Multikulti.sk

Články

Zápisky z kenského denníka

31.10.2017 - Diana Burgerová

Zápisky

foto: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No bude najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

1. časť: Zostaň s Bohom v mieri, za čokoľvek ho považuješ 

Niektorá z nedieľ (čas mi tu plynie inak) v júli 2017

Vykoľajene sedím na plastovej stoličke v malom murovanom kostolíku s plechovou strechou v meste Mtwapa, v dedine Mtomondoni, na pobreží Kene. Čaká ma strašne ťažká úloha. Neviem, ako to ustojím. Mama Esther si na mňa zase niečo vymyslela.

No pekne po poriadku....

Mtomondoni sa delí na štyri menšie celky, na štyri menšie dedinky. Neviem, v ktorej z nich sa práve nachádzam. Mám v tom chaos, hoci tu bývam už päť mesiacov. Nemám dobrý orientačný zmysel. Každý máme svoje chyby.

Na cestách nie sú žiadne tabule. Od tohto stĺpa, na ktorom je priviazaná prežúvajúca koza až po hlavnú cestu, je to Mtomondoni Islam. Od tamtoho stromu až dolu k zátoke sa rozprestiera Mtomondoni Scheme – vravievajú Keňania. No koza nie je vždy priviazaná o ten istý stĺp a mangovníkové stromy sa tu podobajú ako vajce vajcu.

Je ktorási júlová nedeľa a v protestantskom kostole, ktorý by Európan iba ťažko na prvý, možno i na druhý pohľd označil za kostol, sa čo chvíľa začne už tretia omša. Sú štyri hodiny poobede. Hoci nerozumiem spevu ani kázňam v starej kiswahilčine, predsa sa tu cítim príjemne. Neverím v Boha, ani tu kvôli nemu nesedím. Sedím tu kvôli sebe a pre mamu Esther. Teší ma, keď ju vidím šťastnú.

Všetko je s kostolným poriadkom

Rituálne sa zaradíme do druhého radu plného bielych a modrých plastových stoličiek. Steny sú ručne pomaľované rôznymi nápismi - Modli sa, až kým sa niečo nestane. Alebo – Modlitba je pre kresťana Bohom určená cesta plná radosti. Na plechovej streche sa ozývajú všakovaké jemné poskoky a tlmené dupoty. To sa zase opice škriepia s vranami.

V kostole sa hlasno debatuje a smiech miestnych žien a mužov trvá až do chvíle, kým do miestnosti vstúpi pastor aj s kostolným zborom. Zdravia sa a potriasajú si rukou. Vtedy sa začne veľká vrava i s pastorom. Je oblečený v peknom uhladenom tmavošedom obleku s ružovou flanelkou. Vrchné dva gombíky na košeli má rozopnuté, vonku je viac ako 30 stupňov. Mladé speváčky sú odeté v slávnostných pestrofarebných šatách. Aj mama Esther také má. Hoci do kostola chodieva aj počas týždňa, nedeľa je biblicky výnimočná. Taká výnimočnosť si vyžaduje pekné oblečenie.

Až sa každý usadí na svojom mieste, klavirista spustí prvú kiswahilskú pieseň Boh je láska a zbor začne spievať. Toto na tom milujem. Pre toto sem chodím. Nikto dlho neobsedí na mieste. Neskončí ani prvá skladba a polovica kostola už je opäť na nohách. Hýbu sa do rytmu, tlieskajú, hlavy zakláňajú dopredu i dozadu. Mama Esther už ma nemusí pobádať k tomu, aby som sa pridala k davu. Vstávam automaticky, niečo ma samo ťahá zo stoličky. Nohami prešľapujem doprava i doľava, chytáme sa za boky. Tancujem s celým kostolom.

Okná bez okien sa zapĺňajú detskými pozorovateľmi, čo sa doteraz naháňali po dvore pred kostolom.

Po desiatich minútach veselého spevu nastáva čas kázne. No ešte predtým pastor ponúka davu veriacich mikrofón. Vyzýva jednotlivcov, aby sa s ostatnými podelili o to, za čo sú v tento deň Bohu vďační. Pastor, ktorý pred dvoma dňami umýval u nás na dvore našich sedem psov šampónom proti blchám (jeho psy vraj vďaka tomu blchy nemajú), prirodzene mieri mikrofónom smerom k nám. Mama Esther nepotrebuje viac, vstáva ako prvá. Je to jej rituál. Každý deň je pre ňu požehnaním.

