Multikulti.sk

Články

Zápisky z kenského denníka

17.12.2017 - Diana Burgerová

Zápisky

foto: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

5. časť: Ja, mzungu

Rovnako ako z nás Slovákov len veľmi pomaly opadávajú pozostatky pokrivenej povojnovej a socialistickej minulosti, ani Keňania sa ešte nevyrovnali s tým, ako s nimi zaobchádzali bieli kolonizátori. Nemám na mysli len stovky rokov zaberania ich území, fyzické lapačky a podmaňovanie si ich ako otrokov, skôr to, čo to zanechalo v ich pamäti. Ako zmýšľajú o sebe i o nás. K akému správaniu ich to vedie a ako ich v tom neustále podporujeme. Stretla som sa s pocitmi menejcennosti i krivdy, zvedavosti, hnevu, vďačnosti, pohŕdania aj zaslepenosti. Až v Keni som si prvýkrát uvedomila, že som beloška. Som mzungu.

Takmer vždy to vyústilo do rôznych vtipných, smutných i poučných situácii pre obe strany. Najskôr ma po dedine Mtomondoni volali biela Barbie, časom som bola tá, čo objíma pouličné psy a po mesiacoch už iba Diana. Chlapci na motorkách po mne vypiskovali a posielali mi bozky, neskôr mi odviezli ťažký nákup domov aj za lokálnu cenu. Kalama sa stal mojím priateľom po tom, čo som mu jasne vysvetlila, že mu nemôžem kúpiť novú motorku, lebo musím mame Esther platiť za prenájom domčeka. Už vedeli, že nie som bohatá mzungu, hoci v skutočnosti ste bohatší ako oni i vy, kto práve čítate tento text. Prijali fakt, že na pobreží ich krajiny nedovolenkujem, ale dobrovoľničím a doma na Slovensku pracujem. Pre mňa to bol vyhratý boj, ale nie vojna. Za hranicou mojej dediny sa všetko začalo zas a znova.

Už si ani nepamätám koľko ráz ma ktosi požiadal o ruku. Niektorí pytači boli milí a až chlapčensky bezbranní, iní mali svoje ciele, správali sa vulgárne a nepríjemne. Na pláži som si prvé týždne nemohla prečítať ani stranu z knihy bez toho, aby za mnou ktosi neprišiel s náramkami, kľúčenkami či s marihuanou. Po mesiacoch spoznávali moju tvár a nechali ma vychutnať si oceán. Na ten ma vždy prešla chuť, keď sa mi pred nosom po pláži špacírovali obnažené biele ženy v dôchodkovom veku s mladými sviežimi svalnatými černochmi či podobná dvojica len v obrátenom garde. Sexturizmus má v tropickej časti tejto krajiny tuhé korene a vôbec nepomáha obrazu bieleho človeka v očiach Keňanov.

Pár dní pred odchodom mi Beatrice na trhu dokonca hodila do tašky aj jabĺčko zadarmo, aby ma choroba, ktorá sa na mňa nalepila kdesi cestou do Ugandy, rýchlejšie prešla. Cítila som sa ako doma. Bola som tam doma, hoci sa mi nikdy ani na chvíľu nepodarilo stratiť sa v dave. Ten pocit mi chýbal zo všetkého najviac. Akokoľvek som sa pred vycestovaním na podobné situácie pripravovala hovoriac si, že Nepál ma už emočne oťukal, mýlila som sa. Zo všetkých tých momentov, ktoré do veľkej miery ovplyvňovala moja farba pleti, mi v pamäti najsilnejšie utkveli dva.

Nevinné presvedčenie malých ani nie dvanásťročných dievčat, že bieli ľudia majú krajší, šťastnejší a jednoduchší život práve pre to, že sú bieli, mi nahnalo slzy do očí hneď v úvode môjho pobytu v Keni. Niekoľko týždňové zvádzanie od ženatého muža, ktorý mi chvíľami naháňal i strach, vo mne naopak vyvolalo pobúrenie najmä ako ženy vychovanej v spoločnosti, ktorá, aspoň v to verím, netoleruje sexuálne obťažovanie. Možno som tým najjednoduchším spôsobom presvedčila dievčatá, že ani život bieleho človeka nemusí byť vždy prechádzka ružovou záhradou, nepodarilo sa mi však zmeniť uhol pohľadu toho muža, ktorý sa mi ponúkal až ponižujúcim spôsobom. Nepozeral sa na mňa ako na ľudskú bytosť, ženu, ale ako na prostriedok, na ktorého konci je finančný zisk. Hoci ma to urazilo, prinútilo ma to premýšľať nad tým, čo robíme zle.

