. Hovorili síce plynulo po slovensky, ale rozprávali stredoslovenským nárečím, čo je najmä v Trnave [13] , kde som uskutočňovala svoj výskum, značne „do uší bijúce“. Často boli preto pôvodnými obyvateľmi označovaní za „Horňákov“.

My keď sme prišli sem, keď sme išli na úrad si vybavuvať, a sme hovorili po slovensky, tak sa šeci čuduvali, že jak pekne slovenčinu sme si zachovali, sme bývali toľko rokov v Bulharsku a sme si zachovali tú slovenčinu. Že tak pekne rozprávate po slovensky, ani my tak. Lebo tu je iné nárečie. Takže my sme si tak čisto slovensky vyprávali. (1922, M).

Já keď som tú trnavskú slovenčinu počula a zvlášť, keď som nastúpila do práce, ja som gúľala oči. Nešlo mi do hlavy, ako takto môžu rozprávať. Zvykla som si na trnavčinu, ale nedokážem trnavčinou rozprávať. To boli stáročia, v Bulharsku sme to tak mali zakotvené, že tá naša, že to je slovenská reč. (1938, Ž)

Keď sme sa my vrátili sem, po vyše dvesto rokoch, späť do vlasti, tak Trnavčania nás považovali za Horňákov, pretože sme mäkčili. A naša slovenčina bola ďaleko krajšia, ako tunajšia. (1936, M)

Mnoho z reemigrantov sa po príchode do Československa snažilo usadiť v jednej lokalite alebo mikroregióne a vytvárať tak viac či menej kompaktné spoločenstvo, spočiatku intenzívne vnímajúce odlúčenie od svojej pôvodnej skupiny, a to napriek skutočnosti dobrovoľného presídlenia. (Paríková 2001: 16) Táto vnútorná integrita reemigrantov bola ešte lepšie pozorovateľná v prvých miestach pobytu (Morava, južné Slovensko), v ktorých sa usadili hneď po reemigrácii. Jednotlivé dediny boli osídlené navzájom spriaznenými rodinami alebo rodinami, ktoré pochádzali z rovnakej dediny, čo do určitej miery pozitívne ovplyvnilo charakter ich ďalšieho života. V neskorších sídlach, do ktorých patrí i Trnava, sa síce zoskupovali blízke rodiny, ale v tomto prípade už nebola podstatná ich vzájomná identifikácia podľa dedín, dôležitý bol najmä spoločný bulharský pôvod reemigrantov.

V Trnave je nás tu dosť z Brašljanici, ale tu nám je to jedno, kto je odkiaľ, my sme šeci z okresu Pleven a šeci sa navzájom poznajú. (1941, Ž)

Napriek týmto faktom sa reemigranti predsa len snažili usídliť v jednej lokalite, čo pozitívne vplývalo na ich vzájomnú integráciu. Podnes mnohí z nich bývajú vo vzájomnom susedstve - napr. v trnavskej časti Kopánka alebo v okolí ulice Sv. Cyrila a Metoda [14] . Po presídlení do Trnavy sa susedská výpomoc obmedzovala zväčša len na tunajšiu komunitu Slovákov z Bulharska, čo vyplývalo z prirodzenej previazanosti ich vzájomných vzťahov. Táto vzájomná výpomoc sa využívala najmä pri stavbách domov, o čom svedčia i výpovede mojich informátorov.

Vybrané aspekty súčasných identifikačných čŕt Slovákov z Bulharska

Život v dvojjazyčnom spoločenskom prostredí štrukturoval každodenný život Slovákov z Bulharska. Keďže v Bulharsku navštevovali slovenské školy, zároveň žili v životných svetoch slovenskej aj bulharskej kultúry. Tento jav som sledovala vo všetkých aspektoch ich každodenného života: v strave, jazyku, rodine, pretrvávaní ich komunitnej identifikácie, vo vzájomnej komunikácii a vo vzťahu k Bulharsku.

O vzájomných intenzívnych kontaktoch krajanov po reemigrácii svedčia i pretrvávajúce a časté manželstvá v rámci tejto komunity a to i v generácii synov a dcér, ktorí sa síce narodili ešte v Bulharsku, ale mladosť zväčša prežili už na Morave, v Čechách alebo na Slovensku. V mojej vzorke informátorov, ktorú tvorilo dvadsať respondentov, boli tri manželské páry, v ktorých obaja partneri sú bulharskými Slovákmi a ďalší traja respondenti (v súčasnosti už so statusom vdovca alebo vdovy), ktorí v takomto zväzku boli [15] .