Esther je šialene dokonalá žena. Má vyše 60 rokov a hoci jej kučeravé havranie vlasy pomaly šedivejú, tá iskra v jej čiernych milých očiach žiari na míle ďaleko. Dobrosrdečnejšiu dušu som jakživ na tomto svete nestretla. O jej živote sa mi žiada napísať knihu, ale na to mi povolenie nedala. Je veľmi skromná. „Všetci prichádzame a odchádzame, sme len malou súčasťou tohto sveta na veľmi krátky čas. Mali by sme ho prežiť v dobrom, voči sebe aj iným,“ hovorieva mi.

Chytí si mikrofón do rúk a s úsmevom na tvári rozpráva po anglicky, aby som i ja rozumela, za čo je Bohu vďačná. Za zdravie svojich detí i vnúčat, za to, že majú každý deň na stole teplé jedlo a kam hlavu zložiť. „Aj za to, že som získala novú dcéru, ktorá k nám prišla zo Slovenska a patrí medzi nás,“ povedala mama. I po toľkom čase sa mi hrnú do očí slzy.

Som sentimentálna, ja viem.

Bod zlomu

Ďakujem jej vrúcnym pohľadom a úsmevom. Otáčam sa do zadného radu, aby som emócie zdieľala i s Esterinou dcérou Tmah. Vtom zmeraviem. Vykoľajene sedím na plastovej stoličke v tom malom kostolíku a skôr ako stihnem odovzdať radostný úškrn Tmah, môj pohľad sa zmení na prosbu o pomoc. „Aj Diana by sa s vami určite rada o niečo podelila,“ vyzvala ma k slovu mama Esther. Neverím tomu, nechce sa mi ani otočiť. Čaká ma strašne ťažká úloha. Neviem, ako to ustojím. Prečo si mama Esther na mňa toto vymyslela?

Podíde až ku mne, nástojčivo na mňa pozerá. Pomaly vstávam zo stoličky, som akási prilepená. Radšej by som v ten moment okopávala ťažkú ílovitú zeminu kdesi v Ganze, v tom suchom červenom pekle kenského pobrežia.

Počujem každý šuchot v miestnosti. Všetky oči sa na mňa upierajú. Potia sa mi ruky. Rozpomínam sa na trápne školské časy, keď sme rad za radom prezentovali svoje projekty pred celým ročníkom. Najhoršie hodiny môjho života. Keď som v strese, rýchlo rozprávam a ťažko mi rozumieť. Čo vlastne povedať veriacim ľudom v tomto kostole? Veď ja som úplný pohan, náboženský barbar a voľnomyšlienkar.

 A možno tam treba začať. Od tohto dna sa odrazím.

Zostaň s Bohom v mieri, za čokoľvek ho považuješ

„Pekný deň prajem, všetkým sediacim v tomto kostole...“ oťukávam sa pred publikom. Veľmi neisto a s lámavým hlasom pokračujem. „Musím sa vám priznať, že v Keni som po niekoľkých dlhých rokoch opäť začala chodiť do kostola. Naposledy som bola na poriadnej omši zrejme počas môjho prvého svätého prijímania,“ rozpravám stále so zlomeným hlasom, ale úprimne.

Preniesla som sa do toho citlivého momentu z detstva, kedy som sa pohádala s Bohom. Zrazu som pred miestnym obecenstvom stála o 14 rokov mladšia.

„Všetko to bolo z povinnosti. Z povinnosti sme mnohí museli veriť v Boha, hoci sme nevedeli, kto to je. Z povinnosti sme na hodinách náboženstva čítali z kníh, ktorých obsahu sme nerozumeli a sotva sa nám ho niekto pokúšal vysvetliť. Za hlúpe otázky (čo je to vlastne hlúpa otázka?) o Ježišovi dostávali chlapci od kaplána dlaňou po krku a dievčatá šticoval za uši. Prestala som sa pýtať. Pomaly som prestávala veriť. Keď som mala 12 rokov, pohádala som sa s Bohom a odvtedy spolu žijeme v tichej domácnosti. No ak som si niečím v tom veku bola istá, tak tým, že viera by mala slúžiť ľuďom ako vyššie dobro a dobro by malo byť ich, našim, cieľom. Pre seba, pre všetkých. No rímskokatolícka väčšina v mojej krajine bila rómsku menšinu na sídliskách hlava nehlava, kradla susedovi, závidela bratovi, klamala otcovi. Dnes táto väčšina, akokoľvek silno sa za svoju vieru a jej hodnoty bije do pŕs, stále robí tie isté chyby. Náboženstvo a viera pre mňa po dlhé roky znamenali len slová napísané na papieri. Regionálna, kultúrna, nie osobná a hodnotová záležitosť. Odvtedy sa mnohé zmenilo. Vďačím za to mojím kresťanským, moslimským, hinduistickým aj ateistickým priateľom. Nech je môj postoj k viere v bohov akýkoľvek, nikdy nezmení nič na tom, aký je môj vzťah k iným ľuďom. Americký filozof a spisovateľ nemeckého pôvodu Max Ehrmann vo svojom najznámejšom diele Desiderata, ktoré sa mi stalo životnou filozofiou, napísal: „...zostaň s Bohom v mieri, za čokoľvek ho považuješ...“. Každý deň je pre mňa bohom niekto iný, každý deň ma inšpiruje niekto iný, každý deň sa chcem podobať niekomu inému – silnému, statočnému a dobrému,“ už som takmer končila svoj prejav.

