Multikulti.sk

Články

Čo sa stalo s Hajnalovou hranicou?

27.11.2017 - Marta Botiková a Ľuba Voľanská

Čo

foto: Archív Marty Botikovej

Článok je súčasťou série textov z diskusného fóra Európa hodnôt 2017.

 Pri pohľade na dichotómiu Západ a Východ sa čiastková téma tradičných rodinných štruktúr môže zdať byť príliš podrobná, no Východ a Západ sa v nej zrkadlí napríklad v súvislosti s dedičskými systémami, so vzťahmi v spoločnosti, ktoré sa týkajú dôvery, sociálnych sietí, vzťahov medzi generáciami a všeobecne starostlivosti o zraniteľných obyvateľov danej krajiny. Niektorí autori dokonca ťahajú červenú niť súvislosti medzi tradičnou rodinnou štruktúrou a volebnými preferenciami v jednotlivých štátoch.

Bádatelia, ktorí sa v stredoeurópskom priestore od konca 18. storočia zaoberali problematikou výskumu rodiny, niektorí ako svojou ústrednou, iní ako okrajovou témou, prišli rôznymi cestami k rozlíšeniu zväčša dvoch typy rodinných štruktúr.[1]

Tieto sa odlišovali navzájom podľa počtu reálnych manželských zväzkov v rodine a počtu spolu žijúcich i spoločne hospodáriacich generácií. Typológiu komplikuje (ne)úplnosť zväzkov v jednotlivých generáciách. Zásadne sa uvažovanie o typoch rodiny odvíja od nukleárnej formy, ktorú tvoria manželia a ich nesobášené detí. V ďalšom cykle záleží od času deľby, teda či manželia s dospelými, sobášenými deťmi zostávajú žiť spoločne a dokedy, alebo sa nukleárna rodina rozšíri o ovdovelého rodiča niektorého z partnerov. Iný diferenciačný znak tvorí spolužitie v generáciách, totiž či reálne existujúce manželské zväzky nachádzame v štruktúre rodiny vertikálne (rodičia a ich sobášené deti, či horizontálne rodiny nerozdelených bratov, resp. súrodencov).[2]


Remeselnicka rodina v malom meste, vianoce 1925; foto: archív Marty Botikovej

Dôvody zotrvávania, alebo odchodu z uvedených rodinných štruktúr sú rôzne, niekedy individuálne, ale najčastejšie podmienené ekonomickými podmienkami a spôsobmi dedenia a delenia rodinného majetku. Len tí, ktorí sa svojou prácou podieľali na zveľaďovaní majetku, mali právo ho zdediť. V pretrvávajúcom roľníckom svete bol rodinný majetok (otcovizeň, dedovizeň – „nerozdelená“ zem otcov, predkov) najdôležitejším zdrojom obživy. Rovnosť podielov bývala v niektorých regiónoch donedávna zrejmá aj z profilu našej vidieckej krajiny, ale zakotvená je aj v jazyku, vo frazeológii (napr. Kto nepracuje, nech neje; Bez práce nie sú koláče...), kde je vyjadrená aj v určitých hodnotách a činnostiach, vykonávaných v každodennom živote (spoločný majetok, zdieľanie povinností, podiel na zisku).

Model rodiny a domácnosti, ktorý kladie východoeurópske a západoeurópske krajiny do dvoch rozličných celkov, je jedným z výsledkov historicko-demografických výskumov. Dichotómiu Západ a Východ do problematiky rodinných štruktúr priniesol britský štatistik a demograf maďarského pôvodu John Hajnal (1924 – 2008). V roku 1965 na základe štatistických prameňov z obdobia okolo r. 1900, najmä Veľkej Británie, Indie a Ruska, poukázal na charakteristické črty "európskeho modelu" rodiny, ktorý týmto vlastne vytvoril. Sú ním vysoký vek manželského páru pri uzatváraní prvého sobáša a veľký počet osôb, ktoré manželstvo neuzavrú po celý svoj život,[3] čo viedlo k prevládajúcemu typu tzv. nukleárnej rodiny, manželský pár a jeho deti. Hajnal stanovil i východnú hranicu rozšírenia tohto "európskeho modelu". Je ním myslená spojnica Petrohradu a Terstu (sledujúca hranicu oddeľujúcu baltské krajiny od Ruska, prechádzajúca Poľskom – podľa posledného delenia na pruskú a ruskú časť, oddeľujúca Predlitavskú časť Habsburskej monarchie od Zalitavskej – teda Čechy a Slovensko a Rakúsko a Maďarsko a napokon končiaca pri už spomínanom Terste).