Táto endogamia v rámci skupiny Slovákov z Bulharska sa však už nepreniesla na generáciu, ktorej členovia sa narodili na Slovensku. Znalosť bulharčiny u tejto generácie bola už len ojedinelou, takisto ako aj ich identifikácia so skupinou Slovákov z Bulharska. Uvedomujú si pôvod svojich rodičov, ich záujem o túto otázku je však relatívny a závisí od každého jednotlivca, ako veľmi sa angažuje v tejto komunite.

Vzhľadom k môjmu výskumu je zaujímavý i problém zmiešaných bulharsko-slovenských manželstiev. Slováci z Bulharska si počas celého svojho života na Dolnej zemi zachovali svoju etnicitu a národné povedomie i vďaka tomu, že zostali etnicky uzavretou skupinou. Dodržovanie etnickej endogamie im dovoľovala ich početnosť a relatívne kompaktné osídlenie (Moravcová 1991: 274). Svadba s Bulharmi bola spočiatku obojstranne neprijateľná. Hlavnou prekážkou bol pocit etnickej odlišnosti a taktiež konfesionálna príslušnosť. Dodržiavanie princípov etnickej endogamie bolo dôležitým faktorom a spoločenskou normou udržania vnútornej integrity spoločenstva. Postupne však táto etnická uzavretosť začala byť čím ďalej tým viac priepustnou a postupne sa stali zmiešané manželstvá tolerované aj samou slovenskou komunitou. Svedčia o tom manželstvá aj vo vzorke mojich respondentov. Štyria z nich sú potomkami takýchto zmiešaných manželstiev a ďalší dvaja takéto manželstvo sami uzavreli.

No už potom neskôr v mojom veku, už keď som dorastal, tak už sa začínalo to robiť, ale predtým nebolo to velice po vôli rodičom. Zo začiatku to bolo: Bože chráň, keby si bol zobral Bulharku alebo Slovenka išla za Bulhara, ale potom už boli také prípady. Ale väčšinou naše dievčatá sa potom vydávali za Bulharov. (1933, M)

Polovičná dedina bola Bulharov, polovica bola Slovákov. Aj Slováci aj Bulhari boli zvedaví, že čo to Miško, akú si našiel, keď mu neni dobrá ani jedna zo slovenských rodín. Tak bola celá dedina na nohách, keď ju otec doviedol. Išiel so svojím krstným do tej bulharskej dediny pri Nikopole, dedina Vgbel. Išiel si pre nevestu. To je asi päťdesiat kilometrov od Brašljanici. Ná keď ju doviedol, šeci boli na nohách boli zvedaví, že čo to dovédol jaký zázrak. Povedali šeci, že sa mu nečudujú, že bola krásna. (1941, Ž)

V zmiešaných manželstvách sa vynára potreba riešiť jazyk a náboženskú príslušnosť detí, dodržiavanie rôznych sviatkov, výročných a rodinných zvykov. V prípade bulharsko-slovenských zmiešaných manželstiev bol zväčša príklon k slovenskej, čiže evanjelickej výchove. Komunikačným jazykom v takomto manželstve bol jazyk, ktorým hovorili obaja partneri, teda poväčšine bulharčina. Postupom času, keď sa slovenčinu naučil i bulharský partner, ju vo väčšine prípadov nahradila slovenčina. Často to záviselo od toho, v ktorej časti dediny (slovenskej alebo bulharskej) sa manželia usadili. Deti z takýchto manželstiev plynulo ovládali bulharský i slovenský jazyk, avšak doma boli vychovávaní zväčša „po slovensky“.

Keď boli malé deti, keď ešte manželka nerozumela po slovensky, ona im hovorila po bulharsky a ja po slovensky. Mama moja tiež po slovensky vyprávala, preto aj vedeli odmalička aj tak aj tak. (1932, M)

(M.H.: Hovoria vaše deti po bulharsky?)