Neviem ako dlho to trvalo, ako (ne)zrozumiteľne som rečnila, ale som si istá, že som sa pri tom triasla ako osika. Slová zo mňa nešli tak ľahko ako sa pretavujú do klávesnice.

Mnohí na mňa pozerali s nejasnou emóciou v tvári, nevedela som ich prečítať. Potrebovala som tento monológ ukončiť akosi pozitívne, možno ich trochu i rozosmiať.

Viem, že pre kenských zarytých veriacich kresťanov je Boh veľmi citlivá téma. Neraz som sa s lokálnymi kolegami dostala do úzkych, keď sme spolu diskutovali napríklad o vzniku človeka. Do vývrtky ma dostávali najmä tí (a vždy to boli muži), ktorí tvrdili, že žena je podradnejšia, lebo ju Boh stvoril ako druhú v poradí, navyše z Adamovho rebra. Môj západniarsky empirizmus v spojení s feminizmom v tých chvíľach pracoval na plné obrátky. Musela som zatínať i päste, aby ma od bezmocnosti a jedu neprekotilo zo stoličky. No tieto debaty nemali ani víťazov ani porazených. Viedli k poznaniu toho druhého, hoci nie vždy k pochopeniu.

„A prečo teda chodievam do vášho kostola, hoci v Boha neverím? Pretože sa tu s vami cítim príjemne, cítim sa súčasťou komunity. Spomienky na kostol a kázne na Slovensku sa mi spájajú s nudným sedením v drevenej lavici, s neukojenou túžbou ohmatávať všetky tie zlaté sošky a farebné obrazy, s výstražným pohľadom starých dám zahalených v čiernom oblečení a ich piskľavým „pst“, akonáhle som sa čo i len zamrvila v lavici. Váš boží chrám, hoci nie je taký honosný ako ten u nás, je mi bližší. Možno sa predsa len zájdem znova pozrieť i do toho doma na Slovensku, no bude mi tam chýbať vaše radostné spievanie a farebné oblečenie, a predovšetkým, mama Esther, ktorej ďakujem za to, aká je skvelá žena." Úf, je koniec. Už som nemala čo viac dodať.

Boh nám to odpustí

Po mojom výstupe sa už nik neodhodlal ujať mikrofónu. Vedľa mamy Esther som sa posadila s otázkou, či ma do tohto kostola ešte niekedy pustia.

Nasledovala pastorova kázeň v kiswahilčine, ktorú som celú premeškala, pretože som sa hrabala vo svojich myšlienkach.  

Po ceremónii sme si ako vždy podali ruky s návštevníkmi, poďakovali za program a kázeň pastorovi, pozbierali plastové stoličky na kopy, aby priestor ostal prázdny. Cítila som sa akási ľahšia, odťažená, uvoľnená. Nakoniec to nebolo až také zlé.

S mamou Esther a s Tmah sme sa pomaly zberali domov.

Sadli sme si do nášho auta. Za volantom som sedela ja, hoci vodičský preukaz nemám. Vďaka mame Esther som sa totiž až vo svojich 26 rokoch naučila šoférovať. Niet lepšieho trenažéra ako sú kenské dedinské cesty. „Mama, veď kvôli mne páchate zločin v Keni hodný väzenia alebo minimálne mastnej pokuty do policajtovho vrecka,“ povedala som jej na ceste domov. „Boh mi to odpustí,“ odpovedala. „V dedine na policajta narazíš len veľmi zriedkavo,“ dodala.

Cestou sme míňali mešitu, do ktorej sa na večernú modlitbu schádzali miestni moslimovia. Aj môj kolega Salim, ktorému sme z auta srdečne kývali. A vtedy som si spomenula, čo som v kostole ľuďom zabudla povedať – doma na Slovensku mi chýba rešpekt a úcta k iným náboženstvám a kultúram, najmä vzájomné porozumenie kresťanov a moslimov. To všetko v Keni pozorujem každý deň.

Poviem im to nabudúce.


Foto: Diana Burgerová; sprava: Diana, mama Esther a jej dcéra Tmah

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.