Multikulti.sk

Články

Ženy, ktoré zostali – iný pohľad na migráciu

14.11.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Ženy,

foto: Amalia z mexického štátu Oaxaca; Noel Rojo

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika.

Chýbal nám iný – ženský pohľad na migráciu. Chýbali nám v diskurze o migrácii emócie žien, ktoré nikam neodchádzajú. Naopak, zostávajú vo svojich komunitách s neistým osudom, nemálo ovplyvnené migráciou. Rozhodli sme sa za nimi vydať.

Pomalá žurnalistika o ženách vo svete – aj tak možno charakterizovať projekt Ženy, ktoré zostali.

Pracujeme v teréne, nielen čerpáme materiál z dokumentov medzinárodných či miestnych organizácií. Chceme dať hlas ženám a ďalším členom komunít, s ktorými sa novinár nespojí cez Skype, pretože žijú v ťažko dostupných oblastiach.

So ženami, o ktorých píšeme, žijeme, aby sme porozumeli prostrediu, v ktorom sa odohrávajú ich príbehy. Chceme ich vidieť v každodenných situáciách, ktoré prezradia viac než štatistiky. Chceme si získať ich dôveru, preto s nimi zostávame tak dlho, ako je potrebné, aby sme priniesli komplexné texty a dokumentárne i umelecké fotografie. V Mexiku sme žili takmer pol roka.

Na Multikulti.sk nájdete v najbližších mesiacoch príbehy Mexičaniek a neskôr aj ďalších žien, ktoré zostali.

Krajina migrácie

Mexičanka Amalia žije v juhozápadnom štáte Oaxaca bez svojho manžela viac ako dvadsať rokov. V USA pracuje ilegálne, hranicu smerom späť domov prekračuje len výnimočne.  

„Kedysi bol v dedine len jeden telefón. Chodili na nás volať, keď muž zavolal, alebo sme čakali v rade, kým dotelefonujú ostatné ženy v dedine,“ spomína Zapotečanka z dediny San Marcos Tlapazola. Vďaka aplikácii WhatsApp sú dnes už v kontakte takmer denne.

Žien je v tejto komunite podstatne viac ako mužov. Podobná realita je v mnohých ďalších dedinách mexického štátu. V Oaxace žije jeden z najvyšších počtov pôvodných obyvateľov zo všetkých mexických štátov.


Ženy z Amaliinej komunity; zdroj: Noel Rojo

Podľa správy Organizácie spojených národov z minulého roka má Mexiko druhú najväčšiu diaspóru na svete, hneď za Indiou. Drvivá väčšina mexických migrantov žije v Spojených štátoch.

„Na každého z 12 miliónov migrantov pripadá niekoľko členov rodiny. Ak sa na to pozrieme takto, viac ako polovica Mexika má skúsenosť s tým, že je niekto z rodiny migrantom,“ hovorí antropológ Marco Castillo z organizácie APOFAM, ktorá pracuje vo viac ako 150 komunitách po celom Mexiku ovplyvnených migráciou.

„Mexiko je krajina migrácie. Idea migrácie sa vytvára okolo obrazu muža – hrdinu, ktorý ide „dobiť“ USA. Podstupuje veľké riziko a obetuje sa, aby sa postaral o rodinu,“ vysvetľuje Castillo.  Ale je tu aj druhá realita,  tá vo vnútri komunít, ovplyvnených takýmto hrdinským a obetavým činom.

Ekonomika. A čo ešte?

Amaliin manžel odišiel do USA za prácou, aby sa postaral o rodinu. „Manžel musel byť dlho v USA, kým mohol vyjsť na svoj kopec,“ vraví Amalia obrazne a dodáva, „chcel postaviť pekný dom.  Aj ja som chcela mať pekný domov, ale teraz chcem, aby sa už vrátil.“ Rozpráva nám príbeh svojho manželstva na terase veľkého baraku vo fialovo-modrých tónoch.