Rozprávajú po bulharsky. Dcérka, keď sme sem išli mala tri a pol roku a syn mau dva a pol mesiaca. Dcérka už tam vedela rozprávať, lebo moja mama jej rozprávala po slovensky, jej mama, moja manželka po bulharsky, čiže odmalička vedela aj po bulharsky aj po slovensky. Aj syn aj dcéra, obaja píšu i čítajú po bulharsky. (1932, M)

Ja neviem, čo som, či Bulharka, ja som miešanec. Ťažko mi povedať. Asi Slovenkou sa cítim byť, ale zato keď čosi pozerám v televízii a súťažia tam Bulhari, tak držím palce Bulharom aj. Alebo keď niečo o Bulharsku počujem, alebo čítam o Bulharsku, tak to ma zaujme. Vždy ma to zaujme s takým čímsi. Niečo tam asi ostalo. Takže to je, keď človek...to sa nedá. To sa nedá, že by to jednoducho zahodil, jednoducho je to tam čosi z toho Bulharska. (1943, Ž)

Dvaja respondenti, ktorí sami do takéhoto bulharsko-slovenského manželstva vstúpili, a neskôr spolu reemigrovali na Slovensko, vychovávali taktiež svoje deti „po slovensky“, s čím je spojené udržiavanie slovenských zvykov a používanie slovenčiny ako komunikačného jazyka v rodine. Deti sa bulharčinu naučili u rodiny v Bulharsku, na návštevách príbuzných, na častých dovolenkách. Avšak ich bilingvizmus je už zväčša pasívny, determinovaný jednotlivými pobytmi v Bulharsku, hlavne u príbuzných, prípadne spojený s určitými rodinnými udalosťami.

Moja manželka sa prispôsobila, ešte tam v Bulharsku a tuto keď sme prišli, tak naše sviatky sme svätili slovenské. Spomínala, teraz je tento deň, teraz tento Ivanov deň, Todorov deň, Gergeov deň. Spomínali, ešte aj teraz spomíname. Aj moje deti majú blízki vzťah k Bulharsku. Chodievali s nami každý rok sme chodili. Sami prestali, keď sa vydali oženili. Sem-tam chodia na naše stretnutia teraz. (1932, M)

Bulharskí Slováci žili v relatívne kompaktnom slovenskom osídlení v Bulharsku, čo im umožňovalo udržať si slovenský jazyk. Keďže však žili v majoritnej bulharskej spoločnosti, znalosť bulharčiny bola nevyhnutnosťou. Život po boku väčšinového etnika v spoločnom štátnom útvare so sebou taktiež často – a to aj pri absencii medzietnických konfliktov – prináša rad problémov v praktickom každodennom živote, napr. v súvislosti s nedostatočnou znalosťou štátneho jazyka, alebo so špecifickou formou analfabetizmu – neschopnosť čítať a písať v rodnej reči (Šatava 2001: 40). Takémuto stavu z časti zabránil vznik slovenských škôl, ktoré sa stali kultúrnym a spoločenským strediskom tamojšej slovenskej minority.

Všetci moji respondenti považujú slovenčinu za svoj rodný jazyk, ale keďže vyrastali v etnicky zmiešaných obciach, každý z nich hovorí bez väčších problémov i po bulharsky [16] . Znalosť ďalšieho jazyka bola v ich mladosti nevyhnutná pre komunikáciu s väčšinovým obyvateľstvom v Bulharsku a v súčasnosti považujú respondenti túto svoju znalosť za prednosť. Aj po príchode na Slovensko ju zúročili pri cestách do zahraničia alebo v práci.

Takto vám poviem, hovorím slovensky, hovorím bulharsky, rozumiem Poliakovi, nehovorím že teda každé jedno slovo. Srbi nie, ale Chorváti, tí majú takú slovanskejšiu reč by som povedala, dorozumiem sa prosto s tými slovanskými národmi. Stačí, keď viete dve reči, tak sa dohovoríte. (1938, Ž)

Mnohí z respondentov potvrdili svoj hlboký vzťah k bulharčine a radi využívajú každú možnosť hovoriť po bulharsky.

Už keď počujem po bulharsky, tak sa prihovorím, aj keď je to niekto len tuná na dovolenke v Trnave a počujem bulharsky rozprávať, tak ja sa prihovorím vždy. Ale takisto s týmito zeleninármi, ktorých som ja predtým nepoznala. Dodnes deň je to, že idem na trh a tam ešte jeden Bulhar z Galanty predáva, ja sa vždy uňho zastavím a sa spolu porozprávame po bulharsky. (1943, Ž)

Pre mnohých z nich sa dokonca stala bulharčina druhým rodným jazykom a určité pocity a myšlienky sa im lepšie vyjadrujú v bulharčine. Miesto toho, aby na pomenovanie nejakého abstraktného javu použili niekoľko slovenských slov, vyjadria to jedným, bulharským [17] .

