Ako sa Afgánec učil “Mor ho!” a ďalšie uletenecké príbehy

Filip Németh Filip Németh | 18.04.2019 | Článok
Ako sa Afgánec učil “Mor ho!” a ďalšie uletenecké príbehy foto: Andrea Kalinová

Hoci je exulantská literatúra pomerne svojbytným žánrom, v slovenčine sa s ňou väčšinou stretávame buď v prekladoch cudzojazyčných autorov, alebo v podobe kníh slovenských emigrantov žijúcich v zahraničí. Príbehy ľudí, ktorí z donútenia opustili svoje krajiny a začínajú nový život práve na Slovensku a teda nastavujú zrkadlo aj nám, zostávali tak trochu neprebádaným územím. 

Až doteraz, kým nevznikli Uletenci. Komiksové príbehy cudzincov, ktorí našli azyl, prípadne prechodný domov na Slovensku a rozprávajú nielen o bežných radostiach a starostiach emigrantov, ale aj o pre nás pomerne exotickom živote a detstve v ich domovine. Ide teda o príbehy určené v prvom rade nám, slovenským “domorodcom”, aby sme mohli trochu lepšie spoznať tých, ktorí hoci pochádzajú z ďalekých krajín, sa rozhodli skúsiť život medzi nami a mali to šťastie, že naša krajina im to aj dovolila. 

Príznačné je, že na obálke nenájdete mená autoriek, namiesto nich sa tam leskne podtitul “komiksové príbehy utečencov”. Za knižkou stojí občianske združenie Liga za ľudské práva a tri ženy: autorky textu Katarína Marinová, Katarína Fajnorová a Daniela Krajčová, ktorá dala príbehom kreslenú podobu. Najdôležitejší sú však skutoční hrdinovia, ich životné osudy inšpirovali celú knižku. Uvedenia knihy v bratislavskom Goetheho inštitúte sa aj preto zúčastnili okrem autoriek aj jedna z protagonistiek a jeden z protagonistov. V diskusii moderovanej Michalom Hvoreckým spoločne porozprávali o vzniku jednotlivých komixových príbehov, ale aj o svojom živote na Slovensku. 

Všetky autorky sa už v minulosti v rámci rozličných projektov venovali žiadateľom a žiadateľkám o azyl, azylantom a azylantkám. Voľba témy teda neprekvapuje, ale tvorba komiksu bola pre každú z nich novinkou. "Praktickú skúsenosť s komiksom som zatiaľ nemala. Keď sme na Uletencoch začali pracovať, musela som prísť na to, ako to robiť, dlho sme hľadali výtvarnú techniku," hovorí Daniela Krajčová, ktorá sa venuje výtvarnému umeniu aj filmovej animácii. 

Autorky knižného komiksu Uletenci Daniela Krajčová a Katarína Marinová. Foto: Andrea Kalinová

Spätne sa toto médium javí ako správna voľba, keďže komiks dokáže veľmi efektívne zachytiť nie len udalosti, ale aj atmosféru, ráz krajiny, mesta či domácnosti, a musím sa priznať, že mňa v dobrom zmysle prekvapilo, ako nenásilne a prirodzene je v Uletencoch zvládnuté rozprávanie v “políčkach” a “bublinách” a koľko pôsobivých vizuálnych nápadov obohacuje jednotlivé príbehy. Vedia byť nenútené, milo úprimné a vtipné, hoci občas brnknú aj na vážnejšiu strunu.

Malé radosti, aj veľké strasti

"Kniha pracuje aj s fantáziou, nejde vyslovene o autobiografiu. Napriek tomu nemeníme, čo je podstatné na ľuďoch a ich príbehoch," prezrádzajú autorky. “Aj keď sme si na začiatku povedali, že príbehy budeme spracovávať tak, aby boli veselé, aby boli aj pre deti, a čo najviac pozitívne, aj poetické, veľmi záležalo od toho, čo sme práve počúvali. Nechávala som veľký priestor tomu, čo je dôležité pre samotných aktérov. Každý príbeh je iný, niektoré sú pre menšie deti, niektoré sú priam pre dospelých,” vysvetľuje Katarína Marinová autorský prístup, ktorý sa zámerne nechcel zameriavať na srdcervúce dramatické osudy hrdinov. To, že ťažké chvíle nie sú vždy zachytené v knihe, však neznamená, že si nimi utečenci neprešli. Dobrým príkladom môže byť prvý príbeh Etiópčana Simona.

“Jeho príbeh je veľmi dokumentárny, autobiografický. V čase, keď sme ho písali, žil v centre pre bezdomovcov Resoty. V príbehu je opísaný jeho veľmi vrelý vzťah k Antonovi Srholcovi. Pri Simonovi som mala pocit, že jeho minulosť je taká zakrytá, nechcel o tom hovoriť, má za sebou nejaké ťažké spomienky, takže je tam veľa zo súčasnosti a humorné historky centra,” hovorí spoluautorka. 

Khadra žije na Slovensku aj so svojím synom, a hoci tu zažila násilné útoky kvôli svojmu výzoru, jej príbeh je vlastne naplnený nádejou a túžbou po lepšom živote. Ako sama vraví: "Som tu už štyri roky a každý rok je to trochu lepšie a lepšie. Sme tu, lebo potrebujeme lepší život a lepšiu školu pre deti. Učím sa slovenčinu a pracovala som v cukrárni, piekla koláče. Syn hovorí výborne po slovensky, máme tu kamarátov. Všetko je dobré.” V detstve čítavala komiksy v somálčine aj v angličtine, ale tie zostali v jej domovine. “Tu na Slovensku nemáme somálske knihy, so synom čítame slovenskú knižku pre deti. Niekedy, keď čítame a ja nerozumiem, on mi to povie po somálsky.”

