Poznámka: Všetky citáty z učebníc sú v pôvodnom znení, vrátane priestupkov proti pravidlám slovenskej gramatiky a pravopisu, ktoré platia v súčasnosti.

Úvod

„Naše predstavy o druhých ľuďoch a aj o nás samotných odzrkadľujú tie dejiny, ktoré sa učíme ako deti. Tieto dejiny nás poznačia na celý život. Reprezentácie minulých spoločností, ktoré sú pre každého z nás objavovaním sveta, zahŕňajú všetky naše chvíľkové i trvalé názory a preto stopy našich prvých otázok a pochybností, našich prvých emócií, zostávajú nezmazateľné.“ (Ferro 2003: ix)

Skúmanie učebníc ako prostriedkov národnej socializácie sa v posledných desaťročiach stalo jednou z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich oblastí výskumu nacionalizmu. Osobitné miesto medzi takto orientovanými výskumnými aktivitami patrí skúmaniu učebníc dejepisu, ktoré vychádzajú zo všeobecne zdieľaného presvedčenia, že „vzostup moderného národného štátu a zavedenie všeobecného vzdelávania znamenalo, že sa dejepis na školách zameral na vyučovanie národných dejín a na vytváranie identifikácie s nimi.“ (Berghahn, Schissler 1994: 1)

V tejto práci analyzujem reprezentácie „začiatkov národných dejín“ v slovenských učebniciach dejepisu publikovaných v rôznych štátnych útvaroch a politických režimoch počas „krátkeho dvadsiateho storočia“ – 83 učebníc publikovaných v rokoch 1920 až 2001, používaných na školách so slovenským vyučovacím jazykom.

Pod pojmom „reprezentácia“ rozumiem také používanie historiografických kategórií, koncepcií a naratívnych postupov, ktoré vytvárajú zrozumiteľný „obraz“ minulosti. Táto práca preto nie je dekonštrukciou historických mýtov jednotlivých štátno-ideologických režimov, v rámci ktorých sa publikovali učebnice „národných dejín“. Dokazovanie, že Veľká Morava nebola prvým štátom Čechoslovákov, Slovákov alebo prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov, by totiž v súčasnosti bolo vylamovaním otvorených dverí. (Třeštík 1999a: 140, 146; Třeštík 1999b: 158-165) Pojem „reprezentácia“ upriamuje pozornosť na také pojmy a koncepcie, ktoré boli v minulosti, alebo sú i v súčasnej dobe považované za legitímne nástroje vedeckého skúmania minulosti a ktoré zároveň spôsobovali, že o minulosti sa nedalo uvažovať, skúmať ju a písať o nej bez neustále používaného (a zneužívaného) rámca „národných dejín“.

Pod „začiatkami národných dejín“ alebo „zlatým vekom“ národných dejín rozumiem obdobie, ktoré je vymedzené „sťahovaním národov“ a vytvorením uhorského štátu. Toto obdobie zahŕňa Samovu ríšu a Veľkú Moravu, ktoré slúžili ako historické referenty spoločnej československej, slovenskej či českej a slovenskej štátnosti. Toto pomenovanie je inšpirované niektorými učebnicami dejepisu, ktoré opakovane obsahovali kapitoly alebo časti kapitol nesúce názov „začiatky“ alebo „počiatky našich národných dejín“.

Hlavná téza tejto práce sa opiera o presvedčenie, že aj keď reprezentácie „začiatkov národných dejín“ jednoznačne nedefinovali podobu jednotného československého národa v učebniciach predmníchovského Československa alebo jednotu českého a slovenského národa v komunistických učebniciach, ich vonkajšie vymedzovanie voči „tým druhým“ (Nemcom a najmä Maďarom) vytváralo jeho etnicky exkluzívnu podobu, ktorá historicky vysvetľovala a legitimovala vzťahy nadradenosti, podradenosti, „štátotvornosti“ a „protištátnosti“ medzi väčšinovým (česko-)slovenským národom a národnostnými menšinami. Vytváranie kultúrnej, civilizačnej nadradenosti voči Maďarom je príkladom účinného a neustále pretrvávajúceho „hraničného mechanizmu“ (Wimmer 2008a; 2008b), ktorý je prítomný v reprezentáciách začiatkov národných dejín od roku 1920 až po súčasnosť.

Dejepisné učebnice medzivojnového Československa (1918 – 1938)

Povojnové usporiadanie Európy, projektované podľa Wilsonových plánov založených na práve národov na sebaurčenie, viedlo okrem iného aj k rozpadu „žalára národov“, ako bývalo často dysfemisticky nazývané Rakúsko-Uhorsko. Tieto skutočnosti spoluvytvárali základnú politickú konfiguráciu novo založenej Československej republiky. Novo vytýčené hranice vytvorili dynamický rámec vzájomných vzťahov medzi novo vzniknutým štátotvorným národom, národnostnými menšinami a ich „materskými krajinami“ (väčšinou susednými štátmi), ktoré čoskoro viedli nielen k ich ďalšiemu prepisovaniu, ale aj k presídľovaniu a deportáciám obyvateľstva na oboch ich stranách. (Brubaker 1996: 55; Hobsbawm 1996: 259)

Učebnice venované „začiatkom národných dejín“ nielen reagovali na, ale aj spoluvytvárali rámec politických vzťahov štátotvorného národa a jeho domácich a vonkajších nepriateľov, používajúc vhodne reprezentovanú „národnú“ minulosť. Vďaka dlhoročnému úsiliu generácií vedcov sociálno-vedných a humanitných disciplín, sa „národ“ stal ústredným pojmom vedenia, prostredníctvom ktorého boli členené, vysvetľované a reprezentované javy týkajúce sa ľudskej spoločnosti, kultúry, práva, politiky, hospodárstva, dejín či umenia. (Hall 1997: 4) Učebnice dejepisu v Československej republike neboli v tomto ohľade výnimkou. Ich texty, koncipované v prvom rade ako „národné dejiny“, konštituovali „národ“ ako prirodzenú, jedinečnú, odvekú a univerzálnu sociálnu kategóriu.

