Multikulti.sk

Články

Pár poznámok k nútenej migrácii

18.04.2016 - Nina Galanská

Pár

foto:

 

 

 

Nútená migrácia je opakom dobrovoľnej migrácie, najčastejšie spájanej s účelmi migrácie ako je štúdium, zlúčenie rodiny alebo zamestnanie resp. podnikanie. Napriek prevažujúcej motivácii a príčine, ktorá určuje kategorizáciu osoby z pohľadu migrácie môže dochádzať aj k tzv. zmiešaným motiváciám, čo Castles (2006) uvádza ako spojitosť migrácie a azylu.[1] Castles (2006) ďalej uvádza 10 kategórií nútených migrantov: utečencov, osoby v osobitnom záujme UNHCR, žiadateľov o azyl, vnútorne presídlené osoby, osoby v situácii dlhodobého utečenectva, navrátilcov, osoby presídlené z dôvodu rozvoja, environmentálnych vysídlencov, osoby vysídlené z dôvodu katastrofy (prírodnej alebo človekom spôsobenej) a obete obchodovania s ľuďmi, kam zahŕňa aj pašované osoby.[2] Tieto kategórie sa dajú zhrnúť do troch okruhov nútenej migrácie, ktoré zahŕňajú rôzne kategórie nútených migrantov:

- utečenectvo: utečenci, osoby v osobitnom záujme UNHCR, žiadatelia o azyl, osoby v situácii dlhodobého utečenectva;

- vysídlenie/ presídlenie: osoby vysídlené z dôvodu rozvoja, environmentálni vysídlenci, osoby vysídlené z dôvodu katastrofy, vnútorne vysídlené osoby

- pašovanie osôb: obete obchodovania s ľuďmi, pašované osoby.

Do okruhu utečenectva by sme v súčasnosti mohli zaradiť, predovšetkým v prípade Európskej únie, aj osoby s doplnkovou ochranou a osoby s dočasnou ochranou. Osoby požívajúce jeden z uvedených typov ochrany majú v niektorých prípadoch rovnaké, resp. podobné dôvody na opustenie domovského štátu ako utečenci a vzťahuje sa na nich takisto princíp non-refouelment. Druhý okruh – vysídlenie zahŕňa osoby, ktoré sú buď vnútorne vysídlené a môžu mať rôzne dôvody odchodu z ich domovskej oblasti (životné prostredie, rozvoj, katastrofa), alebo v prípade prekročenia medzinárodnej hranice žiadajú o dočasnú alebo doplnkovú ochranu, prípadne o azyl. Štatút vysídlenca totiž nie je možné právne uznať, nakoľko táto kategória nie je právnou kategóriou v oblasti medzinárodného humanitárneho práva. 

Osobitným okruhom ako aj témou nútenej migrácie je dobrovoľný a nedobrovoľný návrat a teda kategória navrátilcov. Ktorákoľvek osoba spadajúca v čase nútenej migrácie do jednej z kategórií nútenej migrácie sa z dôvodu vplyvu externých ako aj interných faktorov môže stať navrátilcom. Návrat do krajiny pôvodu – repatriácia - môže byť asistovaný alebo neasistovaný ako aj dobrovoľný alebo nedobrovoľný. Nakoľko sa ale repatriácia líši od vyhostenia a deportácie, ktoré sú nástrojmi štátu, tým, že je osobným právom migranta[3], nie je nedobrovoľná repatriácia úplne v súlade s medzinárodným právom predovšetkým v prípade, ak je v rozpore s princípom non-refoulement.

