Kaderníčka z Ukrajiny: Zákazníkom zvyknem hovoriť, že som východniarka

Matúš Német Matúš Német | 08.12.2017 | Článok
Kaderníčka z Ukrajiny: Zákazníkom zvyknem hovoriť, že som východniarka foto: Maryna Bagrintseva; zdroj: Matúš Német

Hneď ako ma uvidela vo dverách svojho kaderníckeho salónu, premerala si môj krátky účes, ktorý mi pred dvoma dňami sama vytvorila. „Posaď sa ešte, niečo sa mi nezdá,“ povedala mi Maryna Bagrintseva, bratislavská kaderníčka a rodáčka z Luhanska, z mesta, ktoré sa v posledných rokoch stalo neslávne známe vojnovým konfliktom na východnej Ukrajine. Na moje námietky, že môjmu účesu nič nechýba mi pripomenula, že je to jej práca. Maryna mi počas strihania vlasov porozprávala príbeh o svojej ukrajinskej rodine, ktorá pre meniacu sa politickú situáciu v domovskej krajine odišla na Slovensko.

Mesto Luhansk sa pred vojnou podľa Maryny ničím nelíšilo od vzhľadu typicky socialistickej urbanizácie slovenských či iných východoeurópskych miest. „Boli tam paneláky také isté ako v Bratislave, sídliská vyzerali ako tu, takisto nemocnice alebo škôlky,“ popísala Maryna mesto Luhansk, aký si pamätala ešte v čase, keď jeho ulicami neprechádzali obrnené vozidlá s povstalcami a v ovzduší nepáchol dym a prach po bombardovaní ukrajinským a ruským delostrelectvom. V tom čase si vcelku užívala pozíciu vedúcej v kaderníckom salóne, do ktorého zvykli zájsť miestni prominenti z tamojšej samosprávy a úradov. No ďalší život pre mladú rodinu v prevažne prorusky orientovanej časti Ukrajiny, zmietanej politickými turbulenciami nesľuboval nič dobré.

„Práve začala u nás Oranžová revolúcia (pozn. red. v roku 2004). A vtedy sme pochopili, že stále sa u nás niečo menilo. Prevraty, jedna politická strana menila druhú. Ja som práve porodila dcéru a začala som premýšľať nad tým, že chcem pre ňu niečo iné. Stabilitu, pokoj,“ vysvetlila Maryna, prečo odišla žiť do cudziny.

Po ďalekej cudzine s manželom však netúžili. Preto zavrhli možný život v Kanade či v Nemecku a rozhodli sa pre Slovensko. „To boli pre nás cudzie krajiny, cudzia kultúra, nič spoločné. A vy ste vtedy boli štát, ktorý vstúpil do Európskej únie, máte podobnú kultúru, reč, máme k sebe blízko a bolo to len tri dni cesty vlakom.“ Keď v roku 2008 prišla s manželom s dcérou na Slovensko, mala pocit, že prišla do rozprávky a všetko funguje.

Jediný spôsob ako na Slovensku s manželom a dcérkou uplatniť, bolo otvoriť si podnikanie. Lenže podmienky slovenských úradov boli veľmi prísne a získať pracovné vízum takmer nemožné. „S tými vašimi papiermi to bolo desivé. Na začiatku som nevedela dobre po slovensky a musela som chodiť s tlmočníkom.“

Napriek tomu, že sa pred príchodom učila rok po slovensky, zistila, že sa v praxi nedokáže dorozumieť. Preto vyhľadala, ako ďalší rusky hovoriaci prisťahovalci, službu sprievodcu, ktorú ponúkalo jedno fórum na internete. „Náš sprievodca, ktorý nám mal pomáhať vybavovať veci, bral za svoje služby 30 eur za hodinu,“ spomína Maryna na ziskuchtivého muža, ktorý ju náročky vozil po celom meste, aby si mohol vyúčtovať čo najviac peňazí za deň. Pod zámienkou, že ju vezie na cudzineckú políciu dokázal prejsť cez tri bratislavské mosty, čo ju napokon vyšlo na 250 eur denne. „Za dva dni odo mňa pýtal 500 eur, čo som odmietla. Začal sa mi vyhrážať, že ma dá na súd, ale aj tak som nebola ochotná nič zaplatiť.“ Sprievodca ju inšpiroval prihlásiť sa do kurzu intenzívnej slovenčiny. „Za tri dni učenia som už niečo vedela dať zo seba a o týždeň som už na cudzineckú políciu šla sama. Tomu človeku som veľmi vďačná,“ povedala Maryna plynulou slovenčinou s prízvukom.