Je to môj druhý rodný jazyk. Bulharčina je pre mňa skoro druhý rodný jazyk, pretože keď sme prišli sem do Československa, tak mnoho termínov sme mi používali z bulharčiny. Môžem dodnes povedať, že mám dva rodné jazyky, jeden bulharský a jeden slovenský. (1936, M)

Bol predvčerom, minule v piatok, lebo v sobotu, sa pristavil pri mne ten doktor. Ale len tak nafriško. A inokedy sa vedel aj povyprávať so mnou a teraz nič. Neviem, či sú guzni. Či že sa tie schôdzi nerobia. (1924, Ž)

V rodine, v prípade keď obaja partneri ovládali bulharčinu, používali ju často aj ako tajný jazyk, šifru, keď nechceli, aby im okolie alebo ich deti rozumeli.

No, keď som chcela mu niečo povedať, aby deti nevedeli, tak som mu [manželovi] povedala po bulharsky. Aj teraz, keď sem príde kamoška velaráz, a príde mój syn a ona mi chce niečo povedať.... Tak ona mi niečo povie po bulharsky a ja jej. A on povie: Zás už vyprávate po bulharsky! (1934, Ž)

Zložitejšia je však problematika používania jazyka, jeho predávanie mladším generáciám a schopnosť čítať a písať v bulharčine. Práve písanie a čítanie robí mnohým respondentom v súčasnosti problém. Závisí to často aj od toho, či sú ešte v kontakte s priateľmi alebo rodinou v Bulharsku prostredníctvom korešpondencie. Niektorí z respondentov odoberajú i časopis bulharskej menšiny na Slovensku Roden glas.

V súčasnosti je používanie bulharčiny v komunite bulharských Slovákov obmedzené len na prípadné návštevy Bulharska, telefonáty s rodinou alebo priateľmi v Bulharsku, komunikáciu prostredníctvom korešpondencie. Mnoho z tunajších presídlencov má priateľov i v okruhu trnavských Bulharov. Stretávajú sa najmä na trhu, prípadne na stretnutiach Kultúrneho zväzu Bulharov a ich priateľov v Trnave. Intenzita týchto kontaktov je individuálna.

Teraz s jedným bulharským záhradníkom som sa zoznámil, chodí do Trnavy z Galanty. Tak keď idem na rínek, tak debatujem s ním. . A keď som išiel so ženou na rinek, tak ja som o polovičku viacej kúpil za tie peňáze, čo ona. Som s tými Bulharmi. Koľko máš detí? No toľko a toľko, na tu máš. Tí trnavskí Bulhari oni ma poznali. (1938, M)

Podiel slovenských a bulharských jedál je v jednotlivých rodinách rozdielny, a často záleží i od manželského partnera, nakoľko sa jednotlivé bulharské jedlá v strave rodiny udomácnili. V bulharskej kulinárskej tradícii ide najmä o preferovanie širokej škály zeleninových jedál.

Slováci z Bulharska si podnes pestujú niektoré z typických bulharských korenín sami doma, napr. čubricu alebo džodžen, prípadne si ich nechávajú doviezť z Bulharska.

Medzi najviac zaužívané bulharské jedlá, ktoré si v jednotlivých rodinách často pripravujú patria gjuveče, bulharská fazuľová polievka, tarator, čevabčiči, sarma, banice, baklava a ljutenica. Špecialita bulharskej kuchyne, ktorá sa ujala v každej domácnosti bulharských Slovákov, sú určite opekané, šupky zbavené a nakladané papriky – pečeni čušky.

Alebo papriku v oleji takisto robím, na ten bulharský spôsob. Fazuľovú polievku tú robím zásadne zasmaženú na bulharský spôsob, trošičku zeleninky tam dám. Nevedela by som to tak posúdiť, lebo varím aj slovenskú kapustu, knedlu, a najedia sa chlapci a hovorím, varím aj takéto originálne bulharské jedlá. Miešam proste. Ťažko je povedať tá kuchyňa lebo tá kuchyňa. (1938, Ž)

Tieto prvky bulharskej kuchyne sú jednou z mála zložiek, ktoré pretrvávajú aj u mladšej generácie, narodenej už na Slovensku. Často si jednotlivé recepty privlastnili i ďalšie generácie.

Muža som Slováka naučila bulharské jedlá jesť. Papriku, čušky pečené, pražené. Keď máme oslavy, tak ja mám jedlo vyhradené, ktoré robím, ktoré Trnaváci nevedia spraviť. Vždy robím sarmu. Nemusím vymýšľať, čo spravíme na oslavu. (1924, Ž) [18]

Kontakt s Bulharskom

Reemigranti po príchode na Slovensko neprerušili kontakt s Bulharskom. Bulharsko pre nich znamená rodný kraj, miesto, kde vyrástli, mnohí z nich tam vychodili základnú školu, začali pracovať, prípadne si odslúžili vojenskú službu. Mali i majú tam mnoho priateľov, často krát i rodinu.