Hajnalova hranica; autor: Juraj Majo

Na východ od tejto spojnice sa mali nachádzať rodiny, ktoré mali "neeurópsku" štruktúru. Dali by sa charakterizovať nízkym sobášnym vekom a skutočnosťou, že takmer každý manželstvo uzavrel, čo viedlo k vytváraniu rozšírených rodín a zložitejších rodinných štruktúr (rodičia a ich deti). Hajnal sám priznal nepresnosť týchto termínov, no zdôvodňoval ich potrebou stručného termínu. Tak vyčlenil pojem Európa na základe určitých politických, kultúrnych a ideologických čŕt, ako bolo rozšírenie západného kresťanstva či latinsko-rímskej tradície. Dá sa povedať, že viac-menej stotožnil pojem Európa s pojmom západná Európa. Bádanie na území východnej časti Európy sa však stretlo s problémom rôznorodosti terénu. V priebehu minulých storočí prevažovala v jej politických dejinách diskontinuita, ktorá spôsobila neprehľadnosť v politických celkoch – štátoch i etnických zoskupeniach. Dalo by sa povedať, že tento región nikdy nepredstavoval socio-demografickú entitu a označenie "východná Európa" je len pohodlnou etiketou pre teritóriá, ktoré sa nachádzali medzi nemecky hovoriacimi regiónmi a oblasťami vplyvu Ruska.

Niektorí bádatelia ako napríklad britský sociálny historik Peter Laslett sa problém pokúšali riešiť nahradením dichotómie západ-východ rozdelením Európy na štyri regióny: západný, stredoeurópsky, mediteránny a východný.[4] Historici Andrejs Plakans a Charles Wetherell navrhli ďalšie rozdelenie východnej časti Európy na tri regióny: severovýchodný, stredovýchodný a juhovýchodný.[5]

Rovnako skonštatovali, že tento rečovo a kultúrne rôznorodý región s večne sa meniacimi hranicami a zmesou slobodného a neslobodného obyvateľstva nemožno pochopiť pomocou modelov, ktoré boli vytvorené pre krajiny západoeurópske, navyše na základe výskumu z konca devätnásteho storočia. Rakúsky sociálny historik Markus Cerman navrhoval vnímať “Hajnalovu hranicu” ako široký pás, prechodné územie, na ktorom sa môžu vyskytovať rôzne formy rodinných štruktúr.[6] Dichotómia Západ a Východ teda podľa najnovších výskumov rodinných štruktúr nie je v tejto oblasti až taká relevantná – rodinné štruktúry sa zdajú byť oveľa fragmentovanejšie a regióny rôznorodejšie.

S rozdielnou štruktúrou rodiny v minulosti môže súvisieť aj rozdielna starostlivosť o najstaršiu generáciu v spoločnosti. Jednou z možností poskytovania starostlivosti o starých ľudí v minulosti v európskom prostredí bola napríklad inštitúcia tzv. výmenku či výmienku. O tom, že sa inštitúcia vyskytovala najmä na západ od Hajnalovej hranice svedčí fakt, že slovenský jazyk nemá vlastný termín pre túto inštitúciu, vo výskumoch je možné nájsť preklad slova z češtiny. Výměnek znamenal, že starý roľnícky manželský pár, resp. gazda v určitom veku odovzdal svoj majetok svojim nasledovníkom, najčastejšie nasledujúcej generácii alebo iným. Nasledovník sa zaviazal, že sa zo zdrojov majetku sa postará o odstupujúci pár “vymieneným” spôsobom. Vzťahy medzi generáciami v rodine v oblasti odovzdávania majetku nasledujúcej generácii sa riešili zmluvne, hoci treba poznamenať, že uzatváranie zmlúv nebolo bežnou súčasťou sociálnej praxe. Na území dnešného Slovenska riešilo starostlivosť o najstaršiu generáciu najmä v rámci rodiny hlavne zvykové právo, nie písomný zmluvný vzťah. Navyše, ako sme už inde uviedli, aj vzhľadom k tomu, že inštitucionálna starostlivosť mimo rodiny prakticky neexistovala, zostávala starosť o najstarších členov rodiny v jej rámci, ležala na pleciach mladších členov rodiny.


Svadba bola prilezitostou na rodinne stretnutie, okolo r.1960; foto: archív Marty Botirkovej

Tradičné alebo dlhodobé rodinné vzory teda zohrávajú dôležitú úlohu pri štruktúrovaní príbuzenstva a sociálnych sietí v rôznych geografických oblastiach. Nemecký sociológ Karsten Hank hovorí o rozdieloch v „kultúrnych hodnotách a postojoch týkajúcich sa napríklad podpory preferencií alebo vhodnosti blízkych medzigeneračných väzieb, ktoré pravdepodobne ovplyvnia pomer, podľa ktorého si rodiny a inštitúcie sociálneho štátu delia zodpovednosť za podporu starších ľudí“ (2007: 159). Súčasne sú tieto modely prepojené so vzťahom služieb sociálneho štátu a podpory rodiny. Ako ukázali výsledky niekoľkých výskumov, krajiny so silnou infraštruktúrou formálnych služieb poskytovaných sociálnym štátom, ako napríklad v Škandinávii, znižujú závislosť rodičov na podpore poskytovanej deťmi.[7] Spomínaný výskum nezahŕňa slovanské krajiny a svedčí opäť skôr o väčšej diferencovanosti, ako ponúka dichotómia Východ - Západ.