Dejiny „národa“ predstavovali základnú jednotku dejepisectva a dejiny ľudstva – všeobecné dejiny boli súhrnnou množinou všetkých národných dejín. Univerzálnosť „národa“ ako dejepisnej kategórie vytvárala užitočný porovnávací rámec umožňujúci klasifikovať rôznorodosť „národov“ ako nositeľov jedinečných kultúr nielen v priestore, ale aj v čase:

„Celé ľudstvo na zemi prežilo, alebo ešte len prežíva doby kamenné a kovové. Ale neprežíva ich rovnako dlho. Mnohé národy žily ešte v dobe kamennej, iné boly už dávno v dobe kovovej. Niektoré národy nevyšly dosiaľ z kamennej doby. Zostaly v nej. Tak niektoré divošské kmene na austrálskych ostrovoch a drobné národíky v Azii dosiaľ žijú spôsobom života ľudí staršej doby kamennej. Niektoré černošské kmene v strednej Afrike zostaly pri spôsobe života ľudí mladšej doby kamennej.“ (Horčička, Ledr 1936: 9)

Keďže úlohou dejepisu bolo hlavne „poučovať o vývoji ľudskej vzdelanosti (kultúry)“ (Horčička, Nešpor 1921: 1; Pešek 1926: 3; Horčička, Ledr 1936: 3), ktorej nositeľmi mali byť jednotlivé „národy“, bolo možné zatriediť jednotlivé „národné kultúry“ podľa stupňa ich vyspelosti do jednotného vývinového rebríčka. Tento civilizačný rebríček objektivizoval kultúrne rozdiely medzi jednotlivými národmi. Podľa neho sa jednotlivým „národom“ pripisovala kultúrna vyspelosť a iným zase zaostalosť – napríklad černošským kmeňom a „drobným národíkom“ v Ázii z vyššie uvedeného citátu. Zatiaľ čo v prípade „odnárodňovania“ bola národná kultúra definovaná svojou osobitosťou, jedinečnosťou a nezameniteľnosťou, v prípade národnej kultúry ako mernej jednotky „vývoja ľudskej vzdelanosti“ bola jej definičnou charakteristikou univerzálna platnosť a „kultúrna“ (civilizačná) hodnota, ktorá delila národy a ich kultúry do dvoch skupín. Prvou skupinou boli kultúrne vyspelejšie, nadradené národy, ktoré ponúkali kultúru a vzdelanosť, napríklad vo forme poľnohospodárstva a kresťanstva, a druhou boli zaostalé národy, ktoré kultúru a vzdelanosť prijímali.

Keď Karol Hlavinka píše vo svojej učebnici z roku 1923 o príbytkoch „starých Slovanov a teda aj Čechoslovákov“ uvádza, že „podľa príkladu z cudziny si neskoršie budovali druhú izbu s pecou alebo kachľami“. (Hlavinka 1923: 9) Podobne nezabudne pripomenúť, že Slovania „poznali pluh od Germánov“. (Tamtiež) Z rovnakej perspektívy píše o starých Slovanoch aj Cyril Merhout, ktorí sa podľa neho „mnoho naučili od svojich susedov, ktorí boli pokročilejší, lebo čerpali zo vzdelanosti Rimanov. Germáni vynikali nad Slovanmi hlavne vojenstvom.“ (Merhout 1928: 18-19)

Najdôslednejšie sa na cudziu kultúrnu prevahu zameral Josef Pekař, ktorý videl „príčiny kultúrnej prevahy germánskej“ v nedisciplinovanej a nejednotnej povahe Slovanov a v dlhšie trvajúcom kontakte Germánov s vyspelou rímskou civilizáciou. Preto, ako píše, hoci boli Slovania chválení pre svoju slobodomyseľnosť, tá vyplývala z ich

„...neukáznenosti, neschopnosti poslúchať a podrobiť sa vyšším potrebám celku ... Aj vo vojenstve stáli Slovania za Germánmi, ktorí boli dokonalejšie vyzbrojení ... dáta historické i archeologické svedčia vôbec o pokročilejšej kultúre germánskej. Tá okolnosť, že Germáni Slovanov v kultúre predstihli, vysvetľuje sa prirodzeným spôsobom. Germáni boli o päťsto rokov prv priamymi susedmi Rimanov a včasne boli hromadne usadení medzi románskym obyvateľstvom.“ (Pekař 1938: 9)

Podobne ako Pekař, aj Lohr píše o pozitívnom vplyve germánskej kultúry na slovanskú. Podľa neho to boli práve Góti, ktorí „po prvé uviedli Slovanov do okruhu európskej kultúry“. (Lohr 1938: 12) Ako ďalej pokračuje v poznámke pod čiarou:

„Prostredníctvom Gotov sa Slovania soznámili s novými pokojnými i vojenskými nástrojmi, s dokonalejším pečením chleba a vôbec s vyššou životnou úrovňou. O tom svedčí mnoho slovanských slov prevzatých z gotštiny (chyža, týn, chlieb, pluh, skot).“ (Tamtiež)

Takéto stvárnenia kultúrnej výmeny medzi „našimi predkami“ a ich susedmi, a dokonca kultúrnej prevahy „tých druhých“ nad našimi predkami boli obsiahnuté iba v niektorých učebniciach. Boli to iba autori niektorých učebníc pre stredné školy, ktorí využili aj takéto možnosti na stvárnenie vzťahov Slovanov a Germánov. Väčšina učebníc však mlčala o týchto možnostiach kultúrnej výmeny a sústredila sa skôr na informácie spojené so slovanskou (slovenskou) kultúrnou prevahou a nadradenosťou voči Maďarom. Maďari boli podobne ako Slovania a Germáni v učebniciach predmníchovského Československa označovaní ako „barbari“. Na rozdiel od Maďarov sú reprezentácie Slovanov a Germánov zhovievavejšie voči ich kultúrnej zaostalosti, ktorú dokonca transformujú do súboru pozitívnych vlastností: „Do starovekých dejín vstupujú nové národy, nevysilené, svieže, hoci aj nekultúrne (nevzdelané), barbarské. Sú to najmä Germáni a Slovania.“ (Reitler, Touc 1934: 3)

Naopak, v prípade „barbarskosti“ Maďarov sa zdôrazňovala ich „lúpeživosť“ a absencia akejkoľvek „kultúry“, ktorú nakoniec museli prijať od Slovanov (Slovákov):