Je preto prirodzené, že aj po reemigrácii boli ich návštevy Bulharska časté, v niektorých prípadoch i každoročné. Priala tomu i doba a politika Československej socialistickej republiky. Od polovice päťdesiatich rokov totiž začali byť v rámci medzivládnych dohôd organizované z Československa do Bulharska turistické zájazdy a od polovice šesťdesiatych rokov sa tento štát zaradil k obmedzenému počtu krajín, do ktorých mohli Česi a Slováci voľne cestovať [19] (Rychlík 2000: 397). To využili práve Slováci z Bulharska k častým návštevám svojich rodných obcí a priateľov, prípadne i rodinných príslušníkov, ktorí zostali žiť v Bulharsku.

U tej rodiny sme boli len raz. Ale potom sme sa teda spriatelili cez rodičov s jednými z Burgasu a oni potom chodili k nám, a ich priatelia zase sme sa s nimi. Sme tam mali, dá sa povedať veľmi dobrých priateľov štyri rodiny. Skoro každý rok sme tam chodili. Boli to priatelia, to môžem povedať, lebo keď si aj teraz nedopisujeme. To bolo niečo mimoriadne... Vždy sme tam išli na tri až štyri týždne. A na víkendy, oni zobrali autá a boli sme nielen v tom Burgase, aj na severe a zas až pri tureckých hraniciach. Takže všetky pláže. Sme mali veľký zážitok. Sa o nás bili tí priatelia, že u koho budeme spať. (1937, M)

V každej domácnosti mojich respondentov sa nachádzajú viaceré úžitkové, estetické a spomienkové predmety (typická bulharská keramika, rôzne textílie a dekorácie), ktoré si priniesli z Bulharska a pripomínajú im ich rodný kraj. Podľa Búrikovej sa „domov vo svojej materialite stáva miestom, v ktorom sa spredmetňujú vzťahy, identita a ciele jeho obyvateľov. Každodenne používané aj dekoratívne predmety sú dôležitým prostriedkom, cez ktorý definujeme to, kým sme, aké vzťahy máme a aké by sme ich chceli mať s inými ľuďmi“ (Búriková 2005: 39).

Ďalším prostriedkom na udržiavanie kontaktov je korešpondencia, ktorú moji respondenti využívajú najmä v čase sviatkov (Vianoce, Nový rok, Veľká Noc, Baba Marta – sviatok súvisiaci s príchodom jari, atď.) Aj v súčasnosti dostávajú z Bulharska na jar už spomínané martenice. U respondentov, ktorí majú v Bulharsku rodinu, alebo veľmi blízkych priateľov je časté i telefonické spojenie.

Príležitosti na stretnutie

Trnavská komunita bulharských Slovákov je špecifická svojou silnou súdržnosťou, ktorá v žiadnom z iných sídiel reemigrantov z Bulharska na Slovensku nedosahuje túto úroveň. Dobre sa navzájom poznajú sa a aktívne sa navštevujú. Stretávajú sa nielen raz do roka na stretnutiach organizovaných Spolkom Slovákov z Bulharska v Bratislave, ale vo veľkom počte sa účastnia i stretnutí organizovaných Kultúrnym zväzom Bulharov a ich priateľov „Christo Botev“ v Trnave [20] .

Väčšinu účastníkov akcií trnavskej pobočky Kultúrneho zväzu Bulharov a ich priateľov tvoria práve bulharskí Slováci, ktorí sú vo väčšinovom zastúpení i vo výbore trnavského Zväzu. V rámci Zväzu sa počas roka organizuje niekoľko spoločných stretnutí vždy v niektorej z trnavských reštaurácií. Menovite je to v marci pri príležitosti oslobodenia Bulharska spod tureckej nadvlády, kedy si zároveň účastníci pripomínajú i jarný bulharský zvyk Baba Marta a vzájomne sa obdarúvajú martenicami. Ďalšie stretnutie sa koná v máji pri príležitosti sviatku Cyrila a Metoda (ktorý sa v Bulharsku oslavuje v máji a nie v júni ako na Slovensku) a v júni, kedy chodia spoločne klásť vence do Hronského Beňadiku, kde sú pochovaní štyria bulharskí študenti, ktorí zahynuli počas 2. svetovej vojny na Slovensku. Posledné stretnutie v roku býva v decembri na Mikuláša. Na tomto stretnutí sa zhrnie pôsobenie Zväzu v uplynulom roku.