Khadra o živote na Slovensku. Foto: Andrea Kalinová

Práve jej príbeh patrí k tým ťaživejším, keďže zachytáva aj drsné momenty z občianskej vojny v Somálsku. “Khadrin príbeh je jeden z najpravdivejších, tam ani nie je nič vymyslené. Khadra presne povedala, čo by tam chcela mať a to v tom príbehu aj je,” prezrádza Daniela.

Všetky spomínané príbehy majú dve časti - jedna z nich zachytáva spomienky na rodnú krajinu, druhá ukazuje život na Slovensku. Obidve sa však nejakým spôsobom prelínajú a prepájajú. Jednou z vecí, ktorá na príbehoch zaujme, je aj to, v akých rozmanitých situáciách sa nachádzajú jednotliví hrdinovia. Napríklad Naima, ktorá je podobne ako Khadra zo Somálska, tu žije s celou veľkou rodinou.

Ďalším hrdinom knihy je Faisal, ktorý hovorí slovensky a momentálne na Slovensku aj študuje, k čomu sa viaže nielen jeho komixový príbeh, ale aj ďalšie historky veselé historky.

“Minulý rok som chodil na elektrotechnickú strednú školu externe a teraz chodím na ekonomickú, na denné štúdium. Som najstarší žiak. So spolužiakmi neviem veľmi dobre vychádzať, pretože sú pubertiaci, a ja už rozmýšľam ako dospelý človek. Niektorí sú fajn a dá sa s nimi dobre komunikovať a niektorí dosť otravujú a nechcú, aby som sa s nimi rozprával,” opisuje 22-ročný Afganec, ktorý v rodnej krajine študovať nemohol kvôli vojne. A s úsmevom priznáva, že problémy mu nespôsobujú iba spolužiaci. 

 Knižný hrdina Faisal. Foto: Andrea Kalinová

“Je veľmi ťažké učiť sa Mor ho!. Tri týždne som si stále opakoval ten monológ, lebo sme mali len úryvok, nie celé sa to učiť, a nakoniec som dostal nula bodov, za to že bol som taký nervózny. Moji spolužiaci ani neotvorili zošit a dostali jednotku a ja som si to tri týždne opakoval a dostal som päťku.” 

“Na Faisalovi ma zaujala jeho snaha a vôľa zápasiť so všetkými tými prekážkami,” dodáva Katarína. Faisalova aktivita, nielen v škole, ale aj v rámci rôznych osvetových aktivít, besied s utečencami a vzdelávacích programov, je ešte obdivuhodnejšia, keď zistíte, že má u nás pridelenú len doplnkovú ochranu. To znamená, že na rozdiel od politického azylu, ktorý je na neobmedzený čas, on musí každé dva roky žiadať o predĺženie tejto ochrany na migračnom úrade, ktorý znovu rozhoduje o jej pridelení. Teoreticky tak môže byť zo Slovenska v budúcnosti vyhostený. Aj preto o svojej budúcnosti príliš neuvažuje: 

“Budúcnosť... ani neviem, čo bude zajtra. Ale žil som 15 rokov v Afganistane, pamätám si ako sa tam žilo a pre mňa by bolo trochu náročnejšie sa tam vrátiť. Už som si zvykol na demokraciu, zvykol som si žiť ako na Slovensku, medzi ľuďmi, tak otvorenejšie. Už tam ani nemám toľko príbuzných a situácia v Afganistane nie je zrovna najlepšia."

Komiks by mal absolvovať aj “turné” po Slovensku v rámci projektu Migračný kompas, ktorý robí Liga za ľudské práva. 

“Chceme, aby sa hrdinovia knižky mohli porozprávať s mladými ľuďmi. Ľudia majú strach z toho, čo nepoznajú. Práve preto je dôležité, že stretnú Faisala alebo Khadru, zažijú ich, porozprávajú sa s nimi. Už len jeden rozhovor s Faisalom môže v ľuďoch zmeniť názor na celú túto tému, lebo zrazu zistia, že je to otvorený človek a nemusia sa ničoho báť, nie je to žiadny terorista, ktorý ich tu ohrozuje.”

Foto: Andrea Kalinová

A prečo práve Uletenci?

“Vychádza to zo slova “utečenci”, ale zmenili sme písmenká a je to niečo, čo si ľudia zapamätajú. Zároveň v tých príbehoch sa Simon díva rád na oblaky, ktoré letia a Faisal púšťa šarkany, keď bol malý. Je tam motív lietania...A každá z tých postáv má veľkú odvahu, že sem prišla.”

Na knihe okrem samotných rozprávačov a autoriek, spolupracovala ako poradkyňa aj scenáristka Jana Ondíková, o grafický dizajn sa postaral Matúš Hnát.

Uletenci vyšli v pomerne malom náklade, z ktorého sa časť predala už počas crowdfundingovej kampane a ďalšia je určená pre študentov v rámci chystaných diskusií na školách. Takže ak vás komiks a príbehy jeho hrdinov zaujali, určite sa oplatí zaobstarať si ho čím skôr.