Manžel síce Amalii pravidelne posiela peniaze zarobené na farme, ale ona nevie, kde presne v Spojených štátoch je.

Migrácia neovplyvňuje len ekonomickú stránku života pôvodných komunít migrantov. Ovplyvňuje aj mnohé iné aspekty priamo napojené na životy zostávajúcich žien.

Amalia sama vychováva dnes už 17-ročného syna a nemá to jednoduché. Aj ten chce odcestovať za otcom. Amalia však z dediny odísť nechce, celý život tu ručne vyrába keramiku, čím si privyrába. „Možno, keď budem staršia,“ vraví.


Amaliin syn; zdroj: Noel Rojo


Amalia; zdroj: Noel Rojo

Heidi Ullmann z Princetonskej univerzity v USA zistila vo svojej dizertačnej práci, že manželky mexických migrantov majú slabšie mentálne zdravie, často zápasia aj so srdcovými chorobami či obezitou. „Ženy nemajú oddych, ani fyzický, ani psychický. Možno majú peniaze, ale cítia sa samy, pretože peniaze nie sú všetko,“ vysvetľuje Carmen Alonso Santiago, riaditeľka mexickej organizácie Flor Y Canto, ktorá bojuje za práva obyvateľov v Oaxace.  

Násilie páchané na ženách

Ženy, ktoré zostávajú vo svojich komunitách samy, sú často zraniteľnejšie voči rôznym formám násilia, napríklad v podobe obmedzenia sociálnych kontaktov, lebo muž ženu kontroluje aj na diaľku, až po násilie sexuálne.

„Keď muž príde do USA, trvá, kým sa tam usadí a ženy sú zatiaľ vystavené iným osobám – napríklad rodine manžela. Tá na ženu dohliada, či sa nestretáva s inými mužmi,“ popisuje autorka knihy Ženy Oaxacy Soledad Jarquín Edgar.

Flor zo San Marcos Tlapazola bola rada, keď jej muž odišiel do USA. Hoci bola v čase jeho odchodu tehotná, vydýchla si, že nemusí trpieť domáce násilie. „Rodičia mi od začiatku hovorili, či od neho nechcem odísť,“ spomína Flor. V jej komunite pritom vôbec nie je bežné, aby žena odišla od muža.

Juana z mexického štátu San Luis Potosí tiež celé roky trpela domáce násilie, aby bolo postarané o jej štyri deti. Juanina dcéra spomína, že jej otec matke nadával ešte aj v telefóne. „Hovoril jej, čo si má obliekať, lebo ju podozrieval, že sa stretáva s inými a doma ju bil,“ popisuje spomienky z detstva dcéra Raquel.

Sexuálnemu násiliu sú výstavné aj dcéry otcov, ktorí migrujú. Matka sama nemá toľko síl, aby ich dokázala ochrániť napríklad pred mužmi v komunite.

Ženy v politike

To, že ženám pribúdajú nové povinnosti, môže vyvolať aj pozitívne dôsledky.  

Novinárka Jarquín Edgar preštudovala viac ako 36-tisíc periodík v rámci prieskumu, ktorý sledoval, pri akých príležitostiach sa ženy v Oaxace objavovali v novinových správach.

„Neobjavovali sa. Iba vtedy, keď oslavovali 15 rokov (vstup ženy do dospelého života v Mexiku sprevádzajú veľké oslavy tzv. quinceaňera, pozn. redaktorky), keď sa vydávali, alebo keď ich zabili či znásilnili. Až od 80. rokov sa začali ženy objavovať v médiách aj pri iných príležitostiach. Vypovedá to o tom, že ženy boli zatvorené vo svojich domoch,“ vysvetľuje novinárka.

Ako dôsledok migrácie mužov do cudziny sa ženy v Mexiku začínajú čoraz viac zúčastňovať na politických rozhodnutiach. V štáte Oaxaca sa ešte stále veľa komunít pôvodných obyvateľov riadi tzv. usos y costumbres (čosi ako zvykové právo). Rozhodnutia sa robia na zhromaždeniach, na ktoré kedysi chodili iba muži. Dnes sa situácia mení.