Maryna sa zamestnala v kaderníctve, aby získala prax, na základe ktorej jej mohli vystaviť živnosť a mohla začať sama podnikať. V domnienke, že podmienky na udelenie povolenia splnila, zistila, že s podnikaním to nebude tak jednoduché. „Na úrade mi pani povedala: 'Moja zlatá, ty nikde nepracuješ.' Moja zamestnávateľka za mňa rok nič neplatila a robila som načierno.“ Napokon jej bývalá vedúca osvedčenie o praxi po naliehaní udelila, zo salónu však musela odísť.

Rozbehnúť vlastné podnikanie jej pomohli zákazníčky, ktoré k nej chodili už predtým a svoju obľúbenú Marynu si vyhľadali. „Nerátala som s tým, že prídu za mnou, ale moje zákazníčky ma veľmi podržali.“ Okrem strihania a farbenia však medzi nimi našla kamarátky, ktoré jej pomáhali so slovenčinou alebo jej poradili s účtovníctvom. 

Vybudovať si novú klientelu bolo v začiatkoch podnikania výzvou. Ešte ako zamestnankyňa zažila Maryna aj trpké skúsenosti pre jej cudzí pôvod. „Niekoľkokrát sa mi stalo, že keď si zákazníčka sadla do kresla a započula môj prízvuk, snažila sa stiahnuť zásteru a utiecť, lebo žiadna Ukrajinka sa nebude dotýkať jej hlavy. Jedna pani sa zasa počas strihania so mnou vôbec neporozprávala. Takéto reakcie ma dosť štvali,“ priznala Maryna, ktorá si odvtedy našla na otázky o jej pôvode svoju odpoveď. „Keď sa ma niekto spýta odkiaľ som, hovorím, že som východniarka. A vtedy každý reaguje, že nemám prízvuk ako z východného Slovenska. Tak vždy poviem, že zo Slovenska nie, ale z východnej Ukrajiny.“

Aj napriek niektorým negatívnym skúsenostiam v živote na Slovensku prevažujú pozitíva. „Naozaj máte, nepoviem luxusný život, ale v porovnaní s Ukrajinou máte poriadok, čistotu. Máte istotu. Doma som bola naposledy minulý rok a keď som bola na colnici v Užhorode, chcela som naspäť,“ povedala úprimne. Na Slovensku jej však prekáža, že ľudia medzi sebou nekomunikujú. „Mladí, všetci pozerajú do mobilov. Chlap sa v električke nepostaví tehotnej žene. Mám veľa mladých zákazníčok, ktoré sú samé či slobodné. Radím im, nech idú na Ukrajinu, nech si tam hľadajú chlapov.“

V Luhansku jej zostali blízki a jej dcéra tam každý rok chodí na letné prázdniny. „Moja mamina žije ďalej od bojísk. Dcéru vozím tam, kde je pokoj. Musíme prechádzať teritóriom, ale u našich je to bezpečné.“ Dostať sa na územie samozvanej Luhanskej ľudovej republiky podľa Maryny nie je ťažké. „Musím požiadať o priepustku, dá sa to vybaviť cez internet. Najviac však má človek obavu, že pôjde jedným smerom a naspäť sa už nedostane,“ hovorí, pretože žiť dnes v jej rodnom meste podľa nej znamená žiť v biede.

Dopady politického konfliktu sa Maryna snaží zmierniť tým, že na Slovensku robí zbierku oblečenia a posiela ju do Luhanska. „Je to moja iniciatíva a funguje tak podľa potreby. Ošatenie pre deti, cestoviny. Dokonca ma nedávno poprosila univerzita, kde som študovala, či im neviem pomôcť s financovaním tlačiarne,“ vysvetlila.

Transport zbierok organizuje Maryna sama a veci, ktoré domov pošle jej potom sprostredkovatelia nafotia u prijímateľov pomoci, takže má istotu, že dorazia tam, kde sú potrebné. „Ak by mal niekto záujem pomôcť môže sa so mnou skontaktovať. Nerobím to preto, aby som sa zviditeľnila, chcem len pomôcť ako môžem,“ dodala.

Vojna na Ukrajine sa odráža aj v napätých vzťahoch medzi tamojšími ľuďmi. Maryna vníma, že ozbrojený konflikt na východe krajiny je silno politicky podfarbený a na zvyšok sveta sa nepozerá vyhranene – buď my, alebo oni. „Ja vidím rozdiel v ľuďoch len tak, že keď si príde zákazníčka zafarbiť vlasy, farba účinkuje na každého rozdielne. Maďarka má hrubšie vlasy, tak u mňa musí sedieť 50 minút, Slovenka polhodinu,“ hovorí s nadhľadom ukrajinská kaderníčka, ktorej sa podarilo v Bratislave otvoriť už druhé kaderníctvo.