Irena Brežná: Nevďačná cudzinka

Irena Brežná Irena Brežná | 16.05.2016 | Článok
Irena Brežná: Nevďačná cudzinka foto: visualhunt.com

Za román Nevďačná cudzin(k)a jej bola 14. marca 2016 udelená Cena Dominika Tatarku. Prečítajte si ďakovnú reč Ireny Brežnej z preberania tohto ocenenia a krátky úryvok z románu.

Irena Brežná sa narodila v roku 1950 v Bratislave, detstvo prežila v Trenčíne. V roku 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska, kde odvtedy žije a pracuje. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu v Bazileji. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka z ruštiny do nemčiny, koordinátorka v Amnesty International a vojnová reportérka. Realizovala a podporovala rôzne humanitné a ženské projekty, napríklad v Guinei, Rusku, Čečensku a na Slovensku. Autorsky debutovala v roku 1982, publikuje najmä po nemecky.

 

Nevďačná cudzinka

(úryvok)

Aby som sa prispôsobila cudzej klíme, musela som zvládnuť skúsenosti celých generácií počas jedného jediného života, musela som urýchliť evolúciu svojho druhu. Bola som v neustálej pohotovosti, povystrkovala som všetky antény a pridala plyn. S novými kapilárami som vybudovala spojenia, chýbajúce zručnosti a orgány som kompenzovala tým, že som divo poletovala sem a tam. Medzidruh s tykadlami a osím pásom bzučiaci vo vysokých frekvenciách, rýchlo, ešte rýchlejšie. Večer som sa vyčerpaná ponárala do snov o putovaní, so starým kufrom som cestovala vo vlakoch, stratila som jeho obsah, kúpila som si nové šaty, okradli ma, sledovala som zlodejov, zbila som ich, uzmierila sa s nimi a potom mi darovali nový odev. Noci som trávila skúšaním šiat, pripravovala som sa na veľké premeny. Aké nezmyselné by bolo chcieť sa vtesnať do jedných jediných slušných šiat. Predo mnou sa predsa otvárali šatníkové skrine sveta.

Dala som zbohom svojej viere v zázraky, žiadne spoločenstvo, žiadna nadpozemská bytosť by ma nikdy neodniesli ta, kde som chcela byť. Naučila som sa, že nič sa nedeje z milosti, a ak predsa, potom nie nevyhnutne mne. Padla som na kolená, začala som sa plaziť, vstala som a bežala a padla a šla ďalej. Vieru v zázraky som si ponechala len na zázraky a jedného dňa sa mi snívalo, že lietam. Osvojila som si miestne zemité vlastnosti, ale len natoľko, aby ma príliš nezaťažovali, a stúpala som stále vyššie, stala som sa prelietavou, videla som krajiny ako záhrady, ktorými tiahli elektrické vláčiky, a konečne som sa zasmiala. Keď som vzdala nútiť sa k tomu, aby som tu za každú cenu úspešne pristála, ocitla som sa v blaženom stave vznášania. Z výšky som sa pokúšala rozlusknúť šifry, čítať proti tunajšiemu spôsobu čítania, teda medzi riadkami, ako som bola navyknutá z diktatúry. Nie, nemusela som odhodiť všetko, čo som si priniesla, takže som predsa len nezačínala od nuly.

Moje povrazolezecké balansovanie dostalo smer, pustila som sa skúmať myslenie za každým myslením. Dôverne známu celistvosť som nenávratne stratila, ale získala som schopnosť odhaľovať kúštik dôverne známej blízkosti v mnohom neznámom. Chcela som si ušiť nové šaty, také, aké tu ešte nikdy neboli. Ešte som nevedela, že sa to dá, že kultúry sú farebné látky, o ktoré sa možno jednať, že sa tiež stanem jednajúcou sa trhovníčkou, ktorá nakupuje a predáva, ktorá má na bazári oči otvorené a nič nepovažuje za nemožné. Aby som mohla nerušene myslieť musela som opustiť aj cudzinecký klan. Čistá cudzota, ktorú som potom dosiahla, sa stala dôverne známym útočiskom, ba viac než to, stala sa voľbou. O tento urýchľovač myslenia som už nikdy nechcela prísť.

