Kultúrny aktivizmus ako práca so symbolickými hranicami

Ivana Rapošová Ivana Rapošová | 15.11.2018 | Článok
Kultúrny aktivizmus ako práca so symbolickými hranicami Anna Jacková

Festivaly sa stávajú čoraz populárnejšou formou súčasného kultúrneho aktivizmu. Tým, že bojujú proti predsudkom umením, používajú kultúru ako komunikačný nástroj a vytvárajú pre marginalizované skupiny príležitosti na účasť na verejnom živote, reprezentujú špecifický a nový spôsob občianskeho aktivizmu. V tejto štúdii prezentujem prípadovú štúdiu multikultúrneho festivalu [fjúžn], ktorého cieľom je zvýšiť viditeľnosť nových menšín vo verejnom priestore a upozorniť na etnickú a kultúrnu rozmanitosť v Bratislave. Čerpajúc z etnografie festivalu a využívajúc teoretický rámec práce s hranicami[1] poukazujem na to, ako sa organizátori festivalu usilujú o prekročenie a rozostrenie symbolických hraníc v spoločnosti. Zachytávam ich snahy symbolicky zaberať verejný priestor a kultivovať rozmanitosť jazykového prostredia, pričom ukazujem, ako súčasne udržiavajú, spevňujú, a dokonca vytyčujú nové hranice. V závere prinášam niekoľko kritických bodov týkajúcich sa potenciálu aktivistických kultúrnych festivalov posúvať symbolické hranice a stať sa nástrojom sociálnej inklúzie v dlhodobom meradle.

Z pohľadu kultúrnej sociológie si môžeme symbolické hranice predstaviť ako imaginárne ploty, ktoré sú vystavané okolo znakov a vlastností očakávaných od právoplatných členov ústrednej spoločenskej skupiny.[2] Tieto hranice nie sú statické, vždy ich vytvárajú a pretvárajú sociálni aktéri. V prípade hlboko zažitých spoločenských kategórií ako je etnicita, rasa alebo národnosť však majú tendenciu stať sa stabilnejšími a javiť sa takmer ako prirodzené. Avšak aj tieto hranice sú spoločnosťou vytvorené a môžu byť spochybnené. Možnosť práce s hranicami často využívajú nové sociálne hnutia, ktoré usilujú o spoločenskú zmenu a teda premenu toho, ako sú hranice vytýčené.[3] Na príklade mediálneho diskurzu o migrácii môžeme rozoznať päť rôznych spôsobov práce s hranicami, ktoré používajú hnutia za práva imigrantov a hnutia za kontrolu imigrácie v USA – prekračovanie, rozostrovanie, posúvanie, udržiavanie a upevňovanie hraníc.[4] Prekračovanie umožňuje členovi vylúčenej skupiny prekročiť hranicu bez toho, aby sa zásadne zmenila, rozostrovanie znamená, že sa hranica stáva menej jasnou a tým pádom priechodnejšou a posúvanie hraníc nakoniec vedie k ich premiestneniu tak, že sa vylúčení jedinci môžu stať súčasťou ústrednej skupiny.[5] Posledné dva menované procesy naopak sťažujú snahy o inklúziu tým, že už existujúce hranice naďalej udržiavajú, alebo upevňujú tie hranice, ktoré boli predtým priechodné a umožňovali pohyb.[6] Proces posúvania hraníc v spoločnosti vo vzťahu k cudzincom je dlhodobý cieľ, ktorý chcú organizátori festivalu [fjúžn] dosiahnuť. Tejto snahe však musí predchádzať postupné prekračovanie a rozostrovanie hraníc. V súlade s týmto rámcom je sociálna inklúzia chápaná ako neustály proces vyjednávania o väčšej otvorenosti symbolických hraníc v spoločnosti.

Redefinovanie symbolických hraníc prostredníctvom kultúrneho aktivizmu

Hoci snahy o vytváranie inkluzívneho prostredia môžu mať rôzne podoby, v posledných rokoch zaznamenávame nárast kultúrneho aktivizmu, teda formy aktivizmu, ktorá „využíva umenie a tvorivé postupy na narúšanie prevládajúcich domnienok a očakávaní vytváraním alternatívnej [priestorovej] symboliky významov“.[7] Príliv takýchto festivalov je v súlade so širším trendom festivalizácie kultúry, ktorý je charakteristický pre súčasné veľké mestá[8], a ktorý vyvoláva otázku, ako môžu festivaly prispieť k podpore etnickej, kultúrnej a sociálnej rozmanitosti v spoločnosti.[9] 

V kontexte festivalu [fjúžn] sa jedná predovšetkým o prinášanie tém týkajúcich sa rozmanitosti do priestorov dominantnej kultúry, asistenciu cudzincom pri prekračovaní symbolických hraníc vo verejnom priestore a rozostrovanie hraníc kultiváciou rozmanitého jazykového prostredia. Tento spôsob práce s hranicami tak predstavuje isté črty aktivistického rukopisu festivalu [fjúžn], ktorých dôležitosť sa však v rámci iných prostriedkov a cieľov festivalovej produkcie mení. V tomto smere sa organizácia festivalu nezaobíde bez vyjednávania s princípmi typickými pre oblasť kultúrnej produkcie. Predvídanie vkusu publika, rozpočtové obmedzenia, alebo možnosti a limity umeleckej spolupráce sa spájajú s potrebou vyslať jasný odkaz. Voľba dramaturgie festivalu preto nikdy nie je iba odrazom nápadov organizátorov o tom, nakoľko inkluzívna by mala byť spoločnosť, ale skôr výsledkom viacúrovňového a pragmatického procesu rozhodovania. 