Mám oči, uši, nos aj ústa ako ty? Tak potom sme rovnako krásne

Len dva týždne po mojom príchode na kenské pobrežie navštívili naše tréningové centrum Kwetu deti zo základnej školy Happy Junior. Niekoľko desiatok malých zvedavých telíčok v hnedých uniformách sa vykotúľalo von z autobusu, posadalo si do nášho altánku so strechou z palmových listov a počúvalo mojich kolegov, ako im jeden za druhým predstavovali svoje činnosti pre centrum i komunity. Jasali, že uvidia mangrovníkový les i živé kraby a krevety, zhíkli, keď zistili, že môžu ochutnať náš med. Potom sme ich všetkých rozdelili do menších skupín približne po 12 detí, aby sa nám s nimi ľahšie pracovalo. Skupina, s ktorou som sa rozhodla stráviť celý deň, mi zrejme bola súdená.   

Prednášku o tvorbe a spracovaní medu, dôležitosti včiel pre ľudstvo a ich ochrane pred nami samými deti prečkali v tichosti a so záujmom. Počas druhej lekcie o spracovaní listov stromu neem a ich využití pre ľudské zdravie sa okolo mňa pomaly tvorila malá skupinka dievčat, ktoré som viac zaujala ja ako akési stromy rastúce v okolí.

Pri prechádzke mangrovníkovým lesom sa na mňa jedno z tých roztomilých dievčat otočilo a povedalo – pani, ste najkrajšia žena, akú som kedy videla. Vyriekla to s veľkým potešením, zrejme sa na to dlho odhodlávala. Poďakovala som jej zdvorilým prekvapeným úsmevom a opýtala som sa, prečo si to myslí. Máte dlhé zlaté vlasy a ste biela, ste jednoducho iná – povedala. Nepamätám si nič z prednášky mojich kolegov o mangrovníkoch či tamojšom vodnom ekosystéme. Celý čas som premýšľala nad tým, čo tomu krásnemu dievčatku s veľkými hnedými očami odpoviem.

Keď sme sa unavení vrátili z lesa naspäť do centra, deti si posadali na lavičky i na zem a čakali, až im učiteľky rozdajú porcie chutného pilau, ktoré počas našej neprítomnosti dovarili v kuchyni. Zostávalo nám pár hodín času, kým eko-turistiku dokončia i ostatné skupiny a kým sa po deti vráti autobusár. Panie ponúkli jedlom i nás. Od kolegov som si odsadla k mojim malým priateľkám so zámerom pokračovať v konverzácií o kráse žien. Počkala som, kým doje obed moja milá obdivovateľka a požiadala som ju, aby mi podala svoju rúčku. Zaujalo to aj ostatné dievčatá.

Je na mojej ruke niečo iné ako na tej tvojej? – opýtala som sa jej.
Chvíľu si ich premeriavala a neisto povedala – nie.
Mám oči, uši, nos aj ústa ako ty? – znovu som položila otázku.   
Áno. – zaznelo z jej úst o čosi odhodlanejšie.
Tak potom medzi nami nie je nijaký rozdiel. Sme rovnako krásne. Farba pokožky ani vlasov nič neznamená. Je to len malý detail, vďaka ktorému vyzeráme všetci odlišne, aby si nás ľudia na ulici nepomýlili. Aby mama a oco nevyzerali rovnako, ani babka s dedom a kamoška s kamoškou. To dáva zmysel, nie? – žartovala som s ňou.
Pozrela sa na mňa s úsmevom. Všetky dievčatá sa začali chichúňať.
Naozaj som taká pekná ako vy, pani? – uistilo sa dievčatko ešte raz.
Si. – Povedala som.

Po chvíľke sa k nám pridali i chlapci. Vyzvedali, kde je Slovensko, či sa nachádza v Amerike, z akého som kmeňa a prečo mám ruský prízvuk. Tú poslednú poznámku som sa snažila prejsť taktným zahanbeným mlčaním a rozhodla som sa venovať overiteľným skutočnostiam. Vytiahla som z vrecka mobil a s deťmi sme hodný čas googlili mapy Slovenska, Kene aj Ameriky. Porovnávali sme kontinenty a ja som deti hrdo obsypávala faktami, ktoré som si pred cestou načítavala ako besná. Keď som im povedala, že Slovensko je o viac ako šesťstokrát  menšie ako celý africký kontinent a že by sa stratilo v hlbinách Viktóriinho jazera, gúľali svojimi obrovskými zvedavými očiskami. Niektorí dostali nápad, že by sme veľkosť či skôr malosť Slovenska mohli odmerať aj fyzicky, no po pár metroch túto snahu vzdali. Smiali sa na tom, že nepochádzam z nijakého kmeňa a väčšina z nich usúdila, že taký život musí byť veľmi nudný.