Túžba po barokovej blízkosti k ľubovoľným ľuďom, po tučných, súkromných slovách ako bacuľatých anjeličkoch stále slabla. Keď som sa zasa raz stretla s kostnatou informáciou, vychudnutou a drsnou, znášala som ju statočne, bez bolesti. Predtým som žila v hladomorni, ktorú som si vytesala z nesprávnych očakávaní. Vyrástla som v kruhu, a tak som nebola schopná oceniť štvoruholník a všetku tú geometrickú rozmanitosť. Zvykla som si na tmavočervenú, a tak som sa ľakala fialovej a zelenej. Aké som to len bola reflexne reagujúce zviera! Teraz som sa stala človekom, moje reflexy sú slabé, na ich miesto nastupuje voľba. Zostrené zmysly mi stoja po boku ako poradcovia a rozum sa v chlade učí, čo je jeho poslanie. Tam kdesi medzi tými svetmi je miesto pre mňa. Nebolo pre mňa rezervované, vydobyla som si ho.

Už nie som neustále nahnevaná a smutná, ale praktická. Som zberateľka, staré premiešavam so všetkým možným novým, zvyšky vrakov a poznášané časti, a už nikdy neprestanem zbíjať dokopy svoju opovážlivú konštrukciu, ktorá sa raz zrúti a druhý raz zasa osvedčí. Dymiace city z hnedouhoľných kombinátov spájam s čistou, ekologicky odbúrateľnou intelektuálnosťou, pracujem uvoľnene, s nacvičenou precíznosťou a môj povoz pomaly nadobúda harmonickú aerodynamickú formu. Raz pohnem touto pákou, raz tamtou a frčím, frčím stále ďalej a všade prichádzam načas. A vďačne. Ani prezieravosť, ani praktický rozum, ani vďačnosť neohrozujú moju otvorenú identitu.

Aspekt (2014)

 

Iná skúsenosť v slovenskom slove

(ďakovná reč)

Niekoľko rokov po Nežnej revolúcii som sa v malebnom francúzskom mestečku Die prechádzala pozdĺž rieky Drôme s Francúzkou, ktorá mi rozprávala o svojom nedávno zosnulom milencovi. Z jej zdržanlivého rozprávania mi utkvelo v pamäti iba toto: Keď pricestovala z Paríža do tajomného mesta za Železnou oponou a vyšla so svojím milým do ulíc, tak sa od múra odlepila postava a sledovala ich. Povedala to s ľahkým začudovaním, so smútkom ale aj s dobrodružnosťou, ako keby hovorila o špiónke z Hollywoodskeho príbehu počas Studenej vojny a ja som pocítila niečo z atmosféry v dobe normalizácie, ktorú som nezažila. To ponuré mesto, kde sa tajná služba zaujímala o lásku podozrivého spisovateľa s cudzinkou z nepriateľského tábora bola Bratislava a tá žena bola francúzska slovakistka Sabine Bollacková. Jej ostro sledovaný milenec, to ste určite uhádli, bol Dominik Tatarka.Po stretnutí pri rieke Drôme som sa pokúšala preložiť niečo z tvorby tohto eruptívneho autora do nemčiny, ale po pár stránkach som to vzdala. Bezbrehosť jeho literárneho textu sa podľa môjho vkusu nezmestila do nemeckej štruktúry, vyznela v nej príliš neskrotne, akoby divoká emocionalita spolu s neostýchavou telesnosťou bola prípustná len za dunajskými močiarmi a iba slovanský jazyk bol schopný túto zmes so samozrejmosťou stráviť.

V hierarchii hodnôt sa racionalita považuje za zrelšiu ako emocionalita a obvykle sa žene pripisuje to, čoho mal Dominik Tatarka neúrekom. Nebol však iba živel, ale aj politicky zodpovedne konajúci občan-disident. Sabine Bollackovú muselo popri profesionálnom záujme niečo na ňom silno priťahovať. Skúmala túto terru incognitu a sprístupnila francúzskemu čitateľstvu jeho Démona súhlasu.

Moja hrdinka z románu Nevďačná cudzin(k)a, za ktorý si preberám cenu Dominika Tatarku, pochádza z citovo a telesne bohatého sveta a z odporu. V novej kultúre si bráni svoju neposlušnú antipragmatickosť, neustále frfle na pokusy vtesnať ju do pravidiel. Učia ju plánovať, dôsledne pracovať, aby sa dostavil želaný výsledok. A vyžadujú od nej, aby odhodila svoju závislosť od dotykov. Ona však akúkoľvek domestifikáciu považuje za bytostné ohrozenie. No jej dospievanie postupne transcenduje starú identitu. A tekutosť už jej patrí iba sčasti, iné, pevné vrstvy ju prekrývajú, chránia ako betónový obal. V románe ide o slobodné prijatie určitej dávky štruktúry, racionality, pragmatizmu. Je to však dlhotrvajúci proces. Ak by sa to udialo príliš rýchlo, hrozí zrútenie osobnosti. Som si vedomá toho, že tieto protiklady sú konštrukt, veď emocionalita má svoju racionalitu i takzvané rozumné konanie býva citovo podmienené.

