KVET NGUYEN: Považujem sa za Slovenku, ale som hlavne človekom

Anna Jacková Anna Jacková | 21.09.2019 | Článok
KVET NGUYEN: Považujem sa za Slovenku, ale som hlavne človekom Foto: Tomáš Halász

Článok je súčasťou fotoprojektu Odkiaľ si? Tomáša Halásza a festivalu [fjúžn]. Rozprávali sme sa so Slovákmi a Slovenkami, ktorých rodičia alebo jeden z rodičov pochádzajú zo zahraničia. Ako sa vníma táto generácia? Kde je ich domov? Stretávajú sa so stereotypmi? A je pre nich vôbec dôležité hovoriť o svojom pôvode?

O RODINE

Vyrastať v Nových Zámkoch bolo komplikovanejšie, lebo vietnamská komunita tam bola vtedy novinkou a ja som patrila medzi prvých, ktorí boli iní. Na základnej škole som sa stretla aj so šikanovaním a odvtedy som na to celkom senzitívna. Ani by som si to neuvedomila, kým neprišli narážky, že som iná. Ja som sa považovala za Slovenku. Ale poukazovanie na to, že mám šikmé oči bolo pre ostatných asi niečo nové a až vtedy som si uvedomila, že som iná.

Pamätám si, že som celkom veľa plakala. A keď po mňa prišiel otec, bežala som rýchlo k nemu, do bezpečného lona. Neviem, či sme sa o tom rozprávali. Možno aj preto som na to stále senzitívna, dlho som to v sebe dusila a nevedela, ako sa s tým vysporiadať. Teraz to už beriem viac s nadhľadom.

Na strednej škole sa to zmenilo. Tam bola moja inakosť pozitívnou vecou. Ostatní si ma začali všímať, že, aha, ona je niekto, koho sme tu ešte nemali a to je zaujímavé, chceme ju spoznať.

Môj otec prišiel na Slovensko ako prvý, asi v roku 1988. Mama spolu so staršou sestrou prišli za ním o päť rokov neskôr. Moja sestra je o 12 rokov staršia ako ja a rozdiel medzi nami je citeľný. Ja som viac slovenská, ona má vietnamské korene silnejšie .

Znamená to, že premýšľam po slovensky, jem aj viac slovenských jedál. Asi ma ovplyvnilo, že som od šiestich mesiacov mala slovenskú opatrovateľku, s ňou som aj vyrastala a myslím, že na mňa presunula hodnoty, zmýšľanie a tradície. Často mi doma povedia: „Ach, ty si už taká Slovenka.“

Opatrovateľka mi hovorila, že keď som bola v škôlke, najhlasnejšie zo všetkých som spievala slová v piesni Ja som Slovák, ty Slovenka. Asi to tak cítim už odmalička. Dokonca som mala taký moment, keď som sa pozerala do zrkadla a pýtala sa opatrovateľky: „Anka, prečo som taká tmavá? Prečo nemôžem byť biela ako vy?“ Uvedomovala som si fyzickú inakosť, chcela som byť ako vy, Slováci. Mrzelo ma to. Vlastne ani neviem prečo. Asi kvôli tomu, že na mňa ostatní ukazovali.

004-fjuzn kvet large.jpg

O UMENÍ

Študujem fotografiu a nové médiá na VŠVU v Bratislave. Postupom času som si uvedomila, že migračná téma sa týka aj mňa. Skúmala som vietnamskú diaspóru, v rámci vizuálnej inštalácie som sa snažila zachytiť, ako sa cítim a ako sa môžu asi cítiť moji rodičia, pričom som využila ich rodinný archív.

 Cítim sa byť Slovenkou, ale mala som v sebe vnútorné boje. Tie som riešila počas Erasmu v Anglicku v semestrálnej práci. Zistila som, že je to celé o identite. Identita je fluidná, nie je to niečo fixné, čo musí byť dané. Mení sa časom, neznamená to byť tu a teraz, je to skôr stávanie sa. Identita sa nedá hneď povedať. Hoci poviem, že som Slovenka, myslím, že stále sú vo mne vietnamské korene a snáď aj budú. Trošku som si vydýchla a vyjasnila si, že nie je zlé nemať presne definované, kým som. A že je to v poriadku.

O VIETNAME

Vo Vietname som bola štyrikrát, z toho dvakrát som bola príliš malá na to, aby som ho vedela vnímať. Myslím, že ho nepoznám. Doteraz som mala hlúpe pocity, ale teraz viem: je súčasť mňa, tak by som ho mala bližšie poznať. Požičala som si preto knižky o dejinách Vietnamu a začala ho študovať.

Niekedy, keď prídem domov do Nových Zámkov za rodičmi, prejde mnou zvláštna vlna a ja nechcem stratiť to spoločné, čo s rodičmi mám, myšlienky, ktoré do mňa vštepovali. Aj keď som bola v Anglicku, prišiel ku mne závan Vietnamu. Cítila som, že ma k sebe volal. Možno som si to domyslela, bol to veľmi zvláštny, ale príjemný pocit. A naposledy v Ružinove som išla okolo jednej pani, ktorá keď oslovila svojho syna, započula som presne ten typ vietnamského severského prízvuku, vďaka ktorému som sa opäť cítila ako doma. Ale keď prídem za svojimi kamarátmi, tiež som doma. Som na pomedzí.

003-fjuzn kvet large.jpg

O STEREOTYPOCH

Jeden z najväčších stereotypov, ktoré ľudia vnímajú v rámci ázijskej komunity je, že všetky deti sú výborné v matematike. Podľa mňa to nie je vždy tak, ale pravdou môže byť, že sme veľmi ambiciózni a priebojní. Ďalšia vec, neviem, či to považovať za stereotyp je, že keď sa stretnem s novým človekom, predpokladá, že neviem po slovensky a začne na mňa hovoriť po anglicky. Potom, keď poviem niečo normálnou slovenčinou, ostáva prekvapený. Ale je to asi v poriadku, lebo Slovensko nie je zvyknuté na slovensky rozprávajúcich cudzincov. Raz sa mi stalo, že som volala do elektrárenskej spoločnosti, opísala som im prečo volám a musela som sa tam registrovať. Začala som im diktovať moje meno, ale neverili mi, mysleli si, že si z nich strieľam a chceli zložiť. Povedala som im: „Prepáčte, mám slovenské občianstvo, musíte mi veriť.“ Bol to nepríjemný zážitok.

O NÁLEPKÁCH

Moje oficiálne meno je Hoa Nguyen Thi, ale dostala som prezývku Kvet, Kvetka, lebo Hoa znamená vo vietnamčine kvet a tiež sa to páčilo mojej sestre, ktorá mi meno vyberala.

Často ma nálepkujú nesprávnymi národnosťami, som Japonka, Číňanka a tak ďalej. Alebo tá, čo má iné meno. V škole sa potom profesori vypytujú veľa otázok o minulosti alebo o osobnej histórii. Chcela by som byť asi nálepkovaná ako umelkyňa. A ako Slovenka. Ale hlavne som človek, homo sapiens sapiens, ako všetci ostatní. A kebyže si môžem dať odznak, dala by som si taký, že mám rada inakosť.