Náš globálny sever som im vykresľovala ako omnoho menší no zložitejší svet, ako sa im vidí. Súcitili s americkými deťmi, keď sa dozvedeli, že až 43 percent z nich žije v skutočnosti v rodinách s veľmi slabým dokonca až podpriemerným finančným zázemím.

Skoro polovica amerických deciek žije v chudobe, to je neuveriteľné. – zhovárali sa medzi sebou. 

Výskali, keď sa dozvedeli, že skorumpovaný nie je len kenský prezident, no neverili mi, keď som im povedala, že v Európe ani v Amerike nemáme len mrakodrapy a nablýskané autá, že dokonca nie všetci majú doma elektrinu a ľudia, bohužiaľ, i v našom svete, dokonca v mojej rodnej krajine, nemajú prácu a peniaze a končia ako bezdomovci. Príbehom o zamrznutých ľuďoch počas krutých zím som ich šokovala natoľko, že sa istú chvíľu nikto z nich nezmohol na ďalšiu otázku.

Aspoň, že u nás ľudia vonku nezamŕzajú. – šeptali si chlapci popod nos.

Keď už som bola sama ohučaná a unavená, no pomerne spokojná so svojou premiérovou výchovnou aktivitou, krátili sme si voľnú chvíľu zapletaním vlasov, až kým po deti nedorazil autobus. Srdečne sme sa rozlúčili, hoci sa nám veľmi nechcelo.

Bol to jeden z najkrajších dní, aké som v Keni zažila, no aj tak som sa večer doma pri spomienke na podstatu komplimentu toho roztomilého dievčatka rozplakala. Taká už raz som. Sentimentálna.

Chcem byť tvojím milencom, aby som mohol nakŕmiť deti

Základ rýchlej prepravy z dediny do mesta v prípade nutnosti alebo len z bezbrehej lenivosti počas horúcich pobrežných dní v Keni, je mať dobré kontakty na taxikárov na motorkách. Svieži vzduch vo vlasoch vždy prebudí telo i myseľ. Iste, nie je rozumné rozdávať svoje telefónne číslo len tak hocikomu. Na mnohých z nich mi dala kontakt priamo mama Esther, ktorá ich vyslovene so zdvihnutým prstom upozornila, že ja patrím k nej, a preto tak so mnou musia i zaobchádzať. Moja milá kenská mama sa o mňa vždy dobre starala. Nemohla však byť pri mne vždy a skúsenosti som potrebovala a najmä chcela získavať čo najčastejšie na vlastnú päsť.

V jedno júnové popoludnie som sa vybrala do neďalekej Mombasy na nákup ingrediencií na vegetariánske varenie pre celú Estherinu rodinu. Rozhodla som sa pešo prejsť alejou stromou cez Aloo Drive a dolu dedinou až do priľahlej Mtwapy. Po pätnástich minútach chôdze, spotená a zadychčaná karhajúc samú seba, že som si opäť zabudla so sebou vziať fľašu vody, začula som za chrbtom zvuk prichádzajúcej motorky.

Vodič sa volal Japhet. Nasadla som mu za chrbát. Najskôr sme sa začali zdvorilostne rozprávať o spaľujúcom teple, ktoré nás v ten deň všetkých nechávalo otupených a spomalených. Opýtal sa ma, či si neuložím jeho telefónne číslo v prípade, že by som niekedy opäť potrebovala odvoz. Súhlasila som. Nad žiadosťou o krátke prezvonenie, aby si i on mohol uložiť to moje, som už hlbšie nepremýšľala.

Ešte počas jazdy mi začal tento pomerne vysoký no zavalitejší muž s výraznými črtami tváre klásť neprimerané a príliš osobné otázky. Si vydatá? Si tu sama? Máš priateľa? Si panna? Aké sexuálne polohy máš najradšej? Snažila som sa ho upozorniť, že je to nevhodné, na otázky som mu odpovedala jeho vlastnými. Dúfala som, že mu to príde nepríjemné. Keňania sú v tejto oblasti ešte stále pomerne uzavretý národ a len horko-ťažko z nich dostať prejav akýchkoľvek citov voči iným mužom či ženám na verejnosti.

Japhet s tým však problém nemal a cesta na stanovište matatu, ktoré ma malo odviesť ďaleko od tohto muža, sa stávala večnou. Bol už niekoľko rokov ženatý, mal deti a okrem práce motorkrára bral i príležitostné fušky v meste na stavbách, ktoré zachvátili Mtwapu. Keď sa rozrečnil o svojom sexuálnom živote, zahriakla som ho.