„Kočovní Maďari od Čierneho mora. ... Živili sa: lúpením – plienením, chovom statku – výborní jazdci na koni. Postava malá, barva žltá, oči šikmé: hlava oholená (iba niekoľko pletencov!) Kultúru prijali od Slovanov. ... 1000: korunovanie Štefanovo: začína kultúra a civilizácia (mnoho slovanských slov v ich jazyku!)“ (Kratochvíl 1924: 27)

Slovanská (slovenská) kultúrna nadradenosť voči Maďarom bola obyčajne autormi a autorkami učebníc prezentovaná ako kultúrny transfer v oblasti hospodárskej výroby, náboženstva a štátnej správy. Tento kultúrny transfer mal charakter historickej nevyhnutnosti. Vojenská porážka Maďarov pri rieke Lech v roku 955 znamenala ich usadenie sa, zanechanie lúpenia ako hlavného zdroja obživy a osvojenie si poľnohospodárstva:

„Slovensko od časov Štefanových malo spoločné osudy s kráľovstvom uhorským. Najsamprv nebolo toto spoločenstvo pre Slovákov záhubným. Štefan staral sa, aby Maďari zanechali divokého válčenia a lúpeženia a sediac doma zaoberali sa poľným hospodárstvom a privykali si zvykom a obyčajom kresťanským. Úsilie jeho potkalo sa so zdarom. Maďari nažívali pokojne vedľa Slovákov a naučili sa od nich zvlášte obrábať pôdu a tisíc iných vecí, ktorých slovenské mená prevzali do svojej reči (dézsa, tézsta, járom, asztal atď.) Štefan prijímal do Uhorska rád Nemcov ... Tak ako Slováci, tak aj Nemci mali vtedy vyššiu kultúru (vzdelanosť) než Maďari a títo sa museli učiť od oných.“ (Hlavinka 1923: 26)

Podobne aj prijatie kresťanstva bolo pre Maďarov podľa textov v učebniciach historickou nevyhnutnosťou. Bez prijatia kresťanstva by ich čakal zánik ako ich „predkov“ – Hunov a Avarov:

„Maďari boli kočovný národ, žltého plemena a divokých surových mravov. Odievali sa kožami zvierat, ulovených na rovine. Prijali kresťanstvo a tak sa uvarovali osudu ich kmenových predkov, Hunov a Avarov.“ (Horčička, Nešpor 1921: 88)

Samotné vybudovanie uhorského štátu vyžadovalo, aby Maďari prijali systém práva a správy tohto novo vzniknutého štátu od Slovanov (Slovákov), ako o tom píše Josef Pekař v časti príznačne nazvanej „Kultúrna závislosť Maďarov od Slovákov“:

„... maďarský jazyk sa naplnil hojnými výrazmi slovanskými, najmä takými, ktoré sa týkajú vyššieho života kultúrneho. I staré zemské právo uhorské je v základe obyčajové právo slovanské, naplnené franskými vlivmi.“ (Pekař 1938: 18)

A nakoniec, prežitie Slovákov ako „národa“ v Uhorsku bolo možné iba vďaka ich (voči Maďarom) nadradenej „národnej kultúre“:

„Ale Slovensko sa pod maďarskou nadvládou predsa nepomaďarčilo, lebo Slováci vynikali nad Maďarmi vzdelanosťou a boli učiteľmi Maďarom v roľníctve i v remeslách.” (Horčička, Nešpor 1921: 89)

Reprezentácie kultúrnej nadradenosti Slovanov (Slovákov) v československých učebniciach dejepisu boli dôležitým prvkom „hraničného mechanizmu“, ktorý umožňoval oddeľovať, diferencovať štátotvorný národ od „tých druhých“. V prípade kultúrnej nadradenosti však nešlo o stratu národnej nezávislosti alebo „etnickej (národnej, kultúrnej) čistoty“, ktorou by „tí druhí“ ohrozovali existenciu národa. (Triandafyllidou 1998: 600) Takéto reprezentácie umožňovali štruktúrovať dejiny štátotvorného národa a národnostných menšín do vzťahov nadradenosti a podradenosti, čím poskytovali historickú legitimitu (oprávnenosť) pre nastavenie politických („národnostných“) vzťahov v Československej republike. Ako v podobnej súvislosti upozorňujú Nigel Rapport a Joanna Overing: „Exkluzivistická ideológia, ktorá si uzurpuje nadradenosť samých seba vis-á-vis všetkým ostatným, je veľmi dobrou stratégiou ako tých ostatných zbaviť moci.“ (Rapport, Overing 2000: 12-13)

Reprezentácie kultúrnej nadradenosti Slovanov (Slovákov) v československých učebniciach dejepisu používaných na slovenských školách čerpali svoju legitimitu z civilizačnej klasifikácie vývinu ľudskej kultúry, ktorá podľa kritérií jedného kultúrneho modelu umožňovala etnocentrické hodnotenie všetkých ostatných „kultúr“. Tieto reprezentácie prostredníctvom hierarchického usporiadania (taxonómie) jednotlivých etnických či národných kategórií konštituovali naoko stále a nepriepustné etnické (národné) hranice (Wimmer 2008a: 1030-1031) medzi nerovnakými, ale aj nerovnými národmi či etnikami. Na jednej strane môžeme považovať takéto reprezentácie za prejavy univerzálnej „vnútroskupinovej zaujatosti“ (ingroup favoritism), ktorou sociálne psychologičky a psychológovia pomenúvajú tendenciu vnímať a hodnotiť vlastnú „skupinu“ pozitívnejšie ako „tých druhých“. (Searle-White 2001: 12) Na druhej strane bol etnocentrický model civilizačného vývinu pre historikov, autorov a autorky učebníc dejepisu (nielen) v predmníchovskej Československej republike legitímnym a rešpektovaným historiografickým konceptuálnym rámcom, ku ktorého spochybneniu došlo v sociálnych vedách (vrátane historiografie) až v druhej polovici 20. storočia. Ako upozorňuje vo svojej práci Anthony Pagden, zdôrazňovanie produktívnej ľudskej práce a zručností (techne) ako základného atribútu civilizovanosti, ktorý „tí druhí“, napr. perzskí barbari alebo „aziatskí votrelci“ nemali, bolo súčasťou konceptuálnej výbavy „Európanov“ od čias starovekých gréckych mestských štátov až po súčasnosť. (Pagden 2002: 48-49)