V tomto smere sa ani aktivistické festivaly nevyhnú vytyčovaniu vlastných symbolických hraníc. Kultúrny charakter festivalu môže na jednej strane slúžiť ako katalyzátor posilňovania solidarity, na druhej strane však zavádza nové kvalifikačné kritériá, ktoré musia cudzinci splniť, aby mohli na festivale participovať. Takéto kritéria vytvárajú následne nové hranice, napríklad symbolickú hranicu kultúrnej kompetencie. Toto platí aj vo vzťahu k potenciálnym návštevníkom festivalu. Na kultúrne vyžitie je vždy potrebný kapitál[10] – kultúrny kapitál potrebný na porozumenie kódovaným kultúrnym odkazom v umení, ekonomický kapitál na zaplatenie vstupného alebo nákup umeleckých objektov, a sociálny kapitál na to, aby sa potenciálny účastník o festivale vôbec dozvedel a mal následne dostatok sociálnych zručností potrebných pre uspokojivú socializáciu na jednotlivých podujatiach. Preto sa vynára otázka, či festivaly jednoducho nepretvárajú symbolické hranice vytýčené okolo etnicity na hranice, ktoré oddeľujú spoločenské vrstvy a svetonázory. Festival potom prirodzene pritiahne vzdelaných liberálov, ktorí sú schopní konzumovať multikultúrne artefakty, nie však ľudí, ktorým chýbajú potrebné formy kapitálu na to, aby sa o takýto typ podujatia zaujímali. Limitom festivalov tak ostáva, že obvykle nemajú dosah na ľudí, ktorí sa na udržiavaní a upevňovaní etnických hraníc v spoločnosti podieľajú najviac.

Posledný problematický bod sa týka účasti menšín a ich reprezentácie. Je potrebné si položiť otázky: „Čia kultúra?“ a „Čí festival?“. Organizátori festivalu [fjúžn] vnímajú orientáciu festivalu predovšetkým vo vzťahu k väčšinovej verejnosti. Takýmto zarámcovaním však symbolicky oddeľujú cudzincov od väčšiny. Kde sú hranice medzi publikom a účinkujúcimi, medzi tým, čo je ‘známe’ a tým, čo je ‘iné’, medzi tými, ktorí by mali byť začlenení a tými, ktorí by mali začleňovať? Navyše, ak v rámci festivalu pôsobia zástupcovia menšinových komunít, či už ako umelci, účinkujúci, alebo spolupracovníci, tak sa obraz, ktorý o nich festival vytvorí, ľahko môže stať súčasťou ich verejného zobrazenia. Preto je nesmierne dôležité, akým spôsobom sú do produkcie festivalu zahrnutí práve zástupcovia menšinových komunít na Slovensku.

Autorka je sociologička a pôsobí na Masarykovej Univerzite v Brne
Text bol pôvodne publikovaný v Journal of Ethnic and Migration Studies v anglickom jazyku.

Poznámky:

[1] Jaworsky, Bernadette Nadya. 2016. The Boundaries of Belonging: Online Work of Immigration-related Social Movement Organizations. Cham: Palgrave Macmillan.

[2] Alexander, Jeffrey C. 1988. Action and its Environments: Towards a New Synthesis. New York: Columbia University Press. 
[3] Cherry, Elizabeth. 2010. “Shifting Symbolic Boundaries: Cultural Strategies of the Animal Rights Movements.” Sociological Forum 25 (3): 450–475.
[4] Jaworsky, Bernadette Nadya. 2016. The Boundaries of Belonging: Online Work of Immigration-related Social Movement Organizations. Cham: Palgrave Macmillan.
[5] Zolberg, Aristide R., and Woon L. Long. 1999. “Why Islam Is Like Spanish: Cultural Incorporation in Europe and the United States.” Politics & Society 27: 5–38.

[6] Jaworsky, Bernadette Nadya. 2016. The Boundaries of Belonging: Online Work of Immigration-related Social Movement Organizations. Cham: Palgrave Macmillan.
[7] Buser, Michael, Carlo Bonura, Maria Fannin, and Kate Boyer. 2013. “Cultural Activism and the Politics of Place-making.” City 17 (5): 606–627. 
[8] Bennett, Andy, Jodie Taylor, and Ian Woodward. 2014. The Festivalization of Culture. Burlington, VT: Ashgate.

[9] European Commision. 2011. European Arts Festivals. Strengthening Cultural Diversity. Luxembourg: Publication Office of the European Union. 
[10] Bourdieu, Pierre. 1996. Distinction: A Social Critique of the Judgement of Taste. London: Routledge.