Definícia pojmu utečenec a vnútorne vysídlená osoba

Základným pojmom v koncepcii nútenej migrácie je predovšetkým pojem utečenec a vnútorne presídlená osoba. Definícia pojmu utečenec nebola do prvej polovice 20.storočia zjednotená a zovšeobecnená. V Dohode týkajúcej sa vydávania preukazov totožnosti ruským a arménskym utečencom z 12. mája 1926 je definovaný pojem utečenec takto: „Ruský [utečenec]: Každá osoba ruského pôvodu, ktorá neužíva alebo ktorá už ďalej neužíva ochranu vlády Únie socialistických sovietskych republík a ktorá nezískala inú národnosť. Arménsky [utečenec]: Každá osoba arménskeho pôvodu, predtým štátny príslušník Osmanskej ríše, ktorá neužíva alebo ktorá už ďalej neužíva ochranu vlády Tureckej republiky a ktorá nezískala inú národnosť.“[4] Dohovor týkajúci sa medzinárodného štatútu utečencov z 28. októbra 1933 neuvádza žiadnu definíciu utečenca, odvoláva sa však na Dohody z 12. mája 1926 a 30. júna 1928. Dohovor z 28. októbra 1933 je aplikovateľný na ruských, arménskych a asimilovaných utečencov. Spomínaný Dohovor rozoberajúci rôzne aspekty utečeneckej problematiky, medziiným princípu non-refoulment, vydania cestovných dokladov, pracovných podmienok, či vzdelania sa stal základnou bázou pre súčasne platný Dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951. Na základe Dohovoru týkajúceho sa štatútu utečencov prichádzajúcich z Nemecka z 10.februára 1938, termín utečenec bol rozšírený o osoby „majúce alebo predtým majúce nemeckú národnosť a nemajúce inú národnosť, ktorým bolo preukázané, že neužívajú, de jure alebo de facto ochranu nemeckej vlády.”[5] Tento dohovor takisto zahŕňa „osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré nie sú zahrnuté v predošlých Dohovoroch alebo Dohodách a ktoré opustili Nemecké územie potom ako bolo ustanovené a ktorým bolo preukázané, že neužívajú, de jure alebo de facto, ochranu nemeckej vlády.“ [6]

Doplňujúci Protokol k dočasnej dohode a ku konvencii týkajúcej sa štatútu utečencov prichádzajúcich z Nemecka zo 14. septembra 1939 upravuje pojem „prichádzajúcich z Nemecka“  v definícii utečencov v Dohovore z 10. februára 1938  o „osoby predtým majúce rakúsku národnosť a nemajúce inú národnosť než nemeckú národnosť“ a rozširuje definíciu utečenca ako „osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré opustili územie, ktoré predtým tvorilo Rakúsko...“. [7] V prílohe stanov Medzinárodnej utečeneckej organizácie prvej časti, sekcii A, je uvedená definícia utečenca rozsiahlo v 4 bodoch, zahŕňajúc obete nacistických alebo fašistických režimov, obete španielskeho falangistického režimu, osoby, ktoré boli považované za utečencov pred vypuknutím druhej svetovej vojny kvôli rasovým, náboženským, národnostným dôvodom alebo politickému názoru a takisto termín utečenec a vzťahuje na deti bez sprievodu, ktoré sú siroty alebo ich rodičia zmizli a nachádzajú sa mimo krajiny ich pôvodu. Definícia utečenca podľa Medzinárodnej utečeneckej organizácie je široká, no zameriava sa hlavne na osoby postihnuté druhou svetovou vojnou. Medzinárodne uznaná definícia utečenca, ktorá je platná dodnes, je definícia uvedená v Ženevskom dohovore o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, neskôr upravená a doplnená Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov z 31. januára 1967. Táto definícia uvádza v prvom článku v sekcii A, druhom odseku  pojem utečenca ako osoby, ktorá „ v dôsledku udalostí pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo územia štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.“[8] Takisto zahŕňa všetky definície zakotvené v dohodách z 12. mája 1926 a 30. júna 1928, dohovoroch z z 28. októbra 1933 a 10. februára 1938, protokole zo 14. septembra 1939 a Stanovách MUO (IRO)  uvedených vyššie, pričom odmietnutie postavenia utečenca Medzinárodnou utečeneckou organizáciu netvorí prekážku v uznaní osoby ako utečenca podľa odseku 2 Dohovoru.

Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z 31. januára 1967 upravuje a dopĺňa Ženevský dohovor z roku 1951. Dohovor uplatňuje pri posudzovaní štatútu utečenca dve ohraničenia a to časové a geografické. Časovo sa obmedzuje pri posudzovaní udalostí, ktoré viedli k opusteniu krajiny a k uchádzaniu sa o štatút utečenca na udalosti pred 1. januárom 1951, geograficky vymedzuje dve možnosti, z ktorých jednu je pri podpise dohovoru povinný každý zmluvný štát označiť. Tieto možnosti vysvetľujú „udalosti pred 1. januárom 1951“ ako a) „udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe“, alebo b) „udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe alebo kdekoľvek inde“.[9] Túto možnosť však Protokol neposkytuje, takže krajiny, ktoré podpísali iba Protokol, možnosť uznania utečencov iba z Európy nemajú. Protokol však geografické obmedzenie odstraňuje iba čiastočne, nakoľko „[z]mluvné strany budú dodržiavať tento protokol bez akýchkoľvek geografických obmedzení, avšak platné vyhlásenia zmluvných štátov dohovoru podľa článku 1 časti B ods. 1 písm. a), ak neboli rozšírené podľa článku 1 časti B ods. 2, vzťahujú sa aj na tento protokol.“[10] Článok 1 časti B ods. 1 písm. a) obmedzuje „udalosti pred 1. januárom 1951“ na udalosti v Európe, čím geograficky vymedzuje pôvod utečenca, ktorému bude v krajine udelený štatút utečenca, ak bude spĺňať všetky náležitosti. Protokol takisto odstraňuje možnosť časového obmedzenia, nakoľko napriek predpokladom utečenecká problematika nabrala iný rozmer po „spustení Železnej opony“ – počet osôb, ktorí ušli z krajiny pôvodu zo strachu z prenasledovania, narastal. Nakoľko tieto osoby spĺňali všetky podmienky definície utečenca okrem časového hľadiska, nebolo možné ich uznať  za utečencov.  Protokol ustanovením v článku jedna zovšeobecňuje definíciu, kde pojem utečenec „znamená akúkoľvek osobu zodpovedajúcu definícii uvedenej v článku 1 dohovoru, akoby slová „v dôsledku udalostí pred 1. januárom 1951“ a slová „v dôsledku týchto udalostí“ uvedené v článku 1 časti A ods. 2 boli vynechané.“[11] Tým bolo umožnené podľa medzinárodného práva uznať za utečencov širšiu skupinu osôb. Príručka k postupom a kritériám pre určovanie právneho postavenia utečencov, ktorá je pripravovaná inštitúciou UNHCR, k definícii utečenca podľa Dohovoru a Protokolu uvádza:

„Osoba je utečencom podľa Ženevského dohovoru vtedy, ak spĺňa kritériá obsiahnuté v definícii. Tieto kritériá musia existovať ešte pred tým, ako je jeho utečenecký status formálne určený. Uznanie postavenia utečenca ho preto nerobí utečencom, ale deklaruje ho za neho. Utečenec sa nestáva utečencom na základe uznania, ale je za neho uznaný pretože je utečenec.“[12]