Kultivácia zeme a vývoj technológií poskytli obyvateľom Európy vedomie výlučnosti a nadradenosti, ktoré na konci sedemnásteho storočia našli svoje vyjadrenie v štadiálnej teórii dejín. Podľa tejto „celosvetovo platnej“ schémy všetky ľudské spoločenstvá začínajú ako lovci a zberači, z ktorých sa postupne stávajú pastieri, ktorí sa nakoniec prostredníctvom poľnohospodárstva v kombinácii s mestským životom a obchodom pretvoria na „moderné, civilizované sociálne bytosti“. (Tamtiež: 52-53) Rastúce porozumenie mimoeurópskym historickým tradíciám viedlo ku kritike hodnotových, teleologických a etnocentrických aspektov „civilizácie“ a „civilizačného vývoja“ a ich postupnému nahradzovaniu inými konceptuálnymi rámcami (napr. modernizácia), ktoré sa však takisto nevyhli podobnému typu kritiky. (Ritter 1986: 43)

Dejepisné učebnice vo vojnovom slovenskom štáte (1939 – 1945)

Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa naďalej pokračovalo v dobudovávaní školskej infraštruktúry, ktorá začala ešte počas predmníchovskej Československej republiky. Ľubomír Lipták upozorňoval na skutočnosť, že „prvýkrát v dejinách nadobudnutá samostatná štátnosť mnohých fascinovala a aj potenciálni odporcovia režimu boli často zamestnaní budovaním nových ... škôl...“ (Lipták 2000: 254) Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky bolo založených 26 nových stredných škôl, avšak došlo aj k určitým „organizačným reformám“ stredných, odborných a obecných škôl pod kuratelou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a rímskokatolíckej cirkvi, „ktorá bola prísnym kritikom predchádzajúcej sekularizácie a liberalizácie škôl“. (Kamenec 2008: 169) Hlavný odklon slovenského školstva od „výchovných ideálov Československej republiky“ spočíval podľa jeho aktívneho zástancu Pavla Floreka, predsedu Spolku profesorov Slovákov, v tom, že malo slúžiť „záujmom slovenského národa“:

„Pádom bývalej ČSR zanikla i bývalá československá stredná škola s jej výchovnými ideálmi a metódami. Po 6. októbri 1938 a najmä po 14. marci 1939 tvorila sa škola nová – slovenská. ... Bývalé čsl. školstvo na Slovensku bolo v službách jednotiacej idey čechoslovakizmu ... siahajúcej na korene nášho národného bytia. Naším osamostatnením všetko toto prestalo. ... Dnes v slobodnom Slovenskom štáte slovenské školstvo bude slúžiť jedine záujmom národa slovenského. Slovenské školstvo má v budovaní slovenského štátu najdôležitejší úsek: výchovu slov. mládeže, budúcich to občanov štátu. Slovenskí profesori ... musia z útlych detských duší slovenských tvoriť slovenské národné charaktery ako základ našej budúcej existencie. Charakter pevný, nezlomný, vzdorujúci akýmkoľvek záškodníckym vplyvom zo strany našich susedov.“ (Florek 1940: 3)

Výchova „slovenských národných charakterov“ si pravdaže vyžadovala aj nové učebnice dejepisu, ktorých ústredným princípom sa stali dejiny nie československého, ale slovenského národa, ktorý bol pravdaže vyspelejší ako susedné národy, najmä Maďari. Kultúrne nadraďovanie v učebniciach dejepisu slovenského štátu sa umožňovalo rovnako ako v predmníchovskej Československej republike ponímanie ľudských (a národných) dejín. Pre Františka Hrušovského, „dvorného historika“ ľudáckeho režimu, boli dejiny „cestou vývinu a pokroku ľudskej spoločnosti“. (Hrušovský 1940c: 3) Ako ďalej pokračoval: „Dejepis poučuje nás o tom, ako ľudia kedysi žili, ako pracovali, prečo a za čo bojovali, trpeli, kým nedosiahli dnešný stupeň svojej vyspelosti.“ (Tamtiež: 4) Anton Kovalik, podľa ktorého bol dejepis štúdiom vývoja ľudskej vzdelanosti (Kovalik 1943: 5), predstavuje v časti nazvanej „Podmienky pokroku ľudstva“ axiologický rebríček ľudskej vzdelanosti, ktorý predpokladá nielen jej nerovnaké rozšírenie, ale aj asymetrický, nadradený vzťah učiteľa a žiaka:

„Vývoj ľudskej vzdelanosti nedial sa všade rovnako a súčasne. ... Najpriaznivejšie podmienky pre vývin ľudského tela i ducha dáva mierne podnebie. V severnom miernom pásme má ľudská vzdelanosť svoju kolísku. V ňom žijú podnes najpokročilejšie národy sveta. Národy, čo vynikly svojou vzdelanosťou nad iné, boly učiteľmi svojich susedov.“ (Kovalik 1943: 17)

Hrušovského učebnice informovali o Slovanoch venujúcich sa roľníctvu, ktorí sa „od svojich susedov naučili obrábať zem“ a o „usadlých roľníkoch“ – Slovákoch, „ktorí si osvojili od susedov i znalosť nových remesiel.“ (Hrušovský 1940c: 11, 31) Avšak najväčší dôraz na kultúrny transfer medzi kultúrne nadradenými a zaostalými „národmi“ použil Hrušovský až v prípade Slovanov (Slovákov) a Maďarov. Hrušovský reprezentoval Maďarov ako primitívnych, „divých kočovníkov“ a po vojne bažiacich pohanov,

„...Maďari boli bojovní kočovníci ... Ako všetci kočovníci, vyhýbali sa ťažkej práci, oddávali sa zábavám, jedli surové mäso, pili kyslé konské mlieko, hlavy si holili a pozostatok vlasov splietali do vrkočov.“ (Hrušovský 1940c: 32)

ktorých staval do protikladu k „pokojným“, kresťanským a vzdelanejším národom – Slovanom a Slovákom:

„Slovensko bolo vystavené mnohým nebezpečenstvám, lebo Maďari boli ešte pohanmi. Boli to ľudia nízkej postavy, dobrí jazdci, ktorí do boja šli vždy so strašným krikom. Pravda, kresťanské národy, ktoré v tom čase pokojne obrábali svoje polia, poznali rozličné remeslá, obchody a budovali mestá, kláštory a kostoly, báli sa takýchto divochov. Kam prišli Maďari, všade nastalo hrozné pustošenie. Nuž a Slováci po páde Veľkej Moravy mali takýchto súsedov.“ (Hrušovský 1939: 76)

Napriek tomu, že Hrušovský neustále referoval k obyvateľom Veľkej Moravy ako k Slovákom, ktorí po jej páde „už skoro dvesto rokov boli kresťanmi“ a Slovensko bolo „najvzdelanejším krajom celého uhorského štátu“ (Hrušovský 1939: 76-77; Hrušovský 1940a: 14-15; Hrušovský 1940b: 5; Hrušovský 1940c: 33), reprezentoval Hrušovský kultúrnu nadradenosť ako slovanský, a nie slovenský fenomén:

„Učiteľmi Maďarov boli Slovania, ktorí už dávno pred príchodom Maďarov obývali tieto kraje. Slovania naučili Maďarov obrábať pole, od nich prevzali Maďari kresťanstvo a od nich sa učili ako treba spravovať štát. Tak sa dostalo veľmi mnoho slovanských slov a výrazov i do Maďarského jazyka, čo je dôkazom toho, že Maďari podliehali vyššej slovanskej kultúre.“ (Hrušovský 1939: 76)

Na rozdiel od niektorých autorov dejepisných učebníc používaných v predmníchovskom Československu, Hrušovský nezdôrazňoval slovenskú kultúrnu prevahu nad Maďarmi. Odpoveď na otázku, prečo je táto kultúrna nadradenosť v Hrušovského učebniciach takmer exkluzívne slovanská, môže byť nanajvýš špekulatívna. Hrušovského reprezentovanie „kresťanského slovenského národa“ mohlo len s ťažkosťami ignorovať skutočnosť, že kresťanskú vieru, ktorú Maďari „poznávali už od Slovanov“ priniesol koncom 10. storočia do Uhorska „pražský biskup sv. Vojtech, ktorý so svojou družinou obracal Maďarov na kresťanskú vieru.“ (Hrušovský 1940c: 32, 33)

Komunistické učebnice dejepisu (1946 – 1992)

Napriek tomu že pofebruárové udalosti nastolili značne odlišné spoločenské a politické podmienky, v ktorých vznikali učebnice venované „začiatkom českých a slovenských národných dejín“, na stránkach komunistických učebníc nenastali zásadné zmeny dejepiseckej perspektívy. Ústrednú úlohu v dejepisnom učive naďalej zohrávali špecificky ponímané národné dejiny: „Najviac miesta venujeme dejinám nášho národa a národov a štátov slovanských , obzvlášte dejinám Ruska.“ (Dědina et al. 1950: 3) V učebniciach predmníchovského Československa a vojnovej Slovenskej republiky bol predmet dejepisu definovaný ako „vývoj ľudskej vzdelanosti“ odohrávajúci sa prostredníctvom jednotlivých „národov“ – ich jedinečných „kultúr“ a dejín. Pre autorov a autorky komunistických učebníc, ktorí tento model zdokonalili podľa „vedeckých“ zásad historického materializmu, bol „spoločenský pokrok výsledkom úsilia všetkých národov“:

„Vlastný historický proces je nesmierne rozmanitý, hoci prebieha zákonite. Jeho štúdium privádza nás k poznaniu, že všetky národy, i tie najmenšie, ktoré sa vytvorily v procese dejín, prispely a ďalej prispievajú svojím vlastným podielom k všeobecnému pokroku ľudstva, k zveľadeniu jeho skúseností, jeho kultúry, k uskutočneniu všeľudského pokroku.“ (Baumann et al. 1953: 8-9)

Aby sa však mohli „národy“ stať „nositeľmi pokroku“ a „hybnou silou dejín“, bolo potrebné, aby boli definované prostredníctvom kategórií „ľudu“, „pracujúceho ľudu“ či „pracujúcich más“:

„...hybnou silou dejín je spôsob výroby a ... skutočnými hrdinami dejín sú ľudia, ktorí sa svojou prácou zaslúžili o pokrok spoločnosti, a nie králi a bojovníci, ktorí sa stretávali vo vojnách, ako sa to v minulosti vysvetľovalo.“ (Joza et al. 1962: 3)

Pokroková úloha „ľudu“ ako subjektu „národných dejín“ spočívala v jeho boji proti dvom typom útlaku – triednemu a národnému:

„S úctou a láskou sa budeme učiť najmä dejiny národov Sovietskeho zväzu, ktorý je vedúcou silou tábora mieru a pokroku. Tak isto sa radi budeme učiť dejiny ľudovodemokratických krajín. Avšak najväčší význam pre nás má poznanie dejín českého a slovenského národa, poznanie života nášho ľudu v minulosti a jeho boja proti sociálnemu a národnostnému útlaku. Toto poznanie vzbudzuje v nás uvedomelú lásku k našej ľudovodemokratickej vlasti.“ (Šerák, Vávra 1956: 7)

Dvojitý boj proti triednemu a národnostnému útlaku upozorňuje na špecifický spôsob reprezentovania národných dejín v niektorých komunistických učebniciach dejepisu. Národné dejiny, v ktorých spoločne víťazil „spoločenský pokrok“ a národná emancipácia, boli zároveň aj dejinami triedneho boja:

„Spoznať spoločenský vývin v jeho prirodzenej dialektickej jednote medzi všeobecnými ... a národnými dejinami môžeme len na základe komplexného štúdia všeobecných a národných dejín. ... história vlastného národa je mladému človeku najbližšia. Historické dedičstvo vlastného národa, jeho tradície a kultúra, je nesmierne bohatým a účinným zdrojom poučenia, mravnej sily i sebavedomia. ... S pohľadom na tieto skutočnosti naša socialistická spoločnosť i pri svojom dôraze na triedny prístup k dejinám nestavia sa v nich proti národnej histórii, požaduje však, aby národné dejiny osvetľovali sa z triedneho hľadiska. Slovenské a české dejiny, tvoriace náplň tejto učebnice, sú ako dejiny dvoch bratských, susediacich národov v mnohom ohľade príbuzné, pospájané vzájomnými stykmi, zväzkami, spoluprácou i spoločným bojom a od roku 1918 i spoločným štátnym životom, ktorý v podmienkach socializmu dospel na báze národnej rovnoprávnosti k spravodlivému federatívnemu usporiadaniu. Slováci a Česi vo svojom vyše tisícročnom vývine v stredoeurópskom priestore ... prešli veľmi ťažkým a zložitým sociálnym, politickým a kultúrnym vývinom, ktorý vtláčal dejinám obidvoch národov špecifické črty a svojráznosť ich charakteru. ... Ľud zapálený myšlienkou slobody a vlastenectva vyrastal pod vedením svojich vzdelaných synov na uvedomelejšiu, rozhodujúcu silu v boji za zvrhnutie národnej poroby a za spoločenský pokrok. Je preto celkom zákonité, že slovenský národ v úzkom spojenectve s národom českým na čele s robotníckou triedou a komunistickou stranou dovŕšil svoj doterajší historický vývin víťazstvom socializmu, ktorým vstupuje naša spoločná vlasť do novej historickej etapy – do etapy svojho všestranného rozvoja.“ (Ratkoš et al. 1971: 3-4)

Hoci Ratkošove zdôrazňovanie „národnej rovnoprávnosti“ dosiahnuté v „spravodlivom federatívnom usporiadaní“ odkazuje na normalizačné obdobie, v ktorom text tejto učebnice vznikol, autori a autorky väčšiny komunistických učebníc dejepisu používali počas celého viac ako štyridsaťročného obdobia spoločne zdieľané naratívne postupy, ktoré im umožňovali reprezentovať slovanských predkov „českého a slovenského národa“ ako viacnásobných „nositeľov pokroku“.

Slovania ako „nositelia pokroku“ boli v komunistických učebniciach reprezentovaní v prvom rade ako „bojovníci proti imperializmu“. Podľa niektorých autorov a autoriek súvisela táto pokroková úloha so samotnou povahou „sťahovania národov“:

„Boly to nepokojné časy pre domáce obyvateľstvo našich krajín. Zo severu i z východu prechádzaly našim územím na juh a na západ vojensky organizované dobyvačné kmene, ktoré lákalo nesmierne bohatstvo, nazhromaždené v palácoch a chrámoch rímskych otrokárov. Okrem toho viedla a pobádala ich aj prirodzená túžba po odplate za stáročné príkoria od svetovládneho Ríma, za jeho nenásytnú chamtivosť, najmä však za násilné odvádzanie barbarského obyvateľstva do otroctva.“ (Dekan et al. 1952: 23)

Pre viaceré učebnice z päťdesiatych rokov 20. storočia bol typický taký typ reprezentovania rano-stredovekých udalostí, ktorý odkazoval na večný a zákonite sa opakujúci charakter týchto udalostí. Barbarské kmene, ktoré pociťovali „prirodzenú túžbu po odplate“ odkazujú na večný, neustále sa opakujúci boj pokrokových síl proti utlačovateľom (reprezentovaných „otroctvom“ a „nenásytnou chamtivosťou“) a vyslobodenie z neho. Kľúčovú úlohu v tomto boji zohrali Slovania, ktorí mali výrazný „podiel na likvidácii otrokárskeho zriadenia starého sveta“:

„Ale Slovania boli aj aktívnymi bojovníkmi proti otrokárstvu, a tým si získali ľudové masy otrokárskych krajín. Vojensky dobre organizované sily Slovanov prispeli podstatným podielom k likvidácii otrokárskeho zriadenia Byzantskej ríše. Slovania ... svojimi vpádmi posilňovali revolučné vrenie otrokov a kolónov. ... Pôda odňatá otrokárskej aristokracii prešla do rúk slobodných roľníkov a tak na území zabranom Slovanmi sa všade rozšírila susedská občina.“ (Polišenský et al. 1954: 83)

Pokrokovosť Slovanov ako „nositeľov pokroku“ bola napriek tisícpäťstoročnému časovému odstupu veľmi súčasná – vyjadrená politickou terminológiou komunistického povojnového obdobia. „Aktívni bojovníci proti otrokárstvu“, ktorí si „získali ľudové masy otrokárskych krajín“, vyvolali „revolučné vrenie“ a podieľali sa na „likvidácii otrokárskeho zriadenia“ – takéto nečasové reprezentovanie pokrokovosti Slovanov potvrdzovali medzi autormi a autorkami učebníc rozšírené presvedčenie, že „dejiny sa učíme preto, aby sme správne pochopili život dnešnej spoločnosti“. (Stojka, Vanek 1954: 4)

Hlavným dôvodom, prečo boli Slovania reprezentovaní ako „nositelia pokroku“, bolo ich pôsobenie na kultúrne menej vyspelých susedov – Slovania „feudalizovali“ a civilizovali Maďarov. Reprezentácie kultúry Slovanov v komunistických učebniciach dejepisu reprodukovali zaužívané reprezentácie „národnej kultúry“ uplynulých desaťročí. Kultúra Slovanov je rovnako ako „národná kultúra“ reprezentovaná ako svojrázna a vnútorne vlastná jednotlivým (slovanským) „národom“. Podľa takejto koncepcie Slovania

„žily už od pradávna vlastným kultúrnym životom ... vedeli svojsky využiť kultúrne podnety z okolitého sveta. Inšpirovali sa nimi, ale prispôsobovali si ich podľa vlastných potrieb. Vytvárali takto vlastné a svojrázne kultúrne hodnoty, ktoré vyvierali predovšetkým z hospodárskych a spoločenských podmienok ich vlastného života a zo zdrojov ich vlastnej tvorivosti. Ich keramika a kovové výrobky prezrádzajú tradíciu, dlhú skúsenosť a nadanie.“ (Dědina et al. 1953: 231-232)

