Multikulti.sk

Rozhovory

Barbora Kuchárová: Nedôstojné podmienky pre ľudí na úteku môžu predĺžiť ich integráciu

24.10.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Barbora

foto: Archív Barbory Kuchárovej

S utečencami pracuje už viac ako osem rokov. Poskytovala psychologické poradenstvo a tréningy pre organizácie ADRA, Slovenská humanitná rada či Marginál, ktoré s ľuďmi na úteku pracovali alebo ešte stále pracujú. Psychologička Barbora Kuchárová rozpráva aj o tom, ako môže stratená motivácia vplývať na následnú integráciu utečencov do spoločnosti v Európe.

V gréckych Aténach som stretla desiatky utečencov, ktorí tam zostali akoby uväznení. Takmer všetkých sprevádzala po desiatich mesiacoch v krajine, kde nechceli byť, strata motivácie. Ako motivácia funguje zo psychologického pohľadu?

Motivácia je vôľové správanie. Ide o spojenie rozumu s citom, ktoré dáva farbu a intenzitu našim myšlienkam a nášmu správaniu. Patria sem napríklad aj plány do budúcna. Sme cieľavedomejší a naše kroky sú premyslenejšie, keď si plánujeme budúcnosť. Táto časť motivácie sa prepája s témou utečencov.

Znamená to, že ak by si utečenci vytvárali plány do budúcna, mali by naďalej motiváciu?

Motivácia je viazaná na potreby, sme namotivovaní, ak sú naplnené naše potreby. Ak chce byť 27-ročná sto kilová dievčina baletkou, tak nemôže len plánovať. Dá sa to prirovnať k Franklovej teórii psychológie zmyslu života, ktorá vznikla na základe štúdia preživších ľudí v Auschwitzi. V koncentračnom tábore veľa ľudí prežilo vďaka tomu, že si „zapli“ motiváciu. Ak sa však začnú strácať základné potreby alebo aspoň predstava, že budú naplnené, motivácia klesá. To sa deje aj utečencom, ktorí zostali v Grécku.

Ako sa v takom prípade dá motivácia získať späť?

 Samoreguláciou. Motiváciu môžete naplniť, ak ľuďom dáte zmysel a naučíte ich pracovať so sebou. Ak vám aj vonkajšie podmienky neprajú, ale máte vnútorný svet, práve ten vás drží a ťahá dopredu. Utečenci musia mať vnútornú motiváciu, lebo keby boli iba zameraní na vonkajšie podmienky, tak sa už dávno vzdajú.

Čo ešte, okrem motivácie, zohráva úlohu v tom, ako sa utečenci v Grécku, kde zostali nechcene, cítia?

Na začiatku bol u mnohých z nich pud sebazáchovy, existenčné ohrozenie. Človek uteká a ratuje si holý život, nemá nič premyslené, lebo je to emočný akt. V pude sebazáchovy zoberiete pár veci, bežíte preč a hoci ste inteligentný človek, necháte sa obabrať pašerákom, ktorému dáte peniaze. Potom sa ale ocitnete v prostredí, kde zažívate okresanie vašej ľudskej dôstojnosti.

Napríklad v Maďarsku je utečenecký tábor zariadený tak, že sú tam asi dve verejné toalety na 10-tisíc ľudí. Ľudia prestali jesť a piť, aby nemuseli ísť na záchod, lebo to bolo ponižujúce. V tom momente nie sú naplnené vaše potreby a chcete si len existenčne prinavrátiť ľudskú dôstojnosť a ste v podobnom pude sebazáchovy, ako pri úteku z krajiny. Sofistikovanejšia rovina je, že sa ľudia na úteku cítia nevítaní. Ak by ste sa napríklad na návšteve necítili vítane, poviete si, na čo ste tam chodili a chcete sa vrátiť.  

Čo dokáže spôsobiť strata motivácie a ľudskej dôstojnosti?

U niektorých sa môžu prejaviť deštrukčné mechanizmy, zhorší sa im psychický alebo fyzický stav. Buď sa začnú voči okoliu správať agresívne, alebo upadnú do apatie a depresie, lebo strácajú zmysel. Mnohí z nich sa môžu dostať do stavu regresu, začnú byť detinskí, klamú, sú vzťahovační, úpenliví. Alebo sa začnú správať ako niektorí starí ľudia, keď im dáme najavo, že ich nepotrebujeme a potom chradnú.

Ľudia na úteku okrem toho nemajú aj niekoľko mesiacov žiadnu prácu, nemôžu teda zastávať svoje role.

Naprieč všetkými kultúrami sme bio-psycho-sociálna bytosť, a navyše aj spirituálna. Sociálna stránka je rovnako silná ako biologická. Potrebujeme mať sociálne role, ktoré prežívame a zastávame a to bez ohľadu na kultúru. Všetci sa potrebujeme cítiť užitočne.