„Ženy sa zúčastňujú na rozhodnutiach nie preto, lebo je načase, aby boli v politike, ale preto, lebo muži odchádzajú. Ak si totiž nesplníš povinnosť účasti na rozhodovaní, môže sa stať, že budeš musieť platiť pokutu. Ženy to často nechcú robiť, lebo je to pre ne stresujúce,“ vraví Jarquín Edgar. Predsa sa však v posledných lokálnych voľbách dostalo do kresiel vedúcich komunít najviac žien v histórii Oaxacy vôbec.

Ďalším pozitívnym dôsledkom migrácie je zakladanie združení ženami, ktoré zostávajú. „Niekedy muž nepošle peniaze aj niekoľko mesiacov, až si nakoniec zvykne neposielať nič. Ženy sa začali spájať a vzájomne podporujú svoj biznis. Dokonca existovali vládne programy, ktoré pomáhali ženám, napríklad s pestovaním základných plodín, ako kukurica či fazuľa,“ vraví novinárka.


Zdroj: Noel Rojo

Prečo na ženách záleží?

S príbehmi žien na opačnom konci sveta sme často spojení aj vďaka globalizácii. Dôvody migrácie sú rôzne: klimatické zmeny, ktoré vyháňajú tých, čo sa živili farmárčením; obchodné dohody, ktorým nie sú miestni obchodníci schopní konkurovať a tak ich zruinovali; nedostatok zdrojov ako je napríklad voda, ktorý môže byť spôsobený aj tým, že sa čerpajú na pestovanie či výrobu produktov, ktoré spotrebúvame my. Aj to sú dôvody, prečo muži odchádzajú a ženy zostávajú. A možno aj niektoré zo žien, ktoré zostali, vyrábajú naše topánky či pestujú banány.

Okrem toho, ženy, ktoré zostali v Mexiku, v Senegale, Etiópii, Indii, či kdekoľvek inde, prežívajú mnohé situácie tak, ako ich prežívajú aj ženy na Slovensku. A napokon aj na Slovensku je veľa žien, ktoré zostávajú, ale tiež sa o nich nehovorí. Aj tie chceme neskôr v rámci projektu vyspovedať.

Okrem emócií chceme v rámci projektu zozbierať správy o dôsledkoch migrácie na pôvodné komunity. Tieto dôsledky totiž môžu v budúcnosti vyvolávať ďalšiu migráciu. Pozorujeme to už v Mexiku, kde mamy nemajú pri všetkých povinnostiach, ktoré im pribudli, dostatočný priestor venovať sa výchove svojich detí. A tie napokon nechcú nič iné, než tiež odísť zo svojej komunity či krajiny.

To je len jeden z mála príkladov toho, ako migrácia spôsobuje ďalšiu migráciu.

---

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.

Autori projektu:

Magdaléna Vaculčiaková je novinárka na voľnej nohe. Jej reportáže o globálnych témach a ľudských právach uverejňujú slovenské aj české médiá. V posledných rokoch trávi väčšiu časť z roka v krajinách juhovýchodnej Ázie alebo Latinskej Ameriky. Je fanúšička pomalej žurnalistiky a pomalého a zodpovedného cestovania, o ktorom tiež rada píše a rozpráva. Jej aktivity môžete sledovať na webe www.magdalenavaculciakova.com.

Noel Rojo je fotograf na voľnej nohe. Venuje sa najmä dokumentárnej fotografii. Posledné dva roky cestuje po svete a zachytáva na svojich fotografiách dianie v rozvojových krajinách. Pochádza z malého kovbojského mesta na severe Mexika, ako malý však emigroval do USA, téma migrácie je mu veľmi blízka. Jeho fotografie sa objavili v slovenských a českých médiách. Môžete ho sledovať na Instagrame