Jedinečnosť a vyspelosť slovanskej kultúry bola rovnako ako v učebniciach predmníchovského Československa a vojnového Slovenského štátu vyjadrená pomocou „vlastnej vzdelanosti našich slovanských predkov“, ktorá sa odlišovala od „vzdelanosti susedných neslovanských kmeňov“. (Kloc 1959: 12) Kultúrna odlišnosť a „spoločný boj proti cudzím podmaniteľom utužoval v nich pocit spolupatričnosti“ (Dekan et al. 1952: 24) a upozorňoval na funkciu „národnej kultúry“ ako efektívneho „hraničného mechanizmu“, ktorý umožňoval odlišovanie sa od „tých druhých“. Podobne ako v učebniciach v predchádzajúcich režimoch, boli Slovania takmer vo všetkých učebniciach reprezentovaní ako vyspelí poľnohospodári a zruční remeselníci:

„...hlavným zdrojom ich obživy bola pôda a mali už značne rozvinuté poľné hospodárstvo. ... Remeselná výroba bola oddávna na značnej úrovni.“ (Polišenský et al. 1954: 81)

Autori a autorky väčšiny učebníc písali o slovanskej kultúre Veľkej Moravy, ktorá dosiahla „vysoký stupeň rozvoja“ (Šerák, Vávra 1956: 59), a ktorá vznikla na hospodársky a kultúrne vyspelom území: „ktoré bolo kedysi centrom Samovej ríše a patrilo z hľadiska hospodárskeho i kultúrneho vývinu k najpokročilejším krajom na severnom brehu Dunaja.“ (Dekan et al. 1952: 30) Aj úspech povstania Slovanov proti Avarom, ktorý viedol k vytvoreniu Samovej ríše, bol do veľkej miery ovplyvnený vyspelou slovanskou kultúrou:

„Na celkovom úspechu povstania značný podiel mala nielen bojová odhodlanosť našich predkov, ale podľa všetkého aj ich vzmáhajúca sa poľnohospodárska a remeselná výroba.“ (Dekan et al. 1952: 27)

Význam tohto povstania nespočíval iba v jeho „národnooslobodzovacom“ aspekte, ale aj v jeho triednom, pokrokovom charaktere – slovanskí roľníci a remeselníci povstali proti avarskej obchodníckej a vojenskej vrstve („vládnucej triede“). “Poľnohospodárska a remeselná výroba“ Slovanov triumfovala nad „vojenskými lúpežnými nájazdmi“ Avarov. (Tamtiež: 26).

Veľká Morava mala podľa niektorých autorov a autoriek „feudálny charakter“ alebo „vysokú ranofeudálnu kultúru“, pre ktorú boli typické prejavy vyspelej materiálnej kultúry ako „mesto s murovanými kostolmi“, „remeselnícke dielne“ a „poľnohospodárske osady so zvyškami stavaných roľníckych obydlí“. (Dekan et al. 1952: 35; Kloc 1975: 34, 35) Niektorí autori a autorky dokonca pripomínali, že „výskumy, ktoré neustále pokračujú, dokázali veľkoleposť veľkomoravskej kultúry“ (Skladaný et al. 1988: 204), ktorú charakterizovala

„špecializovaná remeselná výroba zbraní, šperkov ... a železných nástrojov“ a „vyvinuté kováčske, hrnčiarske, sklárske a šperkárske výrobky a ... vyspelá architektúra.“ (Ratkoš et al. 1971: 25)

„Triedna diferenciácia“ feudálnej slovanskej spoločnosti mala pozitívny vplyv nielen na kultúrny, ale aj na „národný“ rozvoj Slovanov:

„S rozkladom patriarchálneho rodového zriadenia a so vznikom feudálneho triedneho spoločenského zriadenia sa postupne stmeľujú kmeňové celky do národností (u nás najprv do staromoravskej, z ktorej potom vzniká česká a slovenská národnosť); národnosti sa za revolučného prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu menia na buržoázne národy Čechov a Slovákov.“ (Ratkoš et al. 1971: 23)

Kultúrny a podľa niektorých autorov a autoriek aj národnostný vývoj slovanských obyvateľov Veľkej Moravy bol však náhle spomalený, ba priam prerušený, keď sa

„Koncom 9. storočia od východu z juhoruských stepí privalil cudzí ľud do Podunajskej nížiny. ... Svojimi smrtonosnými šípami a šabľami zabili každého, kto sa im postavil do cesty.“ (Kloc 1959: 15)

Autori a autorky väčšiny komunistických učebníc písali o „podrobení“ alebo „podmanení“ slovanského obyvateľstva maďarskými kmeňmi (Šlajer et al. 1960: 17, Čapek et al. 1984: 89), vďaka ktorému „Maďari preberali vyspelejšiu slovanskú kultúru“. (Joza et al. 1962: 77; Kloc et al. 1962: 19) Viacerí autori zdôrazňovali „kultúrnu nadradenosť“ Slovanov voči Maďarom, ktorú reprezentovali podobným spôsobom ako autori a autorky učebníc v predchádzajúcich desaťročiach:

„Podmanení Slovania boli na vyššom vývojom stupni ako ich podmanitelia, lebo sa zaoberali roľníctvom, remeslami a osvojili si niečo aj z kresťanskej kultúry. Maďari sa od Slovanov mnohému naučili, o čom svedčia mnohé slovanské slová prevzaté do maďarčiny. ... Niektoré slovanské slová prevzaté do maďarčiny: a) z poľnohospodárskeho odboru: seno – széna, slama – szalma, kosa – kasza, brána (y) – borona, vidla (y) – villa, brázda – barázda, obrok – abrak, slanina – szalonna atď. b) z remeselníckeho odboru: kováč – kovács, tkáč – takács, debnár – bognár, hrnčiar – göröncsér, kľúč – kulcs, obruč – abroncs, mäsiar – mészár(os) atď. c) z kultúrno-politickej oblasti: brat – barát, kríž – kereszt, kláštor – kolostor, cisár – császár, kráľ – király, medza – mesgye, nádvorný špan – nádorispán, streda – szerda, štvrtok (četvertek) – csütörtök, piatok (piontek) – pénték, komín – kémény, obrus – abrosz atď.“ (Kloc 1975: 42)