Mnohí utečenci, s ktorými som sa tam rozprávala, hovorili o nedostatku informácií. Aký vplyv na utečencov ma chaos v táboroch?

Ľudia na úteku by mali neustále dostávať informácie o postupoch, ktorými prechádzajú. V táboroch by mali byť sociálni pracovníci, ktorí riešia len azylovú procedúru a integračný proces a podávajú veľa, veľa informácií. Ak totiž nemáme informácie, môže to v nás vyvolať úzkosť. Predstavte si, akí sme my, Európania, zničení, keď nevieme, kedy letí lietadlo. A zrazu necháme niekoľko tisíc ľudí v utečeneckom tábore bez informačnej tabule.

Aký vplyv majú tieto procesy, ktoré popisujete, na prípadnú integráciu ľudí na úteku do spoločností v Európe?

Môžeme očakávať, že integrácia bude trvať dlhšie. Je to podobné ako so závislým človekom. Čím viac fetuje a padá na dno, tým je uzdravovanie dlhšie. Pri takýchto klientoch sa čas integrácie môže tak predlžovať, až sa úplne znemožní, lebo vtedy klienti už pociťujú takzvaný amotivačný syndróm, čiže sa úplne vzdajú.

Sú aj utečenci, ktorí sa vracajú do svojich krajín, respektíve odchádzajú z Európy?

Áno, vracajú sa späť, lebo je to lepšie ako to, čo sme im ponúkli. Hoci im doma hrozí riziko, je to prijateľnejšie, než ponuka nihilistického života bez uspokojovania potrieb.

Čo najviac potrebujú ľudia na úteku v súčasnej, už dlhodobo pretrvávajúcej  situácii?

Potrebujú, aby zástupcovia kultúry, do ktorej vstupujú, s nimi pracovali dôstojne, pripravovali pre nich voľnočasové aktivity. Mnohí prichádzajú s posttraumatickou poruchou,  zažili ťažké veci v domovskej krajine alebo počas cesty a potrebujú túto traumu spracovať v poradenstve krízovej intervencie či terapii. Potrebujú sa cítiť vítaní, s tým dokážu pomôcť dobrovoľníci, to sú vyslanci našej kultúry.

Aký dopad môže mať náš vlažný postoj k utečencom na našu spoločnosť?

Podobná téma ako sú súčasné podmienky ľudí na úteku v Európe, je násilie. Ak je niekto v detstve týraný alebo šikanovaný, je možnosť, že z neho bude agresor, že to svetu vráti. V táboroch sa dá vyvolať vlnu agresivity, násilie je veľmi infekčné. Len ťažko predpokladať, že Nemecko bolo pred druhou svetovou plné psychopatov. Žili tam bežní ľudia, ktorí mali svoje rodiny, ale pozrite sa, čo sa stalo. Slušní ľudia sa začali správať nehumánne, lebo to mali „posvätené“ zhora a preto, že v spoločnosti bola znížená citlivosť na násilie.

Podobne je to s nacionalizmom, akoby ho časť spoločnosti znova začala považovať za normálny.

Miera nacionalizmu v Európskej únii je kritická. Historicky, ale aj z hľadiska psychológie platí, že sme nepoučiteľný živočíšny druh. Vlna nacionalizmu prichádza ako bumerang. Neuvedomovali sme si, že časom budeme musieť zaplatiť daň za globalizmus, za trhové ekonomiky. Celou EÚ prechádza nacionálna vlna a utečenci sú dobrým terčom.

Predsa len, od začiatku je do pomoci ľuďom na úteku zapojených veľa dobrovoľníkov. Vyvažujú to?

Ľudia sa zapájajú, desaťročia humanistického a demokratického vývoja priniesli svoje benefity. A ľudia, ktorí majú schopnosť vidieť, sa nechcú len pozerať a aj kvôli sebe sa často stanú dobrovoľníkmi. Potrebujeme držať barikády humanizmu, nemôžeme si len tak nechať ukradnúť dodržiavanie ľudských práv v Európe. Mám však pocit, že vlna dobrovoľníctva je menšia, než sa môže zdať.

Prečo?

Dobrovoľníctvo prináša obetu. Niekomu pomôžem, tým sa uskromním, zúžim svoje potreby. Vlna nacionalizmu prináša uspokojenie, lebo ľuďom dáva potvrdenie, pre ktoré nemusia nič robiť.  Je to pocit typu, síce som nechodila do školy, nezmaturovala som, ale má väčšie práva, lebo som Slovenka, čo je falošný pocit posilnenia môjho „ja“. Je to pohodlné ako každá populistická cesta, tie sú vždy pre ľudí, ktorí sa nechcú posúvať.