Osvojenie si hybridnej identity mojej hrdinky, sobáš citu s kontrolou, lepšie povedané ich partnerstvo ako emigrantský happy end sú v románe zobrazené ako pud sebazáchovy, ako dobre premyslená stratégia nielen prežiť, ale obohatiť svoju osobnosť novými, spočiatku opovrhovanými vlastnosťami, takými cenenými v cudzej kultúre, v ktorej city vyvolávajú strach z chaosu.

Takmer polstoročie žijem v kultúre odstupu, tak ju nazývam a stala sa mi dôverne blízkou. Interkultúrne pasovačky boli často témou v mojich textoch, ale polarizácia sa čoraz viac vytráca. V nemčine, z ktorej som si vytvorila literárny jazyk, som sa naučila city zošnurovávať analytickým myslením, ktoré im uberá udychčanosť, absolútnosť. Nevytlačila som ich, ale pridala kovový element, ukotvila som text aj v snahe o formu, ktorú mi slovenské okolie, ktoré ma sformovalo, do vienka nedalo. To je moja integrácia autorky píšucej po nemecky.

Som nesmierne vďačná porote, ktorá ocenila knihu Slovenky píšucej v cudzom jazyku, čím rozšírila pojem slovenská literatúra, ukázala, že sa to dá, že medzi strednou a západnou Európou nestojí duchovný ostnatý plot, môžeme meniť jazyky, kultúry, a nie je to vlastizrada. Raz bol exil, a teraz je možný návrat a nemusí byť fyzický, ale deje sa cez písané slovo, a to slovo nemusí byť iba rýdzo slovenské. Kniha je o emigrácii a že tá je súčasťou našich dejín, to porota svojím rozhodnutím potvrdila.

Zatiaľ čo pre nás sú hranice otvorené, tým, ktorí sú dnes na úteku, stredovýchodná Európa ukazuje neľútostnú tvár, pričom vyrába nového nepriateľa. Mnohí Západoeurópania sú tým zhrození. Či ten rasizmus pochádza z chudoby, z totalitného dedičstva, z obsolétneho nacionalizmu, pýtajú sa ma. Prischla mi rola sprostredkovateľky, napokon, na preskakovanie z jednej perspektívy do druhej, z jedného jazyka do druhého som zvyknutá. Prišla som tentoraz do krajiny, ktorá sa čoraz viac uzatvára do svojej ulity a dáva výpoveď nielen európskej, ale aj čisto ľudskej solidarite.

Dešifrujem to ako znak pocitu neistoty, dokonca ohrozenia, znak chýbajúceho sebavedomia a chuti pustiť sa do niečoho, čo sa vymyká z boja o každodenné prežitie. Veď či nie je mylná predstava, že keď sa primkneme k tomu, čo nám je tak dobre známe, k takzvaným svojim, tak budeme v bezpečí? Chrániť samých seba a svojich, v tom má byť celá jedinečná skúsenosť života na našej planéte? Očividné oslabenie spoločnosti využívajú xenofóbi a ponúkajú ľuďom falošnú spolupatričnosť v domnelej sile. Exil ma naučil neposudzovať ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzajú, ale kam sa uberajú. Na Slovensku je, samozrejme, aj potenciál na vzopretie a ten sa už mobilizuje. Citujem Friedricha Hölderlina: „Wo aber Gefahr ist, wächst das Rettende auch.“ Ale kde je nebezpečie, tam rastie aj spása.

Posledné dva roky píšem stĺpčeky do Sme, čím som prekvapila samu seba, lebo som si dlho myslela, že na písanie v slovenčine tu treba žiť, no na román si ešte netrúfam. Preto veľká vďaka patrí vydavateľstvu Aspekt a vydavateľke a prekladateľke Jane Cvikovej. Z mojej literárnej nemčiny vytvorila krásnu slovenčinu, ktorú som nadšene autorizovala; to ona mi darovala materinský jazyk, ale rozšírený v porovnaní s tým, ktorým som úplne samozrejme hovorila a písala do tragického augusta 1968. O 21 rokov neskôr prišiel zlom, ktorý mi umožnil mnoho návratov do tejto terry cognity. A s nimi možnosť opájať sa slovenčinou aj v písanom slove, ktoré je už však poznačené inou skúsenosťou.