Porovnanie prepracovaných vydaní tej istej učebnice umožňuje, tak ako v prípade niektorých učebníc z predmníchovského Československa, preskúmať dynamiku reprezentovania kultúrnej nadradenosti voči Maďarom a upozorniť na reprezentačné praktiky nadraďovania sa. Autori a autorky Dejepisu pre III. triedu stredných škôl z roku 1950 napísali o začleňovaní Slovenska do uhorského štátu:

„Naši predkovia priniesli do nového štátu značnú úroveň poľnohospodárskej výroby, remesiel i organizácie; nie div, že mnohé výrazy, ktoré sa týkajú výrobnosti a správnej a cirkevnej organizácie prešly do maďarskej reči zo slovanských jazykov.“ (Dědina et al. 1950: 30)

Prepracovaná kapitola predchádzajúcej učebnice venovaná rano-stredovekým dejinám Československa však uvádza, že

„Naši predkovia priniesli do nového štátu vyššiu úroveň poľnohospodárskej výroby, remesiel i organizácie; nie čudo, že mnohé výrazy, ktoré sa týkajú výrobnosti a správnej i cirkevnej organizácie prešly do maďarskej reči zo slovanských jazykov.“ (Vanek et al. 1953: 140-141)

Autori a autorky prepracovanej kapitoly zmenili „značnú“ úroveň na „vyššiu“ úroveň, ktorá lepšie vystihovala úmysel zdôrazniť „kultúrnu nadradenosť našich predkov“ voči Maďarom.

Iní autori a autorky dokonca neváhali uvádzať Slovákov ako kultúrne nadradený „národ“ voči stredovekým Maďarom:

„...celé slovenské územie sa dostalo pod nadvládu Maďarov. Hlavným zamestnaním Slovákov bolo poľnohospodárstvo. Maďarskí pastieri sa začali od slovenských roľníkov priúčať poľnohospodárstvu a remeslám. Svedčia o tom aj prevzaté názvy. Napríklad: barázda – brázda, szalma – slama, szána – seno, kovács – kováč. Učili sa od slovenských roľníkov stavať chalupy a obrábať polia. ... Uhorskí králi prijímali kresťanské náboženstvo, lebo posilňovalo kráľovskú moc v štáte. Aj uhorský štát bol feudálnym štátom. Slovenské obyvateľstvo sa dostalo do poddanstva cudzích feudálov.“ (Frišová, Zelenák 1979: 19)

Poslovenčenie „kultúrnej nadradenosti“ voči Maďarom malo zrejmý seba-identifikačný účel, ako naznačovala jedna z „Otázok a úloh“ umiestnených na konci kapitoly: „Nájdi a prečítaj slová, ktoré od nás prevzali Maďari. Rozmysli si a povedz čo dokazujú.“ (Frišová, Zelenák 1979: 22) Autori a autorky niektorých učebníc zdôrazňovali skutočnosť, že „príslušníci uhorského feudálneho národa vykorisťovali poddaných bez ohľadu na národnosť“. (Kloc 1975: 44) Podľa autora a autorky Dejepisu pre 8. ročník osobitných škôl však boli predstavitelia stredovekého slovenského pracujúceho ľudu utláčaní dvojnásobne: ako vykorisťovaná trieda a ako podmanený národ.

Najdôležitejším prvkom reprezentovania „kultúrnej nadradenosti“ Slovanov voči Maďarom, vďaka ktorej boli Slovania považovaní za „nositeľov pokroku“, bolo tvrdenie, že Maďari „prijali feudálne zriadenie spoločnosti“ od „pokročilejšieho“ slovanského obyvateľstva, ktoré sa stalo hlavným činiteľom pri ich „feudalizácii“. (Šerák et al. 1965: 125-126; Goláň et al. 1963: 18; , Čapek 1961: 11)

„Roku 955 po porážke Maďarov na rieke Lechu sa začína v dejinách maďarských kmeňov nová vývinová etapa. Kmeňová demokracia ustupuje pred novým spoločenským zriadením – feudalizmom. Hlavným činiteľom pre feudalizáciu maďarských kmeňov boli podrobení slovanskí roľníci zo Zadunajska. Z ich práce a z vojnovej koristi zbohatli maďarskí kmeňoví a rodoví náčelníci. ... Od slovanských roľníkov sa maďarskí pastieri postupne priučili poľnohospodárstvu a ich prostredníctvom prijali kresťanskú vieru.“ (Ratkoš et al. 1971: 32)

Podporným aspektom „feudalizácie“ Maďarov bola podľa niektorých autorov skutočnosť, že uhorský štát bol budovaný „podľa vzoru Veľkomoravskej ríše“. (Kloc 1959: 16) Iní autori a autorky identifikovali aj ďalšie posilňujúce prvky „feudalizácie“ Maďarov:

„Gejza sa ... pri upevňovaní svojej moci ako prvý z uhorských kniežat dôraznejšie oprel o ideologickú silu kresťanstva. Výrazom toho bolo najmä úspešné misijné pôsobenie biskupa Vojtecha a jeho pomocníka Astrika v Uhrách, ako i pokrstenie ... Štefana. Tomu istému cieľu slúžilo i povolávanie cudzích, najmä nemeckých a českých veľmožov do Uhorska, ale trvalým podnetom k pomerne rýchlej triednej diferenciácii maďarského obyvateľstva bolo predovšetkým jeho spolužitie s vyhranenou spoločnosťou slovienskou.“ (Dekan et al. 1952: 39)

Autori a autorka učebnice Dejiny ČSR. Učebný text pre IV. triedu gymnázií a pedagogických gymnázií však jednoznačne dokazovali, že „nositeľmi pokroku“ bola „vyhranená triedna spoločnosť slovienska“, a nie ideologická sila kresťanstva alebo cudzí veľmoži. Obe síce napomáhali šíreniu feudalizmu, ale tou pravou, trvalou pokrokovou dejinnou silou bol sloviensky (slovanský, „slovenský“) triedne diferencovaný ľud.

Pokračovanie článku nájdete pod názvom "Vytváranie kultúrnej nadradenosti v slovenských učebniciach dejepisu 20. storočia (2. časť)