Francúzsky historik a antropológ Emmanuel Todd prišiel s ešte provokatívnejšou myšlienkou: vo svojom diele[8] predstavil rozloženie foriem a štruktúr rodiny na celom svete a dal ich do súvisu s ideológiami, ktoré sa v daných krajinách rozšírili (napríklad komunizmus, totalitarizmus vo Východnej Európe a individualizmus v Európe Západnej). Zjednodušene povedané, idey, ktoré si ľudia osvojujú počas svojej výchovy v rodine - myšlienky o rovnosti, autorite a slobode - podmieňujú ich základné osobnostné črty a svetonázor, ktoré následne vedú k preferencii istých politických systémov. Na základe rôznych čŕt rozdelil spoločnosti na svete do siedmich typov a dával do súvisu vzťahy medzi formami rodiny a rôznymi spoločenskými javmi: počtom nemanželských detí, samovrážd, kriminalitou, rozvodovosťou/stálosťou manželstva a dedičskými zákonmi. Jeho dielu kritici vyčítali prílišnú odvahu v porovnávaní, ktoré viedli k povrchnosti a unáhlenosti jeho záverov, bol však prvým, ktorý pozornosť upriamil na možný súvis tradičnej štruktúry rodiny s politickým zriadením v jednotlivých častiach sveta.

Po roku 1989 na Slovensku nové sociálne a ekonomické podmienky vytvárajú aj nové kontexty rodinného života. Rodina, vo svojich štrukturálnych a vzťahových premenách, v rôznych spoločenských vrstvách aj vo svojich individuálnych špecifikách reflektovala tieto zmeny diferencovane.

V uplynulých dvoch desaťročiach sociálne okolnosti života nielen tolerujú, ale priam modelujú západoeurópsky model rodiny obdobia rannej modernity v podmienkach informačnej spoločnosti 21. storočia, naviac v regióne, kde napriek zmenám historických okolností druhej polovice 20. storočia zostali mnohé staršie modely ako vzorové usporiadanie vzťahov. Už tu máme aj my “západné” znaky ako vysoký sobášny vek, odkladaný vstup do manželstva u mužov i žien, programovo plánovaný život bez rodiny/singles či spolužitie bez manželstva. Podobne je chápané odsúvanie starostlivosti o zostarnutých rodičov do profesionálnych inštitúcií.

Proces premien mocenských rodinných štruktúr, ktoré bývali donedávna v zmysle patriarchálnych rodinných tradícií nespochybniteľné, sa ukazuje aj na liberalizácii diskusie o vnútrorodinných a rodových vzťahoch cez pomenúvanie domáceho násilia a sexuálneho obťažovania.

Už samotný zoznam okolností narúšania starých či budovania nových štruktúr a vzťahov rodinného života poukazuje na význam rodiny, ktorý si táto inštitúcia zachováva v každodennom živote, zároveň s jej meniacimi sa formami a funkciami.


[1] Švecová, S. (1989). Dva typy tradičnej roľníckej rodiny v Československu. Český lid 76, 4, 210- 222.
[2] Laslett, P. (1983).Family and Household as Work Group and Kin Group: Areas in Traditional Europe Compared. In Family Groups in Historic Europe. Eds. Richard Wall, Jean Robin, Peter Laslett. Cambridge:Cambridge University Press
[3] "The distinctive marks of the "European pattern" are (1) a high age at marriage and (2) a high proportion of people who never marry at all." Hajnal, John (1965). European Marriage Patterns in Perspective. In: Population in History. Ed. By D.G.Glas and D.E.C. Eversley. London: Arnold, 101-131
[4] Lasslet, Peter (1983). Family and Household as Work Group and Kin Group:Areas of Traditional Europe compared. In: Wall, R. Family Forms in Historic Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 513–564.
[5] Plakans, Andrejs - Wetherell, Charles (1997). Auf der Suche nach einer Verortung. Die Geschichte der Familie in Osteuropa, 1800-2000. In: Ehmer, J.: Historische Familienforschung. Frankfurt am Main: Campus Verlag, 301-325.
[6] Cerman, Markus (1997). Mitteleuropa und die "europäischen Muster". In: Ehmer, J.: Historische Familienforschung. Frankfurt am Main: Campus Verlag.
[7] Hank, Karsten (2007). Proximity and Contacts Between Older Parents and Their Children: A European Comparison. Journal of Marriage and Family, 69(1), 157–173.M
[8] Todd, Emmanuel (1985). The Explanation of Ideology: Family Structures and Social Systems.