Starší ľudia, povedzme trochu mladší ako moji rodičia, vždy to je ich, aj keď prídu z Bulharska spevokoly, alebo tí tanečníci, oni proste v tom vyrástli, či už tie bulharské tance ľudové, to choro alebo tá račenica, to je, vyrástli v tom a ich to priťahuje. Je im to, nepoviem že materské, ale je im to strašne blízke...to ste mali vidieť tie starenky o paličke chodí, ale jak zahrali to choro, už tam boli šetky. Čo jak chudiatko dropčila. To je ich detstvo by som povedala. (1938, Ž)

Na stretnutiach sa členovia rozprávajú po slovensky, ale často počuť i bulharské prípitky, spoločne spievajú bulharské piesne a tancuje sa choro.

Máme z toho takú pasiu, že sa zhovárame, prehovoríme dačo aj po bulharsky. Spomíname si no. Ale väčšinou slovensky. (1932, M)

Stretnutia Zväzu Bulharov a ich priateľov majú v Trnave dlhú tradíciu. Spočiatku ich organizovali jednotlivci, Bulhari žijúci v Trnave, bez zastrešenia akéhokoľvek spolku, či organizácie. Po reemigrácii Slovákov z Bulharska sa stali tieto stretnutia príležitosťou pre vzájomné spoznávanie a zbližovanie.

Spolok Slovákov z Bulharska organizuje stretnutia ktoré sa konajú raz ročne v Bratislave a usporadúva aj domáce a zahraničné zájazdy na miesta spojené so životom bulharských Slovákov. V roku 1995 a v roku 2004 boli zorganizované zájazdy do Bulharska, najmä do troch rodných obcí bulharských Slovákov: Gorna Mitropolija, Podem a Brašljanica.

Bol tam predseda národnýho výboru, boli tam šecky učiteľky, šeci úradníci z národnýho domu, čo je jako obština, my sme hovorili tomu. To šecko tam bolo, spevu, krik šťastný. A keď sme išli prvý raz, tak sme pred dedinou postáli celý autobus, vytýčili sme slovenskú zástavu, aj bulharskú a spredu a húkačka cez celú dedinu húkala. A pri národnom výbore nás šeci čakali, keď sme vystúpili, no to ste mali vidieť. To bolo obímania, to bolo radosti. To bolo no strašné voľačo. Celá dedina tam čakala. Takto keď človek vypráva, keby ste tam išli, videli by ste. Aby ste videli jak sa bavíme my - po bulharsky. (1922, M)

Miestom stretávania je i evanjelický kostol v Trnave, kde sa krajania schádzali každú nedeľu. Práve tu sa vytváral priestor na vzájomnú komunikáciu a integráciu presídlencov po príchode na Slovensko. V súčasnosti však, pre pokročilý vek a časté zdravotné ťažkosti, sa tohto nedeľného stretávania účastní už len malá časť z miestnej komunity Slovákov z Bulharska. Veľmi významné sú preto aj individuálne návštevy a stretnutia (svadby, rodinné oslavy, pohreby).

To je aspoň pre mňa je to velice vzácne, keď sa stretnem s voľakým krajanom a verím, že aj pre ostatných. Stretávame sa, vyprávame si, píšeme si, čo je nového, šetko, dozvedáme sa jeden od druhého, kto čo vie. (J.P., 1932, M)

Navštevujeme sa, áno. Nie je to už také časté, aké to bolo volakedy, ale keď sa stretneme v Tesku alebo v meste. Tie stretávky teraz, každý už má svoje... jednoducho tie návštevy boli také pravidelné, skoro denné by som povedal. Nebola televízia, nebolo ništ, tak jako sa takto stretávali. Bolo to také trošku inakšie. (J.B., 1937, M)

Záver

Z Bulharska na Slovensko po druhej svetovej vojne reemigrovala väčšina Slovákov. Napriek tomu, že deklarovali svoju slovenskú národnosť a po príchode do Československa im bolo pridelené československé občianstvo, majoritnou slovenskou populáciou boli a sú označovaní ako cudzinci – Bulhari alebo Horňáci.

V štúdii som sa snažila naznačiť niektoré špecifiká ich života a to na konkrétnom príklade reemigrantov z Trnavy. Na základe výsledkov môjho doterajšieho výskumu možno konštatovať, že reemigranti naďalej udržiavajú vzájomné kontakty a účastnia sa spoločných stretnutí. Aj po vyše päťdesiatich rokoch sa reemigranti cítia byť „krajanmi“ – Slovákmi z Bulharska - a v rovnakej miere sa identifikujú ako s Bulharskom, tak aj so Slovenskom.