Myslel som si, že vy, biele ženy, nemáte problém rozprávať sa o takýchto veciach otvorene. - povedal. Nemala som najmenšiu chuť rozvíjať s ním túto jednosmernú debatu, neodpovedala som preto. On však pokračoval. Vysvetľoval mi, že s manželkou majú akúsi prazvláštnu dohodu o jeho občasnom zahýbaní s inými, ale len bielymi ženami. Tie toleruje vraj len preto, že Japhetovi za jeho služby zaplatia. Aby sme mali za čo nakŕmiť deti. – dodal.

Veľmi slušne som sa mu snažila vysvetliť, že o takéto služby záujem nemám. Keď som zosadla z motorky a zaplatila mu za odvoz, modlila som sa za to, aby som ho už nestretla. No ešte v ten večer mi poslal niekoľko svojich fotografií cez mobilnú aplikáciu Whatsapp a pokračoval v tom niekoľko ďalších dní. Začínalo to prianím dobrého rána, pekného pracovného dňa a končilo jeho fotografiou na dobrú noc. Keď som neodpovedala, prichádzali správy s otázkami prečo ho nenávidím, či som rasistka alebo lesba.

Po niekoľkých dňoch neustáleho vyzváňania telefónu som sa rozhodla poslať mu jednu jedinú správu s vysvetlením a žiadosťou o to, aby s touto šarádou prestal. Snažila som sa mu vysvetliť, že by som nikdy nič podobné neurobila. Najmä nie so ženatým mužom, ktorého doma čaká manželka a deti. Podhadzovala som mu i otázky na zamyslenie, či je takéto konanie v súlade s posvätnou tradíciou kresťanského manželstva, ktoré uzavrel pred rokmi so svojou ženou.

Akákoľvek moja reakcia jeho guráž len podporila. Akoby ho nezaujímalo, čo mu odpovedám, ale len to, že na jeho texty reagujem. Komunikácia s ním nemala nijaký zmysel. Odbíjala som ho na cestách, keď ma zastihol prechádzať sa peši alejou s Estherinými psami, i keď som kráčala do mesta sama v daždi. Bol urazený, motorkou šiel hodnú chvíľu za mojím chrbtom, no potom to, našťastie, vždy vzdal. 

Poslednýkrát som sa s ním stretla neďaleko môjho domu, keď sa ku mne pozýval na večeru a nocľah. Vtedy vo mne vzkypela všetka ženská hrdosť. Vysvetlila som mu, že za takéto obťažovanie by som ho mohla pokojne udať i na polícii. Jeho posledná reakcia ma však zanechala bez slov. Vaši muži dávajú rovnaké návrhy našim ženám, prečo to potom nemôžem robiť i ja? – opýtal sa ma.

V hlave sa mi vynorilo množstvo odpovedí. Bieli ľudia z ekonomicky vyspelých krajín nedokážu nájsť uspokojenie vo vlastnom prostredí. Využívajú slabý systém justície v krajinách tretieho sveta a zraniteľnosť sociálne slabších žien a detí. Je to pre nich len vedľajší zdroj dovolenkového potešenia. Láka ich inakosť a exotickosť, ku ktorej sa doma nepriznajú. Sú frustrovaní zo staroby či nevydarených vzťahov. Majú dokonca pocit, že tým svojim obetiam pomáhajú.

Jednoznačnú odpoveď na Japhetovu otázku, akokoľvek po nej stále pátram, však v skutočnosti nepoznám. Možno ju len neviem vstrebať a pochopiť. Neviem sa na vec pozrieť z pohľadu turistu praktizujúceho sex s mladými lokálnymi deťmi, dievčatami a chlapcami. Tá jediná, ktorú som mu v ten moment ponúkla, ho zrejme neuspokojila – nijaký muž by sa takto k ženám správať nemal.

„Nepýtaj sa, nehovor“

Po skúsenosti s Japhetom som si páry na plážach od Diani Beach po Lamu až na severné pobrežie v Malindi a Watamu začala počas svojich krátkych výletov všímať oveľa viac. Mnohé z lokálnych krásnych dievčat, ktoré robili spoločnosť starším až starým bielym mužom mali sotva osemnásť rokov. Mladí chlapci, ktorí sprevádzali staršie biele ženy boli na tom s vekom veľmi podobne.

Keď som sa o tom rozprávala s mamou Esther či s kolegami, ich častým prianím bolo, aby Európania a Američania radšej investovali menej do biznisu či agrikultúry, len aby zastavili sexturizmus a prostitúciu.