V tejto súvislosti ide o problém identifikácie utečenca podľa Dohovoru a následné uplatňovanie práv a povinností z neho vyplývajúcich. Interpretácia definície utečenca v zmysle jeho formálneho uznania by počet osôb, ktorým by bolo umožnené uplatňovať nároky a práva vyplývajúce z Dohovoru, znížila na minimum. Definícia utečenca všeobecne prijatá tak, ako je uvedená v Dohovore z 28. júla 1951 a upravená protokolom z 31. januára 1967 bola rozšírená a zovšeobecnená v regionálnom Dohovore regulujúcom špecifické aspekty problémov utečencov v Afrike. K základnej definícii z Dohovoru z 1951 v článku 1 v odseku 2 definuje utečenca aj ako „každú osobu, ktorá následkom vonkajšej agresie, okupácie, cudzej nadvlády alebo udalostí vážne porušujúcich verejný poriadok buď v časti krajiny alebo v celej krajine jej pôvodu alebo národnosti, je prinútená opustiť miesto svojho pobytu v dôsledku hľadania útočiska na inom mieste mimo krajiny jej pôvodu alebo národnosti.“[13] V roku 1984, 22. novembra bola prijatá Kartáginská deklarácia, ktorá definíciu utečenca z Dohovoru z 1951  taktiež generalizuje a rozširuje z dôvodu „masívnych prílevov utečencov do oblasti Strednej Ameriky“[14]. Deklarácia sa riadi Dohovorom Organizácie africkej jednoty z 1969 a Medziamerickou komisiou pre ľudské práva. Okrem štandardnej definície utečenca z Dohovoru z 1951 a Protokolu z 1967 zahŕňa medzi utečencov aj „osoby, ktoré utiekli zo svojej krajiny, pretože ich životy, bezpečnosť alebo sloboda boli ohrozené celkovým násilím, cudzou agresiou, vnútornými konfliktami, masívnym porušovaním ľudských práv alebo inými okolnosťami, ktoré vážne porušili verejný poriadok.“[15]

Podľa Základných princípov vnútorného presídlenia z 22. júla 1998  je človek alebo skupina považované za  vnútorne presídlené osoby vtedy, ak  „boli nútené alebo prinútené utiecť alebo opustiť ich domovy alebo miesta zvyčajného pobytu, hlavne v dôsledku alebo v snahe zabrániť efektom ozbrojeného konfliktu  alebo situácií všeobecného násilia, porušovania ľudských práv alebo prírodných alebo človekom spôsobených katastrof a ktoré neprekročili medzinárodne uznávanú štátnu hranicu.“[16]

Poznámky

[1] CASTLES, S. 2006. Global Perspectives on Forced Migration. In: Asian and Pacific Migration Journal, Vol. 15, No. 1, s. 8

[2] Ibid. s. 8 - 12

[3] IOM. 2004. International Migration Law. Glossary on Migration. International Organisation for Migration: Geneva, 2004. ISSN 1813-2278 s. 34

[4] LEAGUE OF NATIONS: Arrangement Relating to the Issue of Identify Certificates to Russian and Armenian Refugees. [cit. 2014-15-11] Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3dd8b5802.html>. s.1

[5] LEAGUE OF NATIONS: Convention concerning the Status of Refugees Coming From Germany. [cit. 2014-15-11]. Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3dd8d12a4.htm>. s.1

[6] Tamtiež, s. 1

[7] LEAGUE OF NATIONS: Additional Protocol to the Provisional Arrangement and to the Convention concerning the Status of Refugees Coming from Germany. [cit. 2014-15-11] Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3dd8d1fb4.html>. s. 1

[8] Pozri čl. 1 Dohovoru  o právnom postavení utečencov č. 319/1996 Z.z.

[9] Pozri čl. 1 Dohovoru  o právnom postavení utečencov č. 319/1996 Z. z.

[10] Pozri čl. 1 Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov č. 319/1996 Z. z.

[11] čl. 1 Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov č. 319/1996 Z. z.

[12] UNHCR: Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status. [cit. 2014-22-11]Dostupné na internete:< http://www.unhcr.org/publ/PUBL/3d58e13b4.pdf>.  s. 7

[13]ORGANISATION OF AFRICAN UNITY: Convention Governing the Specific Aspects of Refugee Problems in Africa.. [cit. 2014-22-11] Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3ae6b36018.html>. s. 2

[14] Cartagena Declaration on Refugees, Colloquium on the International Protection of Refugees in Central America, Mexico and Panama. [cit. 2014-22-11] Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3ae6b36ec.html>

[15] Tamtiež, [cit. 2014-22-11]

[16] UNHCR: Guiding Principles on Internal Displacement. [cit. 2014-17-11]. Dostupné na internete: <http://www.unhcr.org/refworld/docid/3c3da07f7.html>. s. 6