Poznámky

[1] Samotný terénny výskum som uskutočňovala v rôznych intervaloch od novembra 2005 do februára 2006 v Trnave. Vzorka mojich informátorov pozostávala z dvadsiatich osôb – reemigrantov z Bulharska. Všetci moji respondenti sa narodili v Bulharsku a prežili tam svoje detstvo. Sú predstaviteľmi poslednej generácie. Ich výpovede uvádzam v kurzíve, za výpoveďou nasleduje rok narodenia a pohlavie (M - muž, Ž – žena).

[2] Pozri bližšie: Botík (1994); Penčev (2007).

[3] V mnohých publikáciách venujúcich sa migrácii na Dolnú zem sa hovorí o Slovákoch, ktorí v 17. storočí emigrovali a osídľovali južné časti Uhorska. Moderné národy, tak ako ich poznáme dnes, sú však fenoménmi modernej doby, t.j. 19. až 20. storočia, a preto v 17. storočí ešte nemožno hovoriť o Slovákoch a Slovensku. Na Dolnú zem v 17. storočí emigrovali obyvatelia Horného Uhorska, pričom pod vplyvom nacionalistickej doktríny v 19. a 20. storočí (Slovenské národné obrodenie, kodifikácia slovenského jazyka, zánik Uhorska a vznik Československa) sa postupne identifikovali ako Slováci a deklarovali svoju slovenskú národnosť.

[4] Ústup Turkov, porážka kuruckého povstania, podpísanie mieru v Szatmári (1711) a hospodárske opatrenia vytvorili priaznivé podmienky pre osídľovanie zničenej Dolnej zeme. Možnosť presídlenia využila najmä chudobnejšia časť obyvateľstva krajov Horného Uhorska, predovšetkým z Trenčianskej stolice, z Hontu, Novohradu, Gemera.

[5] V origináli: „Zakon za naseljavane na naneselenite zemi v Balgarija“.

[6] Tento záujem o zahraničných Slovákov bol odrazom vtedajšej politickej situácie v Európe, kedy sa diala rekonfigurácia politického priestoru na základe národných línií. Po vytvorení jednotlivých štátov, zostali mnohí Slováci mimo svojej „novej“ vlasti (Československa) a stali sa tak minoritami v novo-rozdelených štátoch (Brubaker 1998).

[7] Podnes Slovensko udeľuje status zahraničného Slováka, toto špeciálne postavenie je možné získať na základe deklarovania slovenskej národnosti. „Postavenie zahraničného Slováka možno za podmienok ustanovených v tomto zákone priznať osobe, ktorá nie je štátnym občanom SR, má slovenskú národnosť alebo slovenský etnický pôvod (t.j. ak osoba, ktorá žiada o priznanie postavenia zahraničného Slováka alebo niekto z jej predkov v priamom rade do tretieho pokolenia bol slovenskej národnosti), má slovenské kultúrno – jazykové povedomie (rozumie sa tým aspoň pasívna znalosť slovenského jazyka spolu so základnou orientáciou v slovenských kultúrnych reáliách alebo aktívne prejavy hlásenia sa k slovenskému etnickému spoločenstvu)“ (Lamackova 1997; pôv. kurzíva).

[8] „Národnosť nie je nemenná, daná, nezmazateľná a nedá sa objektívne zistiť; a dokonca subjektívna, seba-identifikovaná národnosť je premenlivá naprieč časom..“ (Brubaker 1998: 1054). „Príslušnosť ku skupine je situačná a relačná, to znamená, že identifikácia indivídua je závislá na situácii a na tom, s kým sa človek stotožňuje“ (Eriksen 2007: 28).

[9] Podobný jav pozoruje Brubaker u Maďarov z Rumunska (Brubaker 1998: 1053), Nosková u volýnskych Čechov (Nosková 2007: 124).

[10] Pozri bližšie: Barth 1969; Ferencová 2005: 31-42.

[11] Označovanie reemigrantov „Bulharmi“ pretrváva v ich okolí podnes.

[12] Bulharskí zeleninári – príslušníci bulharskej národnosti na Slovensku, zaoberajúci sa produkciou a predajom zeleniny. Na územie Slovenska prichádzali koncom 19. storočia a v medzivojnovom období. Usadzovali sa najmä v mestách s podmienkami na pestovanie a odbyt zeleniny (EĽKS – 1. zv. 1995: 51).