Lokálni reportéri a ochranári práv detí a žien zverejnili minulý rok správu, že len na pobreží Mombasy je do tohto biznisu zapletených až 40-tisíc kenských dievčat a z nich väčšina mladších ako 18 rokov. Ich počet s rozvíjajúcou sa krajinou a jej možnosťami stále narastá. UNICEF dokonca tvrdí, že v Keni je dnes súčasťou sexturizmu viac ako 30 percent zo všetkých kenských detí vo veku 12 až 18 rokov. Hoci podľa zákona je v Keni sexuálny styk s neplnoletou osobou stíhateľný odňatím slobody až na 15 rokov a väzenie hrozí i tomu, kto o takomto čine vie, no nenahlási ho, oveľa častejšie platí v týchto oblastiach takzvané pravidlo „nepýtaj sa, nehovor“.

Rodičia, ktorí denne bojujú s tým, čo dajú svojim deťom jesť alebo z čoho im zaplatia školné, často o činnosti svojich dcér a synov vedia. Mlčia, pretože, hoci s nevôľou, príjmu fakt, že aj toto je spôsob, akým zabezpečia svojim ostatným deťom základné potreby. A tak sexuálni otroci prestávajú chodiť do školy, stávajú sa súčasťou bludného kruhu prostitúcie, drogového priemyslu a HIV pozitívnej stratenej mládeže.

Mnohé romániky s belochmi začnú a končia nevinne alebo so zlomeným srdcom. Tento biznis však už roky prerastá do čohosi väčšieho. Vykorisťovatelia majú triky, ako svoju činnosť skryť za šľachetné úmysly. Hovoria tomu sexuálne vykorisťovanie v mene charity. Zameriavajú sa na deti a ženy z chudobných miest a obcí pod zámienkou poskytovania školného, brigády či práce. Štatisticky sa tento nechutný kontroverzný celosvetový biznis dotýka minimálne v Keni už dvanásťročných detí.

#OnyTiež

Moje milé malé priateľky a ich spolužiaci zo školy, s tak signifikantným názvom Happy Junior, majú dnes dvanásť rokov. Keď si predstavím, že by sa niektorá z tých dušičiek mala stať súčasťou tohto biznisu, zovierajú sa mi päste.

Od októbra minulého roka sa po svete šíri kampaň žien, ktoré majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním. #MeToo prispelo k podrobnej diskusii o rozsahu sexuálneho zneužívania, násilia a obťažovania. Láme ľady, pod ktorými sa skrývajú dôvody, prečo veľké množstvo žien o svojich skúsenostiach nehovorí, pomaly predkladá zmeny, ktoré sú nutné na riešenie problému. Prečo to v našej západnej spoločnosti trvalo tak dlho? Koľko to bude trvať krajinám ako je Keňa, v ktorej ešte stále dominuje patriarchálne videnie spoločnosti?

V Keni navyše zatienili kampaň #MeToo opakujúce sa prezidentské voľby a následný bojkot opozičného kandidáta Rayla Odingu po jeho druhej prehre o kreslo. Hoci sa v roku 2017 vyskytlo v kenských médiách niekoľko desiatok správ o znásilnení či sexuálnom obťažovaní, kým som z tejto krajiny odišla, nedočkala som sa ani jedného súdneho stíhania.

Či je to biely cudzinec alebo miestny Keňan, páchateľov tu viac-menej len berieme na vedomie. – povedala mi priateľka Tmah, keď som s ňou o tejto téme nedávno diskutovala. Dodala, že kým budú neslušné sexuálne vtipy na adresu žien v Keni považované samotnými ženami za prirodzené mužské správanie, potom sa veľmi dlho nič nezmení. Nepomáha tomu ani klíma hanby a strachu z toho, ako by sa na ne pozerala rodina, dedina či celé spoločenstvo, ak by na nejakého muža takto ukázali prstom. Platí to predovšetkým vo veľmi odľahlých skupinách obyvateľstva s nízkym povedomím o základným ľudských právach.

Možno by som sa po tejto skúsenosti s Japhetom mohla i ja pridať na sociálnych sieťach k tisíckam žien zapojených do kampane #MeToo. Na rozdiel od tých stoviek mladých dievčat, ktoré sa predo mnou po plážach prechádzali ruka v ruke so staršími belochmi, nežijem v hmotnej núdzi, ktorá by ma nútila robiť takéto riskantné rozhodnutia a poznám svoje základné práva. Preto radšej hovorím #OnyTiež.

O autorke

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.