[13] Trnavské nárečie sa vyznačuje svojou mimoriadnou tvrdosťou.

[14] Podľa posledného prieskumu J. Ďuriša v roku 1994, ktorý sa uskutočnil prostredníctvom dotazníkov, v Trnave žilo 83 Slovákov z Bulharska.

[15] Z deviatich prípadov sa v siedmych manželia zosobášili na Morave po reemigrácii, v jednom prípade v Bulharsku, ale tesne pred reemigráciou a v jednom prípade bola svadba uskutočnená v Trnave (tu išlo o druhé manželstvo u oboch partnerov- po ovdovení).

[16] K tomu, aby bulharčinu nezabudli ani po návrate na Slovensko, priali aj politické podmienky v Československu, keď bolo veľmi časté tráviť dovolenky práve v Bulharsku.

[17] K tejto myšlienke ma priviedla Mgr. Lenka Juhásová, ktorá daný jav presne pomenovala jazykovou ekonómoiu.

[18] Z archívu Mgr. Lenky Majchrákovej.

[19] O vzťahoch Československa s Bulharskom pozri bližšie: Rychlík, J. a kol. (2000). Nástin česko-slovensko- bulharských vztahů. In: Dejiny Bulharska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 380 - 398.

[20] Kultúrny zväz Bulharov a ich priateľov na Slovensku „Christo Botev“ je dobrovoľné združenie občanov Slovenska bulharskej národnosti, bulharských občanov s trvalým pobytom na území Slovenska a priateľov bulharského národa spomedzi občanov Slovenskej republiky. Zväz svoju činnosť propaguje v časopise „Roden glas“, v médiách a na kultúrno-spoločenských akciách, výstavách a vystúpeniach tanečných a hudobných skupín. Organizuje výlety, zábavy, posedenia pre svojich členov a priateľov zväzu. Pôsobnosť KZBS je na celom území Slovenskej republiky. Sídlo zväzu a jeho ústredného orgánu je v Bratislave. (www.kulturnecentrum.sk)

Bibliografia

ANDERSON, B. (2008). Představy společenství. Úvahy o puvodu a šíření nacionalismu. Praha: Nakladatelství Karolinum.

BOTÍK, J. (1994). Slováci v Bulharsku. Bratislava: Slovenské národné múzeum, 1994.

BRUBAKER, R. (1998). "Migrations of Ethnic Unmixing in the “New Europe“". International Migration Review, 32 (4): 1047 – 1065.

ENCYKLOPÉDIA ĽUDOVEJ KULTÚRY SLOVENSKA I. (1995). Bratislava: Veda.

ERIKSEN, T. H. (2007). Antropologie multikulturních společností. Rozumět identitě. Praha: Triton.

FERENCOVÁ, M. (2005). Konštruktivistické a esencialistické prístupy k etnickej identite: Prehľad teórií a problém konceptu identity. In: J. Marušiak, M. Ferencová, ed.: Teoretické prístupy k identitám a ich praktické aplikácie. Bratislava: Ústav politických vied, SAV, s. 31 – 43.

HEROLDOVÁ, I. (1984). "Novoosídlenecká vesnice". Český lid, 71 (3): 135 - 136.

LAMAČKOVÁ, A. (1997). Analýza o zákone o zahraničných Slovákoch č. 70/1997, Z.Z. Online na: http://www.kbdesign.sk/cla/projects/comparative_statuslaw/cla_analysis/Analyza o zakone o zahranicnych Slovakoch.htm [05.01.2010]

MORAVCOVÁ, D. (1991). "Proměny kriterií výběru manželského partnera u rudohorských Slováků v českém pohraničí". Slovenský národopis, 39 (3 – 4): 274.

NOSKOVÁ, J.(2007). Reemigrace a usídlování volyňských Čechů v interpretacích aktérů a odborné literatury. Brno: Ústav evropské etnologie, FF Masarykovej Univerzity.

PARÍKOVÁ, M. (2001). Reemigrácia Slovákov z Maďarska v rokoch 1946-48. Etnokultúrne a sociálne procesy. Bratislava: STIMUL.

PENČEV, V. (2007). "Paradoxy a (ne)paradoxy, alebo o komunite bulharských Slovákov". Slovenský národopis, 55 (1): 5 - 19.

RYCHLÍK, J. a kol. (2000). Dejiny Bulharska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny.

ŠATAVA, L. (2001). Jazyk a identita etnických menšín. Možnosti zachování a revitalizace. Praha: Cargo Publishers o.s.